a čo všetko mu dovolí zdravotný stav. Klopem na drevo, cestovateľské sny z detstva si plním aj po sedemdesiatke. Pri cestách po svete s rodinnými príslušníkmi dokonca "šoférujem náš čarovný koberec".
Picasso vraj povedal: "Potrebujeme celý život na to, aby sme sa stali deťmi". A tak som zavrel oči a začal snívať o tom, čo ma fascinovalo v detstve. Prisnil sa mi sen o karavánach s kupcami na Hodvábnej ceste, sultánoch v háremoch, o Džinovi z Aladinovej lampy ktorý splní každé želanie, lietajúcom koberci z Tisíc a jednej noci,...... Snívanie bola moja prvá fáza chystania sa na cestu za dobrodružstvom do krajiny, ktorú právom označujú za križovatku histórie, kultúr a obchodu, klenotnicu slávnych civilizácií na Hodvábnej ceste. Tou krajinou je Uzbekistan, zvráskavený tajuplnou minulosťou.
Ďalšia etapa sa u mňa volá „nabudenie“. To som sa vrátil do detských čias. Vytešoval som sa pri čítaní uzbeckých rozprávok a legiend, pozeraní starých filmov o šibalovi Hodžovi Nasredinovi, Aladinovi a jeho zázračnej lampe, dobyvateľovi Tamerlánovi a Džingischánovi a zhltol som znova Hodvábnu cestu Marca Pola. Jeho kniha ostáva svedectvom toho, že človeka vždy fascinovalo cestovanie, spoznávanie nových miest a vzdialených krajín. Skrátka, tešil som sa, že uvidím scénu, na ktorej sa celé toto divadlo odohrávalo. No a potom som sa dostal do fázy “konštruktívnej”, v ktorej som zhromažďoval informácie, články a odporúčania cestovateľov, ktorí už Uzbekistan navštívili. Nech mi je odpustené, hlavne poznatky ruských turistov, pretože s výnimkou Mesiaca, boli všade.
Vytvoril som náš cestovný plán. Máme k dispozícii 17 dní. Pocestujeme po trase, ktorá je vyznačená na priloženej mapke. "Ochutnáme" divokú zmes islamu, stále zdeformovaného neúspešnou sovietskou cestou ku komunizmu, uvidíme kontrasty dôb dávno i nedávno minulých.
Prejdeme horské údolia v blízkosti nebotyčných štítov Ťan Šanu, zájdeme do pieskov vyprahlej púšte Kyzylkum a k ruinám pevností v nej ukrytých, zoznámime sa s dobyvateľom Tamerlánom a architektúrnymi skvostami, ktoré tu jeho potomkovia zanechali, spoznáme velikánov vedy, ktorí sa na tomto mieste narodili a tvorili, ale hlavne, nahliadneme do života ľudí, v meniacej sa postsovietskej krajine.
Tak nasadnite na náš čarovný koberec, pozývam vás na výlet za dobrodružstvom, odlietame do Uzbekistanu.
Cesta z Viedne cez Moskvu do Taškentu prebehla podľa plánu a tak sa kolesá nášho Airbusu A330 dotkli pristávacej dráhy v Taškente niečo pred treťou po polnoci. Slováci už takmer rok nepotrebujú pri ceste do Uzbekistanu víza a na letiskovej colnici v Taškente zaviedli zelený koridor. Paráda, kedysi niečo nepredstaviteľné. Nestačil som sa diviť, pasová kontrola prebehla „jedna báseň“, batožinu sme prevzali okamžite (kam sa hrabe Bratislava), v zelenom koridore sa nikto o nás nezaujímal a keďže je letisko takmer v meste, v posteliach hotela Uzbekistan sme boli o už štvrtej nad ránom.
