Svet je zamorený koronavírusom, s cestovateľskými výpravami treba počkať na vhodnejšiu dobu. Aby som sa udržal na „teplote“, tak som si zaspomínal na Thajsko spred troch rokov tak, ako keby sme tam boli včera.
Život je krátky na to, aby sme navštívili všetky vzrušujúce a zaujímavé miesta na svete. „Necestujeme, aby sme utiekli od života, cestujeme, aby nám neutiekol život”. Ďalším výrokom múdreho duchovného lídra budhizmu Dalajlámu je: „Aspoň raz za rok navštív miesto, kde si nikdy predtým nebol“. Otrepané frázy, ale kus pravdy v nich je. Keďže roky pribúdajú ba priam letia, pritvrdili sme, treba vyťažiť maximum. Pokiaľ to zdravie dovolí, cestujeme s manželkou na “poznávačky” dvakrát do roka. Na začiatku roku sme pookriali na Kube. A čo v lete? Už celé roky živím v sebe “ázijský” sen. Vietnam sme už navštívili, no láka ma Thajsko, Kambodža a Laos. Snívať je síce pekná vec, ale sny treba korigovať podľa okolností a aj realizovať. Teraz máme možno poslednú šancu vziať so sebou cez letné prázdniny aj našu školskú mlaď, Katku, Moniku a Michala. Radi by sme im dopriali poriadnu dávku slniečka pri mori. Voľba padá na Thajsko. Thajsko je stále najatraktívnejšou destináciou juhovýchodnej Ázie. Má bohatú kultúru, výbornú kuchyňu, belostné pláže a usmievavých ľudí. Ponúka nám ideálnu kombináciu, najskôr dôkladne spoznáme exotický Bangkok a potom si užijeme belostné pláže ostrova Phuket.
Všetko je pripravené, letenky na priamy let z Viedne do Bangkoku spoločnosťou Eva Air a z Bangkoku na ostrov Phuket spoločnosťou Asia Air zakúpené, ubytovanie v Bangkoku i v Patongu na Phukete rezervované, cestovné poistenie máme, v systéme MZV sme pred cestou do zahraničia zaregistrovaní a tak v nedeľu 02. júla naberáme do plachiet priaznivý vietor a vyrážame.
Po viac ako desaťhodinovom lete pristávame na letisku Suvarnabhumi, ktoré je nielen jedným z dvoch medzinárodných letísk zabezpečujúcich leteckú prepravu pre hlavné mesto Thajska, ale aj hlavným dopravným uzlom v juhovýchodnej Ázii. Pýši sa najvyššou kontrolnou vežou na svete, má výšku 132 metrov. Suvarnabhumi v preklade znamená "Zlatá zem". Právom, veď Thajsko je krajinou viac ako štyridsiatich tisícok zlatých Budhov. Tešíme sa, že nejakých uvidíme.
Leteckí pasažieri prechádzajúci halami tejto brány do Thajska nepoznajú jeho históriu a nezoznámil som s ňou ani mojich spolucestujúcich. Nechcel som ich vyľakať. Thajčania sa tohoto letiska boja. Bolo totiž postavené na mieste cintorína, čo rozhnevalo duchov. Tí sa dnes prechádzajú halami letiska, vydávajú nielen desivé zvuky, ale aj spievajú mantry (v hinduizme a budhizme slová s magickým účinkom). Preto pred oficiálnym uvedením letiska do prevádzky sa thajské úrady kvôli množiacim sa sťažnostiam stavebných robotníkov aj zamestnancov letiska rozhodli, že na novovybudované letisko zavolajú budhistických mníchov. Ich úlohou malo byť zbaviť miesto zlých duchov. Na letisko skutočne aj prišlo 99 budhistických mníchov, ktorí vykonali očistné rituály na upokojenie rozhnevaných duchov, no veľmi sa im to nepodarilo. Najznámejším duchom na letisku Suvarnabhumi je akýsi starček, ktorý sa po letisku prechádza s palicou v ruke a obklopuje ho modrá aura. Miestni ľudia, ale aj zamestnanci letiska ho poznajú pod menom Poo Ming. Starček sa pred ľuďmi čakajúcimi na svoje lietadlo objaví nečakane, trasúcim hlasom sa im predstaví a zase rýchlo zmizne. Ďalším duchom, ktorý sa na letisku zjavuje je žena s dieťaťom v náručí. Očití svedkovia potvrdili, že sa zjavuje hlavne pred idúcimi autami pred letiskovou halou a tesne pred nárazom s autom prízrak zmizne. Na letisku Suvarnabhumi sú známe viaceré paranormálne javy a preto tu aj kvôli tomu postavili osem svätýň, ktoré majú celé letisko aj jeho okolie chrániť pred zlými duchmi. To však tiež akosi nepomáha, a tak sa turisti z celého sveta (ak budú mať to „šťastie") môžu na tomto thajskom letisku stretnúť s rôznymi paranormálnymi javmi.
