Pieseň Mu isamaa on minu arm (Moja vlasť - moja láska) emotívne spieva 45 tisíc účinkujúcich spevákov a 62 tisíc divákov na záverečnom koncerte Estónskeho sviatku piesní a tanca. Uskutočnil sa v Talline 07.-10. augusta. Pieseň to nie je hocijaká, je považovaná za neoficiálnu, teda druhú hymnu Estónska. Text bol pôvodne revolučnou básňou. Zložila ju Estóncami zbožňovaná Lýdia Koidula. Báseň bola zhudobnená a má 150 ročnú históriu. Spievala sa už v roku 1869 a odvtedy sprevádza Estóncov v dobrom i zlom.
Ako sa môžete pri vypočutí piesne o láske k vlasti presvedčiť, navonok chladní a rezervovaní Estónci odkrývajú svoju dušu pri speve. Láska k piesni je im daná do vienka Bohom, lásku k vlasti vštepujú rodičia svojim deťom z pokolenia na pokolenie.
Cestu po krajinách Pobaltia som naplánoval tak, aby sme si mohli v Talline vychutnať atmosféru Sviatku piesní a tanca. Uskutočňuje sa v Talline pravidelne každých 5 rokov. Tento sviatok bol jubilejným, od toho prvého uplynulo 150 rokov. História siaha teda až do roku 1869, kedy sa prvý takýto sviatok piesní uskutočnil v Tartu. Estónsko bolo v tej dobe v područí Ruského cárstva, kde sa dostalo v roku 1721 na základe víťazstva Ruska vo veľkej severnej vojne. Estónci ťažko znášali národnostný útlak, veď vždy sa vyznačovali veľkou národnou hrdosťou. Práve pieseň sa vtedy stala pre nich zbraňou proti Rusku.
Estónska prezidentka Kersti Kaljulajd pri otvorení sviatku dušu Estónca vystihla takto: „Pred 150 rokmi sa uskutočnil náš prvý Spevácky sviatok. Ak by cárska vláda vtedy pochopila, že spevácke sviatky môžu inšpirovať estónsky národ, zrejme by sa nikdy neuskutočnili. Pieseň spôsobuje Estóncovi radosť, robí ho smelým. Pieseň robí Estónca slobodným. A v tých dobách, kedy sme nemohli hovoriť nahlas, počas sviatkov piesní a tanca sme mohli byť viac sami sebou, ako počas bežných dní. Keď sme spievali, všetci sme rozmýšľali o jednom, - o šťastí, radosti, smiechu i slzách“.
Najstaršia zmienka o dôležitosti ktorú Estónci prikladajú spevu siaha až do roku 1179 (Saxo Grammaticus Gesta Danorum). Saxo tu píše o estónskych vojakoch, ktorí sa v noci pred bitkou povzbudzovali spevom. Nečudo že práve spevom sa v pobaltských krajinách odštartovala "Spievajúca revolúcia". Iskru zapálili vlastenecké piesne o slobode, ktoré spievali 10.-11. júna 1988 na Sviatku piesní desaťtisíce Estóncov na Speváckom poli v Talline.
Estónci majú neuveriteľne veľkú národnú hrdosť. Motto festivalu, ktoré som si preložil z estónčiny je naozaj silné:
„Naša krajina a materinský jazyk sú nám rovnako drahé, ako sú nám drahé naše matky a otcovia. Estónsky piesňový festival vznikol z lásky k našej krajine a k jazyku. Vďaka tejto láske, kresťanský národ sa stal estónskym národom a krajina sa stala Estónskom. Oslavujúc sviatok piesne, sme hrdí na náš jazyk a vlasť, ktoré budú žiť večne a ktoré odovzdáme našim deťom. Aká veľká je to radosť a česť milovať svoju vlasť".
Pochodujúci, spievajúci a tancujúci Estónci nás presvedčili, že vyjadrenia o neskutočne veľkej láske k otčine nie sú iba prázdnymi slovami. A to je krásne a závideniahodné.
Pri pohľade na závideniahodný sprievod „vlasť-milujúcich“ Estóncov ktorých je iba hŕstka mi prišiel na um výrok francúzskeho spisovateľa, historika a filozofa Voltaira. Vyslovil takúto myšlienku: „Čím väčšou sa stáva naša vlasť, tým menej ju milujeme“. Naozaj na tom niečo bude. Ak by v počte obyvateľov a v láske k vlasti bola nepriama úmera, tak Estónci, ktorých je iba štvrtina zo Slovákov by mali milovať Estónsko 4x viac, ako Slováci Slovensko. Po návšteve Estónska mám dojem, že naša oddanosť vlasti je v porovnaní s Estóncami v najlepšom prípade iba polovičná.
Kladiem si otázku: „Dokážu s tým nasledujúce generácie niečo urobiť?“.
Alebo: „V Európskej únii naozaj spejeme k vytvoreniu Euronároda a strate národnej identity?"
Hm, ťažké to otázky, poďme sa radšej venovať prehliadke Starého Tallinu ukrytého za najlepšie zachovalými hradbami. To bude téma ďalšieho blogu.
