Na úvod dva múdre citáty o umení:
„Umenie zmýva z duší prach každodennosti.“ Pablo Picasso;
„Remeslu sa naučí každý, umeniu nikto.“ - Leonardo Da Vinci
Pokračujeme v prehliadke Vatikánskych múzeí. Picasso trafil klinec po hlavičke. Naozaj sa cítime povznešene, akoby sa z našich duší "zmýval prach každodennosti". Vatikánske múzeá sú ideálnym miestom k tomu. Sme nadšení, veď vidieť toľko skvelého umenia pokope, to naozaj nie je každodenným zážitkom.
V prvej časti opisu našej návštevy Vatikánskych múzeí som predstavil Mestský štát Vatikán, najmenší na svete, ale s nekonečným množstvom bohatstiev nevyčísliteľnej hodnoty a nadčasovej krásy. Vieme už, že Vatikánske múzeá vznikli na príkaz veľkého pápeža Júliusa II.. V 1506 roku sa rozhodol umiestniť vo Vatikáne malú umeleckú zbierku a sprístupniť ju všetkým. V priebehu storočí ju obohacovali ďalší pápeži, ktorí dali život tomu, čo dnes nazývame v množnom čísle - Vatikánske múzeá.
Prešli sme už Nádvorím borovicovej šišky, do múzeí sme vstúpili cez Galériu Chiaramonti s nespočetným množstvom rímskych sôch a búst zozbieraných Canovom, v špecializovaných múzeách sme sa zoznámili s egyptskou a etruskou kultúrou, obdivovali sme kľúčové diela ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili umelecký svet a to Laokoóna, Apolóna z Belvederu a Belvedérske Torzo, žasli sme nad stropmi pokrytými nádhernými freskami, obrovskou čašou a sarkofágami z vzácneho porfýru, prešli sme slávnymi galériami gobelínov a máp z ktorých sa nám krútila hlava, ... a s hlavou plnou dojmov, pohybujúc sa podľa mapou vytýčenej trasy, stojíme pred Sálou Sobieski.
Sála Sobieski
Sieň Sobieski vďačí za svoj názov veľkej maľbe poľského maliara Jana Matejku (1838-1893), zaberá celú severnú stenu sály. Zobrazuje poľského kráľa Jána III. Sobieskeho po víťazstve v bitke pri Viedni, ktorá rozhodla o osude Európy.
Bitka pri Viedni (11. – 12. september 1683) bola jednou z kľúčových bitiek medzi kresťanskou Európou a Osmanskou ríšou. Vyhrali ju poľsko-rakúsko-nemecké sily, na čele s poľským kráľom Jánom III. Sobieskim. Stáli proti armáde Osmanskej ríše, pod velením veľkovezíra Kara Mustafu Pašu.
Do víťazstva kresťanstva nad islamom, bol zapletený aj Boh. Poľský kráľ povzbudzoval vojakov pred útokom na Turkov takto: „Nejdete do bitky za kráľa ani za cisára. Dnes budete bojovať za Boha“. Po tomto historickom víťazstve sa Sobieski, v dopisoch adresovaných pápežovi a vládcom európskych krajín, inšpiroval slávnou frázou Júlia Caesara. Upravil ju takto: „Prišli sme, videli sme, Boh zvíťazil !“.
Pápež Inocent XI. povýšil z vďačnosti deň víťazstva kresťanských vojsk, 12. september, na sviatok „Panny Márie“. Sobieskemu udelil titul Fidei defensor, čiže Ochranca viery a vo Vatikáne, na slávu záchrancu kresťanstva, vydelili túto sálu. Úcta Poliakov, voči veľkému kráľovi Sobieskemu, trvá dodnes.
Sala dell'Immacolata - Sieň Nepoškvrneného počatia
Sieň Nepoškvrneného počatia zdobia fresky Francesca Podestiho. Zobrazujú scény týkajúce sa dogmy o Nepoškvrnenom počatí, ktorú vyhlásil pápež Pius IX.
Dogma o Nepoškvrnenom počatí je základným princípom náboženstva a zakotvuje kresťanskú pravdu, že Panna Mária bola pri počatí v živote svojej matky, svätej Anny, uchránená od dedičného hriechu. Bola uchránená od prvotného hriechu hneď, ako počala Ježiša. Vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom počatí sa uskutočnilo 8. decembra 1854 v Bazilike sv. Petra až po diskusiách, ktoré trvali niekoľko storočí.
Pius IX. sa rozhodol osláviť udalosť vyhlásenia dogmy o Nepoškvrnenom počatí práve freskami v tejto miestnosti. Na tento účel bol vybraný umelec Francesco Podesti, jeden z najväčších talianskych a európskych maliarov 19. storočia. Freskový cyklus bol dokončený v priebehu deviatich rokov, Podesti na ňom pracoval v rokoch 1856 až 1865.