My to šťastie nemáme, s paranormálnymi javmi sa nestretávame ani pri pasovej kontrole. Víza nie sú pre našinca potrebné, v priebehu polhodinky sme bohatší o pečiatku Thajského kráľovstva v pase. V "bagážnom" oddelení nachádzame naše kufre a tak „hor sa do mesta“.
Už z domu som cez systém KiwiTaxi objednal taxík. Najjednoduchšie sa dostaneme do rezervovaného penziónu Villa Mungkala v strede Starého Bangkoku taxíkom. Stanovisko taxíkov s tabuľkou na stene nesúcou moje meno nachádzame v obrovskej hale letiska rýchlo, no taxikár akosi mešká. Vysvetlenie ktoré sa dozvedáme po jeho príchode je jasné. Hodinky som si nesprávne posunul dopredu až o 6 hodín, v lete je medzi Slovenskom a Thajskom iba päťhodinový časový rozdiel. Z olovených oblakov prší a nadšením nás to nenapĺňa, vhupli sme do obdobia dažďov. Vyčasí sa v priebehu nášho 17 dňového pobytu vôbec?
Rezervovaná Villa Mungkala je dokonale ukrytá v úzkej uličke. Auto do nej nevojde a tak posledných sto metrov cupitáme v daždi s kuframi za ochotným taxikárom, ktorý sa od miestnych na ulici vyzvedá, kdeže je tu penzión. Sme v úplnom centre Starého Bangkoku a tomu zodpovedajú aj obydlia bežných Thajčanov. Tak ako vo Vietname, aj v Thajsku sa život v starých centrách miest odohráva predovšetkým na ulici. V penzióne nás víta usmievavá chyžná, ponúka ovocím, poúča, že sa v penzióne treba pohybovať bosí alebo v papučiach, dostávame kľúče od troch izieb a na tej našej sa stretávame na prvej bojovej porade, spojenej s dopĺňaním kalórií. Na povzbudenie si dávame „Jána Bechera“, manželka ho prezieravo zadovážila na viedenskom letisku. Veľmi nás povzbudzovať netreba, ubytovanie vyhovuje, pršať prestáva a my sme plní očakávania.
Majiteľom penziónu je príjemný mladý pán neurčitého veku. Vraj študoval a žil 10 rokov v Londýne. Na svojho psíka ktorý sa okolo nás obšmietal počas raňajok je patrične hrdý. Je vraj aj v thajskom katalógu. V jeho Villa Mungkala sa cítime veľmi dobre.
Metropola Thajska so svojimi takmer 10 miliónmi obyvateľov a obrovským množstvom do neba týčiacich sa mrakodrapov je vraj absolútne najhlučnejším mestom na svete. Napriek tomu že domáci musia neustále bojovať so smogom a vysporadúvať sa s dopravnými zápchami, na mesto nedajú lokálpatrioti dopustiť, dali mu prívlastok „mesto Anjelov“. Ono s tými anjelmi v názve mesta je to oveľa zložitejšie. To bol kráľ Ráma I., ktorý v roku 1782 zriadil nové hlavné mesto krajiny a nazval ho Krung Thepom (mestom Anjelov). Ale to je iba začiatok pôvodného názvu mesta. Školáci musia povinne vedieť celý názov, a ten v preklade vraj znie: "Mesto Anjelov, Veľké mesto, Večne Diamantové mesto, Plodné mesto boha Indru, Veľké Hlavné mesto sveta s Deviatimi klenotmi, Šťastné mesto ovplývajúce nesmiernym Kráľovským palácom pripomínajúcim nebesá v ktorých vládne znovuzrodený boh, Mesto dané Indrovi a vybudované Witsanukamom“. Žeby až toľko superlatívov pokope? Uvidíme. Ráma I. sa o rozvoj svojho mesta Anjelov naozaj staral, postavil nádherné paláce, chrámy a kláštory, dodnes udivujú svojou veľkoleposťou. Jeho nasledovníci pridali modernú časť mesta a tak sa Bangkok stal magnetom pre turistov, kultúrnym fenoménom, nákupným rajom, miestom tisícich kontrastov.
