Vatikánsky mestský štát je jedným z najunikátnejších štátov na svete. Jeho prísne strážené tajné archívy, história, hriechy, príjmy: to všetko zostáva ukryté pozornosti fotoaparátov a očiam širokej verejnosti. Len malá časť Vatikánu, kúpajúceho sa v luxuse a svetle vysokej kultúry, je otvorená svetu. Dovolené je nám do nej nazrieť v sálach Vatikánskych múzeí.
Prečo by ste mali navštíviť Vatikánske múzeá?
Banálnej otázke zodpovedá banálna odpoveď: pretože sú krásne a patria k najbohatším a najvýznamnejším múzeám na svete.
Návšteva tohto legendárneho miesta je jedinečným zážitkom. Vo Vatikánskych múzeách sa nachádza jedna z najpôsobivejších a najrozsiahlejších svetových zbierok z obdobia dvadsiatich storočí histórie a umenia. Múzeá tvoria komplex budov s približne 1 400 miestnosťami a 55 000 m² podlahovej plochy. Veľká časť z nich je prístupná návštevníkom. Viacej ako 70 000 umeleckých pokladov neoceniteľnej hodnoty je prezentovaných v architektonickom komplexe vatikánskych palácov, vybudovaných najväčšími umelcami tej doby. Stačí povedať, že medzi tisíckami divov uchovávaných vo Vatikánskych múzeách je aj Sixtínska kaplnka.
Prvé jadro Vatikánskych múzeí založil pápež Július II., ktorý v roku 1506 na vatikánskom nádvorí Belvedér zhromaždil niektoré majstrovské diela klasického sochárstva, ako napríklad: Apolóna z Belvederu (kópia gréckeho originálu z klasického obdobia, pravdepodobne dielo gréckeho sochára Leocharesa), Laokoóna (kópia originálu z Rodosu, ktorú vytvorili Agesandro, Antenodoro a Polidoro) a Torzo (vytvoril ho umelec Apollonio z Atén).
Neskorší pápeži, Lev X., Klement VII. a Pavol III., obohatili zbierku v priebehu 16. storočia. Sixtus V. vytvoril sídlo Vatikánskej knižnice. Klement XIV. a Pius VI. vybudovali Museo Pio Clementino v druhej polovici 18. storočia. Pius VII. založil Museo Chiaromonti a Gregor XIV. vytvoril Etruské a Egyptské múzeum. Pius XI. sa zaslúžil o usporiadanie Obrazárne a zriadenie Misijného etnologického múzea, zatiaľ čo to bol Ján XXIII., ktorý rozhodol o presune Gregoriánskeho sakrálneho a profánneho múzea a Lapidáriového múzea, ktoré dovtedy sídlili v Lateráne, do Vatikánu a dal pre tieto múzeá postaviť nové krídlo v rámci pápežského múzejného komplexu. Pavol VI. bol architektom zbierky moderného náboženského umenia.
Hoci sa Vatikánske múzeá nachádzajú v Ríme, sú súčasťou suverénneho Mestského štátu Vatikán. Teda aj z pohľadu Talianska ide o zahraničné múzeum, hoci sa nachádza v ich hlavnom meste. Vchádza sa doň priamo z Via del Vaticano, jednej z ulíc obklopujúcich vatikánske hradby, na strane Via Candia.
Toľko stručne k histórii a na úvod ešte moja rada, nepodceňujte ju ! Ak vám umenie niečo hovorí a rozhodnete sa prezrieť si Vatikánske múzeá samostatne (ideálne mimo letnej turistickej sezóny), vyhraďte si na návštevu aspoň 6 hodín. A rozhodne si zakúpte vstupenky v predpredaji online, z domu. Vyhnete sa dlhým, spravidla niekoľko stometrovým (a aj niekoľko hodinovým), radom pred pokladnicou.
Prehliadka Vatikánskych múzeí krok za krokom
Atrio dei Quatro Cancelli - Átrium Štyroch brán
Átrium Štyroch brán je hlavnou križovatkou. Tu sa rozhodnete pre jednu zo štyroch farebne vyznačených trás, ktorou sa budete vo Vatikánskych múzeách uberať. Naša cesta do histórie a umenia sa začína na Nádvorí borovicovej šišky.
Cortile della Pigna - Nádvorie borovicovej Šišky
Nádvorie dostalo názov podľa kolosálnej štvormetrovej bronzovej šišky, umiestnenej v rokoch 1562-65 nad schodisko na nádvorí. Bronzová šiška sa našla v Agrippových rímskych kúpeľoch, kde bola súčasťou fontány (opísal ju Dante v Božskej komédii). Kedysi z nej veľkolepým efektom chrlila voda. V stredoveku bola borovicová šiška umiestnená pred vchod do Konštantínovskej baziliky, predchodcu dnešnej Baziliky svätého Petra. Schodisko dotvárajú dva bronzové pávy z Hadriánovho mauzólea (Anjelsky hrad) a pod nimi dva ležiace levy vyrezané z čadiča.
V kresťanstve sa borovica považuje za strom života a jej šišky sa považujú za symboly vzkriesenia a nesmrteľnosti.
Bronzová borovicová šiška spočíva na krásnom mramorovom podstavci, znázorňuje korunováciu víťazného atléta. Našiel sa v Nerónových kúpeľoch a pochádza z 3. storočia.
