reklama

„Turci idúúú“ 3/3– nie, toto nebude o piesni Jara Filipa, ale o osmanských ukrutnostiach

Skryť sa pod zem bolo často jediným riešením, ako nájazdy lúpežníkov prežiť. Zavediem vás nielen k známym dúpäncom v Hont. Tesároch a Lišove ale aj k takým, ktoré pozná iba hŕstka ľudí. Tu sú mapy úkrytov, navštívte ich!

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)

Nevyberieme sa za známymi a stále obývanými skalnými obydliami do môjho rodiska - Brhloviec, ani za zaujímavými vínnymi pivnicami vybudovanými v tufovom podloží pred stáročiami v Sebechleboch, Hrušove, Šahách, Modrom kameni, Bátovciach, Žemberovciach, Bohuniciach,... v Honte a Tekove sú ich stovky. Pravdepodobne aj väčšina z nich slúžila kedysi ako úkryt, no prerobením na vínne pivnice sa do dnešných dní „skultúrnili“. Nevyberieme sa ani za zaujímavými jaskyňami vytvorenými geologickou činnosťou, aj tými sa Slovensko môže pýšiť. Navštívime podzemné skalné úkryty vybudované našimi predkami hlavne na odľahlých miestach, dodnes sa zachovali viacmenej v pôvodnom stave, kedysi slúžili ako skrýše pre prípad nebezpečenstva a nepodľahli alebo podľahli iba málo "kultúrnej revolúcii".

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Život v strachu - Historici označujú bitku pri Moháči (29. august 1526) po ktorej prestalo existovať veľké Uhorské kráľovstvo za symbolický koniec celej éry, za koniec stredoveku v strednej Európe. Moháč, to bolo úplne najhoršie z najhoršieho, to bol strop bolesti, strastí, smútku a zlých pocitov. Iste to poznáte, keď sa nám stane niečo nepríjemné a chceme zlé myšlienky rýchlo zahnať jednoducho mávneme rukou, "veď čo už, viacej padlo pri Moháči“.

O Moháči, smrti kráľa Ľudovíta II. a vybudovaní protitureckého signalizačného systému vartoviek a hlások som písal v predchádzajúcich dvoch blogoch.

https://vladimirbencik.blog.sme.sk/c/529083/turci-iduuu-1-3-po-stopach-protitureckeho-telegrafu-straznych-miestach-vartovkach.html

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Teraz to bude o strašnom utrpení, veď 16. a 17. storočie na dnešnom území Slovenska bolo najkrvavejším obdobím v celých našich dejinách. 

Moháčom sa obdobie veľkého utrpenie začalo. So spomienkami na turecké hrôzy a osmanskú krutosť sa môžeme stretnúť na každom kroku: v literatúre, v ľudových piesňach, povestiach a kronikách.
Moháčom sa obdobie veľkého utrpenie začalo. So spomienkami na turecké hrôzy a osmanskú krutosť sa môžeme stretnúť na každom kroku: v literatúre, v ľudových piesňach, povestiach a kronikách. (zdroj: Vlado Benčík)

S hrôzami tureckého pustošenia sa obyvateľstvo Slovenska stretlo prvýkrát v poslednom septembrovom týždni roku 1530. Mehmet (belehradský beg) sa rozhodol urobiť rozsiahly, krutý a pustošivý nájazd na územie patriace kráľovi Ferdinandovi. Turecké hordy prešli veľkou rýchlosťou od Belehradu k Ostrihomu, pustili sa na území medzi riekou Váhom a Nitrou páliť, drancovať a ničiť všetko čo im prišlo do cesty. Turci prešli Považím až k Trnave a Piešťanom, prešli Ponitrie až k Bojniciam, a pozdĺž Hrona prenikli až k Sv. Beňadiku. Osmanské vojsko sa vyhýbalo opevneným hradom a mestám. Nechceli bojovať, chceli sa čo najďalej dostať do vnútrozemia a nahrabať čo najrýchlejšie bohatú korisť. Za nimi zostala nebývalá spúšť. Výsledkom bolo vyše tritisíc vypálených usadlostí v bratislavskej, nitrianskej a tekovskej stolici a tisícky odvlečených zajatcov. Na niektorých miestach prežilo a zostalo sotva 20% obyvateľstva.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pamätník smrti 500 detí pri Nitre

Mimoriadne tragickú udalosť našich dejín z roku 1530 si môžeme pripomenúť pri tomto pamätníku. Nájdete ho na okraji Nitry vo Fabianovej doline, pri lesnej ceste z Párovských hájov do Čápora.
Mimoriadne tragickú udalosť našich dejín z roku 1530 si môžeme pripomenúť pri tomto pamätníku. Nájdete ho na okraji Nitry vo Fabianovej doline, pri lesnej ceste z Párovských hájov do Čápora. (zdroj: Vlado Benčík)

