Zdravím vás milí čitatelia. Chcem vás zoznámiť s Galériou Borghese, do zbierok ktorej som sa zaľúbil. Tento článok (a ďalší o Caravaggiovi) sa hodí tým ktorí plánujú cestu do Ríma, nevynechajte tento klenot! Každý chce v Ríme navštíviť Vatikán so svojou bazilikou a múzeami, Koloseum, ... no pritom do Galérie Borghese, perle skrytej v záhradách Villa Borghese, málokto zavíta. A ak aj, krása prírodného parku, najväčšieho v Ríme, s okúzľujúcimi cestičkami, starými stromami, rozprávkovým jazerom s fontánou v ktorom sa dá člnkovať, dáva zabudnúť na galériu.
Jedna z najvzácnejších sochárskych a maliarskych kolekcií na svete, ktorú Borghesiovci zhromaždili vo svojej krásnej a cennej budove, je unikátna. A preto všetkým radím, ak si ceníte umenie, určite galériu navštívte.
Galéria Borghese a jej unikátne zbierky
Villa Borghese Pinciana, v ktorej sa Galéria Borghese nachádza, bola postavená na začiatku 17. storočia ako šľachtické letné sídlo kardinála Scipione Caffarelli Borgheseho, známeho mecenáša mnohých významných umelcov tej doby a zberateľa umeleckých diel.
História vzniku galérie je spojená s históriou vplyvného rodu Borghese. V 1605 roku jeden z rodinných príslušníkov, Camillo Borghese, si sadol na pápežský stolec, do histórie vošiel ako pápež Pavol V. Súčasnú kolekciu dal dohromady veľký milovník umenia, kardinál Scipione Caffarelli Borghese (1577 – 1633), ktorý výrazne ťažil zo skutočnosti, že pápež Pavol V. bol jeho strýkom. Vďaka pápežovej priazni, stal sa druhou najvyššou autoritou v pápežskom štáte. Svoju moc využil k uspokojeniu svojej vášne pre umenie. Prostredníctvom daní a pápežských poplatkov zhromaždil obrovské bohatstvo a získal veľké majetky pre rodinu Borghese. Bol posadnutý umením, intenzívne zadával architektonické práce na výstavbe galérie a zároveň získaval umelecké diela, ktoré z jeho zbierky urobili jednu z najväčších vo svojej dobe. Diela skvelých majstrov získaval nielen ich kúpou, často boli jednoducho konfiškované, alebo získavané vydieraním. Nájdete tu diela významných autorov ako boli Gian Lorenzo Bernini, Caravaggio, Raffael, Peter Paul Rubens, Leonardo da Vinci, Tizian ....
Poďme si najväčšie skvosty umenia, počas limitovaných 2 hodín vyhradených na prehliadku, pozrieť.
Keď vojdete do sál galérie neviete na čo sa máte dívať, na podlahy, steny, stropy, sochy alebo obrazy, všetko je úchvatné. Samotný interiér galérie je skvelým umeleckým dielom. Hneď v úvode ukážem fresku na jednom z prekrásnych stropov – Apoteózu Romula. Apoteóza je niečo ako extrémne veľká oslava, vyzdvihnutie človeka do nadľudskej podoby. Nádherná freska zobrazuje Romula, ktorého Jupiter víta na Olympe. Freska je známa aj pod druhým názvom, "Sláva Ríma".
Pokiaľ ide o mňa, je to jedno z najfascinujúcejších diel v múzeu. Nepreháňam, možno je to farbami, možno veľkosťou alebo možno atmosférou, ale najradšej by som si ľahol na na chrbát a takto ležiac obdivoval život na Olympe.
