Forum Romanum – Rímske fórum - pulzujúce srdce starovekého Ríma
Rímske fórum je hlavnou archeologickou oblasťou v Ríme a jedným z najunikátnejších miest na svete. Nepreháňam, veď koľko miest na svete sa môže pochváliť zdokumentovanou históriou bohatou na udalosti, starou dva a pol tisícročia?
Údolie v ktorom Fórum stojí, bolo močaristou oblasťou často zaplavovanou vodami Tiberu. Priestor sa v 10. až 7. storočí pred Kr. využíval najmä ako pohrebisko pre prvé dediny a ich obyvateľov, žijúcich na okolitých pahorkoch. Práve tu na Fóre nájdeme Vulkánovú svätyňu, posvätný areál pochádzajúci z 8. storočia pred Kr.. Bol zasvätený Vulkánovi, rímskemu bohu ohňa, a tradične sa považoval za miesto, kde legendárne postavy Romulus a Tatius uzavreli mierovú zmluvu medzi kmeňmi známymi ako Latinovia - na Palatíne a Sabini - na Kvirináli a Esquiline. Toto slávne spojenie osád na pahorkatinách sa považuje za základ rímskeho štátu.
Okolo roku 600 pred Kr., oblasť medzi pahorkami bola odvodnená krytým kanálom Cloaca Maxima a zrekultivovaná, vďaka etruskému kráľovi Tarquinovi. Na novo získanom pozemku, po jeho vydláždení, najskôr vznikla tržnica. Postupne sa trhovisko menilo na miesto, kde sa konali aj najdôležitejšie politické stretnutia, vzniklo Fórum. Rím sa stal centrom vtedy známeho sveta. Fórum predstavovalo po stáročia politické, hospodárske, právne a náboženské centrum miliónového Ríma, srdce obrovského impéria rozlohou väčšieho ako dnešných 27 štátov Európskej únie. Tu sa konali zhromaždenia davov ľudí, oslavy sviatkov, tribunáli, obchodné a politické rokovania, triumfálne sprievody po vojenských ťaženiach, tu sa prijímali rozhodnutia týkajúce sa nielen Ríma, ale celej ríše.
Po prehliadke Kolosea, o ktorej som písal v predchádzajúcom blogu, čaká nás v jednotnej vstupenke pahorok Palatín s ruinami cisárskych palácov a údolia pod ním, na ktorom sa rozprestiera Forum Romanum. Pri navigácii medzi pamiatkami na Fóre sme použili šikovnú interaktívnu mapu, nájdete ju na:
Čo dnes vyzerá ako chaotická zmes rozvalín, bolo kedysi dobre navrhnutou štvrťou s majestátnymi bazilikami, obchodmi, víťaznými oblúkmi, kúriami kde zasadal Senát, námestiami obklopenými monumentálnymi stĺporadiami kde rečníci „harašili“ davom a to za akýmkoľvek účelom, pokiaľ to neohrozovalo bezpečnosť štátu, ... a to všetko prepojené širokými ulicami. Skrátka, už pred dvetisíc rokmi mali Rimania svoj jasný urbanistický plán. Súčasné ruiny dokazujú voľakedajšiu krásu a vznešenosť stavieb.
Oblasť prežila niekoľko veľkých prestavieb a rozšírila sa o ďalšie cisárske fóra: Caesarovo, Augustovo a rozsiahle Trajánovo. Ak sa vydáte od Kolosea po Via Sacra (Posvätnej ceste), dostanete sa do rozprávky, priamo doprostred archeologického komplexu antického Fora Romanum.
Chrám Venuše a Romy
Posledný pohanský chrám postavený v Ríme, ležiaci ešte pred vstupom do uzatvorenej oblasti Fóra, bol zasvätený Venuši – bohyni lásky a krásy, a Rome – ochrankyni Ríma. Odvážny návrh stavby vypracoval sám cisár Hadrián. Aby sa stavba dala realizovať na vybranom mieste, bolo potrebné premiestniť kolosálnu sochu cisára Nera. Zvládlo to 24 slonov. Písal som o tom v predchádzajúcom blogu.
Hadriánov projekt sa nepozdával dvornému architektovi Apollodorovi, dnes považovanému za najgeniálnejšieho architekta antiky. Za predchádzajúceho cisára Trajána sa mu dostávalo veľkého uznania, projektoval všetky dôležité stavby. Konflikt medzi Apollodorom a Hadriánom vznikol ešte v dobe, keď Hadrián nebol cisárom. Vtedy si mu Apollodor dovolil pri debate o architektúre povedať: „Ty sa týmto veciam vôbec nerozumieš“, pre budúceho cisára to bola silná facka. Negatívny posudok Hadriánovho projektu Chrámu Venuše a Romy, vypracovaný Apollodorom, spočíval predovšetkým v nedodržaní proporcií. Napríklad sochy bohýň Venuše a Romy boli príliš veľké v porovnaní s priestorom, do ktorého mali byť umiestnené. „Keby chceli vstať z trónu a odísť, nemohli by tak urobiť“. Hadrián kritiku neprijal, vyriešil to "cisársky", Apollodora dal zabiť.