Naša návšteva Thajska spadá do obdobia smútku. Vlani v októbri zomrel milovaný kráľ Pchúmipchón Adundét (Ráma IX), ale prípravy na veľkolepý pohreb trvajú celý rok, pohreb bude o tri mesiace. Najdlhšie vládnuci panovník vládol neuveriteľných 70 rokov a 126 dní, po jeho smrti vyhlásili v krajine ročný štátny smútok. Počas smútku sa nemôžu konať žiadne veselice a búrlivé oslavy, nás to neobmedzí, také v našom programe nemáme.
Na spoznávanie "vstupnej brány do Ázie" sme si vyhradili sedem celých dní, veríme že naše bangkokské dobrodružstvo bude nezabudnuteľné. Máme prehľad o tom, čo je treba v meste vidieť, tak poďme do toho!
Pri tvorbe programu som zvolil heslo: „To najlepšie na úvod“. Prvý deň v Bangkoku začíname návštevou monumentov, ktoré nemôže obísť žiadny turista. Čaká nás nádherný chrámový komplex Wat Pho s Chrámom ležiaceho Budhu a Veľký Kráľovský palác spolu s Chrámom smaragdového Budhu (Wat Phra Kaew). Našu Villa Mungkala som vyberal tak, aby boli tieto historické bonbóniky v dostupnej vzdialenosti, za zážitkami sa vyberáme pešo.
Chrámový komplex Wat Pho s Chrámom ležiaceho Budhu
Chrámový komplex Wat Pho je z duchovného a politického hľadiska jedným z najdôležitejších chrámových areálov v Thajsku. Prvé chrámové budovy na tomto mieste stáli už v 16. storočí. Komplex Wat Pho v rokoch 1781-89 takmer od základov zrekonštruoval kráľ Ráma I., považovaný za jedného z najväčších thajských kráľov histórie. Wat Pho ležiaci neďaleko Kráľovského paláca bol vybudovaný ako Kráľovský kláštor prvého stupňa. Neskôr bol Wat Pho niekoľkokrát renovovaný a rozšírený. Areál komplexu je obrovský, na ploche 8 hektárov sa nachádza veľká sieť nádvorí, menších a väčších modlitební, chrámov a ďalších budov, typických pre budhistické chrámové komplexy. Je tu celkom 91 pagod (chedi)bs posmrtnými ostatkami, z nich štyri najvýznamnejšie sú venované prvým kráľom dynastie Chakri, zakladateľom ktorej bol kráľ Ráma I.
Všetky stavby sú vykladané mozaikami z malých keramických štvorčekov, kombinovaných so zlatom a keramickými kvietkami. Komplex Wat Pho bol odjakživa "Mekkou učenia", fungoval aj ako škola, Thajčania ho považujú za prvú univerzitu. Vyučovalo sa tu niekoľko rôznych odborov, najmä však thajská medicína, zemepis, astrológia, joga, literatúra a budhistické náboženstvo. Wat Pho sa považuje za miesto, kde sa zrodila thajská masáž. Umenie thajskej masáže sa tu vyučuje dodnes, v jednej z budov školy môžeme absolvovať krátku ukážku tohto umenia.
Hlavnou chrámovou atrakciou je Chrám ležiaceho Budhu. Pozlátená socha Budhu je vysoká 15 metrov a 46 metrov dlhá. Bola zhotovené z tehál pokrytých lakom, sádrou a plátkami zlata. Nohy sochy sú vykladané perleťou, zobrazujú jednotlivé energetické čakry a 108 symbolov Budhu. Sochu navrhol v 19. storočí kráľ Rama III., rovnako ako stavbu Chrámu ležiaceho Budhu, v ktorom je socha ukrytá. Ide o najväčšiu sochu pozláteného Budhu v Thajsku. Pri vchode sa nachádza 108 mištičiek, do ktorých turisti hádžu mince pre šťastie a prispievajú nimi mníchom, ktorí sa o chrám starajú.