Gian Lorenzo Bernini a jeho veldiela v Galérii Borghese
Rodina Pietra Berniniho, otca Gian Lorenza, pochádzala z Toskánsku. Pietro Bernini pracoval dvadsať rokov ako sochár v Neapole, kde sa mu v roku 1598 narodil syn Gian Lorenzo (1598-1680). V 1605 roku sa rodina presťahovala do Ríma. Pietrom Berninim boli zhotovené pre rímskych aristokratov mnohé sochy. Najskôr pracoval sám a neskôr, spolu so synom Gianom Lorenzom, ktorého dielami sa dnes galéria Borghese pýši. Gian Bernini dokázal majstrovsky, jemným a veľkolepým spôsobom, svoje pocity preniesť do chladného mramoru. Veľmi skoro opustil manieristické kompozície svojho otca. Kardinál Scipione okamžite rozpoznal talent mladého umelca. Berniniho sochy vystavené v múzeu, ktoré uvidíme počas prehliadky, vznikli v pomerne krátkom časovom období, keď mal budúci barokový princ 20 až 30 rokov. Prítomnosť tohto barokového majstra vo fontánach Ríma, v rímskych kostoloch a v múzeách, je jedným z nezameniteľných symbolov Večného mesta.
Aeneas, Anchises a Ascanius
Téma Aeneovho úteku z horiacej Tróje s otcom Anchisom na chrbte a v sprievode syna Askania je prevzatá z druhej knihy Vergíliovej "Aeneidy". Pre Rimanov to bola blízka téma, veď najurodzenejší Trójan Aeneas sa spájal príbuzensky s Romulom, zakladateľom Ríma.
Kardinál Scipione Borghese, ktorý sochu u 21-ročného Berniniho objednal, miloval umenie, peniaze a mužskú fyzickú krásu. Toto súsošie predstavuje v životnej veľkosti tri generácie rodiny Aeneasa, a zároveň tri fázy v živote človeka. Berninimu sa to dokonale podarilo. Vidíme malého chlapčeka s jemnou pokožkou, dospelého muža so svalnatým telom a starca s vrásčitou kožou. Z každého z nich cítiť rôzne emócie. Z otca Anchisesa cítiť strach, z Aenasa sa šíri pocit energie a odvahy, a na malom Ascaniusovi vidíme bezstarostnosť, nádej na nový život.
Hovorí sa, že kardinál Scipione Borghese mal pri objednaní sochy a témy ktorú na nej Bernini zobrazí, svoj zámer, chcel v postave muža Aeneasa vidieť seba a v postave starca Anchisesa svojho strýka, pápeža Pavla V.. Chcel takto demonštrovať svoj záväzok „podporovať svojho tútora v starobe“.
Únos Proserpiny
Keď bola socha Únos Proserpiny v roku 1621 odhalená, všetci boli šokovaní, nikto predtým nič podobné nevidel. Ako hovoria odborníci, na súsoší vrie príbeh, postavy hrdinov sú akoby z mäsa a kostí, doslova "vybuchujú" v priestore. Aj ja mám pri pohľade na súsošie pocit, že osoby na ňom sú živé, cítim napätie zobrazeného okamihu. Mohutný, svalnatý Pluto tisne Proserpinu k sebe, zabára prsty do jej „maslového“ stehna. Každý sval jeho nohy je napnutý, sila ktorú vydáva do objatia sa prenáša až do ohnutého palca. Užíva si zúfalý odpor Proserpiny. Tá plače skutočné slzy, zúfalo sa zmieta, snaží sa vymaniť z náručia Pluta, akoby som počul jej výkriky. Je to okamih predohry, o chvíľu sa stane jeho. Za bojujúcimi postavami vidíme Cerberusa, trojhlavého psa, strážcu vchodu do podsvetia, je svedkom hrôzy a úžasu.
Únoscom Proserpiny je boh podsvetia Pluto. Bol pánom ríše mŕtvych a v svojej ríši bol veľmi osamelý. Žiadna z bohýň ho nechcela nasledovať do podsvetia. Požiadal najvyššieho boha Zeusa, aby mu dal za manželku svoju dcéru, lebo inak vyhlási pozemskému svetu vojnu. Zeus s požiadavkou súhlasil. Jedného dňa, na jar, na kvetúcom poli, radostne pobehovali dievčatá. V tej dobe sa z útrob zeme vynoril voz, sedel na ňom Pluto. Schytil Proserpinu a zmizol s ňou v hlbinách. Práve tento dramatický moment Bernini majstrovsky zvečnil v mramore. Je naozaj bravúrne ako sa Berninimu podarilo do mramoru vpísať mäkké telo Proserpiny. Keď budete v galérii, nezabudnite si všimnúť, ako sa prsty Pluta hlboko vrývajú do hebkého tela dievčaťa.