Pohanský Chrám Venuše a Romy bol zrušený cisárom Teodóziusom (posledným cisárom jednotnej Rímskej ríše), ktorý v rokoch 380-392 n.l. svojimi dekrétmi zrušil pohanské kulty. Stavba sa zmenila na ruiny v 7. storočí, keď byzantský cisár Hérakleios umožnil pápežovi Honoriovi použiť strešnú krytinu na stavbu Baziliky svätého Petra.
Konštantínov oblúk
Ešte skôr ako vstúpime do oblasti Rímskeho fóra, zastavujeme sa pri Konštantínovom oblúku. Triumfálne oblúky stavali cisári na oslavu svojich víťazstiev vo vojnách a na počesť víťazného návratu návratu do vlasti. Rímske légie pod Triumfálnymi oblúkmi pochodovali aj so svojou vojnovou korisťou a zajatcami. Rimania totiž verili že armáda, ktorá bola poškvrnená krvou svojich nepriateľov, musí sa očistiť pred návratom na pôdu Ríma. Rituálny prechod pod víťazným oblúkom slúžil práve na takéto očistenie. Kedysi stálo na Rímskych fórach okolo 30 triumfálnych oblúkov, zachovali sa iba tri. Ďalšími dvoma sú Titov oblúk (asi r. 81) a oblúk Septimia Severa (r. 202-203).
Keby som mal k tomu potrebné kompetencie, tak premenujem Konštantínov oblúk na Hadriánov, alebo aspoň na Hadriáno-Konštantínov. Rôzne turistické príručky si to zjednodušujú keď hlásia, že bol postavený v roku 315 n.l., počas vlády cisára Konštantína. Nie je tomu tak. Ako dokazujú archeológovia, tento oblúk tu stál podstatne skôr, už okolo roku 130 n.l., za cisára Hadriána. Pravdepodobne ho vytvoril pre neho práve ten Apollodor, ktorého dal Hadrián neskôr zabiť pre nezhody okolo projektu Chrámu Venuše a Romy. V Konštantínových časoch bol oblúk iba prepracovaný. Použili sa pritom sochy a reliéfy prevzaté z pomníkov, ktoré boli predtým vytvorené pre Trajána, Hadriána a Marka Aurelia, veľkých cisárov 2. storočia.
Konštantín sa na oblúku prezentuje šiestimi panelmi, zobrazujúcimi ťaženie proti Maxentiovi. Na takto zrekonštruovaný oblúk v roku 315 pridal Senát venovanie Konštantínovi (zostručním ho) „osloboditeľovi mesta a nositeľovi mieru“. Oblúk nie je triumfálnym, ale čestným oblúkom. Pripomína triumf cisára Konštantína nad Maxentiom, ku ktorému došlo v roku 312 n. l. po bitke pri Milvijskom moste. Neskoršia legenda katolíckej cirkvi hovorí, že Konštantín bojoval pod znamením kríža, jeho bojovníci mali na štítoch znak Krista. V skutočnosti cisár, ktorý v roku 313 udelil slobodu vierovyznania v Rímskej ríši, nikdy nekonvertoval. Informácie o tom že konvertoval bezprostredne pred smrťou, nie sú potvrdené.
Bitka pri Milvijskom moste bola bitkou dvoch ambicióznych mužov, Konštantína a Maxentia, ktorí chceli ovládnuť Západ. V spoločenskej predstavivosti v Rímskej ríši, táto bitka znamenala víťazstvo kresťanstva nad pohanstvom. Z Konštantína sa stal vládca Západu. Krátko potom došlo k presunu moci z Ríma do Byzancie.
Pikantéria na záver. V roku 1530 vyhnali akéhosi Lorenzina de' Medici z Ríma za to, že si z oblúku odniesol domov odrezané hlavy cisárov. Cisári dostali nové hlavy v 18. storočí.
Keď píšem o cisárovi Konštantínovi, nedá mi, aby som vás nenavnadil na návštevu Kapitolských múzeí. My sme v jednom dni zvládli návštevu Kolosea, Fóra, Palatína i dvoch úžasných múzeí na blízkom Kapitole. Tu je jeden bonbónik.
Od Kolosea sa po Posvätnej ceste dostávame k Titovmu oblúku. Po bezpečnostnej kontrole a kontrole vstupeniek, vstupujeme povedľa Titovho triumfálneho oblúku na Fórum.
Východná časť Rímskeho fóra
1. Titov triumfálny oblúk.
Titov oblúk dal postaviť cisár Domicián v roku 81 n. l. na úpätí Palatína, pozdĺž cesty Via Sacra. Pripomína víťazstvá jeho otca Vespasiána a jeho syna Tita (brata Domiciána) počas židovskej vojny v Judei (70 - 71 n. l.), keď bolo dobyté veľké mesto Jeruzalem a vyrabované veľké bohatstvo jeho chrámu. Dekoratívne časti oblúka poznačil zub času, stále sú však dobre rozoznateľné dva reliéfy.
Pôvodne stál na vrchole oblúku veľký bronzový štvorzáprah (quadriga), no ten sa neskôr, tak ako veľa ďalších starovekých pamiatok, „recykloval“ do novších umeleckých predmetov.
2. Kostol Sv. Františky Rímskej so zvonicou.
Kostol Svätej Františky Rímskej, patrónke Ríma (a od r. 1925 aj patrónke automobilistov), bol postavený v druhej polovici 10. storočia a počas doby bol veľakrát prestavovaný. V hrobke pod kostolom sa nachádzajú ostatky Svätej Františky Rímskej, kanonizovanej v roku 1608 pápežom Pavlom V..