Výlet taxíkom do pohoria Čimgan. Heslo dňa: "Čím menej spíš, tým dlhšie žiješ"
Je nedeľa a aj v moslimských krajinách je nedeľa víkendovým dňom. Viete kde si užívajú „taškenťáci“ najradšej víkend? Odpoveď je jednoznačná, z rušného veľkomesta si to namieria na severovýchod, do pohoria Čimgan, vzdialeného 90 km od Taškentu. Sem prichádzajú nadýchať sa čerstvého horského vzduchu, tu realaxujú v prírode pri piknikoch, najradšej aj 2-3 dni v prenajatých domoch. Pohorie Čimgan je najzápadnejším výbežkom Ťan-Šanu a zároveň najekologickejšou oblasťou Uzbekistanu. Čimgan je súčasťou Národného parku Ugam-Chatkal.
Na Čimgan sme v prvé ráno zamierili aj my. Ráz krajiny sa po opustení Taškentu mení. Čoskoro sa na obzore objavujú reťazce kopcov, vrcholky ktorých sú takmer po celý rok zasnežené. Tým najvyšším z najbližších je Veľký Čimgan, má výšku 3309 m. Dve hodiny jazdy autom a ocitáme sa v divej prírode, na hranici civilizácie. Prechádzame cez zaujímavé horské usadlosti, v ktorých stoja popri ceste stánky s ponukou hlavne sušeného ovocia. Po 90 km sa dostávame do údolia Beľdersaj, v ktorom je dolná stanica 3 km dlhej sedačkovej lanovky na horu Kumbel, vysokú 2400 m. V zime slúži lanovka lyžiarom, je tu najdlhšia zjazdovka v Uzbekistane. Beľdersaj prirovnávajú Uzbeci s troškou nadsádzky k švajčiarskemu Aspenu. Pri jazde trvajúcej 30 minút sa sedačky 25-ročnej lanovky dostávajú v jednom bode bode až 92 m nad úroveň terénu. Nuž veru, hodnú chvíľku mi trvalo kým som sa odvážil pustiť rukou tyče, na ktorej bola hompáľajúca sa sedačka zavesená a venoval sa fotoaparátu. A to som zatváral oči pred oproti idúcimi sedačkami s matkami, držiacimi malé decká v náručí, alebo tými trochu väčšími veselo šantiacimi šarvancami, kývajúcimi sedačkou nad priepasťou. Veríte či neveríte, najšialenejšia mladá žena počas jazdy na takejto hojdačke s vytaseným prsníkom kojila. Žiaľ, fotku nemám, to som sa ešte iba pokúšal nabrať odvahu a uvolniť ruky, kŕčovite zvierajúce závesnú tyč sedačky. Zasmial som sa nad vtipnou tabuľkou s bezpečnostnými predpismi. Sú iba dva zákazy, počas jazdy nemôžete fajčiť a stáť vzpriamený na sedačke. Neviem si predstaviť samovraha, ktorý by dokázal stáť na takomto hompáľajúcom sa pohybovadle nad vrcholkami stromov. Kojacu matku si predstaviť viem, tú som videl. Cesta lanovkou je výborný zážitok, pri troche adrenalínu sa vám otvoria úchvatné pohľady na Veľký Čimgan a reťazce hôr predhoria Ťan-Šanu.
Od lanovky sme sa presunuli do mestečka Čimgan k jazeru Čarvak, s blankytne modrou vodou. Bolo vytvorené vybudovaním sypanej priehrady s hydroelektrárňou na sútoku niekoľkých horských riek. Hladina jazera dlhého rovných 100 km sa nachádza vo výške 1620 m nad morom, čo vytvára vhodnú vlažnú horskú klímu s teplotami 25-30 stupňov v lete a dostatkom snehu v zime. Čimgan má okolo 2-tisíc obyvateľov. Všetci si prerábajú svoje obydlia tak, aby ich vedeli poskytnúť hosťom na krátkodobé pikniky, ktoré sú veľmi populárne. Cena prenájmu celého domu na deň sa pohybuje podľa vybavenosti domu a jeho prostredia od 50 do 500 USD za noc. Uzbecká vláda má veľkolepé plány vybudovať tu veľkú rekreačnú zónu s turistickou infraštruktúrou, ktorá by bola využívaná celoročne. V lete sa bude využívať vodná plocha a v zime svahy okolitých hôr na lyžovanie.