Proserpina kričala a jej krik začula matka Démetra, bohyňa plodnosti zeme a roľníctva. Pribehla na pomoc aby ju zachránila, ale nikde ju už nenašla. Opustila Olymp, deväť dní a nocí blúdila hľadajúc dcéru. Keďže bola bohyňou plodnosti zeme, bez jej starostlivosti vegetácia uschýnala. Potom ako sa Démetra dozvedela o osude dcéry, vymyslela pomstu. Ako bohyňa úrody oznámila, že pokiaľ jej Proserpinu nevrátia, na zemi nevyklíči ani jedno semienko, zvieratá a ľudia nebudú mať potomstvo a kolobeh života sa zastaví. Tak sa stalo. Prišiel čas keď ľudia začali hladovať a bohyňa, ktorá chcela vidieť svoju dcéru, zvíťazila. Pluto prepustil dievča, posadil ju do voza a odpravil z podzemia na povrch. Ešte predtým jej však ponúkol granátové jablko a ona, netušiac čo sa stane, zjedla niekoľko zrniečok. Týmto sa odsúdila na večný pobyt v podzemí. Bolo totiž známe, že kto zje ovocie v podsvetí, uviazne tam navždy.
Zem sa otvorila a Proserpina vyšla na svet, priamo do objatia svojej matky. Pretože však v podsvetí zjedla kúsok ovocia, musí odvtedy stráviť šesť zimných mesiacov v podsvetí a iba na jar a leto môže vystúpiť na šesť mesiacov na povrch. Démetra bola šťastná že vidí svoju dcéru, potlačila svoj hnev a kolobeh života obnovila. Proserpina si na povrchu oddýchne od chladu a zimy a umožní príchod jari a leta.
Hoci bol Bernini veľmi mladý, keď sochu vytvoril mal len 23 rokov, stala sa jedným z jeho najslávnejších diel a ikonou barokového umenia.
Dávid
Socha s biblickým námetom zobrazuje budúceho kráľa Dávida, jednu z postáv Starého zákona, v okamihu tesne pred hodením kameňa do obra Goliáša, povolaného Filištíncami do boja proti izraelskému vojsku kráľa Saula. Na zemi leží náprsný pancier, ktorý Dávidovi daroval kráľ Saul, a citara, ktorá hrdinu obvykle sprevádzala.
Socha Dávida je ďalším zázrakom vystaveným v Galérii Borghese. Témou Dávida a Goliáša sa pred Berninim zaoberali mnohí umelci, no všetci, vrátane Donatella a Michelangela zobrazili Dávida ako idealizovaného víťazného hrdinu. Bernini predbehol svoju dobu, jeho Dávid je športovec, ľudská bytosť z mäsa a kostí.
Bernini pri tvorbe sochy plánoval, že Dávid bude umiestnený pri stene v jednej zo sál, preto zadnú časť, ktorú divák nemal vidieť, nedokončil. Môj pohľad púta predovšetkým pravdivo skrútené telo potrebné k nahromadeniu sily, ruky silno zvierajúce prak, zamračené čelo a zovreté pery, pohľad sústredený v úsilí okamihu. Črty tváre vraj svedčia o tom, že Dávidom je sám Gian Lorenzo.
Sochu vytvoril Bernini so zámerom, že bude umiestnená na nízkom podstavci, nižšom než je ten súčasný. Divák s hlavou na úrovni hlavy Dávida bol tak viac zapojený do dramatickej akcie, cítil by že kameň z praku zasiahne jeho. Musím súhlasiť s názorom, že premiestnením sochy do stredu miestnosti a jej umiestnením na vysoký podstavec, ku ktorému došlo koncom 18. storočia, divák nemá možnosť vychutnať si v plnom rozsahu dramatičnosť okamihu, ktorú Bernini vložil do mramoru.