Miesto na ktorom sa kostol nachádza, bolo podľa tradície miestom smrti Šimona Mága. Podľa legendy, Šimon Mág chcel ukázať, že jeho schopnosti sú nadradené viere apoštolov Patra a Pavla. Vzniesol sa nad Fórum pred oboma svätými. Tí padli na kolená a modlili sa, čo spôsobilo pád a smrť Šimona Mága. Mramorová doska s otlačkami kolien obidvoch apoštolov je zamurovaná do južnej steny kostola.
Vysokú románsku zvonicu zdobia zaujímavé dvojité stĺpikové okná. Interiér, prístupný turistom, má jednu loď s bočnými kaplnkami a bohatý kazetový strop.
3. Bazilika Massenzio
Maxentiova bazilika je jednou z posledných veľkolepých stavieb, pripomínajúcich veľkosť rímskeho impéria a jeho architektúry. Začal ju v roku 308 n.l. stavať cisár Maxentius. Jej dokončenia sa však nedočkal. Smrť ho našla v roku 312 pri úteku z bojiska, po prehratej bitke pri Milvijskom moste. Utopil sa rozbúrenom Tibere. Stavbu dokončil okolo roku 320 víťaz bitky, cisár Konštantín. Jeho čestný oblúk sme videli pri Koloseu.
Budova o rozlohe 100x65 metrov, s pozlátenými strešnými škridlami, bola postavená na vyvýšenej terase. Klenba veľkej stredovej chrámovej lode dlhej 80, širokej 25 a vysokej 35 metrov, bola nesená 8 mramorovými stĺpmi, vysokými 14,5 metra. Pri zemetrasení v roku 1349 sa nádherná klenba zrútila. Zachoval sa z nej jediný neporušený nosný stĺp. V roku 1614 ho nechal pápež Pavol V. previezť šesťdesiatimi koňmi na námestie Santa Maria Maggiore, stojí tam dodnes.
Od vchodu z ulice sa do chrámu vchádzalo cez veľkú polkruhovú predsieň, Konštantín v nej umiestnil svoju obrovskú sochu. Odkryté časti tela na soche cisára boli z mramoru a zbytok z pozláteného bronzu. Pri zemetrasení sa zrútila nielen klenba, ale aj socha. Jej nájdené mramorové fragmenty (kolosálna hlava, prsty a dlaň pravej ruky, koleno a chodidlo, ľavá noha a časť stehna), boli v 17. storočí premiestnené na nádvorie Palazzo dei Conservatori (múzeum na Kapitole).
Stredná časť Rímskeho fóra
4. Romulov chrám
Donedávna sa verilo, že Romulov chrám postavil cisár Maxentius (306-312) a venoval ho svojmu synovi Romulovi. Ten umrel v roku 309, v mladom veku a bol zbožštený. Novšie výskumy potvrdzujú, že história tohto miesta je oveľa staršia. Táto budova pravdepodobne pôvodne nebola chrámom, ale kruhovou predsieňou prístupu do Chrámu Mieru. Ten dal postaviť cisár Vespasián v rokoch 71-75 n.l. na oslavu víťazstva nad Židmi. Z jednej z najkrajších pamiatok na svete, aspoň podľa Plínia (rímskeho spisovateľa), nezostalo takmer nič. Vnútri sa uchovávala korisť z Jeruzalemského chrámu so sedemramenným zlatým svietnikom a striebornými trúbkami (korisť je vyobrazená aj na Titovom oblúku), ako aj mnohé umelecké diela, ktoré skrášľovali Nerov palác "Domus Aurea". Chrám Mieru bol v roku 192 n.l. zničený pri veľkom požiari. Zdá sa, že to bol cisár Maxentius, kto predsieň opusteného areálu znovu využil ako chrám zasvätený svojmu synovi Valeriovi Romulovi.
V roku 527 získal Romulov chrám pápež Felix III., urobil z neho hlavný vstup do kostola zasvätenému svätému Kozmovi a Damianovi.
Z nádherného mramorového obkladu ktorý pokrýval tehlové steny Romulovho chrámu zvonka i zvnútra (opísal ho Plínius), nezostalo nič. Úplným archeologickým skvostom sú pôvodné krásne bronzové dvere. Výskumníci tvrdia, že na stavbe Chrámu Mieru boli opätovne použité, datujú sa do obdobia okolo roku 200 pred Kr.. Svojou konštrukciou veľmi pripomínajú dvere z Curia Julia, ktoré boli prenesené do Baziliky sv. Jána v Lateráne. Ozdoby na bronzových dverách zmizli, ale zámok je aj po 2200 rokoch stále funkčný. Jeho konštrukcia je jednoduchá a dômyselná. Zámok sa zamyká pomocou horizontálnej a vertikálnej tyče, ktoré sú spojené s ozubeným kolesom, ktoré sa otáča okolo svojej osi pomocou vloženého kľúča. Na otvorenie dverí sa ozubené koleso otočí o 180°. Týmto pohybom sa súčasne zdvihne zvislá tyč a odsunie bokom vodorovná tyč. Zatváranie je naopak automatické: zvislá tyč sa po pootočení ozubeného kolesa kľúčom spustí vlastnou váhou, čím sa zároveň vtiahne vodorovná tyč do uzamykacieho otvoru.
