Plán našej cesty som volil tak, aby sme sa čo najviac dozvedeli o Timurovi Veľkom a architektonických pamiatkach, ktoré zostali v Uzbekistane po dynastii Timurovcov. Tie nájdeme predovšetkým v Samarkande a v Timurovom rodisku - Šachrisabz.
Presun vlakom Afrosiob z Taškentu do Samarkandu
Heslo dňa - "Najväčšie dobrodružstvo ktoré môžeme zažiť , je žiť život svojich snov".
Uzbekistan investoval nemalé finančné prostriedky do rýchlostných tratí. Postavili trať, na ktorej premáva jeden z najrýchlejších vlakov v Strednej Ázii. Na hlavnej trase Taškent – Samarkand – Buchara pravidelne premáva rýchlovlak „Afrosiob“ španielskej výroby Talgo a dosahuje na niektorých častiach trate pre nás len ťažko predstaviteľnú rýchlosť 250 kilometrov za hodinu. Vzdialenosť 343 kilometrov z Taškentu do Samarkandu prejde tento fešák za 2,12 hodiny. Ako sme neskôr videli v Chive, železničná trať vyhovujúcich parametrov sa predlžuje. O rok sa bude dať cestovať z Taškentu týmto vlakom až do Chivy, vzdialenej od Taškentu rovných tisíc kilometrov.
Lístky na raňajší vlak som si (tak ako vždy na všetky dopravné prostriedky pri cestách do postsovietskych krajín) zakúpil dopredu z domu, cez portál https://www.tutu.ru/ .
Ubytovanie v Samarkande som volil tak, aby bolo v strede medzi dvoma hádam najznámejšími pamiatkami a tými sú námestie Registan a komplex Bibi Chánum, v tesnej blízkosti ktorého je Siabský bazár. Penzión “Guest house Minora”, v ktorom sme bývali, nám vyhovoval, leží takmer v strede, K námestiu Registan je to z penziónu pešo 950 metrov a do Bibi Chanum, či k tržnici, rovných 650 metrov. Blízkosť ubytovania mi umožní vychutnávať si pri raňajších a večerných prechádzkach fotenie pamiatok pri východe a západe slnka. Ubytovali sme sa a tak "hor sa do ulíc !"
Najskôr ale treba niečo vedieť o Samarkande (aby sme pri pamiatkach neotvárali oči, "ako teliatko na nové vráta"- tak hovorieval môj starký).
Pri vyslovení názvu Samarkand sa cestovateľom a milovníkom histórie iste tají dych. Uzbeci tvrdia, že Samarkand je tak starý, ako starý je svet. O dnešnom Samarkande sa zmieňujú už starovekí Gréci ako o nádhernom veľkom meste s názvom Marakanda. Marakanda bola založená pravdepodobne okolo roku 500 pred n.l. Skýtmi. Prvé zachované písomnosti o nej krasorečia ako o „Zrkadle sveta a perle vesmíru“, „Raji starobylého východu“, či „Vrcholu Zeme“. Ešte predtým sa mesto spomína ako Sogd, hlavné mesto cárstva Sogdiana. Sogdiana, tak sa volala historická oblasť, rozprestierajúca sa v údoliach riek Zeravšan a Kaškadar. Práve zo sogdištiny pochádza aj dnešný názov mesta, ktorý je možné preložiť ako „Kamenná pevnosť.“ Podľa antických svedectiev bola krajina Sogdiany pokrytá hustými lesmi. Dlhý čas tu vládla perzská dynastia Achaemenidovcov.
V roku 327 pred n.l. Marakandu dobyl Alexander Veľký - Macedónsky. Keď sa mesta zmocnil a stál udivený jeho krásou vyhlásil: “Všetko čo som o Marakande počul je pravda, ale je ešte oveľa krajšia, ako som si dokázal predstaviť”. Krása ochránila mesto pred ťažkou rukou Macedóncov. A možno ho pred rabovaním zachránila krásna Roxana, dcéra miestneho kmeňového náčelníka, do ktorej sa Alexander Veľký zamiloval a vzal si ju za jednu zo svojich žien. Po jeho smrti pripadla celá oblasť bektrijským Grékom. Neskôr sa tu vystriedali v pozícii vládcov Peržania, Arabi, Turci, Mongoli, Číňania, Uzbeci a nakoniec Rusi.