V okolitej prírode a neďalekej prírodnej rezervácii žijú medvede, divé ovce, jelene a orly, v horských riekach a jazere Čarvak je množstvo hlavne lososovitých rýb. Mimochodom, v Uzbekistane nepoznajú rybársky lístok, stačí si zadovážiť udicu a červíky. Vzhľadom na množstvo rýb v jazere, mydlo potrebovať určite nebudete.
Je večer prvého dňa našej cesty po križovatke histórie, ktorou Uzbekistan bezosporu je. Vraciame sa z cesty do pohoria Čimgan. Náš hotel Uzbekistan stojí na námestí Amira Timura. Nič vám to meno nehovorí? Aj Uzbekistan má svojich hrdinov a tým najväčším je slávny dobyvateľ Timur, známy u nás aj ako Timur Veľký alebo Tamerlán. V 14.storočí vytvoril obrovskú ríšu Turan, rozkladajúcu sa predovšetkým na území dnešného Iránu, Turkmenistanu, Uzbekistanu a Afganistanu, s hlavným mestom v Samarkande. Historici na neho spomínajú skôr ako na krvavého až genocídneho vraha, po jeho nájazdoch nezostalo takmer nič živé. Skvele udržiavanému parku Amira Timura tróni jazdecká socha tohoto veľkého dobyvateľa. Timur má v Uzbekistane tri bronzové sochy. V Šachrisabz, kde sa narodil, stojí, tam sa postavil na nohy. V Samarkande sedí na tróne, odtiaľ riadil veľkú ríšu. A tu v Taškente sedí na cválajúcom koni, tadiaľto prechádzal na vojenské výpravy za korisťou. Na podstavci je v štyroch jazykoch napísané: "Sila v spravodlivosti". No čo už, záleží na uhle pohľadu, v našom svete sa dá šíriť spravodlivosť aj ohňom a mečom.
"Nie sme rovnakí keď vidíme, ako mesiac svieti na druhej strane sveta"
Môj deň začína ráno pred piatou šálkou kávy v posteli. Keď som na cestách, snažím sa vyraziť s fotoaparátom do prebúdzajúceho mesta. Taškent ráno o piatej celkom vyľudnený nie je, desiatky ženušiek v oranžových reflexných vestách sa rozháňajú veľkými metlami a zametajú ulice. Závidím Taškentu a uzbeckým mestám, v ktorých sme sa neskôr ocitli, závidím čistotu, závidím záhony kvetov a sviežu zeleň v perfektne udržiavaných parkoch. Tak ako pred hotelom Uzbekistan, kde som odfotil súsošie kupca s ťavou, funguje to tu v parkoch všade. Trikrát v priebehu dňa sa spustí zavlažovanie trávnikov a výsledok je závideniahodný. Žiaľ, v čistote ulíc a prírody, my máme bližšie k Balkánu, ako k niektorým krajinám v Ázii.
Vedľa majestátneho Kongresového paláca stojí pamätník stalinskej architektúry, s hrajúcimi hodinami na veži. Hodiny majú zaujímavú históriu. Taškentský Žid Alexander Abramovič Ajzenštejn ich priniesol pri návrate z koncentráku ako vojnovú korisť z nemeckého mesta Allenstein (teraz Olštýn v Poľsku). Po prvýkrát hodiny zahrali na Deň víťazstva - 9. mája 1947. Alexander bol veľký borec, okrem hodín si priniesol z Nemecka aj zrekvirovaný fotoaparát. Vraj ním urobil v Taškente po vojne až 5 milión farebných fotografií a tým zbohatol. Možno to bude iba rozprávka, neverím že v ZSSR dovolilo socialistické zriadenie niekomu zbohatnúť.
Stručne o histórii Taškentu
V oblasti dnešnej uzbeckej metropoly existovalo súvislé osídlenie už v dobách pred naším letopočtom. Pôvodná osada ležiaca v údolí rieky Čirčik a volala sa Šaš. Taškent bol súčasťou niekoľkých ríší, bol opakovane dobývaný a ničený. V 8. storočí ho dobyli Arabi, neskôr mesto zničil Džingischán a nájazdy kočovníkov. Obnova nasledovala za vlády Timura Veľkého (Tamerlána) v 14. storočí. Od začiatku 16. storočia mesto patrilo uzbeckému štátu Šajbánovcov, následne bolo zaradené do Bucharskému chanátu. V polovici 19. storočia Taškent ovládol Kokandský chanát, no táto vláda nebola obľúbená a obyvatelia sa proti nej opakovane búrili.