Apolón a Dafné
Viete si predstaviť, že skaly ožijú? Ak neveríte na zázraky, pozrite si dielo Apolón a Dafné v Galleria Borghese. Keď slávny barokový sochár Gian Lorenzo Bernini v roku 1625, po troch rokoch práce, Apolóna a Dafné odhalil pre verejnosť, dielo bolo ohlasované ako meraviglia - zázrak. Sochár, ktorý nemal ešte ani 30 rokov, zachytil pohyb, premenu, sexuálny apetít a hrôzu presvedčivejšie než ktorýkoľvek iný umelec pracujúci s mramorom pred ním. "Hneď po dokončení diela sa ozval taký krik, že celý Rím ho zhodne považoval za zázrak," spomína historik umenia Filippo Baldinucci vo svojom životopise Život Gian Lorenza Berniniho, z roku 1682.
Raz sa Apolón pohádal s Amorom. Apolón sa chválil svojimi streleckými schopnosťami v streľbe lukom, vraj Amor nikdy nedostihne takú zručnosť ako on. Apolón sa mu vysmieval práve vtedy, keď Amor zhotovoval nový luk. Urazený boh lásky sa rozhodol Apolónovu pýchu potrestať. Vzal luk a vystrelil z neho dva šípy. Prvý šíp „nenávisti“ vystrelil do srdca krásnej Dafné, dcéry riečneho boha Péneia. Keď sa do nej niekto zamiluje, lásku nebude opakovať, naopak, bude odstrkovať a nenávidieť tohto človeka. Druhý šíp „lásky“ vystrelil do srdca Apolóna. V jeho srdci bude kypieť vášeň a láska. Od toho dňa začal Apolón hľadať milovanú osobu. Túlal sa po lesoch a poliach, až raz na lúke uvidel tancujúcu Dafné. Konečne sa mu podarilo nájsť milovanú osobu. No Dafné, uvidiac Apolóna, snaží sa utiecť. Apolón sa počas behu za ňou vyznáva zo svojej lásky, no nymfu jeho sladké reči v behu nezastavia.
Bernini zachytil Dafné v okamihu, keď v strachu uteká pred vášnivo zamilovaným Apolónom. Už-už ju dobieha, už cíti jeho dych na svojej šiji. Apolón je oblečený iba vo vejúcom sa plášti. Dafné je úplne obnažená, kričí na svojho otca, riečneho boha. Prosí aby ju zachránil, aby zmenil jej telo tak, aby nebolo takým príťažlivým. Jej otec prosbu vypočul a keď už Apolón bol celkom-celkom blízko, Dafné sa začala meniť na krásny vavrínový strom. Bernini majstrovsky zachytil túto zmenu. Pred užasnutými očami Apolóna sa krásne telo Dafné mení na kmeň stromu, jej hodvábna pokožka sa stáva hrubou a drsnou, prsty rúk sa menia na lístie, prsty nôh sa stávajú koreňmi. Apolón objal strom a pošeptal mu akoby to bola živá osoba: „ ak nemôžeš byť mojou ženou, buď hoci aj mojim obľúbeným stromom“.
Od tohto okamihu sa najdrahším pre Apolóna stal vavrínový strom. A akú úlohu v tomto mýte zohráva vavrín? Večne zelená rastlina sa stáva symbolom víťazstva a večného života.
V snahe odvrátiť pozornosť od senzuálnych vnemov, do podstavca súsošia bol z iniciatívy pápeža Urbana VIII. vyrytý mravokárny nápis: „Ktokoľvek v láske hľadá premenlivé rozkoše tvarov, lístie uloví len, alebo olivy horké.“
Hovorí sa, že aj takmer po štyristo rokoch je dielo Apolón a Dafné stále fascinujúce nielen pre svoje magické majstrovstvo, ale aj znepokojivú, hlboko aktuálnu tému: dravé prenasledovanie ženy mužom, ktorý neberie "nie" ako odpoveď.