Veľká vitrína v strede miestnosti je dar od francúzskej spoločnosti Christofle. Sú v nej uložené knihy a listiny, ktoré pri príležitosti ustanovenia dogmy o Nepoškvrnenom počatí darovali králi, biskupi, mestá a diecézy, pápežovi Piusovi IX. (1846-1878).
Raffaelove izby - táto časť bude patriť oslave Raffaela
Priestory, ktoré dnes nazývame Raffaelovými izbami, slúžili Júliusovi II. ako pápežský byt. Odmietol žiť v apartmánoch ktoré používal jeho predchodca Alexander VI., známy svojimi škandálmi. Ani sa mu nemožno diviť. Ako gesto úplného odpútania sa od predchádzajúceho pápeža, Július II. sa neusadil na prízemí Apoštolského paláca, tam kde býval jeho predchodca. Na bývanie si vybral priestor na poschodí v krídle, ktoré dal v polovici 15. storočia postaviť Mikuláš V.
STOP !!! Nedá mi nespomenúť historikmi potvrdené fakty, patriace k nechvalne známym tajomstvám Vatikánu.
Alexandra VI. hodnotí história ako najhoršieho, najškandalóznejšieho pápeža vôbec. Svoje zvolenie za pápeža si kúpil. Bol symbolom zvrhlosti a korupcie. "Preslávil sa" napríklad častým organizovaním hromadných orgií, tzv. „Súboja prostitútok“. Zúčastňovalo sa ho vraj až okolo 50 nahých pobehlíc, ktoré bolo treba sexuálne uspokojiť. Z pápežského paláca urobil nevestinec. Do detailov zachádzať nebudem. Alexander mal šesť synov a tri dcéry s rôznymi ženami. Zomrel po zahryznutí do otráveného jablka, ktoré mu podstrčil jeden zo synov.
Július II., teda ten pápež ktorý sa chcel dištancovať od škandalózneho života Alexandra VI. aj tým že odmietol používať jeho apartmány, pretože predtým slúžili ako dejisko orgií, zrejme tiež nemal v tomto smere čisté svedomie. Vraj bol známy veľkým sexuálnym apetítom a aj tým, že veľa času trávil s malými chlapcami a mužskými prostitútmi. História prisudzuje Júliusovi II. neradostné prvenstvo medzi pápežmi, ako prvý sa nakazil syfilisom. Kvôli nepríjemným vredom spôsobeným chorobou, v roku 1508 nemohol slúžiť omše, ani tú dôležitú, na Veľký piatok. Na koncile v Pise, v roku 1511, cirkev voči nemu vzniesla obvinenie z rozkladania cirkvi a označila ho za sodomitu.
Avšak napriek nelichotivým obvineniam, história hodnotí Júliusa II. ako jedného z najúspešnejších pápežov v dejinách cirkvi. Hneď od začiatku svojho pontifikátu prejavil značnú odvahu a silné rozhodnutie odstrániť všetky prekážky, ktoré ohrozovali svetskú autoritu pápežského úradu. V období rokov 1503-1513 sa zaslúžil nielen o upevnenie politickej moci pápežského štátu na Apeninskom polostrove a o založenie švajčiarskej gardy, nehynúcu slávu dosiahol aj ako veľký mecenáš umenia.
Významné pamiatky Vatikánu vďačia za svoj dnešný vzhľad práve Júliusovým stavebným a umeleckých aktivitám. Venoval sa ambicióznemu vládnemu programu, ktorý pevne prepojil politiku a umenie. Zamestnal takých velikánov renesančnej epochy, akými boli Michelangelo, Donato Bramante, či mladý Raffael. Krátko po svojom zvolení, vymenoval Bramanteho za generálneho dozorcu pápežských budov. V roku 1505 sa rozhodol zbúrať vatikánsku baziliku postavenú za Konštantína a úplne ju prestavať: projekt opäť zveril Bramantemu. Osemnásteho apríla nasledujúceho roku bol položený základný kameň nového veľkolepého chrámu. Aj keď sa jeho dokončenia nedožil, vzhľad dnešnej Baziliky sv. Petra sa spája práve s Júliusovým menom.
V roku 1508, panovačný, ambiciózny a energický pápež Július II. poveril tridsaťtriročného Michelangela Buonarrotiho z Florencie, aby freskami oživil Sixtínsku kaplnku. V tom istom roku dostáva dvadsaťpäťročný Raffael Sanzio z Urbina zákazku na namaľovanie fresiek v pápežských apartmánoch Apoštolského paláca. Očarujúce freskové práce týchto velikánov umenia dodnes obdivujú nekonečné zástupy návštevníkov. Dnes sa k nim pridáva aj naša cestovateľská trojica.
V Raffaelových izbách si môžeme vychutnať pohľady na slávne fresky Raffaela a jeho žiakov, ktoré sa považujú za jedny z najvýznamnejších umeleckých výtvorov renesancie. Podľa Napoleona, Raffael bol jedným z najväčších umelcov v dejinách ľudstva. Počas napoleonského obdobia, Francúzi vážne plánovali oddeliť (áno, oddeliť) Raffaelove fresky z jeho „Izieb“ a odviezť ich do Francúzska. Tento zámer sa našťastie nepodaril, pretože to bolo, pre veľké rozmery fresiek, technicky takmer nemožné.