Významným zlomom v histórii mesta sa stala nadvláda Ruskej cárskej ríše, ktorá začala roku 1865 a určila budúci osud dejín mesta. Taškent bol vybraný za centrum Turkestanskej gubernie a začal sa rozvíjať ako moderné mesto. V novembri 1917 tu došlo k vyhláseniu sovietskej moci. Pri nepokojoch, ktoré s tým súviseli, bolo zničené takmer celé historické centrum mesta. V roku 1930 sa Taškent stal hlavným mestom Uzbekistanu, čím vystriedal dovtedajší Samarkand. V priebehu druhej svetovej vojny sa priemysel presúval do juhovýchodných oblastí Ruska, čo napomohlo rozvoju Taškentu.
24. jún 1966 sa zapísal do histórie mesta čiernym písmom, Taškent zničilo silné zemetrasenie so silou 7. stupňa Richterovej stupnice. Okolo 300 000 ľudí zostalo bez domova, počet mŕtvych sa odhaduje na 3500. Sovietsky režim na katastrofu reagoval masívnou výstavbou. Prestavba zmenila urbanistický plán mesta – vznikli široké bulváre a veľké domy, typické pre vtedajší ZSSR. Za triumfálnu akciu možno považovať otvorenie taškentského Metra v roku 1977. Ročne prepraví viac ako 70 miliónov cestujúcich. Bolo konštruované tak, aby odolalo zemetraseniu o sile 9 stupňov Richterovej stupnice a mohlo slúžiť v jeho prípade k evakuácii. V roku 1985 zasa vznikla moderná dominanta mesta – 375 m vysoká televízna veža, najvyššia v Strednej Ázii. Taškent je so svojimi 2,4 miliónmi obyvateľov je najväčším stredoázijským mestom.
Komplex Chast-Imam je najznámejšou historickou pamiatkou Taškentu. Pozostáva z medresy Barak-Chána, knižnici prislúchajúcej k medrese a mešity Tillja-šejka.
Medresa Barak-Chána (XIV stor.) bola postavená vnukom Uglugbega – Sujunidž-chanom. Medresa je islámská náboženská škola vyššieho typu, spravidla založená pri mešite. Táto medresa je známa tým, že sa tu nachádza Duchovné predstaviteľstvo moslimov celej Centrálnej Ázie. V knižnici medresy sa uchováva unikátny Korán Osmana z polovici 7. storočia. Obsahuje výklad proroctiev Proroka Mohameda.
O prorokovi Mohamedovi, Koráne a aj o Koráne Osmana chránenom v knižnici komplexu Barak-Chána v Uzbekistane som podrobnejšie písal v blogu: https://vladimirbencik.blog.sme.sk/c/507121/criepky-z-krajiny-kde-sa-to-vsetko-zacalo-izrael-cast-3-3-konflikt-izrael-a-palestina.html
Legenda hovorí, že kalif Osman, ktorý nariadil a organizoval napísanie prvého jednotného Koránu, bol pri čítaní tohoto Koránu zabitý. Jeho krv sa stále nachádza na stránkach Koránu, ktorý odvtedy nesie jeho meno. Tvrdí sa, že skutočnosť, podľa ktorej krv na stránke Koránu patrí kalifovi Osmanovi, bola potvrdená aj skúškou DNA. Potom, ako sa Koránu zmocnil v roku 1393 dobyvateľ Timur v Basre, bol uložený v mauzóleu Bibi Chanum v Samarkande. Vnuk Timura, Ulugbeg, nechal pre Korán zhotoviť podstavec z mramoru, ktorý v Samarkande uvidíme. UNESCO vydalo v roku 2000 certifikát potvrdzujúci to, že "taškentský" Korán Osmana je jediný a najstarší ucelený originál Koránu, ktorý sa zachoval do dnešných dní.
