Slávime sviatok svätcov Andreja Svorada a Beňadika – okienko do histórie starobylej Nitry

Písmo: A- | A+

Na konci všetkého bola vražda, pustovníka Beňadika zavraždili zbojníci. Vydajme sa s dronom po stopách svätcov Svorada-vyznavača a Benedikta-mučeníka na začiatok príbehu, do Nitry a na Skalku pri Trenčíne.

Naše putovanie začneme legendou o Svätoplukovi. Bol v poradí tretím a najvýznamnejším panovníkom Veľkomoravskej ríše. Spomína ho český kronikár Kozmas v svojej Chronice Boemorum (Kronike Čechov).

„Téhož roku Svatopluk, král moravský – jak se všeobecně vypravuje – zmizel uprostrěd svého vojska a nikde se již neobjevil. Za temna půlnočního vsedl, nikým nepozorován, na koně, projel svým táborem a uchýlil se na jedno místo na stráni vrchu Zobor (montis Zober), kde kdysi s jeho podporou a pomocí vystavěli tři poustevníci ve velikém a nepřístupném lese kostel. Když tam dojel, na skrytém místě v tomto lese zabil koně a svůj meč zahrabal do země. Na úsvitě přišel k poustevníkům, aniž poznali, kto jest; i byl po mnišsku oholen a oblečen v roucho poustevnické, a pokud žil, zůstal od nikoho nepoznán, teprve když poznal, že se blíží smrt, zjevil mníchům, kto jest, a potom hned zemřel“

Nitra, milá Nitra, ty vysoká Nitra, kde že sú té časy, v ktorých si ty kvitla?

Nitra, milá Nitra, ty slovenská mati! Čo pozrem na teba, musím zaplakati.

Ty si bola niekdy všeckých krajín hlava, v ktorých tečie Dunaj, Visla i Morava.

Ty si bola bydlo kráľa Svatopluka, keď tu panovala mocná jeho ruka.

(Slovenské Spevy vyd. v Turč. Sv. Martine r. 1883)

Hovorí sa že podobne ako Rím, aj Nitra bola založená na siedmich pahorkoch. Nitra bola bez pochybností najvýznamnejšou aglomeráciou Slovenska od 8. storočia a jej mimoriadny význam prevzalo aj ranostredoveké Uhorsko. Bola sídlom Nitrianskeho kniežatstva, kde vládli významné osobnosti našich národných dejín, najmä knieža Pribina (do roku 833, kedy bol vyhnaný moravským kniežaťom Mojmírom) a knieža, neskôr kráľ Veľkej Moravy Svätopluk, ktorý tu sídlil už od 50. rokov 9. storočia. Nitrianske kniežatstvo je považované za historický počiatok Slovenska.

V čase najväčšieho rozsahu Svätoplukovej ríše sa z Nitry riadilo územie viac ako 8-krát väčšie, ako je dnešné Slovensko. (z knihy J. Steinhübela - Nitrianske kniežatstvo).
V čase najväčšieho rozsahu Svätoplukovej ríše sa z Nitry riadilo územie viac ako 8-krát väčšie, ako je dnešné Slovensko. (z knihy J. Steinhübela - Nitrianske kniežatstvo). (zdroj: Vlado Benčík)
Scéna zo známej legendy, podľa ktorej Svätopluk pred smrťou necháva trom synom lámať zväzok prútov, kedysi sa dostala aj na slovenskú tisíckorunáčku. Vidíme na nej Svätopluka na smrteľnom lôžku a jeho troch synov, ako lámu prúty.
Scéna zo známej legendy, podľa ktorej Svätopluk pred smrťou necháva trom synom lámať zväzok prútov, kedysi sa dostala aj na slovenskú tisíckorunáčku. Vidíme na nej Svätopluka na smrteľnom lôžku a jeho troch synov, ako lámu prúty.  (zdroj: Vlado Benčík)
Na bankovku Slovenského štátu sa dostal aj knieža Pribina s kresťanským kostolíkom .....
Na bankovku Slovenského štátu sa dostal aj knieža Pribina s kresťanským kostolíkom ..... (zdroj: Vlado Benčík)
.... a tiež moravské knieža Mojmír, ktorý Pribinu z Nitravy vyhnal.
.... a tiež moravské knieža Mojmír, ktorý Pribinu z Nitravy vyhnal. (zdroj: Vlado Benčík)

Nitra a Nitriansko bolo dôležitým miestom už počas prvého štátneho útvaru, Samovej ríše, ktorú Slovania na našom území v rokoch 623 – 658 vytvorili. Po zániku Samovej ríše sa dostalo pod avarskú nadvládu, ktorú znášalo približne 130 rokov. Po páde avarskej moci bolo Nitriansko krátky čas (805 - 833) kniežatstvom. Prvá písomná zmienka o Nitrave pochádza z roku 871, spis "Conversio Bagoariorum et Carantanorum" (O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru). Tu sa spomína, že Adalram, arcibiskup za Dunajom, vysvätil kedysi (podľa iných zdrojov v roku 828) kniežaťu Pribinovi na jeho majetku, v meste zvanom Nitrava, kostol. V roku 833 moravské knieža Rastislav pripojil k svojej ríši Nitrianske kniežatstvo – vznikla Veľká Morava – ríša, ktorá sa v 9. storočí stala významným hráčom v strednej Európe. Za vlády Rastislava (846 - 870) sa nitrianskym údelným kniežaťom stal jeho synovec Svätopluk. V roku 871 sa Svätopluk dostáva na čelo Moravanov. Na jeho žiadosť sa Nitra, podľa rozhodnutia pápeža Jána VIII., stala v roku 880 sídlom biskupa. Pápež menoval za biskupa Vichinga, hlavného odporcu arcibiskupa Metoda aj slovanskej liturgie.