To čo môžu turisti v apartmánoch pápeža navštíviť, pozostáva zo štyroch siení. Boli vymaľované v tomto chronologickom poradí: Stanza della Segnatura (Sieň signatúry) 1508 - 1511, Stanza di Eliodoro (Heliodorova sieň) 1511 - 1514, Stanza dell'Incendio di Borgo (Sieň požiaru Borga) 1514 - 1517, Sala di Costantino (Konštantínova sála) 1517 - 1524.
Povinná trasa prehliadky, po ktorej sa turisti pohybujú, určuje iné poradie. Najskôr vstupujeme do siene, ktorá dostala fresky ako posledná, až po smrti Raffaela.
Sala di Costantino - Konštantínova sieň
Ide v časovom poradí o poslednú miestnosť, fresky na nej dokončili v roku 1523, tri roky po majstrovej smrti, jeho žiaci: Giulio Romano a Francesco Penni. Nachádzame sa v prijímacej miestnosti pápeža, používala sa na slávnostné obrady. Cieľom fresiek bolo vyzdvihnúť slávu kresťanstva a vieru v nové náboženstvo, prostredníctvom postavy a skutkov cisára Konštantína.
Na štyroch stenách sály sú zobrazené epizódy zo života cisára, ktorý v roku 313, tzv. Milánskym ediktom, oficiálne uznal kresťanskú vieru a udelil slobodu vierovyznania. Freskové obrazy opisujú štyri epizódy zo života Konštantína, ktoré svedčia o porážke pohanstva a triumfe kresťanského náboženstva.
V prvej veľkej scéne "Videnie kríža", sa Konštantín prihovára svojmu vojsku večer pred slávnou bitkou proti pohanovi Maxentiovi, ku ktorej došlo v roku 312 pri Milvijskom moste. Počas Konštantínovho príhovoru k vojakom, mal videnie; mraky sa otvorili a v ich strede uvidel kríž s gréckym nápisom „Εν τούτῳ νίκα“ - „V tomto znamení zvíťazíš“.
V nadväznosti na to, Konštantín dal na druhý deň pridať kríž k rímskemu znaku orla, ktorý nosili do boja jeho bojovníci. Zástava s krížom a orlom je zobrazená na scéne "Bitka pri Milvijskom moste". Na freske je Konštantín zobrazený na bielom koni so zlatou náprsenkou, vojaci majú zástavu s krížom a orlom a vpravo dole sa porazený Maxentius topí v Tiberi.
Keď Konštantín s pomocou božieho zásahu porazil vojsko pohana Maxentia, obrátil sa na vieru, a preto sa na ďalšej scéne odohráva "Konštantínov krst". Mal sa konať v krstiteľnici Baziliky svätého Jána (San Giovanni in Laterano), ktorú dal sám postaviť. Mal ho pokrstiť pápež Silvester I..
STOP !!! - Touto freskou a dejom ktorý popisuje, cirkev si históriu prispôsobuje. Dej zobrazený na freske je v rozpore s historickou skutočnosťou. Cisár Konštantín skutočne zaviedol náboženskú slobodu, no ak sa vôbec niekedy nechal pokrstiť, tak to urobil až na smrteľnej posteli.
Štvrtou freskou je „Dar Ríma“. Cisár Konštantín tu symbolicky odovzdáva ako dar, pápežovi Silvestrovi I., mesto Rím. Rím predstavuje zlatá soška v jeho rukách. Július II. dal v roku 1517 pokyn na vymaľovanie tejto fresky s cieľom obhajovať autenticitu „Donácie Konštantína“ v dobe, keď silneli hlasy dokazujúce že ide o falzifikát.
STOP !!! - V prípade „Donácie Konštantína“, daru cisára Konštantína rímskemu pápežovi Silvestrovi (314 – 335), ide o kolosálny podvod cirkvi, ktorý počas stáročí dramaticky ovplyvnil vývoj civilizácie. Čo sa skrýva za „Donáciou Konštantína“ ? V 8. storočí sa "objavil na svetle Božom“ list, napísaný cisárom Konštantínom Veľkým. List zo 4. storočia bol adresovaný pápežovi Silvestrovi I.. Cisár v ňom píše, že ešte ako pohan ochorel na malomocenstvo a bol uzdravený až potom, keď ho pokrstil Silvester. Ako vďaku za to, Konštantín uznáva nadradenosť Ríma nad všetkými cirkvami, pápežovi prepožičiava „cisársky odznak“, daruje mu prvenstvo medzi všetkými kresťanskými svätými a celú západnú polovicu ríše aj s korunou. Okrem toho, pápežovi v Ríme prenecháva cisársky palác (Lateran) i panstvo nad mestom, nad Talianskom, ako aj nad všetkými západnými provinciami.