Do Romulovho chrámu sa dá vstúpiť a interiér prehliadnuť.
5. Chrám Antonia a Faustiny
Pôvodný chrám bol postavený v roku 141 n.l. cisárom Antóniom Piom, na pamiatku zosnulej manželky Faustíny. Po smrti bola zbožštená, pripomína to nápis na fasáde DIVAE FAVSTINAE EX S C (Božskej Faustine z rozhodnutia Senátu). V tom čase bol Chrám Faustíny najhonosnejšou stavbou na Fóre. Krátko potom, ako v roku 161 cisár Antonius zomrel, aj on bol vyhlásený za boha. Senát nariadil, aby chrám bol zasvätený obom manželom. Vyriešilo sa to jednoducho, nad existujúci nápis na fasáde sa pripísal (či vytesal do mramoru) riadok DIVO ANTONIO ET (Božskému Antoniovi a ...).
Z pôvodného chrámu zostalo 10 korintských stĺpov, vysokých 17 metrov, vyrobených z jedného kusa. Na ich vrchole sú znázornené božstvá a ornamenty, predstavujúce fantastické zvieratá a rastlinné námety. V 10. storočí bol do pôvodného chrámu vstavaný kostol San Lorenzo in Miranda, zasvätený svätému Lorenzovi a Mirande.
6. Caesarov chrám
S Caesarovou vládou, posilnenou mimoriadnymi právomocami (bol doživotným diktátorom), začali byť rímski občania nespokojní. Boli zvyknutí po stáročia na republikánske zriadenie a ťažko niesli predstavu, že Caesar sa chce dať vyhlásiť za kráľa. Odpor zosilnej vo chvíli, keď sa Caesar začal chystať na ťaženie proti Parthom. Ľudia si prípravu na vojnu dávali do súvisu so zmenou republikánskeho zriadenia na kráľovstvo. To urýchlilo prípravy sprisahania republikánskej šľachty a senátorov. Očakávali pomoc nespokojného ľudu.
K vražde došlo 15. marca 44 pred Kr. na zasadnutí Senátu. Ten mimoriadne nezasadal v budove Kúrie na Fóre, ale na náhradnom mieste. Málokto vie, že diktátor Caesar bol zavraždený v Pompeiovej kúrii, ruiny ktorej sa nachádzajú na námestí Argentína.
Všetko sa však vyvinulo podľa scenára, pripraveného konzulom Marcom Antoniom, priateľom Caesara. Vzal do rúk iniciatívu, okamžite sa ujal velenia légií a vzal pod kontrolu financie ríše. Priniesol zohavené telo na rečnícku tribúnu na Fóre a brilantnou rečou zfanatizoval dav proti sprisahancom. Tí vtrhli do Kurie, vytrhali všetko zariadenie a postavili z neho pohrebnú hranicu. Telo Caesara bolo spopolnené práve na tomto mieste. Nový Senát tu dal postaviť oltár a 6 metrov vysoký stĺp. Bolo na ňom vytesané venovanie Parenti Patriae (Otcovi vlasti). Adoptívny syn Caesara, cisár Augustus, v roku 29 pred Kr., dal postaviť chrám. Caesar bol vyhlásený za boha a jeho popol bol uložený v tomto chráme. Z chrámu zostal polkruhový výklenok so zbytkami oltára. Ak sem zavítate, určite tu nájdete kytičku kvetov. Kladú ju tu neznáme ruky aj po viac ako dvetisíc rokoch.
Caesarova pamiatka žije dodnes. Okrem zbytkov chrámu v ktorom bol pochovaný jeho popol, v kalendári je na jeho počesť pomenovaný mesiac Júl a jeho meno sa stalo v podobe „cisár“ svetským titulom.
7. Vestin chrám a Dom Vestálok
Vestin chrám bol malý okrúhly chrám stojaci pri Domu vestálskych panien, spolu s touto budovou tvoril jeden náboženský komplex s názvom Atrium Vestae. V chráme sa uchovával posvätný oheň Vesty, bohyne domáceho ohňa (v histórii bol príčinou mnohých požiarov). Vestin chrám patrí pravdepodobne k najstarším v Ríme, vznikol ešte v dobe, keď sa oheň rozkladal primitívnym a pracným spôsobom, trením kameňov. Bol potrebný zdroj ohňa, ktorý by bol k dispozícii pre potreby celej komunity. Prvými kňažkami poverenými strážením posvätného ohňa boli vestálky, ktoré sa neskôr stali jediným ženským kňazstvom v Ríme. Bolo ich šesť s rôznymi povinnosťami a všetky pochádzali z patricijských rodín. Museli pod hrozbou smrti pochovaním za živa dodržiavať prísny sľub panenstva, pretože bolo svätokrádežné preliať krv vestálky. Tá ktorej oheň zhasol, bola zbičovaná a prepustená. Na oplátku dostávali peňažné a čestné dary, ako aj množstvo privilégií. Vestálkami sa stávali v šiestich až desiatich rokoch, zostávali nimi do dovŕšenia tridsiatich rokov. Keď dokončili svoju službu, získali nielen dosmrtné finančné zabezpečenie, ale aj vysokú spoločenskú prestíž. Cisár Teodózius I. v rokoch 380-392 n.l. sériou dekrétov zrušil pohanské kulty, teda aj kult Vesty. Posvätný oheň bol zhasnutý a rád vestálskych panien bol rozpustený.