Archeologický výskum potvrdzuje, že slovanské hradiská v 9. storočí stáli v Nitre na Hradnom kopci, Martinskom vrchu, Lupke, Zobore, Mačacom hrádku, Šindolke a Dražovciach. Mnohé nálezy dokazujú, že po zániku starej Moravy Nitra nevymrela, ale bola naďalej husto osídlená.

Panoráma Nitry pri pohľade od kostolíka sv. Michala v Dražovciach.
Panoráma Nitry pri pohľade od kostolíka sv. Michala v Dražovciach. (zdroj: Vlado Benčík)
Na strmom výbežku Zoborského pohoria v Dražovciach stojí malý kostolík. Valmi ohradená horná časť vŕšku mala funkciu pravdepodobne veľkomoravského hradiska.
Na strmom výbežku Zoborského pohoria v Dražovciach stojí malý kostolík. Valmi ohradená horná časť vŕšku mala funkciu pravdepodobne veľkomoravského hradiska. (zdroj: Michal Gažo)

Kostolík dal podľa legendy vybudovať sám kráľ sv. Štefan (bol korunovaný za kráľa Uhorska 1. januára 1001). Kráľ raz navštívil Zoborský kláštor, ku ktorému patrili aj Dražovce. Cestou späť, keď zbadal holý vrch obkolesený šírou rovinou, vykríkol: „Toto miesto tu sám Boh stvoril preto, aby sme tu, na jeho slávu, kostolík postavili!“ Ihneď vydal rozkaz svojím dvoranom, ktorí ho sprevádzali, aby sa postarali o výstavbu kostolíka.

Kráľ sv. Štefan nemohol tušiť, že pod skalou, na ktorej Kostolík sv. Michala stojí, vyrastie o 1000 rokov neskôr kolosálny priemyselný park.
Kráľ sv. Štefan nemohol tušiť, že pod skalou, na ktorej Kostolík sv. Michala stojí, vyrastie o 1000 rokov neskôr kolosálny priemyselný park. (zdroj: Michal Gažo)
Nitriansky hrad, odkiaľ sa podľa legendy mal Svätopluk utiahnuť do kláštora, impozantne stojí na mieste starého slovanského hradiska, obklopeného meandrovým korytom rieky Nitry.
Nitriansky hrad, odkiaľ sa podľa legendy mal Svätopluk utiahnuť do kláštora, impozantne stojí na mieste starého slovanského hradiska, obklopeného meandrovým korytom rieky Nitry. (zdroj: Michal Gažo)
Hradný vrch v Nitre bol svedkom najstarších slovanských dejín, keď sa tu koncom 8. storočia začalo formovať Nitrianske kniežatstvo. Práve tu stál s najväčšou pravdepodobnosťou Pribinov kostol, bolo tu prvé biskupstvo a tu sídlili kniežatá.
Hradný vrch v Nitre bol svedkom najstarších slovanských dejín, keď sa tu koncom 8. storočia začalo formovať Nitrianske kniežatstvo. Práve tu stál s najväčšou pravdepodobnosťou Pribinov kostol, bolo tu prvé biskupstvo a tu sídlili kniežatá. (zdroj: Michal Gažo)
Hrad Nitra - svedok Veľkej Moravy. V čase vlády kráľa Svätopluka bola Nitra na vrchole svojej slávy.
Hrad Nitra - svedok Veľkej Moravy. V čase vlády kráľa Svätopluka bola Nitra na vrchole svojej slávy. (zdroj: Michal Gažo)

V jednom z najcennejších písomných dokumentov pre slovenské dejiny, liste Jána VIII. pre Svätopluka z roku 880, Industriae Tuae, je Svätopluk titulovaný ako kráľ a pápež mu oznamuje ustanovenie Vichinga za nitrianskeho biskupa.

Pohľad z nitrianskeho hradu na Zobor. Podľa legendy sa Svätopluk vybral pred smrťou do kláštora, ktorý stál v neprístupnom lese na stráni hory Zobor. Kláštor stál v malej kotline v lesoch na západnom svahu Zobora (na horizonte vľavo).
Pohľad z nitrianskeho hradu na Zobor. Podľa legendy sa Svätopluk vybral pred smrťou do kláštora, ktorý stál v neprístupnom lese na stráni hory Zobor. Kláštor stál v malej kotline v lesoch na západnom svahu Zobora (na horizonte vľavo). (zdroj: Vlado Benčík)

Všetko nasvedčuje tomu, že udalosť o ktorej sa podľa Kozmasa „všeobecně vypravuje“, má reálny podklad. Historici skutočne potvrdzujú, že na nitrianskom Zobore stál benediktínsky Kláštor sv. Hyppolita s kostolom už za čias panovania Svätopluka. Kláštor mohol byť u nás len v tých časoch, keď slovanský jazyk bol už jazykom liturgickým a úradným, teda v časoch Svätopluka. Zhodujú sa na tom, že kláštor vznikol v rozmedzí rokov 850 – 880, teda okolo času príchodu Cyrila a Metoda (r.863) na naše územie. Bol teda prvým kláštorom v stredovýchodnej Európe.

Náučný chodník Zoborský kláštor

Zoborský skrášľovací spolok na svojej webovej stránke uvádza, že sú občianskym združením obyvateľov a priateľov mestskej časti Zobor, ktoré chce zachovávať historické hodnoty mestskej časti, podporovať estetické cítenie v spoločnosti, zlepšovať životné prostredie a budovať hrdosť na mestskú časť Zobor.

Patrí vďaka Zoborskému skrášľovaciemu spolku za počin, v roku 2016 vybudovali náučný chodník - Zoborský kláštor. Východisko naň nájdete pri parkovisku nemocnice sv. Svorada. Do dnešných dôb sa zo stavieb kláštora zachovala iba hlavná kláštorná budova (využíva ju Špecializovaná nemocnica sv. Svorada Zobor), ruiny kostola sv. Jozefa, oporné múry a zvyšky príbytkov mníchov. 