V septembri toho roku sa Turci vracali povedľa Nitry do Belehradu so stovkami zajatcov, dobytkom a nazbíjanou korisťou. Na noc sa zastavili vo Fabianovej doline. Nad ránom priniesli tureckí špehovia zvesť, že sa blíži cisárske vojsko. Bola to iba menšia skupina jazdcov, ktorí sprevádzali palatína Thurzu na obhliadke škôd, spôsobených Turkami na jeho majetku. Správa o prichádzajúcom uhorskom vojsku vyvolala paniku. Turecký veliteľ vydal rozkaz: "Všetkých zajatcov pozabíjať, zdržiavali by nás pri postupe!!!". Začalo sa ukrutné vraždenie. Zatiaľ čo dospelí zajatci poväčšine ušli, deťom priviazaným k vozom sa to nepodarilo. Turci ich v chvate pozabíjali jataganmi, sekerami, všetkým čo prišlo pod ruku. Keď prišiel palatín Thurzo na miesto tragédie, našiel ako-tak živých asi 50 detí. Dal ich naložiť na dva povozy a poslal ich na ošetrenie na svoj hrad v Šintave. Tu kdesi v okolí Párovských Hájov našlo svoj večný odpočinok okolo 500 zmasakrovaných detí, pochovali ich vraj priamo tu na mieste chlapi z Cabaja-Čápora.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Krvavá masakra pri Nitre, pri ktorej prišlo o život 500 detí.
Krvavá masakra pri Nitre, pri ktorej prišlo o život 500 detí. (zdroj: Vlado Benčík)
Popis - K pamätníku sa dostanete po necelom kilometri autom po upravenej poľnej ceste od Gymnázia na Golianovej ulici č. 68 v Nitre - Párovciach.
Popis - K pamätníku sa dostanete po necelom kilometri autom po upravenej poľnej ceste od Gymnázia na Golianovej ulici č. 68 v Nitre - Párovciach.  (zdroj: Vlado Benčík)

V roku 1541 sa do mocenskej hry medzi Ferdinandom a Zápoľským znova zamiešali Turci. Počas ďalšieho vojenského ťaženia do Uhorska Turci obsadili celé Podunajsko aj s hlavným mestom Uhorska – Budínom. Uhorsko zostalo takmer na poldruha storočia rozdelené na tri časti:

Budínsky pašalík (juh a stred Uhorska) ovládli Turci.

Sedmohradsko (východ Uhorska) ovládol Ján Zápoľský.

Uhorské kráľovstvo (Slovensko a západ Uhorska) ovládol Ferdinand I. Habsburský. V roku 1536 bola Bratislava vyhlásená za hlavné mesto Uhorska.

Mapa rozdelenie Uhorska na tri časti.
Mapa rozdelenie Uhorska na tri časti. (zdroj: Vlado Benčík)

Turci na obsadenom území zriadili vlastnú správu. Okupované územie Uhorska tvoril pašalík na čele s budínskym pašom a s centrom v Budíne. Pašalík sa delil na okresy - sandžaky (po turecky – „zástavy“) na čele s sandžakbegmi, ktorí sídlili na dobytých hradoch a pevnostiach. Postupne zriadili Ostrihomský, Novohradský, Sečiansky a Fiľakovský sandžak. Turci od podmaneného obyvateľstva žijúceho na území sandžakov vyberali dane tak ako predtým uhorská šľachta, zmenili sa iba páni. Platilo sa za všetko - za pasienok, drevo, seno, ovce, ryby, nevestu, ...Pribudla Daň z hlavy - „Džizja“, platili ju sultánovi „džizjepovinné“ osoby, kresťania ktorí neprestúpili na islam. Bolo deklarované, že ľuďom ktorí platia Džizju ručí moslimský panovník za ich životy. Špeciálna daň sa vyberala od obce vtedy, keď v jej chotári našli zabitého Turka. Obce sa museli starať Turkom o kone a zabezpečovať presuny tureckých oddielov. Pre poddaných mali Turci jediné meno, pre nich boli „raája“, čo znamená črieda, stádo.
Janičiari – Raz za štyri roky sa na území ovládanom Osmanmi ozýval plač žien a krik mužov, nadišiel čas povinných odvodov. Tureckí velitelia vyberali "Devširme" (Krvnú daň), od matiek a otcov odnášali najzdravších, najsilnejších a najkrajších kresťanských chlapcov vo veku 7-20 rokov. Ďalších chlapcov Turci lapali pri rabovačkách. Odvádzali ich ďaleko od rodín, aby navždy zabudli na blízkych. Deti boli obrezané a konvertované na islam, ich mozgy boli vymývané ideológiou džihádu už od ľahko ovplyvniteľného ranného veku. Vychovávali ich v kasárňach a vycvičili z nich elitné pešie jednotky známe tvrdou disciplínou - janičiarov. Boli to najoddanejší a najlepší vojaci v Osmanskej ríši. Každodenné bojové cvičenia a tvrdé tresty za akúkoľvek neposlušnosť postupne menili chlapcov na krutých a verných vojakov sultána, podľa zákona boli jeho otrokmi. Verili v Alaha, jeho proroka Mohameda a tieň Alaha na zemi – sultána. Nemohli mať rodinu, zaoberať sa poľnohospodárstvom alebo remeslom, kasárne boli ich domovom a spolubojovníci rodinou. V ich tábore sa netrpelo opilstvo, hazardné hry a hádky, ich jedinou prácou boli bojové cvičenia a skutočný boj. Dokonca aj stravu ktorá sa v kasárňach varila v jednom kotly si museli vybojovať. Sultán si mohol byť istý, janičiari sa budú biť na bojovom poli do posledného. Vycvičiť a posielať do boja proti nemoslimov deti kresťanského nepriateľa, to bol diabolský nápad, ťažko padlo otcom bojovať proti vlastnej krvi. V priebehu niekoľkých storočí janičiarske pluky privádzali do úžasu obyvateľov Európy svojou nebojácnosťou, silou a krutosťou. Mnohé európske armády prehrali boj ešte pred jeho začiatkom keď sa dozvedeli, že proti ním budú bojovať títo po krvi žízniví otroci sultána. Podľa zvyku, v bojoch dobyté mestá sultán milostivo na tri dni prenechal janičiarom aby drancovali, zabíjali a zajímali ľudí, ktorých možno predať do otroctva. Právom vzniklo príslovie "poturčenec horší od Turka". Tak to pretrvávalo storočia. Sultán sa musel starať jedine o to, aby janičiari išli z jednej vojny do druhej. Janičiari sa postupne stali vplyvnou politickou silou, ktorá bola schopná odstrániť akéhokoľvek sultána, s ktorým nesúhlasila.