Mešita Tillja-šejka (XIX stor.) je jedna z najväčších mešít Taškentu. Skladá sa zo zimnej budovy a letného dvora, kupoly v centre a dvoch vysokých minaretov. V mešite sa vykonávajú „piatkové modlitby“, na ktoré muezíni kedysi z minaretov zvolávali pravoverných ťahavými spevmi. No Uzbekistan je síce islamská krajina, ale šmrcnutá sovietskym komunizmom. Islam tu neberú tak vážne ako v iných moslimských krajinách. Nie je pravidlom, že Muezíni spievajú z minaretov, ženy nechodia zahalené, dokonca sa toleruje striedma konzumácia piva a vína.
V Uzbekistane si vychutnávame možnosť bezproblémového vstupu do mešít. Nie je tomu tak všade, napríklad v Maroku sa nemoslimský turista, s výnimkou jedinej mešity v Casablanke, nedostane.
Námestia Nezávislosti sa považuje za centrum Taškentu. Kedysi nieslo meno Lenina. Rozprestiera sa na ploche 12 hektárov a zdobí ho symbol nezávislosti v podobe obrovského oblúku, nesúceho bociany. Súčasťou je rozsiahly park s fontánami a večným ohňom pri pomníku Smútiacej matky. Pretože sa tu nachádzaj aj Prezidentský palác, ministerstvá a parlament, časť námestia je pre turistov uzavretá.
V 1981 roku, kedy som navštívil Taškent po prvýkrát, stál na tomto žulovom podstavci Lenin. Ako inak, ukazoval napriahnutou rukou smer do svetlej budúcnosti. To ešte netušil, čo socialistické zriadenie, ktoré vytvoril, čaká. Dnes je na tomto podstavci pamätník Uzbekistanu. Nesie zemeguľu s príslušne zväčšenou mapou Uzbekistanu, to aby ste vedeli, kde sa nachádzate. Pod pamätníkom sedí šťastná Matka s dieťaťom. Do blízkosti pamätníka sa nedostanete, je v ohradenom a stráženom priestore vládnych budov. Fotil som zo stometrovej diaľky.
Spomínate si ešte, akú rozlohu má Slovensko? Je to presne 49 035 km2. A teraz si predstavte ríšu Turan, s rozlohou 112-krát väčšou. Vytvoril ju jeden z najväčších dobyvateľov v histórii ľudstva, Amir Timur. Viac sa o ňom dozvieme v Samarkande. Práve Samarkand, kúsok od ktorého sa narodil, bol centrom ríše Turan. V Taškente dnes navštívime múzeum, venované Timurovi.
Múzeum Amira Timura bolo založené v 2006 roku. Zhromaždilo sa tu viac ako 3-tisíc exponátov: malieb, mincí, kobercov, modelov palácov a mauzóleí postavených dynastiou Timurovcov, zbraní, oblečenia a iných dokumentov, ktoré sa vzťahujú k životu Amira Timura.
Zdá sa, že máme obrovskú smolu, dnes je múzeum pre verejnosť zatvorené, vraj pre zahraničnú vládnu návštevu, "má v pláne múzeum navštíviť", vysvetľuje nám strážnik pri vchode. Všetko sa dá, keď sa chce. Dôstojne vyzerajúci pán s pištoľou na boku mávne rukou, vidiac, že sme cudzincami, obdivujúcimi Timura, "budem si myslieť, že patríte k delegácii". A tak vchádzame do múzea dôležito, bez zaplatenia, pokladňa je dnes zatvorená.
Zaujímavý je citát bývalého prezidenta Islama Karimova, ktorý je umiestnený na stene múzea: "Keď chce niekto pochopiť, čože je to Uzbek,v čom je sila a moc uzbeckého národa, v čom spočíva jeho spravodlivosť a bezhraničné možnosti, aký vklad vnáša do svetového rozvoja a cez všetko toto pochopiť našu vieru v budúcnosť, mal by si spomenúť na osobu Amira Timura".
Najvyšším uzbeckým štátnym vyznamenaním je Medaila Amira Timura.