Západná časť Rímskeho fóra – 1. časť
8. Chrám Castora a Polluka
Chrám Castora a Polluka bol postavený na počesť dvojčiat Castora a Polluka. Podľa gréckej mytológie, boli synmi Lédy a boha Dia. Táto pôvodne grécka bratská dvojica dala pomenovanie aj súhvezdiu Blížencov.
Chrám Castora a Polluka tu existoval už od roku 484 pred Kr.. Nechal ho postaviť rímsky konzul Albus potom, ako v bitke porazil posledného etruského kráľa, Tarquina Superba. K bitke sa viaže legenda. Podľa nej, Rimanom pomohli k víťazstvu dvaja neznámi jazdci na koňoch, ktorí sa nečakane objavili a zapojili do boja. Po víťazstve ich videli, ako na Fórume napojili kone a potom sa stratili. Dnes sa so sochami dvojčiat stretávame v Ríme na viacerých miestach.
Chrám bol viackrát rekonštruovaný, až do podoby z roku 6 n.l., kedy mu dal cisár Tiberius konečnú podobu. Impozantná 32 metrov široká a 50 metrov dlhá budova, obklopená korintskými stĺpmi, stála na vysokom mramorovom podstavci. V dobách Rímskej republiky slúžil chrám aj k zasadnutiam Senátu. V 2. storočí pred Kr. sa predná časť chrámového podstavca premenila na rečnícku tribúnu. V dobách cisárstva tu sídli Úrad pre miery a váhy a bola tu uložená časť štátneho pokladu. Z chrámu zostal mramorový podstavec a tri 12 metrov vysoké stĺpy.
9. Bazilika Júlia
Na južnej strane Fóra, oproti Bazilike Aemilia, začal Gaius Julius Caesar v roku 54 pred Kr. stavať novú baziliku, Baziliku Julia, pomenovanú podľa jeho dynastie. Dokončená však bola až za vlády jeho adoptívneho syna, Augusta. Len niekoľko rokov po jej slávnostnom otvorení ju úplne zničil požiar a Augustus ju znovu postavil. Novú budovu, ktorá bola dokončená v roku 12 n. l., venoval svojim vnukom Gaiovi a Luciovi Caesarovcom. V súvislosti s nástupníctvom, vkladal do nich veľkú nádej, no v mladom veku obaja zomreli. Veľký požiar v roku 283 n.l. neušetril ani Baziliku Julia. Stavba, podobne ako mnohé iné na Fóre, bola značne poškodená. Dioklecián (bol cisárom od 284 do 305 n.l.) Baziliku Júlia okamžite obnovil a jej charakteristický vzhľad ponechal nezmenený.
Bazilika Júlia, s rozlohou 101x49 metrov, bola po Bazilike Maxentia druhou najväčšou bazilikou na Fóre. Jej centrálna loď merala 82x18 metrov. V bazilike zasadali rôzne civilné súdy vrátane tribunálu Centumvira. Na tento účel sa centrálna miestnosť dala rozdeliť drevenými stenami alebo závesmi, aby sa mohlo konať niekoľko pojednávaní súčasne. Len dôležité pojednávania si vyžadovali celú sálu. Rimania sa s obľubou zúčastňovali verejných súdnych procesov, brali to ako divadlo. Veď tu často išlo o život, rovnako ako v neďalekom Koloseu. Kryté priestory Baziliky Júlie slúžili aj ako miesto k prechádzkam.
Keď v roku 410 n.l. Alartico drancoval Rím, budova bola opäť zničená a k jej obnoveniu už nedošlo.
Západná časť Rímskeho fóra – 2. časť
10. Chrám Saturna
Saturnov chrám bol zasvätenému bohovi poľnohospodárstva a žatvy. Prvý Chrám Saturna tu stál už v roku 497 pred Kr., v roku 42 n.l. bol na jeho mieste postavený druhý Saturnov chrám. Zničil ho požiar, ktorý v roku 283 zničil veľkú časť Fóruma. Cisár Dioklecián, ten ktorý dokončil stavbu Kolosea, dal tretiemu Saturnovmu chrámu podobu, z ktorej zostalo dodnes osem masívnych, 11 metrov vysokých, iónskych stĺpov.
V Saturnovom chráme bolo zriadené Aerárium Saturni – Štátna pokladnica. Museli sa tu zastaviť vojvodcovia po každej úspešnej vojnovej výprave a povinne odovzdať časť koristi. Práve pri vstupe do Saturnovho chrámu stával kedysi tzv. Zlatý mílnik, na ktorom boli zlatými písmenami vyznačené vzdialenosti z Ríma do všetkých provincií Rímskej ríše.
Miliarium Aureum
Poznáte to: „všetky cesty vedú do Ríma“, a viete prečo? Dôvodom je Milliarium Aureum, známy aj ako Zlatý míľnik. Bol to pomník, pravdepodobne z mramoru alebo pozláteného bronzu, ktorý dal postaviť cisár Augustus v roku 20 pred Kr. pred vstupom do Saturnovho chrámu. Symbolizoval východiskový bod rímskeho cestného systému do zvyšku ríše a na všetky cisárske majetky.