Janičiari boli elitné pechotné jednotky Osmanskej ríše. Nazývali ich Yeni-čeri = Nové vojsko. Odvlečené kresťanské deti museli prestúpiť na islam, boli vykastrované a podrobili sa veľmi náročnému vojenskému výcviku.
Janičiari boli elitné pechotné jednotky Osmanskej ríše. Nazývali ich Yeni-čeri = Nové vojsko. Odvlečené kresťanské deti museli prestúpiť na islam, boli vykastrované a podrobili sa veľmi náročnému vojenskému výcviku. (zdroj: Vlado Benčík)
„Janičiari prichádzajú!”   Tento výkrik vyvolával strach v srdciach Európanov 450 rokov najmä v Grécku, na Balkáne a v stredovýchodnej Európe.
„Janičiari prichádzajú!” Tento výkrik vyvolával strach v srdciach Európanov 450 rokov najmä v Grécku, na Balkáne a v stredovýchodnej Európe. (zdroj: Vlado Benčík)
Obrázok blogu
(zdroj: Vlado Benčík)

 Slovenskom prechádzala hranica medzi Osmanskou ríšou a habsburskou monarchiou, v priebehu desaťročí sa rôzne posúvala a bola miestom častých ukrutností. Život na slovenskej strane hranice bol ešte ťažší, ako život na území okupovanom Osmanskou ríšou. Najviac trpelo obyvateľstvo v širokom pásme na severných hraniciach Budínskeho pašalíku, na miestach častých bojov znepriatelených strán, kde čiastočne alebo striedavo vládli Osmani aj Habsburgovci. Od dedín a miest ležiacich na hraniciach Budínskeho pašalíku a Uhorského kráľovstva boli často dane vymáhané obidvoma znepriatelenými stranami. Platil si dane jednej strane, obrala ťa o majetok druhá strana a naopak.

Podľa islamských tradícií a náboženského práva, Turkom bolo treba nepriateľa najprv vyzvať, aby sa poddal dobrovoľne. Tak ako sultán upozornil uhorských panovníkov na svoje nadchádzajúce ťaženie, aj nižší tureckí vojenskí hodnostári mali priam náboženskú povinnosť posielať mestám a dedinám výhražné listy. Žiadali v nich podrobenie sa, „dobrovoľné“ platenie „výpalného“. A bola to aj súčasť ich vojenskej taktiky, mala oslabiť obranný boj, vyvolať strach a zmätok medzi obyvateľstvom. Keď to nezabralo, nasledovala brutálna trestná výprava. Turci vypaľovali obydlia, vraždili a brali obyvateľstvo do otroctva. Uhorská komora vysielala do pohraničného pásma hajdúchov, tí však podľa dobových záznamov na niektorých miestach vraždili a lúpili horšie ako turecké oddiely, prípadne sami predávali Turkom kresťanských zajatcov. V rokoch tureckej nadvlády si obyvatelia miest a dedín v pohraničných oblastiach vytrpeli svoje.