Od cisára Konštantína, odchádzajúceho z Ríma do Konštantínopolu aby pápežovi "nekonkuroval ", dostal tento falošným darovacím listom politickú a svetskú moc nad celou Západorímskou ríšou. Na základe „Donation Constantini“, pápeži si robili nárok nielen na náboženskú, ale aj na svetskú vládu nad celým katolíckym svetom. Po vzniku Svätej rímskej ríše, pápeži, oháňajúci sa "Donáciou Konštantína" vyžadovali od vládcov, aby prichádzali do Ríma, aby ich tu korunovali a prepožičali im svetskú moc. Pápež mal moc nielen korunovať kráľa, mohol ho aj koruny zbaviť. ,„Donáciou Konštantína“ odôvodňoval v jedenástom storočí pápež Lev IX. nadradenosť nad konštantínopolským patriarchom, navzájom sa exkomunikovali. Tak došlo aj k Veľkému rozkolu v cirkvi, teda rozdeleniu kresťanstva na západné, katolícke a východné, pravoslávne.
S argumentáciou, že list o „Donácii Konštantína“ je falošný, vyrobený účelovo o viac ako 4 storočia neskôr ako dátum na ňom, ako prvý prišiel v roku 1440 intelektuál a polyhistor Lorenzo Valla. Napísal pojednanie „O falšovaní Daru Konštantína”. Vatikán sa tvrdenia o pravdivosti listiny "Donation Constantini“ držal až do 19. storočia, kedy oficiálne cirkevné publikácie (najmä katolícke encyklopédie) konečne uznali falšovanie dokumentu, i udalosti v ňom popísanej.
Stanza di Eliodoro - Heliodorova sieň
Heliodorova sieň slúžila pápežovi na audiencie. Fresky na stenách mali politickú úlohu. Mali dokumentovať, ako silno je duchovná a svetská moc cirkvi podporovaná zásahmi Boha. Téma fresiek bola vybraná aj tak, aby vyjadrovali politický program Júliusa II (pápež v rokoch 1503 až 1513), ktorého cieľom bolo oslobodiť Taliansko, v tom čase okupované Francúzmi, a obnoviť svetskú moc cirkvi.
Freska „Bolsenská omša“ vykresľuje eucharistický zázrak, na základe ktorého bol ustanovený sviatok Božieho Tela. Zázrak sa udial v roku 1263 v kostole sv. Kristíny v meste Bolsena. Veľmi zbožný kňaz Peter (údajne českého pôvodu) začal silno pochybovať o eucharistickej pravde. Chcel sa vybrať k pápežovi, aby mu rozohnal pochybnosti. Počas svätej omše ktorú celebroval, pri premieňaní a zdvíhaní Eucharistie, začala táto krvácať "Najsvätejšou Ježišovou Krvou". Kňaz Peter, krvácajúcu Eucharistiu zabalil do korporálu (biele plátno používané pri slávení svätej omše) a utekal s ňou do neďalekého Orvieta, kde sa práve nachádzal miestny biskup. O eucharistickom zázraku sa dozvedel aj pápež Urban IV., ktorý sa nachádzal v Perugii, a tiež prišiel do Orvieta, aby videl krvácajúcu Eucharistiu.
Kvapky krvi ktoré vytryskli z hostie, presvedčili kňaza o pravdivosti transsubstanciácie, premenenia chleba na Kristovo telo a vína na jeho krv.
Freska „Vyhnanie Heliodora z chrámu“ má demonštrovať nedotknuteľnosť cirkevného dedičstva.
Seleuk IV., vládca Seleukovskej ríše vládnúcej nad Judeou, poslal svojho radcu Heliodora, aby zhabal v Jeruzalemskom chráme chrámovú pokladnicu. Heliodor s ozbrojeným sprievodom vtrhol do chrámu. Na scéne sa objavil veľkňaz Onias, ktorý svojimi modlitbami privolal na Heliodora Boží hnev v podobe jazdca v zlatej zbroji. Heliodorov pád pod konskými kopytami znamená jeho obrátenie na kresťanskú vieru. Zľava udalosť sleduje pápež Július II.
Náboženská symbolika tkvie v postave jazdca. Ten na freske, ako obranca chrámového pokladu zoslaný Bohom, symbolizuje záštitu rímskeho pápežstva a kresťanskej viery. Motív fresky je zrejme aj narážkou na úspechy bojovného pontifika Júliusa II. pri rozširovaní pápežskej moci na území Talianska. Július II. veril a rozširoval po kostoloch myšlienku, že za jeho víťazstvami stojí Božia pomoc.
Freskou „Oslobodenie svätého Petra“ Raffael vyjavil svoju predstavu príbehu, ktorý zachytávajú Skutky apoštolov. Udalosť sa odohrala za vlády kráľa Agrippu I. Veľkého, ktorý Petra uväznil a odsúdil na smrť za šírenie kresťanstva. Freskou chcel Július II. osláviť vysvätenie v roku 1512 baziliky San Pietro in Vincoli, svojho titulárneho kostola, kde ako svätú relikviu uchovávajú časť Petrových okovov.