V 7. storočí n.l. mesto bohatne z obchodov na Hodvábnej ceste, ktorá ním prechádza. Samarkandom prúdi hodváb do rímskych palácov a zlato na čínsky dvor, tu sa šíria náboženské myšlienky a duchovné poznanie, tu si Západ a Východ po storočia podávajú ruky bez toho, aby mali možnosť priamo sa poznať.
Hovorí sa, že Samarkand je „Zlatý kľúč od Hodvábnej cesty“, je jej významnou križovatkou. Mesto leží v údolí rieky Zeravšan, na úpätí Zeravšanských hôr, ktoré patria k majestátnemu pohoriu Pamír. Už v staroveku tu postavili zavlažovací kanál a „olovený“ vodovod, ktorý po mnoho stáročí dodával vodu do citadely. Krása mesta ohromuje návštevníkov. V 10. storočí si arabský cestovateľ Abdulkásim ibn Haukal zapísal: „Mesto Samarkand leží na juh od Sogdskej rieky. Dominuje mu citadela. Vystúpil som na ňu a zhliadol jeden z najkrajších obrazov, na akom niekedy spočinul ľudský zrak. Uvidel som sviežu zeleň stromov, blýskavé hladiny vodných kanálov a čarokrásne paláce. Všetko to sa zrkadlí vo vodách kanálov a jazier. Samarkand je mesto s veľkými tržnicami, kúpeľnými domami a s pohostinnými odpočívadlami pre karavány. Čerstvá voda tu prúdi kanálom, vyhotoveným z časti z olova“.
V 12. storočí už malo mesto začlenené do Chórezmskej ríše viac ako pol milióna obyvateľov. V rokoch 1218 – 1221 postihla Chórezm strašlivá pohroma, mongolský vpád. Na Samarkand došlo v roku 1220. Mesto sa postavilo Džingischánovi na odpor, no bolo vyplienené a doslova zrovnané so zemou. Hradby boli strhnuté, domy a paláce zbúrané, obyvateľstvo vyvraždené. Ďalších sto päťdesiat rokov znamenalo biedne živorenie. Tam kde šumeli záhrady, vŕšili sa piesočné duny. Zo starého predmongolského Samarkandu zostala až na zopár výnimiek iba pätnásť metrov hrubá kultúrna vrstva úlomkov a tehál, dnešný Afrásijáb. Je nielen rajom pre archeológov, ale predovšetkým svedectvom o stáročiach prosperity Samarkandu.
Ale v 14. storočí sa všetko zmenilo. Deň, v ktorom sa Timur rozhodol že zo Samarkandu urobí svoje sídlo, bol dňom znovuzrodenia mesta. Stačilo 20 – 30 rokov, aby sa Samarkand stal skutočným hlavným mestom Ázie, strediskom obchodu, remesiel a pánom nad osudmi národov blízkych i vzdialených. A znova rozkvitli záhrady a Samarkand sa znova stal strediskom ázijskej kultúry. Pribudli ďalšie prívlastky, ktorými bol Samarkand častovaný. Bol „Šperkom vesmíru“, alebo tiež „Zrkadlom sveta“. Rytier Ruiz Gonzales de Clavijo bol prekvapený, keď sa podvečer jedného horúceho dňa v oblakoch prachu blížil so španielskym posolstvom k dvoru veľkého Timura a v diaľke uvidel Samarkand. Neskôr napísal: „Tak veľa je tu hájov a rolí viničných, že prichádzajúc k mestu, uvidíš ich. Áno, ležia uprostred lesa košatých stromov ...“. Španielske posolstvo vstúpilo do nádherného a jedinečného mesta, ktorému sa žiadne stredoveké mesto v tej dobe nemohlo rovnať. Okolo mesta šumel zelený prstenec trinástich záhrad. Najväčšia z nich „Bághi Džahán“ bola vraj tak rozľahlá, že sa stratené kone jedného architekta našli v záhrade až za mesiac.