Uvediem aspoň jeden výhražný list z roku 1564 od Hasan bega Brezničanom: „Vy tekovskí a hontianski páni, falošní, vierolomní a neúctiví psy! Tu vám posielam 70 nosov a 139 uší vašich surových katov (hajdúchov), ktorí vypálili v Novohrade 7 dedín. Hlavy sme im nesťali, oči nevylúpili, aby trafili domov, jazyky sme im nevytrhli, aby vám mohli povedať, čo sa stane tomu, kto krčí nosom nad našou veľkodušnosťou. A posielam aj kožu ich veliteľa, do ktorej sa nevmestil. Kým zamrzne Hron, zaplatíte celú škodu čo ste spôsobili, aj daň ktorú ste mi dlžní. Ak nie, nech vás Alah opatruje!“

Ako sa asi tváril breznický richtár, keď pred neho predstúpilo 70 dokrvavených hajdúchov, nesúcich si nosy a uši v balíčku? Určite mal "plné nohavice", iste sa snažil čím skôr zaplatiť Turkom požadovanú daň. Vôbec sa nezaoberal tým, prečo matematika nesedí a jedno ucho v krvavom "darčeku" chýba.

Zbesilosť a zúrivosť Osmanov pri drancovaní dedín ktoré odmietli platiť dane bola preukrutná. Zvlášť barbarsky zaobchádzali s nemluvňatami, tie nemali pre nich žiadnu cenu.
Zbesilosť a zúrivosť Osmanov pri drancovaní dedín ktoré odmietli platiť dane bola preukrutná. Zvlášť barbarsky zaobchádzali s nemluvňatami, tie nemali pre nich žiadnu cenu. (zdroj: Vlado Benčík)
Tragickou kapitolou pohraničných vojen bola nielen brutalita Osmanov pri trestných výpravách, ale aj chytanie zajatcov, obchod s unesenými ľuďmi a vymáhanie výkupného. Čím majetnejší zajatec, tým vyššia cena.
Tragickou kapitolou pohraničných vojen bola nielen brutalita Osmanov pri trestných výpravách, ale aj chytanie zajatcov, obchod s unesenými ľuďmi a vymáhanie výkupného. Čím majetnejší zajatec, tým vyššia cena. (zdroj: Vlado Benčík)

Po krajine sa pohybovali aj neslávne známe polovojenské bandy Martalovcov. Boli zložené z príslušníkov islamizovaných balkánskych národov, predovšetkým z Albánska, Bosny a Hercegoviny (Martal - lúpežný turecký vojak). Martalovci spočiatku postupovali ako predvoj hlavnej tureckej armády. Ich hlavnou úlohou bolo zabezpečovať zásobovanie armády a to sa dalo iba plienením krajiny. Čoskoro začali konať nekoordinovane s tureckou armádou a drancovali krajinu na vlastnú päsť. 

Život v pohraničnej oblasti na pomedzí Osmanskej ríše a habsburskej monarchie bol krutý. Osmanská cháska drancujúca dediny, lapajúca zajatcov a unášajúca dobytok bola naozaj pestrá.
Život v pohraničnej oblasti na pomedzí Osmanskej ríše a habsburskej monarchie bol krutý. Osmanská cháska drancujúca dediny, lapajúca zajatcov a unášajúca dobytok bola naozaj pestrá. (zdroj: Vlado Benčík)

Násilia sa dopúšťali nielen Turci (spolu s Tatármi) a Martalovci, ale aj takzvaní slobodní hajdúsi. Boli to v skutočnosti profesionálni vojaci, ktorí pre nedostatočný žold dezertovali a vytvorili lúpežné bandy. Živili sa krádežami, rabovaním a páchaním násilností často drastickejších, ako Turci. Aj radoví vojaci často dostali namiesto žoldu dovolenie rabovať. Biedne postavenie poddaného ľudu zhoršovali aj protihabsburské povstania Štefana Bocskaya, Gabriela Bethlena, Juraja Rákocziho, Imricha Thökölyho a Františka Rákocziho. 

Ľudia žili v permanentnom ohrození života. Turci, Tatári, Martalovci ale aj slobodní hajdúsi ich chytali, predávali a kupovali ako dobytok. Inú šancu ako včasný útek do úkrytov v lesoch či opevnených hradoch obyvateľstvo nemalo. Podzemné skrýše (dúpänce) boli ideálnym riešením, ako dvoj - až trojdňové nájazdy lúpežníkov prežiť. 

Turci predávajú obyvateľov obsadenej dediny do otroctva (kolorovaný drevoryt zo 16. storočia).
Turci predávajú obyvateľov obsadenej dediny do otroctva (kolorovaný drevoryt zo 16. storočia). (zdroj: Vlado Benčík)
Obrázok blogu
(zdroj: Vlado Benčík)

Turecko-tatárska ukrutnosť - Pri drancovaní Trenčianskej stolice Osmanmi v roku 1663 padol pri úteku z horiacej Senice do tureckého zajatia farár Štefan Pilárik. Ukrutnosti Turkov videl a zažil počas 2 mesiacov strávených v ich zajatí na zajatcoch a vlastnej koži. Ako zázrakom sa zachránil. Považoval to za Ježišovo milosrdenstvo, za ktoré sa má odvďačiť tým že spíše, čo na vlastné oči videl. V próze Turcico-Tartarica crudelitas (Turecko-tatárska ukrutnosť) takto drasticky opisuje svoje zážitky z tureckého zajatia:

.....„Tak páchali tieto barbarské divé národy svoje nevýslovné tyranstvo a ukrutnosti in progressu (v priebehu) na svojom ďalšom pochode," popisuje to Pilárik. „Keď svitol milý deň a pohania sa chystali na svoj pochod, nemluvňatá sa  veru čoskoro samy prezradili svojím krikom a plačom. Tí im dali pocítiť svoju zbesilosť a zúrivosť, pretože ich vyrvali matkám od pŕs, z náručia a lona, mrštili o zem a nemilosrdne roztrieskali o stromy a skaly, takže v okamžiku vypustili svoje nevinné dušičky. Istý otec ukryl svoje milé dieťa, ktoré malo sotva štvrť roka, na svoje prsia za kazajku. Pretože sa však i toto prezradilo svojím plačom, pristúpil Tatár, chmatol milé dieťa za nohy, vydrapil ho nemilosrdne celý rozzúrený a hodil o kameň, takže tiež v okamžiku vypustilo dušu. A aké ďalšie ukrutnosti páchali na takýchto deťoch, nedá sa ani opísať! Sú takí zlí, že s deťmi sa nezaobchádzalo horšie ani za čias  Herodesa."... A ďalej píše ...„Keď zostala tu alebo tam ešte nepoškodená dedina alebo chalupa, nanovo ju podpálili a obrátili v popol. Keď postretli nejakého človeka, hneď stáli nad ním desiati alebo dvadsiati, sťali ho mečom, podržali svoje čiapky, zachytili krv a pili ju ako najlepšie červené teplé víno a takouto kresťanskou krvou napájali aj svoje kone, ...“
Celé dielo si môžete prečítať na: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/912/Pilarik_Turcico-Tartarica-crudelitas-Turecko-tatarska-ukrutnost/2#ixzz6DvtZuQ57

Rakúsky minister vojny Peter Stern vo svojej kronike zaznamenal: „Ľudia boli Osmanmi po tisícoch zabíjaní alebo znásilňovaní, deti vyrezávali z matkinho lona a vyhadzovali ich alebo napichávali, panny boli zneužívané pokiaľ nezomreli. Bodaj by k týmto úbohým dušiam bol všemocný Boh milostivý, bodaj by tieto vraždy odporných moslimských psov nezostali nepotrestané.“

Uvediem chronologický prehľad najtragickejších udalostí, uvádzaných v kronikách obcí v Tekovskej stolici:

  • 1544 - Asi 2000 Turkov prekročilo Dunaj o dostali sa až k Leviciam. Nočným útokom prekročili hradby mesta, podpálili ho a odvliekli zajatcov.

  • 1547 - Turci napadli Pukančanov a obyvateľov Pečeníc idúcich zo štiavnického jarmoku a šesťdesiatich odvliekli do zajatia.

  • 1556 - Turci vtrhli do Tekovskej stolici, spustošili dvadsaťštyri obcí a zabili alebo odvliekli do zajatia okolo tritisíc ľudí.

  • 1566 – Turci vyplienili banské mestečká v Štiavnických vrchoch.

  • 1573 - Turci prepadli Zlaté Moravce, Žikavu, Chyzerovce i Ladice, veľké škody spôsobili v Beši a Veľkom Ďure. V ďalšom roku vyrabovali Nemčiňany, Beladice, Chrášťany, Sľažany a Vozokany.

  • 1599 - Turci vypálili Čajkov, Rybník a okolité dediny, vyrabovali Hronský Beňadik. Útoky na bezbranné obyvateľstvo sa opakovali často.

  • 1618 - Turci prepadli sídlo Tekovskej stolici Topoľčianky, Zlaté Moravce, Vráble a Starý Tekov, ktoré vypálili.

  • 1622 - Turci prepadli Bátovce a o dva roky neskôr odvliekli z Čajkova 202 ľudí.

  • 1630 – 1634 zvýšili sa vpády Turkov do Tekovskej stolici, prepadávali obce i osady, vynucovali si platenie daní a rozličných poplatkov, unášali ľudí, najmä deti, pálili domy, odvádzali dobytok. Veľmi zlý bol rok 1631, v ktorom z Topoľčianok odviedli štyri deti, z Chyzeroviec 36 obyvateľov a všetok dobytok, podobne vyčíňali vo Volkovciach. Najkrutejšie postupovali vo Vieske nad Žitavou, z ktorej vzali 94 osôb – takmer všetkých obyvateľov – a všetok dobytok.