Pravda
"Pravda odhalená Časom", takéto súsošie začal vytvárať Gian Lorenzo Bernini výlučne pre seba, v ťažkom období svojej kariéry. Bernini bol nielen sochárom, ale aj uznávaným architektom. Pápež Pavol V. a jeho nástupca Urban VIII. Barberini, poverovali Giana Lorenza, ako hlavného architekta, prácami na bazilikách. Tam kde dnes vidíte na priečelí Baziliky sv. Petra z ľavej i pravej strany hodiny, mali stáť zvonice. Vyprojektoval ich predchodca Berniniho, architekt Carlo Maderno a Berninimu zadal pápež Urban VIII. ich realizácia. Stala sa však nemilá vec, priečelie baziliky začalo pod ťarchou prístavby zvoníc praskať. V roku 1644, novozvolený pápež Inocent X. Pamfilsky dal pred architektom Berninim prednosť Francescovi Borrominimu. Hoci Bernini dokazoval, že projekt zvoníc je správny a praskliny sú iba povrchové, pápež ho obvinil z chýb pri výpočtoch a nariadil rozostavané zvonice strhnúť. Gian Lorenzo musel dokonca svojim majetkom ručiť za prípadné ďalšie poruchy na priečelí baziliky.
„Pravda vyjde najavo časom“, túto múdrosť chcel vytesať do mramoru roztrpčený Bernini. Pravda je zobrazená ako usmievavá odhalená dievčina, sediaca na skalnatom balvane. V pravej ruke drží slnko a ľavú nohu si opiera o zemeguľu. Dielo malo byť dotvorené postavou Času. Ako dokazujú Berniniho náčrty, Čas mal byť symbolizovaný bradatým starcom s kosou, stojacim za Pravdou. Skulptúra však nikdy nebola dokončená. Už po dvoch rokoch si aj pápež Inocent X. uvedomil nenahraditeľnosť Berniniho, bolo treba zhotoviť kľúčový prvok v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne, baldachýn a to bez Berniniho jednoducho nešlo. Gian Lorenzo sa vrátil do priazne pápežského dvora a zavalený zákazkami, nemal čas na dokončenie súkromného diela.
Bernini zanechal sochu svojim prvorodeným mužským potomkom v pokolení, aj s posolstvom: „pravda vyjde najavo a čas odčiní krivdy“. V majetku dynastie Bernini zostala socha až do roku 1957, kedy ju odkúpil štát.
Ďalšie diela Berniniho v Galérii Borghese.
Nespočítal som presne, koľko ďalších hodnotných diel sochárskeho "veľmajstra" Berniniho môžete v Galérii Borghese uvidieť, je ich okolo desať.
Roztomilým, rozmerovo neveľkým dielom, je napríklad Koza Amalthea s malým Jupiterom a satyrom. Pripisuje sa malému 16-ročnému Berninimu, ako dôkaz jeho mimoriadneho talentu.
Sochárska skupina zobrazuje kozu Amaltheu, ktorá leží na zemi s hlavou otočenou k malému Jupiterovi, korunovanému výhonkom viniča, ktorý ju dojí. Pohľad zvieraťa upriamuje pozornosť diváka na Jupitera, čím ho identifikuje ako hlavného hrdinu diela, a on na oplátku obracia svoj pohľad na zviera. Za kozou vidíme satyra, pijúceho mlieko z misky.
Berniniho busty
Samostatnou kapitolou v Bernniho tvorbe sú busty, vytvoril ich desiatky. Do kameňa vyryl viacero portrétov troch pápežov, desiatok kardinálov,...... Nielen sochami, aj bustami sa Bernini preslávil. Odborníci unisono hovoria, že jeho busty sú, na rozdiel od iných sochárov, „hovoriace“. Sám Bernini netajil recept: „ak chcete správne vystihnúť človeka a jeho dušu, pozrite sa na jeho tvár a ústa sekundu pred tým, ako ich otvori“.
V roku 1621 si u 23 ročného Berniniho objednal kardinál Scipione Borghese bustu pápeža Pavla V., svojho strýka. V tom čase bolo zvykom že kardináli mali pri sebe portréty pápeža, ktorý bol ich patrónom. Busta pápeža Pavla V. bola vôbec prvou bustou, ktorú mladý Bernini z mramoru vytvoril. Hoci pápež už bol v tom čase niekoľko mesiacov po smrti, Bernini si ho pamätal zo stretnutia ako: „vysokého muža s peknou tvárou, príjemného a vážneho“. Podarilo sa mu vytvoriť pozoruhodne živú podobizeň.