Písal sa rok 1404. Timur už dobyl územie o ploche 5,5 miliónov km2 a do svojho sídelného mesta okrem ulúpeného bohatstva nahnal ako otrokov architektov, maliarov, kamenárov, rezbárov, ....Čo na tom, že po ňom zostalo v dobytých krajinách 17 miliónov mŕtvych, jeho Samarkand sa skvel v plnej kráse. Timurova moc bola veľká, jeho sila nezmerná a jeho pýcha nepoznala hraníc. Dediny ktoré budoval okolo Samarkandu niesli mená Bagdad, Káhira a Damašek. Najväčšie mestá sveta mali byť dedinkami vedľa Timurovho sídla. Lenže jedného mrazivého februárového dňa v roku 1405, Timur na výprave do Číny zomrel.
Nie, nie je koniec rozprávky. Timurova smrť neznamenala súčasne smrť Samarkandu. Ešte za Ulugbeka, Timurovho vnuka, rástol Samarkand rovnako, ako za čias deda. Ulugbek, jeden z najobdivuhodnejších panovníkov, vedec, astronóm a humanista, nechal za svojho štyridsaťročného panovania postaviť početné medresy, ktoré sa okrem náboženského učenia venovali aj svetským vedám. V centre na veľkom námestí Registan nechal Ulugbek v roku 1420 postaviť prvú medresu tak veľkú, akej dovtedy na svete nebolo. Lenže aj Ulugbek zomrel. Nie na zápal pľúc, ako jeho slávny dedo. Bol zabitý na pokyn nevydareného syna, túžiaceho po moci. Sotva uplynulo zopár rokov po smrti Ulugbeka, hlavné mesto ríše preniesli do Buchary. V Samarkande zostali iba budovy, vytvorené architektami a majstrami, ktorých mená nikto nepozná. Dielo však prežilo ríšu i ľudí, ktorí ho vytvorili. Historické stavby, rušné moslimské bazáry a romantické čajchany stále dokážu vyčariť magickú atmosféru z rozprávky tisíc a jednej noci.
Tak, dosť histórie a na úvod prehliadky - hneď dych vyrážajúce námestie Registan
Námestie Registan je bezosporu perlou a najkrajším námestím v celom Uzbekistane. Často sa mu dáva aj prívlastok: „najkrajšie námestie sveta“. Názov pochádza z perzštiny a znamená „piesočné miesto“. Kedysi slúžilo k zhromaždeniam na vypočutie dôležitých kráľovských vyhlásení, alebo aj na verejné popravy. Nielen v Európe bývalo takéto divadlo značne obľúbené. Legenda hovorí, že námestie nazvali Registanom preto, lebo naozaj bolo pokryté pieskom. To preto, aby krv z obetí lepšie vsiakala. Z troch strán námestie hrdo obklopujú tri monumentálne medresy. Sú to rozprávkové stavby s tisíckami farebných kachličiek, s tyrkysovými kupolami, žiariacimi pod horúcim slnkom. Štvrtá strana námestia je otvorená. Lepšie zoskupenie sa vymyslieť nemohlo, návštevníci môžu v nemom úžase sledovať celé to úžasné dielo z pódia, Registan majú "na dlani".
Ulugbekova medresa - Dominantnou stavbou západnej, teda ľavej časti námestia, je najstaršia Ulugbekova medresa. Bola postavená v 1420 roku. Sám v nej vyučoval matematiku, astronómiu a filozofiu. Má krásny 35 metrov vysoký portál, zdobený hviezdami, plný geometrických ornamentov. Vnútorný priestor je síce bez dekorácie, ale akoby tu stále prebýval vznešený duch poznávania. Súčasťou stavby je vnútorná mešita a veľké nádvorie, obklopené „hudžrami“. Tak sa volali malé cely, slúžiace ako pracovne učiteľov, učebne, či ubytovne študentov.