Všetky cesty sa považovali za začínajúce pri tomto monumente a všetky vzdialenosti v Rímskej ríši sa merali vzhľadom naň. Na Zlatom míľniku boli možno uvedené zlatými písmenami všetky hlavné mestá v ríši a vzdialenosti k nim. Nezostalo po ňom prakticky nič a tak presná poloha monumentu a nápis na ňom, stále zostávajú medzi historikmi predmetom diskusií.
11. Porticus Dei Consentes – Stĺporadie Rady bohov
Pri ceste vedúcej z Fóra na Kapitol, priamo pod palácom Palazzo Senatorio v ktorom dnes zasadá mestská rada Ríma, uvidíte zvyšky portika, stĺpovej predsiene pred vchodom do siedmich miestností kedysi pohanského chrámu. Podľa historika Varra žijúceho v 1. storočí pred Kr., na tomto mieste Fóra stáli od 3. storočia pred Kr. pozlátené sochy dvanástich bohov. Pohanskí grécko-rímski bohovia boli usporiadaní do dvojíc a stáli v celách (kobkách), kedysi obložených mramorom. Šesť bohov a šesť bohýň. Rada bohov, ako bol chrám neskôr nazvaný, pozostávala z: Jupitera a Juny, Neptúna a Minervy, Apolóna a Diany, Marsa a Venuše, Vulkána a Vesty, Merkúra a Ceresy. Podľa niektorých prameňov, sochy týchto bohov nestáli v kobkách, boli zhromaždené spolu pod stĺporadím, akoby na hostine. Pohanskí kňazi im pri obradoch ponúkali najmä vodu a med.
Portikus Dei Consentes bol naposledy kompletne prestavaný v roku 367 n.l. a spolu s Vestinym chrámom a Chrámom Venuše a Romy, boli poslednými funkčnými pohanskými svätyňami na Fóre. Stĺpy portika sa spájajú v tupom uhle a podopierajú architráv (vodorovné prepojenie hlavíc stĺpov). Je na ňom nápis: „Vettius Pretestatus, prefekt mesta, obnovil úctyhodné sochy svedomitých bohov so všetkými ozdobami a bohoslužbami celého miesta, ktoré boli obnovené v starobylej podobe pod dohľadom Longeia, muža konzulskej hodnosti“.
O obnovu pohanského chrámu sa zaslúžili osoby, ktoré sa nezmierili s tým že kresťanstvo sa stáva dominantným a výlučným náboženstvom, všetkými prostriedkami sa snažili kresťanstvo obmedziť. Márne, cisár Theodosius I., posledný cisár jednotnej Rímskej ríše, pohanské svätyne zrušil a prejavy pohanstva zakázal. Chrám Rady bohov na Fóre, okolo roku 390 n.l., zanikol.
12. Chrám Vespasiana a Titusa
Vedľa Saturnovho chrámu sa nachádzal menší chrám Vespasiána a Tita, zasvätený cisárovi Vespasiánovi a jeho synovi Titovi, z dynastie Flaviovcov. Chrám sa staval od roku 79 n.l., za vlády Tita, pre jeho zbožšteného otca, ale vysvätený bol až za Domiciána, mladšieho zo synov, okolo roku 87 n. l. - teraz už ako Chrám Vespasiána a Tita.
Chrám, z ktorého dodnes zostali iba tri korintské stĺpy z jeho predsiene, vysoké 15,2 m, sa musel vtesnať do malého priestoru, preto boli jeho rozmery neveľké (22x33 metrov). Na umiestnenie sôch oboch panovníkov slúžili dve samostatné kultové miestnosti.
13. Rostra – rečnícka tribúna
Rostrumi boli „zobáky“, vyčnievajúce z provy starovekých bojových lodí. Rečnícka tribúna na Rímskom fóre bola ozdobená rostrami z lodí, ktoré v roku 338 pred n.l. zajali Rimania v bitke s Latinmi pri Antiume. Od týchto ozdôb na nosoch lodí, rostrumov, dostala rečnícka tribúna názov.
Tribúna Rostra na Rímskom fóre existovala v časoch republiky aj cisárstva. Bola postavená na základni vysokej 5 metrov, s obdĺžnikovým pôdorysom o rozmeroch 29 × 3 metre. Rečník sa obracal k ľuďom v severozápadnej časti fóra (tzv. comitium) a bol otočený k budove Senátu. Z tribúny Rostra na Fóre rečnili veľkí rečníci, ako napríklad bratia Gracchovci, v rokoch 132-122 pred Kr. boli najznámejšími tribúnmi ľudu. Vo svojich vystúpeniach bojovali za prideľovanie štátnej pôdy bezzemkom. Ako nežiadúci buriči, obaja boli zabití. V temných časoch, po druhom triumviráte, tu na Rostre sa vystavovali hlavy občanov, ktorí boli odsúdení na smrť z politických dôvodov.
Rostra vstúpila do dejín aj vďaka slávnej reči Marka Antonia potom, ako 15. marca 44 pred Kr. skupina senátorov zavraždila Júlia Caesara. Sem na Rostru bolo prinesené diktátorovo mŕtve telo. „Priatelia, Rimania, spoluobčania, požičajte mi svoje uši; prišiel som pochovať Caesara, nie chváliť ho.“ Takto nejako začal v Shakespearovej hre Július Cézar na Rostre svoju slávnu reč konzul Markus Antonius. Pohľad na krv na tóge mŕtveho, čítanie jeho veľkorysého testamentu Rimanom a trefná Antoniova reč, roznietili hnev ľudu natoľko, že sa vysporiadal s vrahmi. Niektorí boli zabití, ostatní z Ríma ušli.