Od roku 2015 prebiehajú práce na rekonštrukcii areálu Zoborského kláštora. Cieľom projektu je revitalizácia celého komplexu s tým, že práce na rekonštrukcii potrvajú do roku 2024. Nájde sa pritom aj hrob kráľa Svätopluka?

Kamaldulský kláštorný Kostol sv. Jozefa. V pozadí pod strechou môžete uvidieť, ako vyzeral  príbytok kamaldulského mnícha.
Kamaldulský kláštorný Kostol sv. Jozefa. V pozadí pod strechou môžete uvidieť, ako vyzeral príbytok kamaldulského mnícha. (zdroj: Michal Gažo)

Toto všetko sú pamätné miesta so stáročnou a možno aj tisícročnou históriou, tu sa rodila najstaršia slovenská história. Podľa legendy, tu kdesi, na týchto miestach, zomrel veľkomoravský kráľ Svätopluk, ktorý založil náš prvý a najstarší Zoborský kláštor. Ťažko povedať, či je to pravda. Na chýre o veľkomoravskosti kláštora môže niečo byť, aj keď sa spomína až oveľa neskôr, v roku 1111 a potom ešte raz v roku 1113. Píšu o ňom Zoborské listiny, najstaršie a najslávnejšie listiny na Slovensku, zachované v originálnej podobe. Sú uložené v archíve Nitrianskeho biskupstva. Nehovoria však o založení kláštora, ten v čase ich vydania už dávno stál, obe listiny sú odpoveďou na majetkový spor, sťažnosťou na ľudí ktorí siahli na kláštorné majetky. Kedy Benediktíni prišli na Zobor, presne nevedno, ale žili tu stáročia. Šírili nielen vieru, ale aj remeslá, nové plodiny a poľnohospodárske technológie. Nitra im vraj vďačí za slávne vinohrady. Lenže nitrianski benediktíni sa v roku 1448, v čase bratríckych vojen, rozpŕchli. Kláštor pustol, ale roku 1695 prišli na Zobor Kamalduli, takzvaní "bieli benediktíni" (podľa bielych sután), ktorí sa z lásky k Bohu zriekli aj reči. Asanovali zvyšky stredovekého kláštora. Postavili si veľkolepý kláštor, celý komplex budov. V kamaldulskom kláštore istý čas ako mnísi pôsobili aj Romuald Hadbavný, ktorý ako prvý preložil Sväté písmo do slovenského jazyka, a brat Cyprián, zostavovateľ rastlinného herbára, ktorý si neskôr podľa legendy v Červenom kláštore zhotovil krídla. Kamalduli však nezostali na Zobore ani sto rokov. V roku 1782 cisár Jozef II. rozpustil rády a zrušil kláštory, považoval ich za neužitočné. Odišli aj zoborskí Kamalduli. Prevažnú väčšinu budov vzala skaza. Po druhej svetovej vojne dostali cirkevné priestory na Zobore zdravotníci.

Najzaujímavejšou časťou náučného chodníka je komplex zvyškov barokového kamaldulského kláštora, ktorý vybudovali v závere 17. storočia na mieste zaniknutého benediktínskeho kláštora sv. Hyppolita.
Najzaujímavejšou časťou náučného chodníka je komplex zvyškov barokového kamaldulského kláštora, ktorý vybudovali v závere 17. storočia na mieste zaniknutého benediktínskeho kláštora sv. Hyppolita. (zdroj: Vlado Benčík)
Ostatky kostola sv. Jozefa z kamaldulského kláštora.
Ostatky kostola sv. Jozefa z kamaldulského kláštora. (zdroj: Vlado Benčík)
Reštaurované ruiny kamaldulského kostola sv. Jozefa.
Reštaurované ruiny kamaldulského kostola sv. Jozefa. (zdroj: Michal Gažo)

Zoborský kláštor je najstarším historicky známym kláštorom na Slovensku. Pochádza už z 9. storočia, najneskôr z roku 880, keď v Nitre vzniklo biskupstvo, ktorého prvým biskupom sa stal švábsky benedikt Viching.

Benediktínsky Kláštor sv. Hyppolita, ktorý stál na tomto mieste, v období 11. – 13. storočia plnil dôležitú funkciu jedného z centier náboženského, verejnoprávneho a kultúrneho života v Uhorsku. V tomto čase patril aj k najväčším cirkevným pozemkovým vlastníkom na Slovensku, jeho majetky siahali od Dunaja po Turiec a na Považí až po Trenčín.

Vráťme sa v príbehu na začiatok 11. storočia. V kláštore sv. Hyppolita na Zobore bývajú rehoľní bratia sv. Benedikta. Pre svoj čierny rehoľný odev ich nazývajú aj čierni mnísi (monachi nigri). Ich hlavným heslom je Pax (Pokoj) a Ora et labora – Modli sa a pracuj! Svätý Štefan, kráľ Uhorský, povyšuje v roku 1006 benediktínsky kláštor na opátstvo a obdarováva ho majetkami. Okolo roku 1022, za opáta Filipa, prichádza do kláštora muž menom Svorad.

Svorad prišiel „de terra Polonensium“, z krajiny Poliakov a v Poľsku aj uctievajú jeho údajné rodisko v Opatowci na Wisle, narodil sa tam okolo roku 980. Je tam dokonca živá tradícia, podľa nej sa svätý Svorad živil rybami ktoré mu prinášal vták - žeriav. Svorada aj familiárne nazývali Žurawkom. Traduje sa, že už ako mladý veriaci kresťan, zasiahnutý „povzbudením svätého Ducha“, pustovníčil neďaleko slovenských hraníc, v dedine Tropie nad Dunajcom. (V stredoveku tam nitriansky biskup posielal každoročne niekoľko okovov vína z vinice na Šindolke, ktorú v Nitre založil údajne sv. Svorad.) Ako mnohí iní, Svorad sa pridržiaval cyrilometodskej tradície. Keď kráľ Boleslav Chrabrý r. 1022 vystúpil proti staroslovienskej liturgii a v Poľsku vznikli náboženské nepokoje, Svorad odišiel na územie Slovenska. V opátstve svätého Hyppolita na Zobore prijal od opáta Filipa mníšsky odev a dostal rehoľné meno Andrej. Spolu s mladším učeníkom Beňadikom žil v tichej utiahnutosti a prísnom odriekaní. Modlil sa a pracoval. A na rozdiel od iných mníšskych spolubratov, samotrýznil sa, cvičil sa v kresťanskej askéze. Trýznil si svoje telo, aby oslobodil ducha. Uberal si z jedla a nápoja a s povolením opáta sa často utiahol na niekoľko dní do jaskyne neďaleko kláštora. Tu o vode a o chlebe prosil Boha, aby mu zjavil svoju vôľu. Jaskyňa na Zobore však bola veľmi blízko šumu života doliehajúceho z blízkeho mesta, a svetský život chcel Andrej celkom opustiť. Chcel sa úplne vyčleniť z komunity, chcel byť s myšlienkami na Boha sám, nikým nevyrušovaný.