Vyznamenanie - Medaila Amira Timura sa udeľuje od roku 1996 za zásluhy o rozvoj Uzbekistanu. Súčasťou je aj finančná odmena vo výške 70-tich minimálnych mesačných platov. Pre doplnenie, na rok 2018 bola v Uzbekistane určená minimálna mzda 149 775 sumov, čo je 37 USD. Teda vyznamenaný človek dostáva s medailou aj 2590 USD. Bomba. Pri priemernej výške zárobku 200 USD je to ročná mzda priemerne zarábajúceho Uzbeka. Samozrejme, tých zopár jedincov, ktorí medailu Amira Timura dostali, iste zarába viac, ako priemerný Uzbek. Ďalšie úvahy, ako je to s vyznamenaniami u nás, nechávam na Vás.
Bazár Čorsu – je najväčšou tržnicou v Uzbekistane. Nachádza sa v centre starého mesta. Vďaka veľkej mozaikovej tyrkysovej kupole, bazár Čorsu môžete vidieť už z diaľky. Tržnica sa tu rozprestierala už pred 1000 rokmi. Súčasná budova v podobe cirkusového stanu však bola postavená až po zemetrasení, v roku 1966. Keď vojdete dovnútra, uchváti vás orientálny chaos východu so všetkým, čo k tomu patrí. Na pultoch pred pokrikujúcimi obchodníkmi sú záplavy ovocia a zeleniny, oriešky, koreniny, syry, cukrovinky, orientálny tovar, čaj, porcelán a veľa iného.
Džuma-mešita Hodžu Achrar Vali - Mešita je najstaršou zo všetkých 157 mešít Taškentu. Pôvodná Džuma mešita na tomto mieste bola postavená už v 819 roku. Do dnešných dôb bola veľakrát opravovaná a prestavovaná. Najväčšiu prestavbu urobil Hodža Achrar Vali v roku 1451 a mešita odvtedy nesie jeho meno. Od svojho vzniku sa využíva ako mešita na piatkové modlitby. Interiér mešity je veľmi jednoduchý, bez ozdôb, aby nič zbytočné nepriťahovalo pozornosť pri modlitbách.
Zopakujme si, moslimovia by sa mali povinne modliť päťkrát denne na koberčeku, otočení tvárou k Mekke – pri východe slnka, ráno, na obed, poobede a pri západe slnka. Pred každou modlitbou je predpísaná rituálna očista. Modlitbu sprevádzajú rôzne úkony a postoje, napr. klaňanie sa. Čas modlitby by mal ohlasovať muezín spievaním azánu z minaretu. Najzáväznejšou zo všetkých modlitieb je piatková modlitba, tú musí moslim záväzne vykonávať v na to určených takzvaných “piatkových” mešitách. V stredoveku existovala dokonca služba „muchtasíbov“, ktorá mala právo udať moslima, ktorý sa neobjavil na piatkovej modlitbe. Previnilí moslimovia boli trestaní bitím palicou.
Ako sme sa presvedčili, v Uzbekistane sa stretnete s "umierneným" islamom. Muezínov počuť iba výnimočne z niektorých minaretov na vidieku, z modlitieb sa dodržuje spravidla iba tá večerná, do mešít majú prístup aj nemoslimovia, v obchodoch dostanete kúpiť alkohol, s pohostinnosťou a štedrosťou Uzbekov sa stretnú aj kresťania.
Medresa Kukeľdaš je jednou z najznámejších historických pamiatok Taškentu. Bola vybudovaná v 1570 roku ako karavansaraj pre odpočinok karaván a kupcov, prechádzajúcich cez Taškent. Neskôr, v 19. storočí bola pevnosťou kokandských vládcov. Do 1865 roku slúžila aj ako miesto verejných trestov. Z horného okna centrálneho portálu boli vyhadzované vo vreciach ženy, usvedčené z nevery. Takto sa mala upevňovať mravnosť. Počas začlenenia Uzbekistanu do ZSSR bola v objekte inštalovaná výstava propagujúca ateistický obraz života. Potom tu bolo múzeum uzbeckých národných hudobných nástrojov. Po rekonštrukcii bolo rozhodnuté vrátiť objektu duchovnú úlohu. Ľavá časť medresy Kukeľdaš sa využíva na ubytovanie a výučbu študentov. Pravá časť je využívaná ako mešita, slúžiaca na piatkové bohoslužby.