Práve z tejto tribúny veľký štátnik a rečník Cicero protestoval proti rastúcej moci Caesara a neskôr aj Marca Antonia. Neoplatilo sa mu to. Nenávidený Caesarovými nástupcami, bol v roku 43 pred Kr. zabitý. Jeho hlava bola na výstrahu umiestnená na Rostre, no ani tu sa nedočkala pokoja. Manželka Marka Antonia na vystavenej hlave Cicera prepichla jazyk sponou do vlasov.
Volcanal
Všetko na svete má svoj začiatok. Aj rímsky štát niekde a niekedy začal písať svoju históriu a začal ju písať v 8 stor. pred Kr. práve tu, pri Volcanale, veľmi starobylej svätyni zasvätenej Vulkánovi, bohu pozemského ohňa a ničiteľovi. Boh Vulkán bol pôvodne etruským bohom známym ako Velchans, spájali sa s ním všetky prejavy súvisiace s ohňom, ako sú sopky, síra a blesky. V gréckej mytológii je známy ako Hefaistos. No a pretože boh ohňa Vulkán sa považoval za príliš ničivý, jeho svätyňa nemohla byť pri príbytkoch, nachádzala sa tu na otvorenom priestranstve, v údolí medzi dedinami na kopcoch. Stála tu ešte v časoch pred vznikom Ríma.
Vráťme sa k môjmu predchádzajúcemu blogu a k legende o založení Ríma. Víťaz (z vôle vtákov) nad bratom Remusom, Romulus, vyryl brázdu a stal sa kráľom Ríma (Roma Quadrata), mesta štvoruholníkového pôdorysu na Palatíne. Skoro na to sa jeho mesto rozšírilo aj na susedný pahorok Kapitol. Etnickou skupinou žijúcou na týchto dvoch pahorkoch boli Latinovia/Rimania. Ich susedmi boli Sabíni, pochádzajúci zo Sparty. Obývali pahorky Kvirintálu a Esquilinu. Príbeh o únose ich žien, ktorým sa Rimania rozhodli vyriešiť problém ohrozujúci ich budúcnosť, určite pozná každý, kto sa aspoň okrajovo zaujíma o staroveké dejiny. Meno ich kráľa Tita Tatia, ktorý sa po zmierení Rimanov so Sabínmi stal spolu s Romulusom aj rímskym kráľom, však zostalo zabudnuté pod nánosmi času.
Práve táto Vulkánova svätyňa je považovaná za miesto, na ktorom legendárne postavy Romulus a Tatius uzavreli mierovú zmluvu medzi kmeňmi známymi ako Latinovia a Sabíni. Toto slávne spojenie obyvateľstva pahorkatín, ku ktorému došlo v 8. storočí pred Kr. pri Volcanale, je považované za základ rímskeho štátu.
Volcanal sa stal okrem funkcie bohoslužobného miesta aj miestom zhromažďovania. Na tomto mieste sa králi a magistráti ranej republiky obracali k ľudu na zhromaždeniach. Volcanal slúžil teda aj ako rečnícka tribúna. Túto funkciu neskôr prevzala bezprostredne susediaca Rostra. Archaické miesto Vulkánovej svätyne bolo dlho pietne zachovávané. V roku 9 n.l. cisár Augustus vybavil svätyňu novým mramorovým oltárom, ten sa dnes nachádza v Neapolskom múzeu. Podobne postupoval aj cisár Domicián (r. 81 - 96 n.l.), ktorý dal postaviť nový oltár s mramorovým povrchom a obetoval červené teľa a diviaka. Neskôr, v cisárskom období, priestor svätyne boha Vulkánu bol minimalizovaný na úkor okolitej výstavby.
14. Triumfálny oblúk Septima Severa
Triumfálny oblúk Septima Severa je jednou z najlepšie zachovaných stavieb na Fóre. Víťazný oblúk z bieleho mramoru dali v roku 203 n.l. postaviť svojmu otcovi, cisárovi Septimovi Severovi, jeho synovia Caracalla a Geta, na pamiatku ich spoločných vojenských výprav proti Partskej ríši a Arabom. Po Septimovej smrti vládli bratia spoločne, no v roku 212 dol Caracalla svojho brata zavraždiť. Následne boli všetky zmienky o Getovi z verejných dokumentov, a teda aj z reliéfov na tomto víťaznom oblúku, odstránené.
Triumfálny oblúk je ozdobený panelmi s reliéfmi, zobrazujú hlavné momenty vojenských výprav, a tiež cisárov triumfálny sprievod so scénou jeho návratu do Ríma.
K zachovania oblúku vo dobrom stave prispela skutočnosť, že sa neskôr stal súčasťou kresťanského kostola a zostal v cirkevnom majetku, takže ho na stavebný materiál nerozoberali.
15. Carcer Tullianum - väzenie sv. Petra
Kostol San Giuseppe dei Falegnami stojí mimo ohradeného priestoru Forum Romanum a preto ho v rámci prehliadky nemožno navštíviť, je prístupný iba zvonku. Za malý príspevok môžete zostúpiť do ponurej diery premenenej na kaplnku. Kedysi, v starovekom Ríme, to bolo väzenie, Carcer Tullianum.