Socha svätého Andreja Svorada, umiestnená v presbytériu obnovenej ruiny bývalého kamaldulského Kostola sv. Jozefa, je dielo sochára Jaroslava Halma.
Socha svätého Andreja Svorada, umiestnená v presbytériu obnovenej ruiny bývalého kamaldulského Kostola sv. Jozefa, je dielo sochára Jaroslava Halma. (zdroj: Vlado Benčík)
Informačná tabuľa o sv. Svoradovi na náučnom chodníku.
Informačná tabuľa o sv. Svoradovi na náučnom chodníku. (zdroj: Vlado Benčík)
Oltárny obraz sv. Andreja-Svorada z Kostola sv. Jozefa. Všimnite si "korunu" pripevnenú k hlave, sú k nej priviazané kamene. Ako sa dozvieme neskôr, Svoradovi slúžila na trýznenie tela.
Oltárny obraz sv. Andreja-Svorada z Kostola sv. Jozefa. Všimnite si "korunu" pripevnenú k hlave, sú k nej priviazané kamene. Ako sa dozvieme neskôr, Svoradovi slúžila na trýznenie tela.  (zdroj: Vlado Benčík)
Informačná tabuľa o sv. Beňadikovi na náučnom chodníku.
Informačná tabuľa o sv. Beňadikovi na náučnom chodníku. (zdroj: Vlado Benčík)
Oltárny obraz sv. Benedikta z Kostola sv. Jozefa.
Oltárny obraz sv. Benedikta z Kostola sv. Jozefa. (zdroj: Vlado Benčík)
Svoradova jaskyňa. Náučný chodník začínajúci pri parkovisku liečebného ústavu vás privedie nielen k ruinám kláštora, ale aj k Svoradovmu prameňu a Svoradovej jaskyni.
Svoradova jaskyňa. Náučný chodník začínajúci pri parkovisku liečebného ústavu vás privedie nielen k ruinám kláštora, ale aj k Svoradovmu prameňu a Svoradovej jaskyni.  (zdroj: Vlado Benčík)

Zoborský skrášľovací spolok dal v roku 1898 upraviť jaskyňu na kaplnku s dreveným oltárikom a obrazom pustovníka. (Rok 1898 uvádzam správne, Zoborský skrášľovací spolok je pokračovateľom Nitrianskeho skrášľovacieho spolku, ktorý bol založený už v roku 1889).

Tridsať metrov dlhá jaskyňa je pomenovaná podľa pustovníka Svorada, ktorý v nej býval začiatkom 11. storočia. Je verejnosti voľne prístupná.
Tridsať metrov dlhá jaskyňa je pomenovaná podľa pustovníka Svorada, ktorý v nej býval začiatkom 11. storočia. Je verejnosti voľne prístupná. (zdroj: Vlado Benčík)

Legenda o živote svätých pustovníkov od Maura

Nechajme však hovoriť o živote našich svätcov najstaršiu zachovanú legendu, bola napísaná v polovici 11. storočia: „Vita sanctorum heremitarum Zoerardi confessoris et Benedicti martyris a beato Mauro episcopo guinguaeecclesiastensi descripta (Život svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Benedikta mučeníka, napísaný blahoslaveným Maurusom, päťkostolským biskupom) (maďarské mesto Pécs má historický slovenský názov Päťkostolie). Táto legenda je najstaršou legendou Uhorského kráľovstva vôbec, v stredoveku bola známa v celej Európe. Udalosti ktoré Maurus opisuje, sám zažil:

„Ja totižto, Maurus, teraz z Božej milosti biskup, vtedy však novic, toho dobrého človeka (Svorada) som videl, ale ako žil nie z videnia, ale z počutia som sa dozvedel. Keď teda do nášho kláštora, zasväteného ku cti blahoslaveného biskupa Martina, už spomínaný mních Beňadik často chodieval a mne, to čo nasleduje, o jeho ctihodnom živote rozprával.

„V tom čase, keď sa pod vládou najkresťanskejšieho kráľa Štefana meno a náboženstvo božie v Panónii ešte len slabo ujímalo, začujúc o ňom povesť dobrého vládcu, k nemu ako k otcovi sa zbiehali mnohí kňazi a mnísi z iných krajín, nie síce nútení vonkajšími príčinami, ale aby v združení sa im vyplnila nová radosť zo svätého obcovania. Medzi nimi jeden, ktorý pochádzal zo sedliackeho rodu ako ruža z tŕnia, menom Svorad“. .....

„Keď sa tento ctihodný muž Andrej (rehoľné meno Svorada) utiahol do pustovníckej samoty, síce na veľké trápenie tela, ale na posilnenie duchovného života vždy zachovával pôst. Po tri dni od všetkého, čo možno jesť, sa zdržoval z lásky k milosti toho, ktorý pre ľudí stanúc sa človekom, postil sa štyridsať dní. Keď však nadišiel čas štyridsaťdenného pôstu, podľa rehoľného poriadku ktorého sa držal opát Zósimas, od otca Filipa, od ktorého bol prijal rehoľné rúcho, dostal štyridsať orechov. Uspokojac sa s touto potravou, radostne očakával deň svätého Vzkriesenia. V tieto, ale aj v iné dni, hoci jedlo nielen nestačilo na posilnenie tela, ale aj samého ducha zoslabovalo, vyjmúc čas modlitby, pracovať nikdy neprestal, ale vezmúc sekeru, chodil pracovať do samoty lesnej“. .....