Medresa Tilló Kóri (= pozlátená) na námestí Registan má tak veľkolepú výzdobu, že človek po vstupe obrazne povedané, padne na zadok. A to vraj pôvodne mala mať stavba grandióznejšie rozmery a ešte bohatšiu výzdobu. Ale ako to už býva, došli peniaze a projekt sa musel tejto novej skutočnosti prispôsobiť. Pozrite sa pozorne na strop, dojem kupoly je iba vytvorený, strop je rovný, medresa kupolu nemá.
Exprezident Uzbekistanu Islam Karimov má sochu v parku pri námestí Registan. Máloktorí politik mal taký bleskový postup. V roku 1989 sa stal generálnym tajomníkom Komunistickej strany Uzbekistanu, dňa 24. marca 1990 sa stal prezidentom Uzbeckej SSR a 31. augusta 1991 vyhlásil nezávislosť Uzbekistanu. Tieto zmeny sa uskutočnili tak, že vôbec nemenil kanceláriu. Krátko po vyhlásení nezávislosti vyhral so ziskom 86% hlasov prezidentské voľby a do svojej smrti v mesiaci september 2016 viedol krajinu.
My pochopiť ruskú dušu nevieme, nevieme pochopiť, prečo je Stalin väčšinou Rusov uznávaný. Rovnako nepochopíme Uzbekov. Náš svet považoval Karimova za jedného z najhorších svetových diktátorov a porušovateľov ľudských práv, v Uzbekistane sa jeho prínos k rozvoju krajiny stále uznáva. Nepočul som na neho jediné krivé slovo. Naučil som sa nevyriekavať súdy na to, v čom nie som doma. Nechávam aj hodnotenie Karimova na domácich.
Islam Karimov pochádzal zo Samarkandu a je tu pochovaný v piatkovej mešite Hazratiho Hizdu. Mešita síce patrí v meste k tým menším, ale význam má veľký. Nielen preto, že tu pôvodne stála mešita už v 8. storočí a je po jej rekonštrukcii, jednou z najstarších v Uzbekistane. Obchodníci po stáročia verili tomu, že pokiaľ sa tu pri svojej ceste s karavánou zastavia a pomodlia, zaistia si od svätca Hazratiho Hizdu ochranu zdravia a tovaru. Jej dnešná podoba pochádza z roku 1854 a v roku 2005 bola opravená. Z terasy mešity je nádherný výhľad na celý komplex Bibi Chanum.
Mešita Bibi Chánum bola piatkovou mešitou a ústrednou mešitou celej timúrovej ríše. Podľa legendy je pomenovaná po jednej z obľúbených manželiek slávneho vodcu Timura, Bibi Saraj-Mulk-Chanum. Manželka Bibi Chánum podľa legendy mešitu vraj nechala postaviť, zatiaľ čo Timur bol na dobyvačnej výprave. A aby sa stavba dokončila v neuveriteľne krátkom termíne, mladý, krásny a drzý staviteľ žiadal motiváciu, možnosť pobozkať Bibi na líce. Tá prikázala sluhovi priniesť vajcia s rôznofarebne zafarbenou škrupinou a povedala staviteľovi: „Pozri na tieto vajcia. Iba na pohľad sú rôzne, vo vnútri sú rovnaké. Presne také sme aj my ženy. Môžem Ti darovať hocijakú z mojich otrokýň, ktorú zachceš“. Vtedy staviteľ priniesol dva poháre. Jeden naplnil vodou a druhý bielym vínom. „Pozri na tieto poháre, na pohľad sú rovnaké. No vypijem prvý a necítim nič, vypijem druhý a pocítim blaženosť“. Bibi nenašla ďalšie argumenty a možno sa jej drzý mladý staviteľ aj zapáčil. Súhlasila s tým, že po dokončení stavby prijme bozk. Stalo sa,no milej Bibi, hoci si vraj zakryla líce pred bozkom rukou, ostal od horúcej pusy na líci cucflek. Keď to Timur uvidel, rozzúril sa a trestal. Bibi musela nosiť až do konca života parandžu, ktorý navždy skryla jej krásu. Staviteľa zhodili z minaretu, ale padajúc, vraj mu narástli krídla a uletel. To hovorí legenda.