Svätý Peter má na freske portrétne črty Júliusa II. Jeho situácia ako väzňa symbolicky predstavuje pozíciu ohrozenej cirkvi, ktorú anjel, ako Boží vyslanec, zachraňuje.
Freska je rozdelená na tri epizódy: anjel, ktorý sa zjavuje svätému Petrovi a vyzýva ho, aby ho nasledoval (uprostred), útek svätého Petra a anjela (vpravo) a prebudenie stráží na pozadí nádherného mesačného svitu (vľavo).
Raffaelova freska „Stretnutie pápeža Leva I. Veľkého s Attilom“ demonštruje, že svetská moc cirkvi je podporovaná Bohom.
Hordy divokých Hunov vstúpili v roku 395 do Rímskej ríše. Ich vodca Attila sa stal stelesnením zla a brutality, sám sa nazval „Bičom božím“. V roku 452 pustošili Huni územie Itálie a Rím bol na dohľad, mohol sa stať ľahkou korisťou. Vtedy, ako hovorí legenda písaná "Vatikánom", pápež Lev I. Veľký sa bez zbrane vybral za Attilom. Keď sa približoval k vodcovi Hunov, stal sa zázrak. Nad pápežom sa objavili svätci Peter a Pavol. Attilovi pohrozili smrťou, ak vyplieni Rím. Na počudovanie všetkých, Attila pápežovi vyhovel. Neexistuje záznam, o čom spolu títo dvaja hovorili, no fakt je ten, že Huni Rím nevyplienili.
STOP !!! – Historická pravda je taká, že v skutočnosti sa Levovi I. podarilo Attilu "presvedčiť " iba za cenu zaplatenia veľkého výkupného. Rím zaplatil Hunom výkupné presne tak, ako to robil Konštantínopol, centrum Východorímskej ríše.
Stanza della Segnatura – Sieň signatúry
Miestnosť dostala názov podľa Najvyššieho súdu Svätej stolice, "Segnatura Gratiae et Iustitiae", ktorému predsedal pápež a ktorý sa v tejto miestnosti schádzal približne do polovici 16. storočia. Pôvodne však miestnosť využíval Július II. ako knižnicu a súkromnú pracovňu. S touto funkciou súvisí aj ikonografický program fresiek, ktoré boli namaľované v rokoch 1508 až 1511. Do tém zobrazených freskami určite hovoril aj sám pápež, majú predstavovať symboly vzťahujúce sa k „ideám“ Platónových najvyšších hodnôt - „idey“ dobra, pravdy, krásy a spravodlivosti.
Bola to práve táto sieň v ktorej debutoval Raffael po príchode do Ríma. Prvé dve fresky: Rozprava o Najsvätejšej sviatosti a Aténska škola, mali rozhodnúť o jeho ďalších zákazkách, o ďalšom osude mladého umelca. Podarilo sa, pápež bol očarený. Raffael zažiaril, hneď prvé fresky ho katapultovali na úroveň fenomenálneho Michelangela. Hlavne Aténska škola je považovaná za vrchol Raffaelovej tvorby.
„Rozprava o Najsvätejšej sviatosti“ je freska, predstavujúca Pravdu (teológiu). V dolnej časti obrazu sú po oboch stranách oltára s monštranciou zobrazené dve krídla cirkevných postáv, diskutujú o "pravdách", ktorými sa riadi nebo. Hore na oblakoch, usporiadaní v polkruhu, sedia svätci a proroci, ktorí sa medzi sebou pokojne rozprávajú, pretože teraz sa v nebi stretli s „pravdou“, je taká, aká im bola prisľúbená na zemi. Nad nimi je Ježiš Kristus, obklopený Pannou Máriou a svätým Jánom, nad ním sa týči Boh Otec, zatiaľ čo pri jeho nohách je holubica, symbol Ducha Svätého. Perspektíva podlahy smeruje náš pohľad k monštrancii, ktorá je ústredným prvkom kompozície.
„Aténska škola"
Keď mal veľký umelec Raffael Santi iba 37 rokov, 6. apríla 1520, v deň narodenín, zomrel. Jeho dielo žiari aj po stáročiach. Pozemská existencia velikána umenia bola jasná a krátka, ako kométa. Ale aj tento krátky čas určený osudom stačil na to, aby si dejiny umenia Raffaela pamätali ako jedného z najväčších umelcov renesancie, - "Božského Raffaela".