Kráľovský palác (alebo Veľký palác) Wat Phra Kaeo s Chrámom smaragdového Budhu
Kráľovský palác je krásna zmes kmérskej, thajskej a barmskej architektúry. V strede celého komplexu sa nachádza Chrám smaragdového Budhu. Kvôli neveľkej soške Smaragdového Budhu sa viedli ťažké boje medzi Laosom, Thajskom a Barmou. Návštevník Kráľovského paláca si nesprávne vydedukuje, že Smaragdový Budha je vyrobený zo smaragdu. Skutočnosť je taká, že je vyrobený z jediného kusa vysoko kvalitného, drahého a veľmi vzácneho zeleného nefritu.
Existuje niekoľko príbehov a legiend o tom, odkiaľ pochádza Smaragdový Budha. Ten najčastejšie interpretovaný príbeh Samargdového Budhu začína už v roku 43 pred n.l. v severnej Indii. Budhistický svätec Nagasena pochádzajúci z Kašmíru nechal na počesť 500 výročia Budhovho odchodu do nirvány vyrobiť 66 cm vysokú a v základni 48,6 cm širokú sošku meditujúceho Budhu. Práve tomu päťstému výročiu vraj Smaragdový Budha vďačí za silnú magickú moc, ktorá je s ním spojená. Nagasena vtedy predpovedal:
- soška bude pripomínať ľuďom Budhovo učenie po dobu 5.000 rokov;
- zohrá významnú úlohu v mnohých krajinách, kde sa stane najposvätnejším a najcennejším predmetom kráľovstva;
- svojmu majiteľovi, osobe alebo krajine bude prinášať šťastie a prosperitu, bude chrániť pred epidémiami a nebezpečím.
Iný príbeh hovorí o tom, že soška Smaragdového Budhu, ukrytá pod sádrovou vrstvou, bola nájdená v roku 1434 vo svätyni na severe Thajska. Ďalšia legenda umiestňuje pôvod sošky na Sri Lanku, kde ju v 13. storočí vytvorili bohovia.
Nech bolo ako bolo, Smaragdový Budha je tu a všetci sú presvedčení, že krajine v ktorej sa nachádza, prináša šťastie. Osud Smaragdového Budhu bol veľmi zložitý. Hoci pôvod sošky sa stráca v hmle legiend, jedno je isté, v 13. storočí sa Smaragdový Budha nachádzal v Indii. Po tristo rokoch pobytu v Indii sa soška dostala cez Cejlón do Kambodže, získať sa ju snažili a dokonca ju aj chvíľu držali laoskí aj barmskí králi, ... Spor o sošku vyvrcholil v roku 1779 vojnovým ťažením, po ktorom si thajský generál odviezol sošku z Laosu do Thajska. A keďže sa o 3 roky neskôr tento generál stal kráľom Rámom I., v roku 1782 začal s výstavbou Kráľovského paláca Wat Phra Kaeo v Bangkoku a krátko potom aj s výstavbou Chrámu Smaragdového Budhu. V roku 1784 bol Smaragdový Budha umiestnený s veľkou slávou na pozlátený trón do svojho terajšieho, možno už definitívneho domova. Pochybnosti o jej ďalšom osude sú namieste preto, lebo Barma a Laos sa stále s Thajskom tvrdo sporia o vlastníctvo sošky.
Kráľ Rama I. nechal pre Smaragdového Budhu zhotoviť dva obleky zo zlata, korunu a šperky na horúce obdobie (marec-jún), zlaté rúcho s odkrytým ramenom pre obdobie dažďov (júl-október). Tretí oblek je v podstate zlaté pončo, ktoré zakrýva celé Budhovo telo v chladnom období. Dal ho vyhotoviť Rama III. Preto sa najvýznamnejšia ceremónia spojená s prezliekaním Smaragdového Budhu kráľom koná trikrát do roka.
Ráma VI. nechal vyrobiť a v panteóne na začiatku 20. storočia nainštalovať pozlátené sochy prvých piatich kráľov dynastie Chakri v skutočnej veľkosti. Ďalšie sochy boli pridané v rokoch 1927, 1959 a 2020. V súčasnosti sa v panteóne nachádzajú sochy všetkých deviatich thajských kráľov. Panteón, ktorý nie je prístupný pre verejnosť, navštevujú členovia kráľovskej rodiny každoročne 6. apríla, počas thajského štátneho sviatku dynastie Chakri.