Na stene medresy je vygravírovaný nápis: "Smrť je nevyhnutnosťou pre človeka, no vykonaná ním práca zostane naveky".
Keď vojdete na nádvorie dvojpodlažnej medresy z ulice rozpálenej slnkom, oveje vás závan sviežeho vzduchu zo vzorne upraveného parčíka. Na našej ceste cez Samarkand, Bucharu a Chivu sme mali možnosť vojsť do niekoľkých medres, takto čisto a starostlivo upravené, vyzerajú všetky.
Čím to je, že nedokážeme pripraviť pre našich študentov takéto príjemné prostredie, čím to je že naše parky zďaleka nemôžete úpravou a sviežosťou zelene prirovnať k taškentským, samarkandským či tým, ktoré sme videli v Šachrisabz, čím to je že naše ulice v porovnaní s tými uzbeckými vyzerajú, akoby nemali gazdu? Nežijme v domienke, že sme pupkom sveta.
V dnešnej dobe je zreštaurovaná medresa znova využívaná ako škola islamu. Dostať sa sem možno žiakom po skončení 9. triedy, výučba trvá 4 roky. Prijímačky pozostávajú zo skúšok zo 4 predmetov: z diktátu v uzbeckom jazyku, z histórie Uzbekistanu, z cudzieho jazyka - spravidla angličtiny a náboženstva. Záujem študentov dostať sa na túto školu desaťnásobne prevyšuje počet prijatých na štúdium, každoročne sa ich hlási okolo 250, môžu prijať iba 25.
A to sa práve deje, v medrese práve prebiehajú prijímacie pohovory a na tabuli sa zverejňujú výsledky. Jeden z učiteľov vysvetľuje čosi hlúčiku študentov, ktorí viditeľne nadšením neprekypujú.
"Kvalita cestovania nie je meraná podľa toho, ako ďaleko cestujete, ale ako vás to zmenilo".
Ulica Sailgoch v Taškente, známa ako Brodway, sa nachádza v samom centre Taškentu. Spája dve hlavné námestia – Amira Timura a Nezávislosti. Podvečernú prechádzku po nej sme si zvolili ako rozlúčku s Taškentom. Je vyhradená iba pre chodcov, uvidíte tu pouličných maliarov, muzikantov zarábajúcich si na chlieb, mamičky s kočíkmi,...... je tu množstvo obchodných centier predávajúcich tovar najprestížnejších značiek, reštaurácií a čajovní. Môžete si tu kúpiť ručne vyrobené výrobky a suveníry. Aj keď obrovské nákupy nie sú asi pre nikoho hlavným cieľom letnej dovolenky, mini nákupnú horúčku si nemusíte odoprieť. Veď vedeli by ste si predstaviť, že vašej rodine alebo priateľom neprinesiete z dovolenky žiaden suvenír? Taškentský Brodway je zároveň krásnym parkom s veľkými stromami poskytujúcimi tieň, fontánami a detskými ihriskami.
Kúsok od hotela, do ktorého sa vraciame po prechádzke podvečerným Taškentom, prechádzame vedľa gymnázia "THE BRITISH SCHOOL OF TASHKENT", Považuje sa za najprestížnejšie taškentské gymnázium.
Skúšal som rozhovor v ruštine, ruština nezabrala. Z Uzbekistanu sa pomaly vytráca. No zato moji mladí spolucestujúci boli s angličtinou na roztrhanie. Hja, časy sa menia.
Náš pobyt v Taškente končí. Ráno sa presunieme do Samarkandu, až tam vhupneme hlboko do histórie a do deja rozprávok.
Náš pomyselný lietajúci koberec zmeníme na rýchlovlak Afrosiob španielskej výroby. Miestami dosahuje rýchlosť až 250 km za hodinu. Vzdialenosť 343 kilometrov prejde tento fešák za 2:12 hodiny. Prosím nevystupujte - letíme ďalej.