V strede nádvoria púta oči moderné bronzové dielo Arnalda Pomodora s názvom Sfera con sfera (1979 - 1980). Moderné talianske umenie má predstavovať doplnok k starému umeniu, predstavenému šiškou.
Museo Chiaramonti
Z Nádvoria Šišky vstupujeme do Museo Chiaramonti.
Píše sa 14. marec roku 1800. Katolícka cirkev prežíva jedno z najťažších období svojej histórie. V tento deň si konečne zvolí po sto štyroch dňoch od zvolania konkláve 251. nástupcu svätého Petra. Pápežom sa stáva Giorgio Barnaba Luigi Chiaramonti, prijíma meno Pius VII. Jeho predchodca, Pius VI., zomrel v auguste 1799 za krutých podmienok vo väzení, kam sa dostal počas vojenských konfliktov medzi Francúzskom a Svätou stolicou. Napoleon Bonaparte si v roku 1797 vynucuje podpísanie Tolentínskej zmluvy, na základe ktorej Pápežský štát stráca časť svojich území.
Novozvolený pápež Pius VII., tak ako jeho predchodcovia, podporuje umenia. Je dokonca predsedom Akadémie svätého Lukáša, ktorá vychováva svetoznámych umelcov. Hneď po nástupe vydáva dekrét, ktorým nariaďuje inventarizáciu a ochranu všetkých umeleckých diel, bez ohľadu na to, kto je ich vlastníkom. Uznávaný sochár a pápežov obľúbenec Antonio Canova sa stáva "generálnym inšpektorom všetkých výtvarných umení pre Rím a pápežské štáty“. Keď umelecké diela inventarizuje, ľahko potom môže navštevovať ich vlastníkov a najvzácnejšie umelecké diela skupovať. Samozrejme, pápežská zbierka sa dopĺňa aj vďaka prebiehajúcim archeologickým vykopávkam. Veľmi rýchlo sa Canovovi darí zhromaždiť rozsiahlu kolekciu sôch, búst, sarkofágov, ....
Medzitým sa dramaticky stupňujú konflikty medzi Piusom VII. a Napoleonom. Pápež formálne najmocnejšieho muža sveta exkomunikuje, Napoleon na oplátku rozširuje Tolentínsku zmluvu o ďalšie dodatky. Francúzsko si robí nárok aj na predmety hospodárskeho a kultúrneho významu. Napoleon získava povesť „zlodeja umenia“. Má v úmysle zriadiť múzeum Louvre "par excellence", v ňom najväčšiu zbierku umeleckých diel akéhokoľvek druhu, a to až do takej miery, že Louvre premenováva na Musée Napoléon. Vyslaní komisári sa pohybujú po talianskych kostoloch a múzeách, do Francúzska putujú obrazy, sochy, kresby, rytiny, knihy, rukopisy, medaily, vedecké prístroje, zlato, striebro a šperky, krištáľ, textílie,.... Aj umelecké zbierky uložené vo Vatikáne sú vydrancované. Napriek tomu, hlavne vďaka snahe Antonia Canovu, v roku 1808 pápež Pius VII. (Luigi Chiaramonti) otvára nové múzeum, dostáva po ňom aj meno, Museo Chiaramonti.
Situácia medzi Francúzskom a Pápežským štátom sa mení po bitke pri La Rancia, ktorá sa skončila porážkou neapolského kráľa Joachima Murata, švagra francúzskeho cisára (1815). Po viedenskom kongrese, ktorý ukončil epochu vojen s napoleonskym Francúzskom (1815), sa Canova vyznamenáva ešte raz. Pius VII. ho posiela do Paríža ako komisára zodpovedného za navrátenie diel, ktoré Francúzi zabrali počas okupácie. Vďaka práci Antonia Canovu, do Talianska a teda aj do Vatikánu sa mnohé umelecké diela vracajú. Nie všetky, Canovovi, sa podarilo získať späť 249 vzácnych umeleckých diel pre pápeža, zatiaľ čo 248 zostalo vo Francúzsku a za nezvestných bolo vyhlásených 8.
Ako už vieme, po porážke Napoleona je Francúzsko prinútené mnohé umelecké diela Vatikánu vrátiť. Vrátené umelecké poklady, ale aj nové prírastky v zbierke, je treba niekde umiestniť. Pápež Pius VII. dáva pokyn na výstavbu novej galérie a Canova je na roztrhanie, má za úlohu naplniť nové priestory sochami.
Braccio Nuovo - Nové krídlo
V rokoch 1816 až 1822 vzniká Nové krídlo (Braccio Nuovo), dlhá chodba galérie s krásnym interiérom spája Chiaramontiho múzeum s Vatikánskou apoštolskou knižnicou. Canova dohliada na výstavbu a stihne galériu zaplniť veľkolepou zbierkou klasických sôch pár dní pred smrťou, umiera v roku 1822.
Galéria s nádhernými mozaikami na podlahách je veľmi dobre osvetlená denným svetlom, aj to prispieva k pocitu veľkoleposti. Umelecké diela v galérii možno rozdeliť na dve témy, sú tu sochy a busty z rímskej histórie a sochy venujúce sa gréckej mytológii.