  • 1640 - Pukanec Turci obrátili na popol, mnoho ľudí povraždili a odvliekli do zajatia. Nájazdu odolal len rímsko-katolícky kostol, ktorý bol ohradený kamenným múrom - „Hrozná noc pukanská“ http://www.pukanec.sk/hrozna-noc-pukanska.html

  • 1642 – Turci vpadli do Tekovskej stolici, 10 obcí bolo vyplienených, 117 ľudí bolo zavraždených 298 ľudí bolo vzatých do otroctva, Na daniach sa vybralo 665 zlatých, výmena za otrokov stála 1000 zlatých.

  • 1647 - Turci zaútočili na Kozárovce. Mužov, ktorí sa bránili povraždili, mladších vzali do otroctva, ženy znásilnili a deti im v náručí usmrtili. Dobytok odvliekli a dedinu zapálili.

Tento zoznam udalostí plaču a žiaľu by sa dal rozšíriť o ďalšie obce a osady v Tekovskej stolici, v Honte, Novohrade, na Považí a ďalšom kusisku Slovenska, možno aj zdesaťnásobiť. Preto niet divu, že sa najviac podzemných úkrytov (dúpäncov) na Slovensku vybudovalo práve počas tureckej nadvlády. Aj vďaka signalizácii z vartoviek a hlások dokázala prakticky celá dedina opustiť obydlia a ukryť sa v dúpäncoch v priebehu hodiny a súčasne odohnať dobytok. Ak by sa im to nepodarilo, hrozil im hlad a zrejme aj smrť.

Kde môžete uvidieť priestory vytesané do tufového podložia, ktoré sa používali ako úkryty v časoch tureckých nájazdov za drancovaním? Sú vyznačené na mape https://mapy.hiking.sk/?trasa=CzR7Z zostavenej spolutvorcom predchádzajúcich dvoch blogov, banskobystrickým turistickým nadšencom - Tomášom Trstenským.

V mape sú okrem dúpäncov vyznačené aj podzemné priestory slúžiace dnes ako pivnice a tiež prírodou vytvorené jaskyne. Určite väčšina z nich bola využívaná v minulosti aj ako úkryty. Všetky sa môžu stať cieľom vašich zaujímavých prechádzok do prírody.

Známe i menej známe dúpänce

Dúpänce v Brhlovciach- Krajský pamiatkový úrad Nitra vypracoval v roku 2006 podrobný dokument: „Pamiatková rezervácia Ľudovej architektúry Brhlovce; Urbanisticko-historický výskum územia“. Problémom skalných obydlí v Brhlovciach sa zaoberali vo svojich prácach mnohí odborníci, napríklad J.Fraňo, K.Holbová, J.Kantár, ...Etnograf Ján Mjartan zastáva názor, že brhlovské skalné obydlia sú staršie ako turecká invázia. V žiadnej z odborných publikácii o Brhlovciach sa dúpänce v časti chotára medzi dedinou a osadou Kamenný Chotár nespomínajú.

V Brhlovciach som sa pred 73 rokmi narodil. Spomínam si, ako ma k dúpäncom zaviedol sused Krko. Mal som 5-6 rokov a uveril som jeho rozprávke o tom, že v týchto dierach bývajú šarkany. Pre decko to bol silný zážitok. Trochu neskôr som sa o úkryty ako nadšenec pre históriu zaujímal a rád som počúval historky brhlovských dedov o tom, ako ich dedovia a pradedovia spomínali na Turkov. A práve tu mimo dediny sa vraj pred nimi úspešne ukrývali, keď prišiel čas platenia daní. Nájdete tu 4 veľmi dobre zachované miestnosti vytesané do tufového svahu v jarku, s čiastočne zasypanými vchodmi. Najväčšia miestnosť má rozmer 3x6 metrov a výšku 2 metre. 

Tufová skala. Najznámejším príkladom vybudovania obydlí z tufových tvárnic, alebo priamo vysekaných do tufových skál u nás na Slovensku je dedinka Brhlovce. Miestna tradícia uvádza ako obdobie a príčinu ich vzniku tureckú expanziu v 16. a 17. storočí.
Tufová skala. Najznámejším príkladom vybudovania obydlí z tufových tvárnic, alebo priamo vysekaných do tufových skál u nás na Slovensku je dedinka Brhlovce. Miestna tradícia uvádza ako obdobie a príčinu ich vzniku tureckú expanziu v 16. a 17. storočí. (zdroj: Vlado Benčík)

Tuf je usadená hornina vulkanického pôvodu, zložená z jemnozrnných sopečných vyvrhlín, hlavne sopečného popola, prachu prípadne pemzy, ktoré sa ukladali vo vrstvách v rozličnej vzdialenosti od sopiek na súši aj vodnom prostredí. U nás je jeho výskyt rozšírený vo všetkých pohoriach Západných Karpát ako Kremnické a Štiavnické vrchy, Poľana, Javorie, Vtáčnik, Slanské vrchy, Vihorlat, Zemplínske vrchy, Krupinská planina. Tuf sa v stavebníctve používal už od antických čias. Pórovitý tuf je materiál ľahko opracovateľný a jeho využitie pri výstavbe obydlí bolo všestranné. V päťdesiatich rokoch minulého storočia sa tufové tvárnice z brhlovského kameňolomu vozili na stavby až do Bratislavy.