Táto veľkolepá budova bola postavená v roku 1882 kráľom Rámom V. pri príležitosti stého výročia panovania dynastie Chakri. Na prízemí sa nachádza historická zbrojnica, na 1. poschodí je impozantná Trónna sála a prijímacia hala s portrétmi kráľov dynastie Chakri, na 2. poschodí sú uložené urny s popolom mŕtvych kráľov.
Bangkok - Benátky východu; Bangkok - Mesto kontrastov
Tých prívlastkov má Bangkok viacero, kľudne by sa mohol nazvať aj „Hlavným mestom hluku“. Problémom je prehustená doprava a s ňou spojený smog a dopravné zápchy. Mesto sa snaží riešiť situáciu systémom nadzemnej železnice, ale ani to už veľmi nepomáha. Je tu aj ďalšia možnosť dopravy, využiť rieku Chao Phraya s rozsiahlym systémom vodných kanálov. Loďami fungujúcimi ako autobusy a taxíkmi „taxi- boat“ sa dostanete v Bangkoku po kanáloch takmer všade.
O Bangkoku sa nedá písať, tento kontrastný babylon treba zažiť. Zážitok uvidieť mesto z paluby loďky sme si nemohli nechať ujsť. Pri pohľade na mapu sme si vybrali ako štartovací bod výletu po kanáloch prístav v Čínskej štvrti.
Začalo to otázkou na ulici v angličtine. Spýtali sme sa strážnika pred vchodom do akéhosi ohradeného areálu na smer do Čínskej štvrte. Anglicky nevedel, prizval si však na pomoc tohoto pána a ten sa nás ujal. Bol to profesor dejepisu a vyučoval na škole, vedľa ktorej sme prechádzali. Milo sa s nami porozprával o našej ceste, trochu vedel kde je Slovensko a hlavne, začo mu patrí neskonalá vďaka, posadil nás všetkých piatich do tuk-tuku. Mnohí to už isto poznáte, tuk-tuk je motorizovaná trojkolka používaná ako taxi. Zvuk motora "tuk-tuk" dal meno týmto "na kolene" vyrobeným motorovým prostriedkom. Slúžia na odvoz 2-3 cestujúcich. Vďaka pánovi profesorovi, naučili sme sa s tuk-tukármi jednať. On nastavil cenovú latku a upozornil na všetky finty tuk-tukárov, ktoré skúšajú na turistoch. Do tuk-tuku ktorý pre nás našiel a za ktorý zaplatil, vtrepali sme sa všetci piati aj s plecniakmi, presne ako pravá thajská rodina. Na dopravu do prístavu v Čínskej štvrti dohodol cenu 100 bath, čo je menej ako 3 Eur. V priestore pod strieškou tuk-tuku sme vymysleli presný zasadaco-ležiaci poriadok. Odvtedy sme pešo nechodili, riadili sme sa heslom “bez tuk-tuku ani na krok”. Náš program vďaka tuk-tukom nabral na otáčkach.
Wat Traimit – Chrám zlatého Budhu
Zlato a zabudnuté zlaté poklady sa občas nachádzajú kdekade po svete, ale nález Zlatého Budhu je úplne unikátny, bola to doslova svetová bomba.
V máji 1955 sa skupina robotníkov a mníchov v chráme Wat Traimit snaží presťahovať „bežnú sochu“ sochu Budhu na nový oltár. Ale hrubé lano nevydrží obrovskú váhu, praskne a socha dopadne tvrdo na zem. Socha je poškodená, miestami sa odlúpili kúsky sádrového povrchu. Cez noc prší a na druhý deň ráno je pod vrstvou štuky a čierneho laku objavený najväčší zlatý poklad v dejinách Thajska a hádam aj celej Ázie. Po mnohých storočiach uzrie svetlo sveta zlatý Budha. Na jeho výrobu bolo kedysi použitých 5,5 tony 18 karátového zlata. Hodnota zlata sa oceňuje na 250 milónov dolárov, no jej historická hodnota je nevyčísliteľná.