Socha cisára Augusta, ktorú možno datovať do začiatku 1. storočia n. l., sa našla vo vile cisárovej manželky Livie. Cisár je zobrazený, ako sa prihovára svojim vojakom. Zaujímavý je reliéf na brnení Augusta. Zobrazuje kráľa Partov, ako rímskemu generálovi vracia insígnie, ktoré v roku 53 pred Kr., počas katastrofálnej bitky pri Carre, vytrhol Crassovi.
Socha Nílu
Kolosálna socha od neznámeho autora znázorňuje zosobnenie blahodárnej rieky Níl. Našla sa v roku 1513 pred Kostolom sv. Štefana v Campo Marzio a možno ju datovať do 1. – 2. storočia n.l. Hneď po objavení bola socha premiestnená, na žiadosť pápeža Leva X. Medicejského, na nádvorie Cortile del Belvedere vo Vatikáne.
Vie sa o tom, že je rímskou replikou strateného alexandrijského sochárskeho originálu z čierneho čadiča, ktorý (podľa Plínia Staršieho) Vespasián umiestnil v Chráme mieru na Fórume v Ríme. Je veľmi pravdepodobné, že socha Nílu z čierneho čadiča bola prinesená z Egypta ptolemaiovských faraónov, aby zdobila Iseo Campense, najväčšiu rímsku pohanskú svätyňu zasvätenú kultu Isidy (stála na mieste dnešného Panteónu).
Níl, zobrazený ako blahodarné božstvo, prvotný zdroj života, ktorý dokáže svojimi pravidelnými a periodickými záplavami vody zabezpečiť úrodnú pôdu pre úrodu, má podobu starca ležiaceho na boku.
Ľavou rukou drží roh hojnosti plný ovocia, zatiaľ čo v pravej ruke drží niekoľko klasov pšenice, symbolizujúcich úrodu. Okolo Nílu sa pohybuje 16 batoliat. Prečo práve 16? Môžete si vybrať. Turistickí sprievodcovia hovoria, že Níl má práve 16 prítokov. Asi to pravda nebude. Skôr sa mi pozdáva vysvetlenie podložené výškou sošiek batoliat, všetky sú vysoké 1 lakeť (cca 50 cm). V starovekom Egypte platilo pravidlo, že k dosiahnutiu dobrej úrody je potrebné, aby sa hladina Nílu v čase záplav zdvihla (pre mňa neuveriteľne vysoko) až o 16 lakťov.
Níl sa opiera o sfingu netvora s levím telom a ľudskou hlavou, evokujúceho Egypt, krajinu, nad ktorou má svojimi vodami moc.
Z múzeí Braccio Nuovo a Chiaramonti nás mapa smeruje späť, nechceme vynechať dve múzeá založené pápežom Gregorom XVI..
Museo Gregoriano Egizio - Gregoriánske Egyptské múzeum
Gregoriánske Egyptské múzeum bolo slávnostne otvorené Gregorom XVI. v roku 1839. Pozostáva z desiatich miestností, v ktorých sa z ničoho nič katapultujete doprostred artefaktov starovekého Egypta: múmií v sarkofágoch, papyrusov, epigrafických dosiek, asýrskych reliéfov, kusov nábytku a napodobenín egyptských sôch, nájdených v Ríme a v Hadriánovej vile v Tivoli. V staroveku slúžili ako výzdoba posvätných miest.
Prečo je Egypt spojený s Rímom? V 30. roku pred Kr., po smrti Kleopatry a Marka Antonia, Rimania Egypt obsadili, stal sa rímskou provinciou. Rímski cisári tu pôsobili v pozícii faraónov. Do Ríma putovali z Egypta nielen ukradnuté kultúrne pamiatky, ale predovšetkým tisícky ton pšenice.
Museo Gregoriano Etrusco - Gregoriánske Etruské múzeum
Etruskovia bol záhadný staroveký národ, ktorý žil na Apeninskom polostrove, na území historicky známom ako Etrúria, rozprestierajúcom sa najmä na území dnešného Toskánska. Etruská civilizácia prekvitala už v časoch, keď Rím nebol oveľa viac ako osada pastierov oviec. Ich moc dosiahla vrchol od konca 7. storočia pred Kr. do polovice 6. storočia pred Kr., keď sa zmocnili Ríma a iných území.
Rimania sa neskôr Etruskami v mnohom inšpirovali: vďačia im za monumentálnu architektúru, ako aj množstvo prvkov v maliarstve, odievaní, hudbe aj tanci.
Gregoriánske Etruské múzeum bolo vôbec jedným z prvých múzeí, vyslovene venovaným etruským starožitnostiam. Založil ho Gregor XVI. v roku 1817. Nechal zozbierať množstvo artefaktov v najvýznamnejších miestach starovekej Etrurie, ktorá bola vtedy súčasťou územia pápežského štátu. Vidíme zbierku maľovaných etruských váz s cennými exemplármi, hlinené obrazy, šperky z bronzu, zlato, .....
Museo Pio-Clementino
Ďalšou zastávkou na našej prehliadke je Múzeum Piusa-Klementa. Je rozlohou najväčšie z Vatikánskych múzeí. Bolo založené v 1771 roku pápežom Klementom XIV.. Po jeho smrti pokračoval v dopĺňaní zbierok jeho pokladník Giovan Angelo Braschi, ktorý sa po Klementovi stal pápežom Piusom VI.. Interiér tohto múzea tvorí Nádvorie Belvedér a 12 miestností s umeleckými dielami, naň naväzujúcich. Boli nájdené pri archeologických vykopávkach v Ríme a okolí.