Hodnovernejšie pramene uvádzajú, že Timur nechal najväčšiu mešitu sveta v roku 1404 postaviť za lup, privezený z úspešného ťaženia do Indie. Chcel si vraj tak zaistiť odpustenie za krvi preliatie a masaker, ktorého sa pri vojenskom ťažení v rokoch 1398-99 v Indii dopustil. (O jeho masakroch si povieme viac pri zajtrajšej návšteve Timurovho rodiska - Šachrisabz).
Pri stavbe mešity sa využívala na prepravu materiálov aj sila 95 indických slonov. Celé 4 roky dopravovali na stavbu kamenné kvádre z hôr. Tie potom na stavbe opracovávalo 500 kamenárov. Mešita je tak veľká, že sa v jej dvorane o rozmeroch 167 x 109 metrov môže modliť naraz až 10-tisíc veriacich. Zaujímavosťou tejto stavby je obrovský kamenný podstavec na nádvorí. Kedysi sa naň pri bohoslužbách ukladal najstarší Korán na svete - Korán Osmana. Korán sem priniesol Timur ako vojnovú korisť z Basry. V mešite Bibi Chanum bol istý čas uchovávaný, videli sme ho v taškentskej medrese Barak-Chána.
Vstupný portál mešity vyvoláva svojou 35 metrovou výškou úžas aj dnes. V svojej dobe bol postavený až za hranicou technických možností. Stavitelia ešte nemali v tej dobe s tak veľkými stavbami skúsenosti. Preto sa tento obor začal veľmi skoro rozpadávať. Skazu dokončilo zemetrasenie v roku 1897. Skoro sa vkráda myšlienka, že Alah Timurov dar, ktorým sa chcel za preliatu krv vykúpiť, neprijal. Dnes prebiehajú rekonštrukčné práce, ktoré by mali vrátiť mešite a celému komplexu jeho voľakedajšiu krásu.
Hneď oproti mešite Bibi Chánum stojí mauzóleum Bibi Chánum. Je v ňom pochovaná najstaršia zo štyroch žien Timura, dcéra mongolského chána Čingizida Kazanchána. Hoci bola neplodná, Timur si ju veľmi vážil a radil sa s ňou. Okrem nej je v mauzóleu pochovaná aj jej matka, neter a dve slúžky.
Mauzóleum Gur-i-Amir znamená v perzštine „hrobka kráľa“. Hoci si Timur podmanil obrovský kus sveta, posledné želanie sa mu nesplnilo. Chcel byť pochovaný v meste Šachrisabz, bližšie k svojmu rodisku, vedľa hrobky jedného z milovaných synov. Tam si Timur pripravil miesto večného odpočinku. Aj v jeho prípade platilo: "nikdy nevieš, kde kosti zložíš". Timur umrel na pochode do Číny v najtuhšej zime a pre zlé počasie nebolo možné dopraviť jeho mŕtve telo cez zasnežené hory do Šachrisabz. Pochovali ho preto v mauzóleu Gur-i-Amir, v Samare. Toto mauzóleum s tajomnou atmosférou začal stavať Timur v roku 1403 pre svojho milovaného vnuka Mohammeda Sultána. Stavbu mauzólea Gur-i-Amir dokončil krátko po smrti Timura jeho ďalší vnuk - Ulugbek. Zvlášť dych vyrážajúcou je obrovská a krásna kupola mauzólea. Celá hrobka je zastrešená tyrkysovou kupolou o priemere 17 metrov. Glazované kachličky, ktoré ju pokrývajú, vytvárajú nádherný vzor. Básnici hľadali pre stavbu najkvetnatejšie slová. Tvrdili, že „ak by jedného dňa zmizlo nebo, kupola Gur-i-Amir ho nahradí“.