História zhotovenia najväčšej zlatej sochy Budhu na svete je zahalená tajomstvom. Nevie sa, kto ju nechal zhotoviť a ani k čomu slúžila. Pravdepodobne ju vyrobili už niekedy v rokoch 1279-1298 a umiestnili do chrámu v mesta Sukhotai. Isté je, že sa Zlatý Budha v roku 1403 ocitá o vtedajšom hlavnom meste Thajského kráľovstva - Ayutthaya. Barmské vojská dobyli Ayutthayu v roku 1767. Je isté, že pred pádom mesta bola socha ukrytá pod vrstvu sádrovej omietky. Ešte predtým ju natreli čiernym lakom, aby soľ nachádzajúca sa v 1-4 cm hrubej omietke nerozleptávala zlato. Dômyselne ukrytá zlatá socha unikla pozornosti barmským votrelcom. Možno Tí ktorí o tajomstve sochy vedeli, vo vojne padli.
V roku 1801 vydáva kráľ Rama I. príkaz: „Z rozvalín chrámov spustošených vojnou s Barmou postupne prieviezť a dôstojne umiestniť v novozaloženom hlavnom meste Bangkoku sochy všetkých Budhov“. A tak sa aj socha osádrovaného zlatého Budhu dostáva v roku 1824 loďou z Ayutthayu do kláštora v Čínskej štvrti Bangkoku. Stále však nikto netuší, aký poklad sa pod omietkou skrýva. Kláštor postupne upadá až tak, že je v roku 1910 úplne opustený. Dánska spoločnosť si prenajíma polorozvaliny kláštora a zriaďuje tu pílu. Nespoznaný zlatý Budha trčí takmer 50 rokov pod jednoduchým prístreškom. Až v roku 1955 sa dokončuje stavba kaplnky a socha sa presťahováva. Ako to dopadlo s roztrhnutým lanom, už viete. Po očistení sochy sa zistilo, že sa dá dômyselne rozložiť na 9 dielov. Jej sťahovanie bolo potom už bezproblémové.
Noviny šíria správu o senzačnom náleze najväčšieho "Golden Budhu" na svete a po celom Thajsku sa rozpútava v päťdesiatich rokoch minulého storočia zlatá horúčka. Legálne i nelegálne sa skúmajú všetky sochy Budhov. Bohužiaľ, nič čo by sa dalo čo len trochu porovnať so Zlatým Budhom, už nájdené nebolo.
Wat Saket Ratcha Wora Maha Wihan - je budhistický kláštor, ktorého výraznou dominantou je Zlatá hora, jediná vyvýšenina v celom Bangkoku. Napriek tomu že ide o umelo vytvorený kopec, po výstupe po schodoch na hornú plošinu sa Vám z výšky 80 metrov otvorí krásny pohľad na mesto. Zlatá hora a chrám na nej vznikli začiatkom 19. storočia, keď sa pri výstavbe zrútila veľká chedi (veža so svätou relikviou), postavená na nepevných základoch kráľom Rámom III. Po zrútenej nedostavanej veži zostala iba obrovská hromada prachu a trosiek. Kráľ Rama IV. využil túto hŕbu rozvalín, spevnil ju tisíckami týkových klád a na vrchole takto vybudovaného kopca postavil v roku 1863 malú chedi. Ako relikviu umiestnili do nej Budhov zub. Počas 2. svetovej vojny bol umelý kopec spevnený betónovými stenami, aby sa zabránilo jeho narušeniu. Súčastný chrám vybudovaný z kararského mramoru a veľká pozlátená chedi na hornej plošine s Budhovým zubom pochádza zo začiatku 20. storočia. Každoročne sa tu v prvý novembrový týždeň koná veľmi významná chrámová slávnosť, pri ktorej zástup veriacich vystupuje s horiacimi sviečkami na osvetlenú Zlatú horu. Pod Zlatou horou sa nachádza kláštorný komplex.
Na mieste terajšieho kláštorného komplexu podstúpil Rama I. pred svojou korunováciou obrad umývania kráľových vlasov. Koncom 18. storočia tu dal za vtedajšími mestskými hradbami postaviť chrám, ktorý slúžil ako hlavná mestská spaľovňa mŕtvol. Keď v 19. storočí vypukol v meste mor, stal sa chrám obrovskou márnicou. Viac ako 60.000 obetí morovej epidémie tu bolo ponechané napospas supom. Takýto spôsob pochovávania či likvidácie mŕtvol bol krátko potom zakázaný. Môžete si o tom viacej prečítať v knihe Stanka Vráza „V zemi bieleho slona“. Vráz žil v Bangkoku na konci 19. storočia a tak by mohol niečo z histórie Thajského kráľovstva vedieť. Kniha bola vydaná v 1901 roku. Ak sa knihu podarí niekomu zohnať v antikvariáte, rád si ju požičiam.