Oveľa skôr ako pápež Klement XIV. v 18. storočí začal zbierať kolekciu tohto múzea, v 16. storočí, za pápeža Júlia II., tu na dvore boli uskladňované archeológmi nájdené majstrovské diela antického sochárstva. Na tomto mieste sa začala v roku 1506 písať história Vatikánskych múzeí. Prvou sochou, ktorá tu pod voľným nebom na Nádvorí Belvedéru bola v roku 1506 uskladnená, bolo súsošie Laokoón. V 18. storočí, aby ochránili sochy pred počasím, vybudovali osemuholníkové nádvorie s výklenkami. Tak dostala každá skulptúra strechu nad hlavou. Práve z tohto nádvoria sa začína prehliadka Múzea Piusa-Klementína. V štyroch výklenkoch stoja súsošia, ktoré si zaslúžia obzvlášť veľkú pozornosť.
Sarkofág Lucia Cornelia Scipia Barbara
Skôr než začnem hovoriť o sochárskych majstrovských dielach, nemožno obísť slávny sarkofág Lucia Cornelia Scipia Barbara z roku 298 pred Kr.. Scipio Barbara bol konzulom a predkom slávneho rodu, z ktorého pochádzal Cornelius Scipiote, známy ako Africanus. Sarkofág sa našiel spolu s mnohými ďalšími v Scipiovej hrobke na Via Appia Antica v Ríme.
Na sarkofágu, s reliéfom zobrazujúcim boj medzi Grékmi a Amazonkami, je umiestnená pololežiaca socha riečneho boha. V 16. storočí umiestnili sarkofág na Nádvorie Belvederu, ako výzdobu fontány. Socha riečneho boha bola veľakrát reštaurovaná, pravú ruku a hlavu sochy reštauroval sám Michelangelo. Povráva sa, že tvár má jeho črty.
Laokoón
Skulptúra Laokoón ja antické súsošie zobrazujúce epizódu z Aeneidy. Sochár zobrazil trójskeho kňaza Laokoóna a jeho dvoch synov v okamihu, keď sa zúfalo bránia útoku morských hadov. Spomínate si na príbeh o dobytí Tróje Grékmi za pomoci dreveného koňa? Aby sa dobyvatelia dostali cez obranu mesta, postavili mohutného dreveného koňa a skryli v ňom skupinu elitných vojakov. Laokoón bránil vtiahnutiu koňa do mesta. Snažil sa presvedčiť Trójanov, že kôň nie je dar, že Grékom nemožno dôverovať. Rozzúrená bohyňa Atény, ktorá stála na strane Grékov, neváhala vyslať na Laokoóna a jeho synov dvoch morských hadov, ktorí ich zahrdúsili vo svojom objatí. Gréci, ukrytí v koňovi, sa takto do mesta dostali a Tróju dobyli.
Pre Rimanov je socha mimoriadne dôležitá, pretože predstavuje kľúčovú epizódu pri zakladaní Ríma. Útok hadov a smrť postáv zobrazených na soche umožnili útek Aenea z Tróje a následne vznik Ríma. Pripomínam, že Romulus a Remus sú podľa legendy Aeneovi potomkovia. Písal som o tom v predchádzajúcich blogoch. Socha bola nájdená v 1506 roku v Trajánových kúpeľoch v Ríme. Traduje sa, že pri prevoze tohto majstrovského diela staroveku do Vatikánu, vraj zneli všetky zvony rímskych kostolov. Nuž, teraz už iste chápete, prečo je dôležité neobísť toto dielo!
Predpokladá sa, že mramorový Laokoón, vystavený vo Vatikáne, bol zhotovený v 1. stor. n.l. neznámym sochárom podľa bronzového originálu z 2. stor. pred Kr. Stratený bronzový originál je pripisovaný rhodským sochárom Antenodorovi, Agesandrovi a Polydorovi. Socha je taká populárna, že existujú desiatky bronzových odliatkov a mramorových kópií. Desiatky maliarov zvečnili Laokoóna na obrazoch. Sádrový odliatok sochy sa nachádza napríklad v bývalom františkánsko kláštore v Hostinnom v Čechách.
Socha Laokoóna bola nájdená bez pravej ruky. Medzi sochármi bola vyhlásená súťaž o návrh tvaru ruky. Michelangelo navrhol zdvihnutú a v lakti ohnutú ruku, aby tak zdôraznil zúfalstvo kňaza pri boji s hadmi. Porota vybrala iný návrh, inú pózu, Laokoóna so zdvihnutou a úplne natiahnutou rukou. Vzpriamená ruka bola na soche dorobená a Laokoón tu takto stál až do 20. storočia. Raz francúzsky architekt chodil po rímskych obchodoch so starožitnosťami a upútal ho kus ruky z mramoru. Priniesol ruku do Vatikánu a odovzdal strážcovi. Ten ruku odniesol do skladu a zabudlo sa na ňu. Keď o 50 rokov začali sklad rozoberať, opäť si všimli ruku. Rýchlo sa prišlo na to, že je to práve tá chýbajúca pravá ruka Laokoóna. A tak až v 1957 roku, nesprávnu ruku zo sochy odstránili a nahradili ju originálnou, v lakti ohnutou rukou. Po 450 rokoch sa ukázalo, že sa Michelangelo nemýlil.