Okrem Timura (1445) sú tu pochovaní jeho synovia Šáhruch (1447) a Miranšáh (1408), vnuci Mohammed Sultán (1403) a Ulugbek (1449). Celkom zvláštnej cti sa dostalo aj Timurovmu učiteľovi - Miru Sajdovi Barakovi, Timur leží pri jeho nohách. Legenda hovorí, že Sajd Barak bol vzdialeným potomkom Proroka Mohammeda. Bol Timurovým „Guru“, sprevádzal ho na všetkých pochodoch a Timur si jeho rady bral k srdcu. Sajd Barak má obhajovať Timura pred Alahom na Veľkom súde. V pohrebnej miestnosti sú iba symbolické náhrobky. Tie skutočné, s telami, sú uložené v pivnici, dole pod symbolickými náhrobnými kameňmi.
Od pradávnych čias je nefrit známy svojimi čudesnými vlastnosťami. Božskú silu pripisovali tomuto kameňu mnohé národy. Vnuk Amira Timura Ulugbek s veľkými ťažkosťami dopravil do Samarkandu dva ohromné kusy nefritu, ktoré získal po víťazstve nad Mongolmi v doline rieky Ču, v 1425 roku. Mongolský vládca mal nefritový trón a ten sa stal Ulugbekovou korisťou. Najlepší majstri v Samarkande trpezlivo pracovali, aby vytvorili z týchto dvoch kusov náhrobok nad hrobom Timura.
V 1740 roku si náhrobok odniesol iránsky šach Nodir do Mašchadu, považoval to za vojnovú korisť. No udialo sa čosi, čo prinútilo šacha vrátiť nefritový náhrobok späť do mauzólea. Šach sa naľakal Timurovho duchovného učiteľa Mira Sajda Baraka, ktorý sa mu v snách objavoval každú noc a hrozil trestom. No na tomto mrazivá história s hrobom Timura neskončila.
Prekliatie Tamerlána - Na jar 1941 roku odsúhlasil Stalin otvorenie hrobiek v mauzóleu. Antropológ Gerasimov mal preskúmať lebky, za účelom vytvorenia podôb. Ako prvé boli otvorené detské hrobky synov Ulugbeka, potom hrobky synov Timura – Miranšacha a Šachrucha. Dňa 18. júna bola otvorená hrobka Ulugbeka a 20. júna prišiel rad na hrobku Timura. Keď sa mala otvoriť hrobka veľkého vládcu, zdvihla sa v Uzbekistane vlna odporu. Mnohé autority namietali s poverčivosťou, že narušenie posmrtného spánku krvavého vládcu prinesie svetu katastrofu. Po nadvihnutí ťažkej mramorovej dosky Timurovej hrobky vraj našli nápis: „Všetci sme smrteľní, nastane čas a odídeme... Pred nami boli veľkí ľudia a budú aj po nás... Ak sa niekto pyšne povýši nad druhými, alebo naruší prach predkov, toho nech postihne najstrašnejší trest.“ Stalo sa, Timurova kliatba sa vyplnila, o dva dni začala operácia Barbarossa, Hitler napadol Sovietsky zväz. Príbeh má mrazivé pokračovanie. Dňa 15. novembra 1942 bolo rozhodnuté, že Timura uložia späť do hrobky. No najskôr, na priamy rozkaz Stalina, pozostatky Timura vraj vozili celý jeden mesiac v lietadle nad líniou frontu. Veď človek nikdy nevie, odkiaľ príde pomoc. Duch krvilačného dobyvateľa Timura mal takýmto spôsobom "bojovať" vo vojne na strane Sovietskeho zväzu. Nazad do hrobky sa Timur dostal až 20. decembra 1942. A presne v ten deň, v Stalingrade zaútočili jednotky sovietskej armády na krídlo 6. armády Paulusa, čo spôsobilo obrat vo vojne. V krátkej dobe bolo zničených 17 nemeckých divízií a zajatých 60-tisíc vojakov. Boli to všetko iba náhody? Ukazuje sa, že zlomové body vo Veľkej vlasteneckej vojne boli viazané na Timurovu kliatbu. Skalopevne bol o tom presvedčený aj Malik Kajumov, ktorý sa zúčastnil ako kameraman v 1941 roku otvorenia hrobiek. Hovorí sa o tom v dokumentárnom filme "Prekliatie Tamerlána", ktorý bol natočený v 2003 roku. Dá sa nájsť na internete. Pre zaujímavosť, Malik Kajumov umrel ani nie tak dávno, v 2010 roku, ako 103 ročný.