Múzeum hodvábu Jima Thompsona
Americký architekt Jim Thompson sa dostal do Thajska po prvý krát ako dobrovoľník americkej armády, ktorá mala za úlohu oslobodiť Thajsko. Po druhýkrát prišiel do Bangkoku ako spravodajský dôstojník CIA. Opustil služby v armáde a Thajsko si zvolil za svoj nový domov. Býval v štvrti, v ktorej pracovalo niekoľko tkáčov hodvábu. Jim Thompson videl v tomto v tej dobe upadajúcom odvetví veľkú príležitosť a začal sa venovať jeho podpore. Založil spoločnosť „Thai Silk Company“, získal veľké zákazky v Amerike a stal sa boháčom. Na severe Thajska zakúpil šesť tradičných domov z týkového dreva a vytvoril si z nich v Bangkoku rezidenciu. Stal sa žijúcou legendou. V roku 1967 pri vychádzke v Malajzii, ktorá mala trvať iba 2-3 hodiny, tajomne zmizol. Od tej doby ho už nikto neuvidel. Dnes sa jeho rezidencia využíva ako múzeum hodvábu. Je to jeden z mála tichých kútikov v rušnom Bangkoku.
Akvárium Siam Ocean World Bangkok
Najväčšie oceanárium v celej Juhovýchodne Ázii sa rozprestiera na ploche 1 hektára na dvoch podzemných poschodiach obchodného centra Siam Paragon. Na prehliadku siedmich zón sme si vyhradili tri hodiny.
Baiyok Tower je 309 metrov vysoký mrakodrap. Okrem hotela a administratívnych priestorov je v ňom aj výhliadková veža. Ideme si pozrieť Bangkok zhora. Z otvorenej plošiny na vrchole sa ponúka fascinujúci pohľad na desaťmiliónové veľkomesto.
Ulica Khao San
Najznámejšia a najživšia ulica Khao San leží v centre Starého Bangkoku, z nášho penziónu je to k nej na pešiu prechádzku. Na Khao San sa schádzajú existencie z celého sveta, sviatoční turisti, batôžkári, sexuálni turisti a obyčajní zvedavci, medzi ktorých patríme aj my. Šialenú Khao San jednoducho musíte navštíviť. Nie tak dávno bola nevinnou, ospalou ulicou. Meniť sa začala v roku 1982, kedy Thajci veľkolepo oslavovali dvojsté výročie založenia Bangkoku a zároveň šťastný budhistický rok 2525. To bol dôvod na príchod veľkého množstva turistov do mesta a príčinou obsadenia hotelov. Batôžkári si našli v blízkosti Kráľovského paláca, centra osláv, v nenápadnej a kľudnej ulici Thanon Khao San lacné ubytovanie. Zakrátko sa Khao San stal centrom nonstop života, neustáleho ruchu, akéhosi batôžkárskeho „vesmíru“. Ulicu spopularizoval aj film Pláž s Leonardom DiCapriom, úvodná scéna filmu sa odohráva práve na tejto ulici. Dnes tu nájdete lepšie i horšie bary, reštaurácie, diskotéky, nočné kluby, môžete si dopriať masáž v obrovských masážnych salónoch, nechať si obhrýzť nohy rybičkami, dať si ušiť kvalitný oblek, viac ako inde vám tu ponúknu drogu alebo prostitútku, viac ako inde tu môžete prísť o peňaženku,...to všetko v neodmysliteľnom bláznivom kolotoči neodmysliteľne k ulici Khao San patrí. Ulica žije naplno 24 hodín a 7 dní v týždni.
Väčšina turistov návštevu Bangkoku začína alebo končí práve tu, na Thanon Khao San. My končíme, zajtra ráno odlietame na ostrov Phuket. Čakajú nás pláže a výlety na okolité ostrovy. Veríme že aj táto časť našej cesty bude rovnako zaujímavá, ako spoznávanie Bangkoku.