Tu treba vysvetliť, prečo sa v príbehu objavuje Zósimas, ktorý bol pustovníkom v Palestíne. Je to dôležitá stopa, ukazuje na východ, idea pustovníctva sa zrodila práve tam. Pustovník Zósimas každý štyridsaťdenný pôst odbavil so štyridsiatimi piatimi ďatlami. Svorad tri dni v týždni nejedol vôbec nič. Ďatle isteže nemal, preto jeho jedlom počas veľkého štyridsať denného pôstu bolo štyridsať orechov.

„Po dennej práci doprial telu taký odpočinok, že ho skôr možno nazvať trýznením a trápením ako odpočinkom. Haluzí zbavený dubový klát totiž ohradil plotom a cez tento plot zo všetkých strán povrážal ostré tŕstie. Sám sediac na kláte ako na sedadle, na osvieženie tela užil takú polohu, že keď jeho telo premožené spánkom sa naklonilo na ktorúkoľvek stranu, ostrým tŕstím poranené bolestivo precitlo. Okrem toho kládol si na hlavu drevenú korunu, na ktorú zo štyroch strán vešal štyri kamene, aby keď sa ospalá hlava naklonila na ktorúkoľvek stranu, udrela sa o kameň“. .....

„Keď sa teda blížil čas rozkladu jeho tela, prikázal tým ktorí boli prítomní, aby ho nevyzliekali zo žiadnej šaty jeho rúcha, kým nepríde opát Filip, po ktorého poslal. Otec prišiel, keď ctihodné telo ležalo už mŕtve, a vyzlečúc ho, aby ho umyl, našiel kovovú reťaz, ktorá sa už vnútorností dotýkala. Ó, podivná a neslýchaná vec! Reťaz, ktorá zvnútra mäso v hnilobu obracala, zvonka bola kožou obtiahnutá. Ale neboli by zbadali tento spôsob mučeníctva, keby nad pupkom neboli zazreli uzol zviazaného kovu. Keď však rozviazanú reťaz ťahali z tela, silne bolo počuť zvuk chrastiacich rebier. Polovicu tej reťaze, ktorú som od tohto opáta vypýtal a dosiaľ opatroval, dal som najkresťanskejšiemu vojvodovi Gejzovi, ktorého želaniu, keď ju túžobne odo mňa žiadal, odoprieť som nemohol. Zaznamenal som aj to, čo som sa po pochovaní tela blahoslaveného muža dozvedel z rozprávania opáta Filipa a zdalo sa mi hodné, aby sa to vedelo a pamätalo“. .....

Do príbehu opísaného Maurusom vstupuje Benedikt, Beňadik, Svoradov žiak. Maurus prináša zaujímavý údaj o Beňadikovi: „To čo je tu zaznačené, dozvedel som sa z rozprávania už spomínaného učeníka jeho Beňadika, ktorý sa aj sám po smrti jeho otca rozhodol bývať na tom istom mieste“.

Kde bolo „na tom istom mieste“ ? Z listiny nitrianskeho biskupa Jakuba z roku 1224 vieme, že pustovník Benedikt žil na Skalke pri Trenčíne a tu bol aj zavraždený. Jestvuje o tom starobylé svedectvo, zakladajúca listina benediktínskeho opátstva na Skale z roku 1224 kde sa hovorí, že nitriansky biskup Jakub pri už jestvujúcom kostole sv. Benedikta a Všechsvätých, nachádzajúceho sa „v jaskyni ľudovo nazývanej Skala, kde až do dnešných dní rozoznať rozliatu krv svätého Benedikta“, po porade a súhlase bratov zriaďuje opátstvo podľa reguly sv. Benedikta. "Na tom istom mieste" teda bola Skalka.

Kláštor Veľká Skalka - najstaršie pútnické miesto na Slovensku

Kláštor Veľká Skalka je národnou kultúrnou pamiatkou. Skalku pri Trenčíne poznajú hlavne veriaci, je to najstaršie pútnické miesto na Slovensku. Pre jej zvláštne čaro, magickú moc a tisícročnú históriu ju objavujú aj ateisti.
Kláštor Veľká Skalka je národnou kultúrnou pamiatkou. Skalku pri Trenčíne poznajú hlavne veriaci, je to najstaršie pútnické miesto na Slovensku. Pre jej zvláštne čaro, magickú moc a tisícročnú históriu ju objavujú aj ateisti. (zdroj: Michal Gažo)

Traduje sa, že jaskyňu na Skalke Svorad spoznal a prenocoval v nej už pri svojom putovaní z poľskej Tropie do kláštora v Nitre. Jaskyňa bola na odľahlom mieste a spĺňala kritériá pre prísny pustovnícky život na samote oveľa lepšie, ako jaskyňa na Zobore. Keď s povolením opáta Andrej Svorad kláštor opustil, rozhodol sa, že sa utiahne práve sem. Nebolo tu chodníkov vyšľapaných ľuďmi. Strmá skalná stena strážila prístup od Váhu a okolo jaskyne šírili sa nepriehľadné lesy. Žil tu prísnym asketickým životom s Bohom a prírodou. Živil sa lesnými plodinami, modlil sa a pracoval. A ako hovorí Maurusova legenda, zároveň trýznil svoje telo, aby jeho duch bol bližšie k Bohu. 

Pri vstupe do kláštora nás privítala milá osôbka, ktorá nám najskôr predstavila históriu kláštora a potom previedla jeho útrobami.