Podľa historiek ktoré som v Brhlovciach počúval v detstve, práve tu mimo dediny a mimo skalných obydlí v dedine sa ukrývali dedinčania pred Turkami, keď prišiel čas platenia daní.
Podľa historiek ktoré som v Brhlovciach počúval v detstve, práve tu mimo dediny a mimo skalných obydlí v dedine sa ukrývali dedinčania pred Turkami, keď prišiel čas platenia daní. (zdroj: Vlado Benčík)
Vchod do jedného z brhlovských dúpäncov.
Vchod do jedného z brhlovských dúpäncov. (zdroj: Vlado Benčík)
V takejto stredovekej obývačke mohla existovať počas 2-3 dňového bašovania Turkov celá rodina.
V takejto stredovekej obývačke mohla existovať počas 2-3 dňového bašovania Turkov celá rodina. (zdroj: Vlado Benčík)
Viem si predstaviť „Brhlovský náučný chodník“, na ktorom turisti dostanú informáciu aj o bačovaní Turkov v našom kraji, uvidia nielen expozíciu Tekovského múzea - Skalné obydlia v Šurde, ale aj dúpänce pri Kamennom chotári.
Viem si predstaviť „Brhlovský náučný chodník“, na ktorom turisti dostanú informáciu aj o bačovaní Turkov v našom kraji, uvidia nielen expozíciu Tekovského múzea - Skalné obydlia v Šurde, ale aj dúpänce pri Kamennom chotári. (zdroj: Vlado Benčík)
Prístup - Do blízkosti dúpäncov sa dostanete autom po spevnenej družstevnej ceste, na ktorú odbočíte na križovatke v strede dediny, pri bývalej škole (dnes expozitúra Tekovského múzea).
Prístup - Do blízkosti dúpäncov sa dostanete autom po spevnenej družstevnej ceste, na ktorú odbočíte na križovatke v strede dediny, pri bývalej škole (dnes expozitúra Tekovského múzea). (zdroj: Vlado Benčík)

Rozhodne si vypočujte trefnú pieseň o Turkoch a skalných obydliach v Brhlovciach, výborne sa sem hodí www.youtube.com/watch?v=VvTtMHkwh3o . Turecké vyčíňanie v Uhorsku je také vzdialené v čase, že sa z neho stal folklór. 

Dúpänce v Jabloňovciach- O zaujímavých a ľahko prístupných dúpäncoch v Jabloňovciach vie prekvapivo málo ľudí. Nájdete ich na južnom svahu vrchu Stráž. Nepokúsi sa obec túto zaujímavú pamätihodnosť viacej zviditeľniť?

Pod kopcom Stráž v Jabloňovciach nájdete osem krásnych dúpäncov, do ktorých môžete vojsť. Podľa miestnej legendy  sa tu kedysi nachádzali podzemné chodby vedúce k Bohuniciam a na druhú stranu - smerom k Sitnu.
Pod kopcom Stráž v Jabloňovciach nájdete osem krásnych dúpäncov, do ktorých môžete vojsť. Podľa miestnej legendy sa tu kedysi nachádzali podzemné chodby vedúce k Bohuniciam a na druhú stranu - smerom k Sitnu. (zdroj: Vlado Benčík)

Traduje sa, že jabloňovské dúpänce boli vzájomne prepojené podzemnými chodbami. Niektoré vyúsťovali v lokalite Zadné Teňatište a ďalšie vraj viedli Segedínskou dolinou až pod Sitno. 

Interiéry niektorých dúpäncov majú výklenky, v jednom nájdete aj kruhový otvor do spodného podlažia.
Interiéry niektorých dúpäncov majú výklenky, v jednom nájdete aj kruhový otvor do spodného podlažia. (zdroj: Vlado Benčík)
Archelogický prieskum dúpäncov a ich okolia v Jabloňovciach by možno potvrdil pravdivosť legiend o podzemných chodbách.
Archelogický prieskum dúpäncov a ich okolia v Jabloňovciach by možno potvrdil pravdivosť legiend o podzemných chodbách. (zdroj: Vlado Benčík)
Je zrejmé, že do tohoto dúpänca pred nami už zopár mesiacov nikto nevkročil.
Je zrejmé, že do tohoto dúpänca pred nami už zopár mesiacov nikto nevkročil. (zdroj: Vlado Benčík)
Členité okolie jabloňovských dúpäncov do ktorých sa dá vojsť dáva tušiť, že tých podzemných priestorov je v okolí viacero.
Členité okolie jabloňovských dúpäncov do ktorých sa dá vojsť dáva tušiť, že tých podzemných priestorov je v okolí viacero. (zdroj: Vlado Benčík)
Prístup - Za dedinou po ceste v smere na Počúvadlo je pred kopcom odbočka vpravo na čiastočne spevnenú družstevnú cestu. Tu odporúčam odstaviť auto. Po ceste prejdete asi 200 metrov a potom sa vydáte vľavo do kopca. Na okraji lesa nájdete dúpänce.
Prístup - Za dedinou po ceste v smere na Počúvadlo je pred kopcom odbočka vpravo na čiastočne spevnenú družstevnú cestu. Tu odporúčam odstaviť auto. Po ceste prejdete asi 200 metrov a potom sa vydáte vľavo do kopca. Na okraji lesa nájdete dúpänce. (zdroj: Vlado Benčík)