Tak ako stovky ďalších umeleckých diel počas napoleónskych vojen, súsošie bolo ukoristené Francúzmi a prenesené do Paríža. Po porážke Napoleona bola socha Laokoóna do Vatikánu vrátená. Turistickí sprievodcovia vám zaručene spomenú súčasne s napoleónskym drancovaním umeleckých pokladov ešte jeden prípad. V máji 1938 roku pozval Benito Mussolini do Ríma Adolfa Hitlera. Pápež Pius XI., aby sa vyhol stretnutiu s Hitlerom, odišiel na niekoľko dní z Vatikánu do svojej rezidencie „Vila castel Gandolfo“, ktorá je vzdialená 20 km od Ríma. Predtým ako odišiel, uzamkol Vatikánske múzeá a Baziliku sv. Petra. Boli zatvorené po dobu, počas ktorej sa Hitler nachádzal v Ríme. Takto noha Hitlera nikdy nevstúpila na pôdu Vatikána. Veď čo keby sa stalo tak ako pri Napoleonovi, a Hitler by začal vynášať z Vatikánu do Nemecka umelecké poklady.
Apolón Belvedérsky
V umení vystupuje boh Apolón ako ideál mladosti a krásy. Zvečnili ho mnohí umelci, no zo všetkých Apolónových antických sôch vyniká predovšetkým táto vo Vatikáne - Apolón Belvedérsky.
Apolón Belvedérsky prišiel do Vatikánu v roku 1506. Vlastnil ho pápež Július II. ešte predtým, ako sa stal pápežom. Podobne ako mnohí pápeži pred ním a aj po ňom, aj on si po nástupe na pápežský stolec priniesol so sebou do svojho nového domova, Vatikánu, všetky svoje umelecké diela.
Dielo sa datuje do obdobia rokov 130 - 140 n.l. a považuje sa za kópiu pôvodnej bronzovej sochy z rokov 330 - 320 pred Kr. od Leocharesa, jedného z umelcov, ktorí pracovali na mauzóleu v Halikarnasse. Pôvodná bronzová socha sa o kmeň stromu, ovinutý hadom, neopierala. Kmeň bolo potrebné pridať ako oporu pri mramorovej soche. Podopiera postavu v úrovni členkov, čo je najslabšie miesto každej mramorovej sochy.
Apolón na soche pravdepodobne držal v ľavej ruke luk, vypustil z neho šíp a sleduje, kam šíp dopadne. Vzhľadom na spôsob akým sa Apolón otáča, akoby sa pohyboval do otvoreného priestoru, naše oči predpokladajú, že uvidia iné postavy: možno zviera ako objekt lovu, alebo dokonca ľudskú postavu, na ktorú bol šíp vystrelený. Socha Apolóna Belvedérskeho tak mohla byť kedysi súčasťou väčšej skupiny sôch, ktoré sa nezachovali.
Apolón, syn najvyššieho zo starogréckych bohov Dia, bol najkrajším z bohov. Vysoký, štíhly, svetlovlasý, mal dar večnej mladosti a prenikavé božské oči, ktoré videli ďaleko do hĺbok času a priestoru. Bol bohom veštiarní a proroctiev a odblesk jeho krásy ľudia hľadali v zlatej tvári slnka, ktorého bol pánom. Bol patrónom bardov, spevákov, básnikov, ktorých volali ,,Apolónovými deťmi“.
V soche Apolóna Belvedérskeho hľadal inšpiráciu aj Michelangelo. Ak si pozorne všimnete Apolónovu tvár, uvidíte podobnosť s Ježišom Kristom na freske Posledný súd v Sixtínskej kaplnke.
Socha Apoxymonea
Rímska kópia sochy atléta Apoxymonea bola vyrezaná z mramoru sochárom v 1. stor. n.l. podľa bronzového originálu, zhotoveného sochárom Lysippom v roku 320 pred Kr. Znázorňuje atléta, ktorý si po atletickom výkone čistí telo od potu, prachu a olejov pomocou strigele, nástroja podobného holiacemu strojčeku.
Perseus Triumfátor
Sochu Perseusa s hlavou Medúzy vytesal Antonio Canova v rokoch 1804 - 1806. Vedľa sochy Perseusa, z obidvoch strán stoja sochy v tej dobe slávnych boxerov: Kreugasa a Damoxenosa. Aj tieto sochy si u Canovu objednal pápež Pius VII..
Vieme že Antonio Canova bol pápežským inšpektorom v oblasti výtvarných umení a zároveň vysoko uznávaným sochárom. Mal veľmi rád knihy, v jeho knihovni sa nachádzalo viacej ako 2000 kníh. Na ich čítanie však čas nemal, bol zavalený zákazkami a prácou. Keď pracoval, požadoval od priateľov alebo od brata, aby mu pri práci čítali. Knižné príbehy, mýty a legendy, mu pomáhali pri výbere tém na nových majstrovských prácach. Jednu legendu z gréckej mytológie zobrazil sochou - Perseus s hlavou Medúzy.