Z nádvoria kláštora vstupujeme popri ručne vyrezávanej soche sv. Beňadika do jaskyne, v ktorej pôvodne Andrej Svorad s Beňadikom žili. Vchod do jaskyne je upravený gotickým portálom, ktorý pochádza z prelomu 13. a 14. storočia – doby Matúša Čáka.
Z nádvoria kláštora vstupujeme popri ručne vyrezávanej soche sv. Beňadika do jaskyne, v ktorej pôvodne Andrej Svorad s Beňadikom žili. Vchod do jaskyne je upravený gotickým portálom, ktorý pochádza z prelomu 13. a 14. storočia – doby Matúša Čáka. (zdroj: Vlado Benčík)
Dvadsať metrov dlhá a dva metre široká jaskyňa vedie do kaplnky kláštora.
Dvadsať metrov dlhá a dva metre široká jaskyňa vedie do kaplnky kláštora. (zdroj: Vlado Benčík)
V kaplnke ucítite pokoj, ktorý toto prostredie vyžaruje. Nad oltárom sú zobrazení pútnici pri schodoch vedúcich do neba. Každý schod predstavuje vlastnosť, ktorou by sa mal človek riadiť v bohabojnom živote.
V kaplnke ucítite pokoj, ktorý toto prostredie vyžaruje. Nad oltárom sú zobrazení pútnici pri schodoch vedúcich do neba. Každý schod predstavuje vlastnosť, ktorou by sa mal človek riadiť v bohabojnom živote. (zdroj: Vlado Benčík)
V podzemí pod kláštorom sú dve jaskyne. Tou ďalšou sa dostanete z kaplnky k soche pustovníka Beňadika, ktorý tu presne pred tisíc rokmi žil.
V podzemí pod kláštorom sú dve jaskyne. Tou ďalšou sa dostanete z kaplnky k soche pustovníka Beňadika, ktorý tu presne pred tisíc rokmi žil. (zdroj: Vlado Benčík)
Dreveným schodiskom sme zostúpili do spodnej kaplnky „Umučenia Krista“. Kríž s ukrižovaným Kristom je pôvodný, zanechali ho tu jezuiti, ktorí sem prišli v roku 1667.
Dreveným schodiskom sme zostúpili do spodnej kaplnky „Umučenia Krista“. Kríž s ukrižovaným Kristom je pôvodný, zanechali ho tu jezuiti, ktorí sem prišli v roku 1667. (zdroj: Vlado Benčík)

Svorad a po ňom nejaký čas do svojej smrti aj Benedikt, pustovníčili na Skalke. Nevieme presne, kedy vlastne Svorad odišiel z nitrianskeho kláštora a prišiel sem na Skalku. A nevieme ani kedy opustil toto miesto, kde potom žil jeho žiak Benedikt a nielen žil, ale aj zomrel a to za dramatických okolností. Maurus pokračuje o Benediktovi:

„A keď podľa príkladu učiteľa po tri roky žil prísne, prepadli ho zbojníci a úfajúc sa že má veľa peňazí, priviedli ho na breh Váhu, zabili a hodili ho tam do vody. Keď však jeho telo dlho hľadali a nenašli a po celý rok vídali na brehu rieky Váhu sedávať orla, akoby čosi pozoroval, dozvedeli sa od neho o tele, prikázali jednému ponoriť sa do vody a tak ho našli neporušené, akoby bol nedávno umrel“.

Len niekoľko desaťročí po Benediktovej mučeníckej smrti postavili pri jaskyni na Veľkej Skalke kostol. Musel tu stáť už v roku 1083 (kedy boli sv. Svorad a Benedikt kanonizovaní), no písomne je doložený až v roku 1208. O šestnásť rokov neskoršie (v roku 1224) založil na tých istých miestach biskup Jakub benediktínsky kláštor. Na pamätných miestach stoja dnes trosky veľkého kláštora. Nejde o kláštor, ktorý v roku 1224 založil Jakub, ten bol oveľa chudobnejší. Počas tureckých vojen doslúžil ako pevnosť, zmenil sa na ruiny. Jezuiti ktorí sem prišli v roku 1667, postavili na tom mieste oveľa väčší kláštor nanovo.

Benediktínsky kláštor na Skalke bol až do polovici 15. storočia významným duchovným a knižným centrom stredného Považia. V kláštornom skriptóriu sa ručne prepisovali a viazali knihy. Neskôr chátral až do roku 1644, kedy správu prevzali jezuiti.
Benediktínsky kláštor na Skalke bol až do polovici 15. storočia významným duchovným a knižným centrom stredného Považia. V kláštornom skriptóriu sa ručne prepisovali a viazali knihy. Neskôr chátral až do roku 1644, kedy správu prevzali jezuiti. (zdroj: Michal Gažo)
Dnešná podoba je výsledkom stavebných úprav a činnosti jezuitov v 17. a 18. storočí. Keď pápež v roku 1773 jezuitov zrušil, aj tento kláštor sa premenil na rumovisko.
Dnešná podoba je výsledkom stavebných úprav a činnosti jezuitov v 17. a 18. storočí. Keď pápež v roku 1773 jezuitov zrušil, aj tento kláštor sa premenil na rumovisko. (zdroj: Michal Gažo)
Skalka sa stala obľúbeným pútnickým a návštevným miestom nielen pre obyvateľov Považia, ale celého Slovenska, Moravy a Poľska. Hlavná púť sa koná v sobotu a nedeľu po 17. júli, kedy je sviatok sv. Svorada a Beňadika.
Skalka sa stala obľúbeným pútnickým a návštevným miestom nielen pre obyvateľov Považia, ale celého Slovenska, Moravy a Poľska. Hlavná púť sa koná v sobotu a nedeľu po 17. júli, kedy je sviatok sv. Svorada a Beňadika. (zdroj: Michal Gažo)

Malá Skalka- Na skalnom brale Malej Skalky, pod ktorým na dne Váhu ležalo telo zabitého Benedikta, dal v roku 1520 Juraj Turzo postaviť Kaplnku sv. Doroty. Kaplnku údajne postavili na mieste rozpadnutého kostola, ktorý tu stál z prelomu 12. a 13. storočia. Ani Turzovu kaplnku už nevidieť, stala sa súčasťou novopostaveného barokového kostola Panny Márie, ktorý tu stojí dodnes.Tento pútnický kostol označuje miesto, kde zbojníci zhodili do Váhu zo skalného brala Benediktovo telo.