Rafael vytvoril monumentálnu fresku „Filozofia“ (tak sa pôvodne volala „Aténska škola“), keď mal iba 25 rokov. Okamžite sa stala jedným z vrcholových diel renesancie. Freska zobrazuje svet antických filozofov, ktorých myšlienky inšpirovali renesančných umelcov. Pod majestátnymi valcovými klenbami fiktívnej starovekej budovy vidíme všetkých významných filozofov staroveku, ako sa rozprávajú so svojimi študentmi. Práve tieto rozhovory prispeli k rozvoju filozofického myslenia. Nájdeme tu: v strede Platóna v podobe Leonarda da Vinciho, ukazuje prstom na oblohu a naráža na svet ideí. Aristoteles vedľa neho (Bastiano da Sangallo), otočením dlane k zemi, naopak naznačuje racionalistický princíp svojej filozofie. Dvaja veľkí protagonisti antického myslenia sú obklopení množstvom filozofov v podobe ľudí tej doby, medzi ktorými sú v popredí Hérakleitos (Michelangelo), Euklides (Bramante) kresliaci geometrický útvar na tabuľu, Diogenes takmer ležiaci na schodoch, Ptolemaios a Zoroaster držiaci glóbus, resp. nebeskú sféru. Druhá postava v hornom rade vpravo, s tmavozelenou čiapkou, je Raffaelov autoportrét.
V tom istom roku (1508), ako pápež Július II. poveril vtedy 26-ročného Raffaela, aby namaľoval fresky v jeho súkromnej knižnici, Michelangelo, ďalší z géniov umenia, bol poverený pápežom, aby namaľoval strop Sixtínskej kaplnky. Dvaja géniovia umenia boli v rovnakej dobe, "kohútmi na tom istom smetisku". Raffael sa tajne chodil v noci pozerať na tvorbu Michelangela v Sixtínskej kaplnke a hľadal v nej inšpiráciu. Rozhodol sa vzdať Michelangelovi hold tým, že ho na svojej „Aténskej škole“ zobrazí ako Herakleita. A možno to ani nebola pocta, veď grécky filozof Herakleitos mal povesť hašterivého a „plačúceho filozofa“.
Zatiaľ čo Raffael bol pôžitkárskou, všeobecne obľúbenou osobnosťou, veľkým ctiteľom žien s povesťou Casanovu, Michelangelo bol pravým opakom. Bol zložitým človekom, takmer odľudom, zbožným katolíkom a samotárskym mrzútom žijúcim spartanským životom. Vraj spával v šatách, chodil v stále tých istých topánkach, a jedol "viac z núdze ako z pôžitku". Práve typické topánky „plačúceho filozofa“ Herakleita na „Aténskej škole“ sú dôkazom, že mrzutý a osamelý muž na freske je Michelangelo. Stavím sa, že Michelangelo nemusel byť zrovna nadšený, keď sa na slávnej freske spoznal.
Freska „Kardinálne a teologické cnosti a zákon“ má v časti nad oknom zobrazovať kardinálne cnosti (Statočnosť, Rozvážnosť a Striedmosť) a teologické cností (Viera, Nádej a Láska).
Po stranách okna vidíme: Doručenie dekrétov cisárovi Justiniánovi (vľavo) a Doručenie dekrétov pápežovi Gregorovi IX. (vpravo). Pápež Gregor IX. má rysy tváre Júliusa II., ktorý si fresku u Raffaela objednal. Kardinálmi vedľa neho sú Giovanni de' Medici a osoby, ktoré sa zhodou okolností neskôr stali pápežmi: Alessandro Farnese (budúci pápeži Lev X. v rokoch 1513 až 1521) a Pavol III. (budúci pápež v rokoch 1534 až 1549).
Krása je zobrazená v „Parnase“ s Apolónom a Múzami. Na hore Parnas je zobrazený boh Apolón. Sedí v strede spoločnosti, hrá na lýre a je obklopený deviatimi Múzami, ochrankyňami umenia. Medzi básnikmi zobrazenými na freske sú ľahko rozoznateľný: Homér obracajúci sa k nebu, Vergilius, Dante a poetka Sapfóza, sediaca vľavo dole, s menom napísaným na zvitku, ktorý drží v ľavej ruke.
Stanza dell’incendio di Borgo – Sieň požiaru Borga
Sieň sa za čias Júliusa II., teda v rokoch 1503 až 1513, používala na zasadnutia Najvyššieho súdu Svätej stolice, ktorému predsedal pápež. S touto funkciou súvisia aj maľby na strope od Pietra Vannucciho, nazývaného Perugino, ktoré pápež Július II. objednal v roku 1508.
Zaujímavosťou je, že Perugino mal v meste Urbino maliarsku dielňu, v ktorej sa 12-ročný Raffael Santi začal učiť maľovať. V tej dobe bol Perugino považovaný za najslávnejšieho maliara Itálie.
Vo väzbe na činnosť Najvyššieho súdu ktorá sa pod stropom odohrávala, Perugino v štyroch medailónoch na strope zobrazil: Stvoriteľa tróniaceho medzi anjelmi a cherubínmi, Krista ako Najvyššieho sudcu, Krista pokúšaného diablom a Krista medzi Milosrdenstvom a Spravodlivosťou.