V podlahe je vidieť okrúhly otvor, ktorý bol v staroveku jediným prístupom do podzemnej kobky, tiež okrúhlej, do ktorej sa dnes ide po schodisku. V tejto kobke skončili štátni väzni po tom, čo boli nútení pochodovať v triumfálnych sprievodoch svojich žalobcov a víťazov. Tu čakali na verejného kata, ktorý ich nakoniec uškrtil. Zomreli tu také významné a veľké historické postavy ako Gal Vercingetorix, ktorý sa odvážil vzbúriť proti Caesarovi, alebo numidský kráľ Jugurtha. Ten zmizol v tmavom otvore so slovami: "Aké studené sú vaše kúpele, Rimania!". Tento osud však zdieľali aj mnohí rímski občania usvedčení z vlastizrady, súpis tých ktorým tu bol zlomený krk povrazom je veľký.
Najznámejším väzňom bol však nepochybne svätý Peter, jeho pamiatke je zasvätená kaplnka San Pietro in Carcare, na ktorú bola kobka prestavaná. Počas svojho druhého pobytu v Ríme bol zatknutý - tak znie legenda - počas Nerovho prenasledovania kresťanov po Veľkom požiari, a odvlečený do Tullianum. Vedľa oltára sa nachádza mramorový stĺp, ku ktorému bol apoštol údajne pripútaný reťazami, reťaze sa zachovali v San Pietro in Vincoli. Takzvané Passio Lini (Petrovo utrpenie, údajne napísané svätým Linom, jeho nástupcom v Ríme, ale pravdepodobne zo 4. storočia) uvádza, že Peter obrátil svojich dvoch strážcov Processusa a Martiniana. Keďže mu chýbala voda na krst, nechal z kamennej podlahy vytrysknúť prameň.
Po ich obrátení, strážcovia pomohli Petrovi utiecť. Ako sa píše v knihách a je zaznamenané na filmoch, keď Peter opustil mesto a prešiel už dobrú míľu po Via Appia, zjavil sa mu Ježiš. Peter sa spýtal: "Domine, quo vadis?" (Pane, kam ideš?) a Kristus mu odpovedal: "Venio iterum crucifigi" (Idem, aby ma znova ukrižovali). Peter sa otriasol, obrátil sa späť do väzenia a bol ukrižovaný hlavou nadol v Nerónovom cirkuse. Okrem mnohých iných umelcov, scénu s ukrižovaním sv. Petra zobrazil aj slávny Caravaggio, jeho obraz je v Bazilike Santa Maria del Popolo. My sme sa za obrazom do baziliky, na námestie Piazza del Popolo, vybrali.
Na mieste, kde sa podľa tradície stretnutie Petra a Kristusa v Ríme odohralo, stojí dnes na Via Appia kostolík "Quo Vadis". Henryk Sienkiewicz napísal v roku 1896 rovnomenný román a dostal Nobelovu cenu za literatúru.
16. Curia Julia
Curia (Kúria) bola miesto, na ktorom zasadal Senát. Podľa legendy, prvú stálu Kúriu po vzniku Rímskej republiky založil v 5. stor. pred Kr. na tomto mieste Tullus Ostilius, po ňom bola pomenovaná ako Curia Hostilia. Neskôr bola rekonštruovaná, znova zničená požiarom, .... Senát medzi tým menil aj miesto zasadania, zasadal napríklad aj v Chráme Castora a Polluka. V roku 52 pred Kr. sa Caesar pustil do obnovy Kúrie, odvtedy niesla názov Curia Julia. Práce na jej stavebných úpravách v roku 44 pred Kr. ešte neboli dokončené a tak zasadnutie Senátu, počas ktorého bol Caesar zavraždený, sa uskutočnilo na náhradnom mieste, v Pompeiovom divadle, ruiny ktorého sa nachádzajú na námestí Argentína.
Kúria Júlia, tak ako väčšina budov na Fóre, bola v roku 410 zničená pri spustošení Ríma Vizigótmi, vedenými legendárnym Alarichom. Krásne pôvodné bronzové dvere z budovy Senátu - Kúrie Júlie - staré viac ako dve tisícročia, boli použité pri výstavbe Baziliky San Giovanni in Laterano (Baziliky sv. Jána v Lateráne) a sú dodnes jej hlavným vstupom.
17. Bazilika Aemília
Bazilika Aemilia bola postavená na mieste, kde sa už od 5. stor. pred Kr. schádzali obchodníci a rímski bankári. Stavbu veľkej dvojpodlažnej baziliky, ktorá sa stala centrom rímskeho obchodu, dokončil v 1. storočí pred Kr. významný príslušník rodu Aemilius Lepidus. Od Aemiliusa dostala Bazilika Aemilia aj názov. K jej zničeniu prispel požiar v roku 238 n.l. a najmä vyplienenie Ríma Alarichom, v roku 410.
Po štyroch hodinách chodenia medzi pamiatkami Fóra, posedávania na zbytkoch schodísk, pilieroch, stĺpoch, mramorových zlomkoch,... starých tisícročia, po štyroch hodinách nasávania atmosféry tohto starovekého „pupku“ sveta, oblúkom sa vraciame na začiatok, k Titovmu oblúku. Od neho vedie chodník na najslávnejší kopec Ríma, Palatín. Stal sa sídlom cisárov, ktorí si tu budovali svoje luxusné sídla. Bude vás zaujímať pokračovanie?