Malá Skalka. V roku 1924 tu nitriansky biskup Karol Kmeťko vyhlásil celý areál Skalky za slovenské pútnické miesto s významom, aký majú Lurdy vo Francúzsku.
Malá Skalka. V roku 1924 tu nitriansky biskup Karol Kmeťko vyhlásil celý areál Skalky za slovenské pútnické miesto s významom, aký majú Lurdy vo Francúzsku.  (zdroj: Michal Gažo)

Ako sa pustovníci Andrej Svorad a Benedikt stali svätcami

Legendu o svätom Svoradovi a Benediktovi napísal opát Maurus po svojom stretnutí s vojvodom Gejzom v roku 1064, isto preto, aby dosiahol kanonizáciu zoborských mníchov. Najstarší zachovaný odpis Maurusovej Legendy o svätom Svoradovi a Benediktovi pochádza zo 14. storočia a je uložený v Krajinskej Sečéniho knižnici v Budapešti. Dejepisci nepochybujú o pravdivosti jej jadra. Nevolá sa legendou preto, žeby to, čo je v nej opísané, boli len bájky, ale za starodávna tak volali spisy o živote svätých. Či to už bolo celkom tak, alebo nie, nevedno. Ale ani lístok sa bez vetra nepohne. 

Krátko pred smrťou, Svorad pravdepodobne opustil Skalku a znova sa utiahol do kláštora na Zobore, kde okolo roku 1030 skončil jeho bohumilý život. Benedikt žil na Skalke ďalšie tri roky sám, zbojníci tu siahli na jeho život okolo roku 1033. Pochovali ho vedľa Svorada v Nitre. O tom hovorí legenda celkom jednoznačne.

„V tom istom hrobe, kde odpočívali kosti svätého otca, blaženého Andreja, v Bazilike blaženého Emeráma mučeníka, pochovali aj Benedikta“.

Vráťme sa teda do Nitry na Hradný vrch, do Katedrály sv. Emeráma, Andrej Svorad a Benedikt boli svätorečení práve tam.

Malebnou dominantou Nitry je Hradný vrch, na ktorom je postavený Nitriansky hrad. Od južného svahu Zobora je Hradný vrch oddelený tektonickým zlomom a úzkym údolím, v ktorom tečie rieka Nitra.
Malebnou dominantou Nitry je Hradný vrch, na ktorom je postavený Nitriansky hrad. Od južného svahu Zobora je Hradný vrch oddelený tektonickým zlomom a úzkym údolím, v ktorom tečie rieka Nitra. (zdroj: Michal Gažo)
Najrozsiahlejšou kamennou stavbou na Hradnom vrchu v 11. storočí bola biskupská Katedrála sv. Emeráma. Spomína sa v Maurovej legende z rokov 1064-1070 ako miesto, kde boli uložené ostatky sv. Andreja-Svorada a Benedikta.
Najrozsiahlejšou kamennou stavbou na Hradnom vrchu v 11. storočí bola biskupská Katedrála sv. Emeráma. Spomína sa v Maurovej legende z rokov 1064-1070 ako miesto, kde boli uložené ostatky sv. Andreja-Svorada a Benedikta. (zdroj: Michal Gažo)

Katedrálny chrám v dnešnej podobe pozostáva z troch stavieb rôzneho veku.

Najstaršou časťou katedrály je románsky kostol. Jeho vznik sa datuje do 11. storočia a podľa najnovších archeologických výskumov, má základy z 9. storočia. Stál na tomto mieste Pribinov kostol? Na fotke je románsky kostol ten malý kostolík vpravo dole.
Najstaršou časťou katedrály je románsky kostol. Jeho vznik sa datuje do 11. storočia a podľa najnovších archeologických výskumov, má základy z 9. storočia. Stál na tomto mieste Pribinov kostol? Na fotke je románsky kostol ten malý kostolík vpravo dole. (zdroj: Michal Gažo)

Maurusova legenda sa nachádza v latinskej pôvodine v Acta Sanctorum (Skutky Svätých) pod dátumom 16. júla. Preto je tento deň dňom svätorečenia sv. Andreja-Svorada a sv. Beňadika. Maurus napísal „Skutky svätých ...“ ako kanonizačnú legendu. Legendy majú za úlohu oslavovať svätých, ich život, skutky, zázraky. Zázraky sú nevyhnutnou súčasťou svätosti. Z Maurusovej legendy sa o zázraku v súvislosti s Nitrou dozvedáme:

„V meste Nitre obesili istého odsúdeného zločinca. Ten potom z milosrdenstva božieho odviazaný prišiel k opátovi Filipovi a prezradil, ako bol skrze zásluhy blahoslaveného muža Andreja vyslobodený. Povedal totiž že keď bol odsúdený, vždy vzýval jeho meno. A keď ho dvíhali na šibenicu, blahoslavený muž Andrej ho hneď svojimi rukami podopieral. Keď si však všetci tamtí mysleli že je mŕtvy a vrátili sa domov, on ho svojou rukou odviazal a prepustil.“

Slovenský ľud si začal Svorada a Benedikta uctievať ako svätých hneď po ich skone. Aj na základe kanonizačného svedectva vypracovaného biskupom Maurusom, nitriansky vojvoda Gejza už v roku 1064 urobil prvé kroky k ich svätorečeniu. Kult bol však oficiálne potvrdený až v roku 1083 pápežom Gregorom VII. Stalo sa to zásluhou uhorského kráľa Ladislava I.