Nekropola Shah-i-Zinda bola postavená okolo fiktívneho hrobu Muhammada Kussáma ibn al-Abbása, bratranca proroka Mohammeda. Ten do tejto krajiny za riekou Amudarja vtrhol ako vodca arabskej armády. Tu utrpel smrteľné zranenie a stal sa svätým mužom. Začali vznikať legendy, že nie je mŕtvy, že iba spí vo svojej hrobke. . Nad miestom údajného zostúpenia Muhammada Kussáma pod zem, kde jeho život mal po smrti pokračovať, bolo v roku 1334 vystavené nádherné mauzóleum. Vychýrené sväté miesto sa zanedlho stalo stredobodom rozsiahleho moslimského pohrebiska. Pribudli ďalšie mauzóleá a hrobky. Shah-i.Zinda sa stala akousi „náhradnou Mekkou“ hlavne pre chudobnejších moslimov, pre ktorých bola púť do vzdialenej Mekky nemožná. Svätyňa je jednou z najstarších v Samarkande. Pútnici, ktorí sa sem dodnes prichádzajú modliť, veria v jeho pomoc a ochranu. Jeho symbolická hrobka, pretože skutočný Muhammad Kussám v Samarkande nikdy nebol, stala sa prvým mauzóleom v komplexe Shah-i-Zinda. Susedstvo svätcovho hrobu malo zaistiť zvýšenú blaženosť na druhom svete aj ďalším mŕtvym. Preto sa mnohí hodnostári snažili získať právo, aby tu mohli byť pochovaní. Podarilo sa to však iba niekoľkým vyvoleným, ktorí boli bohatí a urodzení. Mauzóleí je tu celkom dvadsať päť. Shah-i-Zinda je dodnes cieľom pútnikov, ktorí sem prichádzajú pomodliť sa. Pristupujú k tomu s najväčšou vážnosťou, pretože nekropola je jedným z najposvätnejších miest v Uzbekistane.
Jedným z veľmi posvätných miest a to nielen pre moslimov, ale tiež pre kresťanov a židov, je mauzóleum Proroka Daniela. Je spojené s legendou o Danielovej ruke. Daniel žil v 6. storočí pred Kristom v Jeruzaleme. Perzský kráľ Nabuchodonozor II. odviezol Daniela do Babylonu, aby mu zostavil horoskop. Podľa neho sa kráľ až do konca života riadil a horoskop mu dokonca dopomohol k mnohým víťazným bitkám. Daniel bol pochovaný v Súsách, odkiaľ si Timur priviezol jeho ruku. Veril, že mu tak ako Nabuchodonozorovi, takáto relikvia zaistí víťazstvá v bitkách. Keď Timur, vracajúci sa z výpravy vstúpil do Samarkandu, ťava nesúca pažu Proroka Daniela sa na jednom mieste vzpriečila a odmietla ísť ďalej. Na tom mieste vytryskol prameň. Timur to považoval za znamenie a presne na tom mieste nechal vybudovať mauzóleum. Uložil v ňom Danielovu ruku. Ruka však začala pod pôsobením zázračného prameňa rásť, až dorástla do dĺžky 18 metrov. Na tento zázrak sa chodili dívať ľudia zo širokého okolia a mauzóleum sa stalo významným pútnickým miestom. V roku 1900, keď bol už Samarkand obsadený Rusmi, Danielova ruka bola uložená do dlhého betónového sarkofágu, aby sa už ďalej nemohla rozpínať. Pútnici dodnes navštevujú toto posvätné miesto. Obchádzajú v zástupe sarkofág, dotýkajú sa ho a ticho ševelia modlitby s prosbami o pomoc, zdravie a prosperitu. Osobitný význam pripisujú pitiu vody z prameňa, ktorý vyteká z podnožia mauzólea.