Preskočím štyri storočia a poviem, čo o buste pápeža Pavla V. povedal pre britský týždenník The Economist vedúci oddelenia sochárstva aukčnej Sotheby's, Alexander Kader: "Stojíte pred ňou tvárou v tvár a jediné, čo môžete robiť, je pozerať sa na detaily. Zobrazenie tváre je také realistické: vrásky okolo očí, ten kúsok rezby v zostávajúcich vlasoch, alebo fúzy urobené veľmi ľahkým dotykom dláta... Nikto iný ako Bernini by to nedokázal," povedal Kader. Tak pravdivo, že dokonca reprodukoval aj pór pod pravým obočím, ktorý by všetci ostatní umelci starostlivo nechali zmiznúť... Kader pokračoval: "Bernini bol majstrom 'hovoriaceho portrétu'. Našiel spôsob, ako oživiť mramor, ako zachytiť podstatu človeka. Nielen fyzickú podobu pápeža, ale aj jeho osobnosť a postavu, jeho láskavú vážnosť a živú prítomnosť. Pri pohľade naň sa vám roztrasú kolená, aj keď o autorovi nič neviete".
Berniniho portrét Pavla V. zobrazuje pápeža s vlasmi ostrihanými do "tonzúry svätého Petra", ktorá znamenala zrieknutie sa svetskej módy, a oblečeného v tradičnom pápežskom rúchu. Hrubý plášť pokrývajúci jeho plecia je bohato zdobený výšivkami apoštolov Petra a Pavla - svätých patrónov Ríma - s lemovaním rastlinných motívov. V strede hrude je pripevnená zložitá brošňa nazývaná morsa, ktorú tvorí drahokam vsadený do zložitého kovového rámu. Pod štólou je surpila z tenkej látky s malými zvislými záhybmi na hrudi, vyšívaným horným okrajom a veľmi jemným, jemne vyrezávaným čipkovým lemom pri krku.
Vráťme sa však späť do 17 storočia, ku 56-ročnému kardinálovi Scipione Borghesemu. V roku 1632 Bernni vyrezal aj jeho bustu.
Pozrite sa pozorne na ústa kardinála, aj vám sa zdá že chystajú „hovoriť“? A pozrite sa aj na čelo, uvidíte na ňom prasklinu. Po dokončení diela Bernini zistil, že v žulovom bloku vznikla na kardinálovej hlave prasklina. Aby objednávku splnil k spokojnosti, za 15 nocí zhotovil kópiu tejto busty, teraz už bez praskliny. A tak dnes uvidíte v Galérii Borghese vedľa seba stojace dve identické busty kardinála, jedna s prasklinou a druhá bez nej (aj keď sa táto s prasklinou zdá byť „živšia“).
Busta pápeža Pavla V. (tá z predchádzajúceho obrázku) bola vystavená spolu s bustou (či dvoma identickými bustami) kardinála Scipione Borgheseho a bola v súkromnej zbierke Borgheseovcov až do roku 1893, kedy bola predaná na aukcii neznámemu viedenskému zberateľovi. Potom sa na viacej ako storočie, stratila. Pripomeniem jej neuveriteľný príbeh spojený so Slovenskom, zapĺňal stránky našich novín a internetových stránok v rokoch 2014-15.
Slovenská kauza Berniniho busty Pavla V.
„Niekedy po vojne", busta Pavla V. sa stala súčasťou súkromnej zbierky slovenského výtvarníka Ernesta Zmetáka, známeho maliara a vášnivého zberateľa. Nijako sa s jej vlastníctvom netajil. Dokonca päť rokov, v dobe keď bol prezidentom Rudolf Schuster, busta zdobila prezidentský palác. Vedel alebo nevedel Ernest Zmeták, že vlastní cenný originál? Nedozvieme sa, v roku 2004 zomrel. Medzi predmetmi ktoré dali dediči do dražby, bola aj pápežská busta. Odborníci spoločnosti SOGA usúdili, že dielo nie je ničím iným, iba kópiou zhotovenou v 19. storočí neznámym talianskym sochárom.