Akrisius, kráľ Argosu, mal krásnu dcéru menom Danae. Raz mu veštica povedala, že príde deň, keď ho jeden z Danainých synov zabije. Aby Akrisius zmaril toto proroctvo, uväznil svoju dcéru v bronzovej podzemnej komore; tak - ako si myslel - sa nikdy nebude môcť vydať, nieto ešte mať potomka. Danaina kobka bola tmavá a pustá, nemala žiadne dvere, jediným otvorom bola malá trhlina na streche - ale to stačilo, aby najvyšší boh Grékov Danae navštívil. Zeus, očarený jej krásou, sa jedného dňa vylial do Danainho lona, premenený v spŕšku zlatého dažďa.
O nejaký čas neskôr, Akrisius s úžasom našiel Danae v jej komnate s chlapčekom Perseusom na rukách. Kráľ odmietol uveriť príbehu o Perseovom počatí, zavrel Danae aj s budúcim hrdinom do veľkej drevenej truhlice a truhlicu nechal hodiť do búrlivého mora. Boh mora však zasiahol a truhlica bezpečne pristála na ostrove Seryfos. Ostrovu kráľoval Polydectes. Danae a Perseus žili v ústraní, v rodine rybára, kráľovho brata. V dobe keď sa kráľ do Danae zaľúbil a snažil sa ju získať všetkými prostriedkami, Perseus už bol silným mladým mužom. Vystupoval proti sňatku Danae s kráľom a ten sa rozhodol zbaviť sa Perseusa. Vymyslel rafinovaný plán. Vyhlásil, že požiadal o ruku Hippodamiu. Na kráľov príkaz bol každý občan ostrova povinný priniesť koňa ako príspevok na nevestin dar (Hippodamia znamená "krotiteľka koní"). Keďže Perseus bol chudobný a koňa nemal, požiadal Polydekta, aby mohol darovať akýkoľvek iný dar: "Prinesiem ti všetko, čo si zažiadaš." Polydectes nemohol uveriť svojmu šťastiu: "Prines mi hlavu Medúzy", prikázal, plne si vedomý toho, že práve posiela Perseusa rovno na smrť. Veď aj jediný pohľad hadovlasej obludy stačil na to, aby sa človek premenil na kameň. Perseus však získal helmu od Pluta, keď ju mal na hlave, Medúza mu ublížiť nemohla.
Legenda ďalej farbisto opisuje ako sa Perseusovi podarilo sťať hlavu jedinej smrteľnej Gorgóne - Medúze. (Gorgóny boli tri, dve boli nesmrteľné). Keď Perseus ukázal odťatú hlavu Medúzy kráľovi Polydectesovi (práve tento moment zobrazil Canova na soche), ten skamenel. Perseus sa stal kráľom ostrova. Ako hovoria ďalšie legendy, Perseus používal odťatú hlavu Medúzy, schopnú premeniť prizerajúcich sa na kameň, pri svojich ďalších dobrodružstvách. Stal sa jedným z najväčších hrdinov v gréckej mytológii.
Po prehliadke sôch vo vnútri cortile Ottagono, alebo Belvedérskeho nádvoria, si prezrieme vnútorné sály v jeho okolí. Rozhodne najväčším ťahákom je:
Sale delle muse – Sála Múz
Sála Múz je vyzdobená krásnymi freskami na strope. Po obvode sály je rozmiestnených sedem antických sôch zobrazujúcich múzy, inšpiratívne božstvá umenia. No v strede sály stojí oveľa väčší umelecký poklad, Michelangelo si ho užíval do posledných dní svojho života. Nič si navôkol nevšímajte a bežte k Belvedérskemu Torzu !
Mnohí sú prekvapení keď vojdú do miestnosti a nájdu tu len zmrzačenú sochu, torzo mužského tela. Kúzlo tejto neúplnej sochy spočíva v tom, že majstrovsky zachytáva telo v pohybe. Krúti sa doľava a všetky svaly tela dokonale vyjadrujú tento pohyb. To dokazuje, že sochár musel mať dôverné znalosti anatómie. To bola veľká vec aj v období renesancie, pretože bolo zakázané pitvať ľudí na štúdium svalov a anatómie. Michelangelo sa o Torze vyjadril takto: „Je to dielo človeka, ktorý to vedel lepšie ako príroda“.
Hoci presná postava nie je známa, mnohí sa domnievajú, že Torzo zostalo zo sochy Ajaxa, uvažujúceho o samovražde po prehratom súboji s Odyseom z Iliady. Meno sochára poznáme, pretože na sochu vyryl tento výrok: „Apollonios, syn Nestora, Aténčana, ju vytvoril“.
Torzo bolo údajne nájdené v Caracallových kúpeľoch, počas pontifikátu pápeža Júliusa II. (1503-1513). Podľa príkazu pápeža Klementa VII., bolo umiestnené na Nádvorí Belvederu. Tak vznikol používaný názov – Belvedérske Torzo.
Napriek tomu že ide iba o fragment sochy, vyjadruje silu pohybu, ktorú okamžite rozpoznali umelci 16. storočia. Toto dielo, spolu s Laokoónom a Apolónom Belvederským, malo obrovský vplyv na vývoj umenia v období po jeho objavení, a to vďaka sláve ktorej sa tešilo medzi sochármi a maliarmi rôznych vekových období, počnúc renesanciou.