Sv. Svorad aj sv. Benedikt, pustovníci zo Zobora a Skalky, boli teda pochovaní v Nitre v kostole sv. Emeráma na Nitrianskom hrade. Ich telesné ostatky počas svätorečenia 16. a 17. júla 1083 vyzdvihli z hrobov, položili na oltár, a tak im slávnostne priznali úctu svätých. Sú najstaršími svätcami Slovenska.

Biskupský Katedrálny chrám – Bazilika sv. Emeráma

Bazilika sv. Emeráma v dnešnej podobe je vytvorená spojením troch chrámových stavieb rozličného veku. Tvoria ju: románsky kostol z 11. storočia, pôvodne gotický Horný kostol zo 14. storočia a Dolný kostol zo 17. storočia.

Hlavný oltár sv. Spasiteľa s mohutnou stĺpovitou architektúrou, vysvätený v roku 1732, patrí k najcennejším pamiatkam Horného kostola.
Hlavný oltár sv. Spasiteľa s mohutnou stĺpovitou architektúrou, vysvätený v roku 1732, patrí k najcennejším pamiatkam Horného kostola.  (zdroj: Vlado Benčík)
Sochy na hlavnom oltári Horného kostola predstavujú sv. Andreja Svorada, svätého Beňadika, sv. Augustína, sv. Ambróza, pannu Máriu a sv. Jozefa.
Sochy na hlavnom oltári Horného kostola predstavujú sv. Andreja Svorada, svätého Beňadika, sv. Augustína, sv. Ambróza, pannu Máriu a sv. Jozefa. (zdroj: Vlado Benčík)
Horný kostol v Bazilike sv. Emeráma.
Horný kostol v Bazilike sv. Emeráma. (zdroj: Vlado Benčík)
Medzi najvzácnejšie pamiatky v Bazilike sv. Emeráma patrí hlavný oltár s motívom Snímania z kríža v Dolnom kostole od rakúskeho sochára J. Perneggera, ktorý je vytvorený podľa obrazu D. Volteru.
Medzi najvzácnejšie pamiatky v Bazilike sv. Emeráma patrí hlavný oltár s motívom Snímania z kríža v Dolnom kostole od rakúskeho sochára J. Perneggera, ktorý je vytvorený podľa obrazu D. Volteru. (zdroj: Vlado Benčík)
Svätý Svorad – socha na Hradnom vrchu na schodisku pred Bazilikou sv. Emeráma.
Svätý Svorad – socha na Hradnom vrchu na schodisku pred Bazilikou sv. Emeráma. (zdroj: Vlado Benčík)
Svätý Benedikt – socha na Hradnom vrchu na schodisku pred Bazilikou sv. Emeráma.
Svätý Benedikt – socha na Hradnom vrchu na schodisku pred Bazilikou sv. Emeráma. (zdroj: Vlado Benčík)

Hroby svätcov už nejestvujú, ich ostatky sú uložené v niekoľkých relikviároch, nielen v Nitre, ale aj v Ríme, Budapešti i v poľskej Tropie nad Dunajcom, kde podľa tradície Svorad začal svoje pustovníčenie. Najväčšia časť ostatkov je v Pálffiovom relikviári z roku 1674, uloženom vo výklenku románskeho kostolíka na Nitrianskom hrade. Tá najzvláštnejšia relikvia, kovová reťaz vrastená do tela Andreja-Svorada, však chýba.

Podľa Maurusovej legendy, opát reťaz rozdelil a jednu časť nechal v kláštore, druhú daroval Gejzovi, nitrianskemu kniežaťu, neskôr uhorskému kráľovi. Čo sa stalo s kusmi reťaze, nevieme. Ťažké pásy nosili aj byzantskí a palestínski pustovníci, Svorad so svojou reťazou však všetkých prekonal.

Spoločným sviatkom sv. Svorada a sv. Benedikta je 17. júl. Obaja svätci sú patrónmi nitrianskeho biskupstva a sv. Svorad je od roku 1739 aj patrónom mesta Nitry, kedy na jeho orodovanie bol zúriaci mor v Nitre zažehnaný.

Nitrianska diecéza slávi 17. júla slávnosť svojich patrónov – svätých Andreja Svorada a Beňadika. Z tejto príležitosti sa konajú púte na Skalke pri Trenčíne a na Zobore v Nitre.

Aby bola informácia o Benediktínoch na Slovensku ucelenejšia, aspoň okrajovo treba spomenúť aj významný Kláštor sv. Benedikta v Hr. Beňadiku. Benediktínske kláštory: sv. Hyppolita v Nitre, sv. Andreja-Svorada a Benedikta v Skalke pri Trenčíne a Kláštor sv. Benedikta v Hronskom Beňadiku boli v stredoveku dôležitými centrami kresťanského kultu, evanjelizácie, vzdelania i hospodárskeho rozvoja. Kláštory zabezpečovali nielen duchovnú správu, ale vykonávali aj činnosť hodnoverných miest a plnili ďalšie úlohy. Podrobnejšie som o impozantnom kláštore sv. Benedikt v Hr. Beňadiku písal v blogu o Slovenskej bráne.

https://vladimirbencik.blog.sme.sk/c/561650/slovenska-brana-a-jej-historia-cez-kameru-dronu.html

Nechcel som napísať historický a ani cirkevný článok či dielo, to spravili už iní. V súvislosti s výročím svätorečenia našich najstarších svätcov, sv. Andreja-Svorada a Benedikta, ku ktorému došlo 16. júla 1083 (liturgické slávenie obidvoch bolo 17. júla), chcel som pripomenúť črepinky z našej bohatej histórie. Mojim cieľom bolo vyvolať váš záujem o návštevu miest nasiaknutých históriou. Kolíska histórie, kresťanstva a písomníctva, ktorou je starobylá Nitra, ale aj Skalka pri Trenčíne, či kláštor sv. Benedikta v Hronskom Beňadiku, si rozhodne vašu pozornosť zaslúžia.

Skryť Zatvoriť reklamu