Pápež Július II. umrel v roku 1513. Jeho nástupca, Lev X., preniesol činnosť Najvyššieho súdu Svätej stolice do Siene signatúry a túto miestnosť začal využívať ako jedáleň. Práce na freskovej výzdobe stien, Lev X. už zveril Raffaelovi. Aj pápež pochopil, že pokiaľ sú Peruginove postavy statické, postavy Raffaela sú plné dynamiky. Žiak prekonal učiteľa, Raffael vyfúkol Peruginovi pápežské zákazky. Z Perugina sa stal, popri Raffaelovi, iba priemerný maliar.
Pretože majster Raffael bol zaneprázdnený aj inými pápežskými objednávkami, napríklad prácami na tapisériách, prevažnú časť fresiek v Požiarnej miestnosti Borgo namaľovali, pod dohľadom Raffaela, žiaci jeho dielne. Vraj to bola pre často hladných umelcov, náročná práca. Zatiaľ čo na lešení so škŕkajúcimi bruchami maľovali, na stoloch pod nimi sa kráľovsky hodovalo.
STOP !!! – Pápež Lev X. veru hodovať vedel, v dejinách cirkvi mu nepatrí čestné miesto. Vraj bol lenivý, míňal peniaze na bujaré zábavy, karnevaly, hazardné hra a poľovačky, pre záľuby zanedbával cirkevné povinnosti. Robil dlhy, hovorilo sa, že bol nútený dať do zálohy aj nábytok z paláca. Aby si vylepšil finančnú situáciu, občas predal nejaký cirkevný úrad. Predaj odpustkov, ktorý v roku 1517 zaviedol, bol zdrojom nekontrolovateľných finančných príjmov. Po katolíckych krajinách sa rozšíril slogan: „keď zazvoní pokladnička, duša letí do nebíčka“. Našiel sa rozhorčený wittenberský kňaz menom Martin Luther,.... a nastali zmeny, ktoré zachvátili celú Európu.
Vráťme sa však k štyrom vyobrazeniam, ktoré na stenách Siene požiaru Borga realizovali Raffaelovi žiaci. Reprodukujú štyri epizódy z minulosti pápežov, s ktorými mal Lev X. spoločné pápežské meno Lev, a to Leva III. (pápežom bol v r. 795 až 816) a Leva IV. (pápežom bol v r. 847 až 855).
„Požiar v Borgo“
Raffaelova originalita a vynaliezavosť pri zobrazení témy sa dokonale prejavila na freske „Požiar v Borgo“. Vykresľuje dramatickú epizódu z roku 847, keď Saracéni vyplienili Baziliku svätého Petra a podpálili susediacu štvrť. Na freske vidíme priečelie starej konštantínovskej Baziliky, ohrozenej požiarom a Loggiu delle Benedizioni, z ktorej sleduje požiar Lev IV.. On však požiar iba tak zdesene "nesledoval", ako opisuje jeden z príbehov v knihe Liber Pontificalis, Lev IV., znamením kríža, požiar na diaľku zázračne uhasil. Týmto zázrakom zachránil kostol aj ľudí.
„Korunovácia Karola Veľkého“ – Počas vianočných bohoslužieb v roku 800, Bazilika sv. Petra sa stala dejiskom korunovácia Karola Veľkého. Franský kráľ Karol Veľký sa stal týmto aktom aj rímskym cisárom. Korunu na hlavu mu položil pápež Lev III..
STOP !!! - Lev III. nemal „právo“ korunovať kráľa Frankov. Dokument "Donácia Konštantína", na základe ktorého korunovácia prebehla, bol predsa falošný.
Pre Rimanov mala táto udalosť viac ako len symbolický význam, pre nich to bola „Renovatio imperii Romanorum“, formálna obnova Rímskej ríše.
Je dosť pravdepodobné, že freska odkazuje aj na jednania o konkordáte (zmluve medzi štátom a rímskokatolíckou cirkvou), ktoré prebiehali medzi Svätou stolicou a Francúzskym kráľovstvom v roku 1515. Dá sa tak usudzovať podľa toho, že Lev III. na obraze má tvár Leva X. a franský kráľ Karol Veľký má podobu francúzskeho kráľa Františka I..
Freska „Prísaha Leva III.“ ilustruje epizódu, ktorá sa odohrala deň pred korunováciou Karola Veľkého, keď pápež reagoval na ohováranie zo strany synovcov svojho predchodcu Hadriána I.. Prísahou potvrdil zásadu, že pápež, ako Kristov námestník, je za svoje činy zodpovedný jedine Bohu.
„Bitka pri Ostii“ - je bitka, ktorá sa v roku 848 odohrala pri prístave Ostia v strednom Taliansku. V ľútej bitke sa postavilo proti moslimským hordám Saracénov kresťanské vojsko Leva IV.. Freska oslavuje zázračné víťazstvo pápežskej armády. Lev IV. (na freske vľavo), s pohľadom upretým na nebesia, ďakuje Bohu za víťazstvo.
Freska zároveň odkazuje na križiacku výpravu (kruciátu) proti osmanským Turkom, ktorú sa práve v dobe maľovania fresky snažil neúspešne zorganizovať pápež Lev X..