Sláva Torza je spojená predovšetkým s Michelangelom Buonarrotim, ktorý sa postavil proti pokusu o reštaurovanie Torza, na ktoré naliehal pápež Július II.. Michelangelo dokazoval, že krása sochy spočíva práve v jej nedokončenosti. Sám sa označoval za „žiaka“ Torza. Dokonca aj v úplnej starobe, keď už nemohol pracovať a oslepol, prichádzal sem k Torzu, prikladal si ruky ku kamennému trupu a prstami sa prechádzal po svaloch. Aj mne sa chce natiahnuť ruku a dotknúť sa tak obdivovaného tela.
Ako príklad Michalangelovej inšpirácie Torzom sa uvádza socha Mojžiša (1513-15), patriaca k hrobke pápeža Júliusa II. v kostole San Pietro in Vincoli v Ríme a telo Ježiša Krista na freske Posledného súdu, ktorý Michelangelo vytvoril v Sixtínskej kaplnke (1536-41). Keď budete v Sixtínskej kaplnke obdivovať Posledný súd, všimnite si, telo Ježiša sa krúti rovnakým spôsobom. A všimnite si aj jeho tvár, mala by sa podobať Apolónovi Belvedérskemu.
Sala della rotonda - Sála Rotunda
Vidíme tu skulptúry zhotovené nielen z mramoru, ale aj bronzu. Tých sa zachovalo menej. Mnohé bronzové sochy boli roztavené v dobách, v ktorých bol nedostatok kovu.
Sála Rotunda bola otvorená na konci 18. storočia a ak poznáte Panteón, Rotunda ho v menšej mierke pripomína. Po obvode sály Panteónu stáli bohovi, tu v Rotunde môžeme obdivovať sochu cisára Claudiusa ako Jupitera, kolosálnu sochu Herkula z pozláteného bronzu, Hadriánovu sochu, skvelú Antinu milovanú cisárom Hadriánom, ... Na podlahe je nádherná polychrómovaná mozaika z 3. stor. n.l. z Otrikolských kúpeľov, charakterizujú ju výjavy zobrazujúce boje Grékov proti kentaurom a skupiny morských a riečnych bohov.
V strede miestnosti sa nachádza veľká monolitická porfýrová čaša z červeného mramoru, má obvod 13 metrov. Pochádza z Neronovho Zlatého paláca (Domus Aurea). Kolovali príbehy o Nerónovej tyranii a výstrednom správaní, a tak sa časom začalo povrávať, že ide o jeho skutočnú vaňu. Nikdy sa však nedozvieme, na čo sa táto obrovská čaša v Zlatom paláci používala. S istotou však môžeme povedať, že je to nádherný kus mramoru.
Jediné lomy starovekého červeného porfýru sa nachádzali "uprostred ničoho", uprostred Západoegyptskej púšte a boli cisárskym majetkom. O cennosti tohto vzácneho a ťažko dostupného materiálu svedčí fakt, že lomy boli chránené rímskou pevnosťou.
Staroveký červený porfýr bol mimoriadne vzácny a určený výlučne cisárom. Bol stelesnením a symbolom božstva, moci a odvahy. Bežné používanie antického červeného porfýru bolo nemysliteľné, bol to materiál symbolizujúci výlučne cisársky dvor a bohov a neskôr sa stal materiálom symbolizujúcim kresťanstvo a umučenie Krista.
Sala a croce greca - Sála gréckeho kríža
Sála gréckeho kríža je tak pomenovaná podľa tvaru pôdorysu. V tejto miestnosti sa nachádzajú dva vzácne červené porfýrové sarkofágy zo 4. storočia n.l. Do zbierky Vatikánskych múzeí ich pridal Pius VI.. Od 5. storočia sa farba červeného porfýru prirovnávala ku kultu Kristovho tela.
Jeden sarkofág patril Konštancii, dcére cisára Konštantína Veľkého, a druhý svätej Helene, matke toho istého cisára. Na prvom, patriacom Konštancii, možno obdivovať postavy amorov, zbierajú hrozno a zamýšľajú sa nad jeho lisovaním. Na druhom, Heleninom, je zobrazená scéna útoku rímskych jazdcov na utekajúcich barbarov.
Vojenská tematika reliéfnej výzdoby na Heleninom sarkofágu ponúka vysvetlenie, že bol pôvodne určený pre samotného cisára Konštantína. Tento cisár však, ako vieme, v roku 324 sa presunul do Byzancie a rozhodol sa byť pochovaný v Konštantínopole.
O svätej Helene vieme, že mala vplyv na svojho syna, ktorý v roku 313 n.l. povolil kresťanstvo ako oficiálne náboženstvo. Helena sa koncom roka 326 vydala na púť do Svätej zeme. Na tejto púti, podľa tradície, objavila pozostatky kríža, na ktorom zomrel Ježiš Kristus (preto je sv. Helena patrónkou archeológov). Následne bol na Konštantínov príkaz v Jeruzaleme postavený chrám Božieho hrobu. Helena zomrela v roku 335 a bola pochovaná v mauzóleu, ktoré jej bolo zasvätené v Tor Pignattara, mimo mesta Rím. V roku 1777 sarkofág previezli do Ríma a zreštaurovali ho. Práve v tomto čase bol osadený na chrbáty štyroch ležiacich levov, tak ako ho vidíme teraz.