Nielen kultúrnymi zážitkami je turista živý aj žalúdok si pýta svoje. Navštíviť Samarkand a nebyť na Siabskom bazáre znamená, nenavštíviť jedno z najzaujímavejších miest v meste. Pred mnohými rokmi, práve bazáre boli hlavnými stategickými objektami obchodu na Hodvábnej ceste. Siabský bazár sa nachádza hneď vedľa mešity Bibi-Chanum, iba kúsok od mešity Hazratiho Hizdu.
Bazár je zameraný predovšetkým na zeleninu, ovocie, koreniny a sladkosti. Aký by to bol bazár bez degustácii? Dobrodušní obchodníci nielen dovolia ochutnať ich tovar, nástojčivo vás k tomu budú nútiť. No a nakoniec, ako na všetkých východných bazároch, očakáva sa od vás, že budete pri kúpe obchodovať, teda ako sa u nás hovorilo, "handrkovať" o cene.Tak ako na všetkých uzbeckých bazároch, nemôže chýbať priestor s chutnými lepioškami.
Nieto vraj chutnejšieho "buchtochleba" (to je môj výraz), ako samarkandská "lepioška". Okrem znamenitej chuti sa vyznačuje aj tým, že sa dá jesť po dobu troch rokov. Stačí ju pokropiť vodou i prihriať v hlinenej piecke, v ktorej sa pečú tieto osúchy. Všetci ľudia, ktorí hoci len raz pobývali v Samarkande neodídu odtiaľ bez samarkandského osúcha. Bývajú rôznych rozmerov, od tých malých so sezamom, veľkých s glazúrou, no vždy chutných, tvoriacich základ stravy. Preto nieto divu, že o samarkandských osúchoch boli vytvorené legendy.
Legenda o samarkandskej "lepioške" - Raz sa bucharský chán spýtal svojich poradcov, prečo do Buchary vozia osúchy až zo Samary, keď ich možno piecť v Buchare. Odpovedali mu, že tie samarkandské sú oveľa chutnejšie. Chán prikázal priviezť do Buchary najlepších pekárov zo Samarkandu. No osúchy pečené nimi v Buchare jednako nemali takú unikátnu chuť, ako tie samarkandské. Radcovia sa radili, lámali si hlavy a rozhodli sa privezť do Buchary zo Samarkandu absolútne všetko: hlinenú pec, múku, vodu, ingrediencie,... no aj napriek tomu, tie bucharské kvalitou zaostávali. A vtedy majstri zo Samarkandu povedali: „zrejme je príčina vo vzduchu“. No vzduch previezť zo Samarkandu do Buchary sa nedal. Chán prepustil samarkandských majstrov domov a na jeho stôl naďalej dovážali do Buchary „lepiošky“ zo Samarkandu.
Plov- základný pokrm v Uzbekistane - Náš obed nekončil iba pri "lepioškach". Základným pokrmom v Uzbekistane je plov. Jeho pozíciu v uzbeckej kuchyni najlepšie charakterizuje staré uzbecké príslovie: "Ak máš peniaze, jedz plov. Ak peniaze nemáš, jedz viacej plovu". Zašli sme do vyhlásenej "plovárne" a mne sa podarilo dostať sa až do kuchyne. Plov sa pripravuje už od rána vo veľkom kotly a v reštaurácii spravidla nevydrží dlhšie, ako do obeda. Základnou zložkou je ryža (najlepšie guľatá, dlhozrnnú považujú za podradnú) a mäso. Existujú stovky obmien tohoto slávneho jedla z niekoľkých druhov mäsa: s mrkvou, mandľami, hrozienkami, olivami, šafránom, zeleninou alebo hubami. Hlavne pri slávnostných príležitostiach, je príprava plovu mužskou záležitosťou.
Zajtra nás čaká cesta taxíkom cez Zarevšanský horský chrbát Ťan-Šanu do 85 kilometrov vzdialeného rodiska Timura, mesta Šachrisabz. Kde inde, ak nie v rodisku Tamerlána sa dozvieme viac o jeho hrdinstvách pri rozširovaní ríše Turan (z pohľadu Uzbekov), či masakroch (ako Timurove vojenské výpravy vním náš svet).