Tapisérie a smrť Raffaela
Okrem nádherných fresiek, Raffael zanechal vo Vatikáne aj 10 úžasných tapisérií. Gobelíny zobrazujúce Skutky apoštolov si u Raffaela objednal pápež Lev X.. Boli utkané na kartónových obrazoch namaľovaných Raffaelom, v manufaktúre Pietera van Aelsta v Bruseli. Sedem prvých tapisérií umiestnili v Sixtínskej kaplnke 26. decembra 1519. Raffael nečakane zomrel o štyri mesiace neskôr. Zvyšné tapisérie boli dokončené až po jeho smrti.
Keď vo Veľkonočný piatok, po 15 dňoch vysokých horúčok, na deň svojich 37 narodenín, Raffael skonal, mesto Rím sa zahalilo do smútku. Na jeho extravagantnom pohrebe sa zúčastnili obrovské davy ľudí, s veľkou pompou ho pochovali v mramorovom sarkofágu v Panteóne, rímskom chráme všetkých bohov. Jeho meno dostalo prívlastok, stal sa "Božským Raffaelom". Iba od rivala Michelangela sa žiadnej pocty nedočkal. Naopak, Michelangelo aj naďalej označoval Raffaela za plagiátora, ktorý všetko čo vedel o umení, získal od Michelangela.
Až do konca 16. storočia, Raffaelove gobelíny, utkané v rokoch 1516-1521, zdobili Sixtínsku kaplnku. Aby ich nezničila vlhkosť, boli prenesené do suchších priestorov Vatikánu. Dnes ich môžeme obdivovať za sklom, v klimatizovaných priestoroch Obrazárne Vatikánskych múzeí.
Latinský nápis na hrobke Raffaela možno preložiť takto: „Tu leží Raffael. Pokiaľ žil, obávala sa príroda, veľká matka všetkých vecí, že nad ňou zvíťazí, a to preto, že svojim dielom oživoval to čo ona nechávala zomrieť. Keď umieral, bála sa, že zomrie s ním.“
V roku 2020 si Vatikánske múzeá pripomenuli 500. výročie úmrtia tohto génia, vystavením 10 tapisérií priamo v Sixtínskej kaplnke. Na mieste, pre ktoré boli tapisérie pôvodne určené, ich bolo možno obdivovať od 17. do 23. februára 2020.
Dôvetok o Raffaelovi
Spleť poznania „Božského Raffaela“ je široká, bol vrcholovým maliarom, architektom, básnikom, dizajnérom, ... Všetky ním vytvorené diela vždy mali, a stále majú, neskutočne vysokú umeleckú a tiež finančnú hodnotu. Tu je jeden príklad:
Švédska kráľovná Kristína bola veľkým zberateľom umeleckých diel. V dobe tridsaťročnej vojny, keď sa švédske vojská dostali do Prahy, poslala veliteľovi armády tajnú správu, prikázala obsadiť Pražský hrad a zmocniť sa známej umeleckej zbierky cisára Rudolfa II.. Vyrabovaním hradu sa tak Kristína dostala k vojnovej koristi. Tvorilo ju približne 500 vzácnych obrazov, 70 bronzových sôch, 370 vedeckých prístrojov, 400 indických kuriozít, drahé kamene a slonovina. Tesne pred podpísaním Vestfálskeho mieru (24. október 1648), Švédi vykradli aj Rudolfovu knižnicu, dostali sa k takým skvostom, akými boli Codex Gigas a Codex Argenteus. Dva obrazy namaľované Raffaelom, ktoré Rudolf II. vlastnil, však v koristi neboli. Tesne pred obsadením Pražského hradu Švédmi, boli odnesené do Viedni.
Kráľovná Kristína ťažko prežívala, že sa k Raffaelovým obrazom nedostala. Napísala, že by celú v Prahe ukoristenú zbierku vymenila "za dvoch Raffaelov.“
Ďalší blog venujem géniovi Michelangelovi a jeho prácam, spojeným s Vatikánom. História ho hodnotí ako skvelého maliara, sochára, architekta a predstavte si, s grifom písal aj básne. No on sa cítil byť predovšetkým sochárom. Vysvetľoval to detstvom a výchovou. Tvrdil, že pochádza z dediny „sochárov a kamenárov“, kde jeho opatrovateľka pila „mlieko zmiešané s mramorovým prachom“. Z návštevy Vatikánskych múzeí, po prehliadke jeho fresiek v Sixtínskej kaplnke, však návštevníci odchádzajú s dojmom, že Michelangelovi vložili sudičky do kolísky štetec a špachtľu a nie dláto s kladivom. Znesú Michelangelove fresky v Sixtínskej kaplnke porovnanie s jeho sochárskym veľdielom - Pietou ? Uvidíme ju v Bazilike sv. Petra. Vraj do tváre Matky Božej vložil nežné spomienky na svoju matku a ako jediné ním vytvorené dielo, Pietu podpísal.