Galleria dei Candelabri - Galéria svietnikov
Galéria dostala názov podľa mramorových stĺpov, kedysi svietnikov v Hadriánovej vile v Tivoli. Sú usporiadané tak, aby rozdeľovali galériu s rímskymi sochami a bustami na šesť častí. Pôvodne to bola iba krytá lodžia, ktorú nechal postaviť v roku 1761 pápež Pius VI..
Krásne stropné maľby pochádzajú z rokov 1883 - 87.
Pozorujem, že rýchlosť pohybu turistov sa zvyšuje. Iste viete, že najcennejšie a najzaujímavejšie z múzeí sa považujú tie na konci, sú to Rafaelove izby a Sixtínska kaplnka. Keď sa návštevník zdrží na začiatku, na konci mu chýba čas a sila absorbovať krásu toho „samého-samého“.
Galleria degli Arazzi - Galéria gobelínov
Na úvod treba povedať, že s tapisériami sa stretneme vo Vatikánskych múzeách na viacerých miestach. Tie najstaršie uvidíme vo Vatikánskej Obrazárni. Boli utkané v čase pápeža Leva X. (1513-21) podľa náčrtov namaľovaných samotným Raffaelom. Sú to gobelíny "starej školy". Tu na stenách Galérie gobelínov visia o čosi mladšie gobelíny "novej školy". Boli zhotovené v čase pontifikátu Klementa VII. (1523-34), ale podľa návrhov Raffaelových žiakov. (Raffael umrel v roku 1520)
Svetla je tu málo, ale rozhodne sa zastavte, gobelíny sú naozaj obdivuhodné.
Galéria gobelínov bola otvorená v poslednej štvrtine 16. storočia. Nachádzajú sa tu tapisérie zobrazujúce biblické výjavy, ako aj scény zo Starého a Nového zákona. Rozmery gobelínov sú neuveriteľné. Na sto metrov steny galérie sa zmestilo len desať gobelínov, ich hodnota je obrovská. Šesť z nich, na ľavej strane (v smere na Sixtínsku kaplnku), je časť z gobelínov, ktoré objednal pápež Klement VII. okolo roku 1525 u Raffaela Santiho, ako výzdobu Sixtínskej kaplnky. Boli zhotovené na základe kresieb Rafaela a jeho študentov, na kartón. Obraz bol namaľovaný v skutočnej veľkosti, a potom, podľa maľby, boli vo flámskej manufaktúre Pietera van Aelsta v Bruseli ručne utkané gobelíny. Znázorňujú: Klaňanie pastierov, Obetovanie v chráme, Masaker nevinných, Vzkriesenie Krista, Ježiš sa zjavuje Madone a Večeru v Emanueli.
V roku 1531 boli tieto flámske tapisérie umiestnené v Sixtínskej kaplnke. Aby sa vzácne, ale veľmi krehké tapisérie zachovali, v roku 1838 boli prenesené do klimatizovanej Galérii gobelínov. Najjemnejší hodváb a vlna, najprecíznejšia práca - zdá sa, akoby farebné postavy ožili a spod klenby pokrytej freskami, pozorne sa pozerali na hostí.
Na pravej stene galérie (v smere k Sixtínskej kaplnke) sú tapisérie s výjavmi zo života pápeža Urbana VIII. Barberiniho (1623 - 1644). Tieto tapisérie boli vyrobené v Ríme v 17. storočí v manufaktúre Barberini.
Galleria delle Carte Geografiche - Galéria geografických máp
Galéria geografických máp, rozmiestnená na chodbe dlhej 120 metrov, je ďalšou krásnou galériou. Môžeme tu vidieť 40 veľkých máp. Predstavujú prvé kompletné zobrazenie jednotlivých častí Talianska, ako ho kartografi videli v roku 1581, čo je dátum, ktorý je uvedený na úvodnom epigrame na začiatku prehliadky.
Raz si chcel pápež Gregor XIII. urobiť predstavu o majetku rímskokatolíckej cirkvi. Tak sa zrodil nápad, vytvoriť tieto mapy. Práce na ich zhotovení trvali tri roky (1580-83) a od roku 1583 mapy zdobia steny Vatikánskeho múzea. Umelci nakreslili topografiu talianskych regiónov a majetky pápežského štátu. Na presných mapách rôznych častí Talianska 16. storočia sú zakreslené rieky, pohoria, mestá a dokonca aj osady.
Za pápeža Urbana VIII., v 1628 roku, väčšina máp bola prekreslená. Keďže Urban VIII. pochádzal z rodu Barberini a symbolom rodu bola včela, na mapy nechal dokresliť množstvo včiel. Keď budete pozerať na mapy, určite si ich všimnite.
Galéria máp je vzrušujúca najmä pre domorodcov. Nevyhnutne ich vyzýva zastaviť sa pred vlastným regiónom, identifikovať názvy miest a obcí a pozerať, ako vyzerala topografia v 16. storočí, keď sa mapy tvorili.
Tak ako, dozvedeli ste sa niečo zaujímavé? Mnohí turisti až po príchode domov začínajú chápať, že mali venovať Vatikánskym múzeám viacej času.
Pred sebou máme prehliadku ďalších priestorov Vatikánskych múzeí, naplnených umeleckými skvostami. Pre väčšinu turistov je najzaujímavejšia Sixtínska kaplnka. Ja sa teším aj na Raffaelove izby a Obrazáreň, tá je na konci našej prehliadky. Ale o tom až nabudúce.