Po neúspešnej dražbe v roku 2013 (za vyvolávacích 47 000 eur), v roku 2014 bola busta Sogou predaná za 24 000 eur istému Clémentovi Guenebeaudovi, francúzskemu zberateľovi žijúcemu v Bratislave. Nový majiteľ si dal dielo posúdiť Francescovi Petruccimu, riaditeľovi paláca Chigi v Ariccii. Odborník nemal pochybnosti o tom, že busta je od Berniniho. Guenebeaud požiadal ministerstvo kultúry o povolenie vyviezť bustu do zahraničia. Nepodvádzal, v žiadosti o vývoz Guenebeaud uviedol, že pravdepodobne ide o originál, ktorého autorom je Bernini. Približnú hodnotu busty odhadol v žiadosti na 7 miliónov eur.
Povolenie dostal bez problémov a tak barokové dielo v tichosti opustilo Slovensko. V marci roku 2015 bola pápežská busta predaná prostredníctvom aukčnej siene Sotheby's múzeu J. Paula Gettyho v Los Angeles. Podľa nemeckého denníka Der Standard, múzeum za sochu Berniniho zaplatilo viac ako 30 miliónov eur (viaceré zdroje uvádzajú, že to bolo 33 miliónov eur).
Po tom čo Múzeum Getty s fanfárami oznámilo svetu že vlastní poklad ktorý dramaticky zvyšuje úroveň Gettyho zbierky, zobudili sa kompetentní na Slovensku. Minister kultúry Marek Maďarič nariadil vyšetrenie neúspechu s bustou a na ministerstve padali hlavy. Bol prepustený riaditeľ odboru zodpovedného za vydávanie vývozných povolení, rovnako ako členovia komisie posudzujúcej žiadosti o trvalý vývoz. Minister podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa, ktorý sa podieľal na predaji. Súd trestné oznámenie zamietol.
Od polovice júna 2015 je pápežská busta vystavovaná vo Východnom pavilóne Gettyho múzea ako ústredný prvok sály venovanej výlučne talianskemu a rímskemu baroku zo začiatku 17. storočia, ktoré patrí k vrcholným momentom umenia všetkých čias. Berniniho busta je považovaná za jeden z najväčších umeleckých objavov posledných 50 rokov. Socha je podľa odborníkov neoceniteľná aj preto, že ide o prvú mramorovú bustu od Gian Lorenza Berniniho.
"Bernini bol veľkým géniom svojej doby, uznávaný za svojho života a odvtedy ako najvšestrannejší, najinvenčnejší a najtalentovanejší sochár od čias Michelangela," hovorí Timothy Potts, riaditeľ Múzea J. Paula Gettyho. "To, že takéto slávne a významné dielo z jeho ruky bolo znovuobjavené a stalo sa žiadaným pre dnešné múzeum, je mimoriadne vzácna a pozoruhodná udalosť. Tento portrét pápeža Pavla V. má v Gettyho múzeu svoje miesto ako jedna z našich najvýznamnejších a najkrajších sôch akéhokoľvek obdobia alebo žánru."
Nuž čo, ostali nám slzy pre plač, Slovensko dostalo tvrdú príučku. Keby sa na SOGE a Ministerstve kultúry chovali zodpovednejšie a profesionálnejšie, busta Pavla V. mohla k nám na Slovensko lákať desaťtisícové turistické davy milovníkov umenia, hrnuli by sa k nám zo všetkých strán.
Informácie o buste Pavla V. som čerpal hlavne z článkov:
J. Paul Getty Museum acquires recently rediscovered "Bust of Pope Paul V" by Bernini
http://www.alaintruong.com/archives/2015/06/18/32234592.html
Un Bernini autentico venduto come copia, la Slovacchia perde capolavoro barocco
https://www.buongiornoslovacchia.sk/index.php/archives/57762
V ďalšom blogu opíšem päť nádherných obrazov od Caravaggia, v žiadnej galérii na svete ich neuvidíte toľko pokope, ako v Galérii Borghese.