Dúpänec na vrchu Turečka nad klastavským mlynom je zo všetkých dúpäncov ktoré poznám najtajomnejší a najzáhadnejší. Dnes je síce odkrytý vstup iba do jedného dúpänca, ale terasovite upravené okolie vnuká myšlienku, že sa tu v podzemí skrývajú ďalšie priestory.

Pred štyrmi rokmi sme náhodne objavili otvor. Aby sme sa dostali do dúpänca, vchod sme museli mierne rozšíriť.
Pred štyrmi rokmi sme náhodne objavili otvor. Aby sme sa dostali do dúpänca, vchod sme museli mierne rozšíriť.  (zdroj: Vlado Benčík)
Po vstupe do dúpänca vás čakajú dve navzájom prepojené miestnosti o rozmeroch cca 2,5x 3,5 m a dve menšie miestnosti pod nimi, prístupné cez kruhový otvor v podlahe.
Po vstupe do dúpänca vás čakajú dve navzájom prepojené miestnosti o rozmeroch cca 2,5x 3,5 m a dve menšie miestnosti pod nimi, prístupné cez kruhový otvor v podlahe. (zdroj: Vlado Benčík)
Cez kruhový otvor v podlahe sa dostanete do "pivnice", mohla slúžiť ako komora na uskladnenie potravín.
Cez kruhový otvor v podlahe sa dostanete do "pivnice", mohla slúžiť ako komora na uskladnenie potravín. (zdroj: Vlado Benčík)
Po spustení cez kruhový otvor v podlahe sa dostávate do "pivnice".
Po spustení cez kruhový otvor v podlahe sa dostávate do "pivnice".  (zdroj: Vlado Benčík)
Zruční majstri vedeli v tufe vyčariť účelnosť i isté pohodlie.
Zruční majstri vedeli v tufe vyčariť účelnosť i isté pohodlie. (zdroj: Vlado Benčík)
Veľmi názorne tu uvidíte, akým spôsobom sa v minulosti maskoval vstup do dúpänca. Do zásekov v kameni hneď za vstupom sa uložili brvná, na tie sa potom zvonku položili kamene a povrch sa zasypal zeminou.
Veľmi názorne tu uvidíte, akým spôsobom sa v minulosti maskoval vstup do dúpänca. Do zásekov v kameni hneď za vstupom sa uložili brvná, na tie sa potom zvonku položili kamene a povrch sa zasypal zeminou.  (zdroj: Vlado Benčík)
Takto vyzerá zamaskovaný vstup do dúpänca zvonka.
Takto vyzerá zamaskovaný vstup do dúpänca zvonka. (zdroj: Vlado Benčík)
Zoskupenie lomových kameňov na vrchole 527 m n.m. vysokého vrchu Turečka ponúka myšlienku, že tu nad dúpäncami bola v dobách tureckého nebezpečenstva hláska. Hláska či väčšia vartovka na vrchu Turečka mohla mať vizuálne spojenie s Kramárskym vrchom.
Zoskupenie lomových kameňov na vrchole 527 m n.m. vysokého vrchu Turečka ponúka myšlienku, že tu nad dúpäncami bola v dobách tureckého nebezpečenstva hláska. Hláska či väčšia vartovka na vrchu Turečka mohla mať vizuálne spojenie s Kramárskym vrchom.  (zdroj: Vlado Benčík)
Val obrov, alebo obranný val súvisiaci s dúpäncami? Aby mysticity tohoto miesta bolo ešte viac, asi 100 m od dúpänca môžete uvidieť viac ako 100 m dlhý kamenný val, tvarovo podobný na Val obrov. Ten je však zakreslený asi o päť kilometrov západnejšie.
Val obrov, alebo obranný val súvisiaci s dúpäncami? Aby mysticity tohoto miesta bolo ešte viac, asi 100 m od dúpänca môžete uvidieť viac ako 100 m dlhý kamenný val, tvarovo podobný na Val obrov. Ten je však zakreslený asi o päť kilometrov západnejšie. (zdroj: Vlado Benčík)

Val obrov (Spečený val) je jednou z najväčších neobjasnených záhad slovenskej histórie. Nevieme kto ho navŕšil a ani na čo slúžil. Isté je to že mal impozantné rozmery (tiahol sa od Sitna k Dudinciam) a že táto monumentálna stavba si vyžadovala obdivuhodné množstvo sily i organizácii práce. 

Názov "Turečka" vrch v minulosti iste nedostal iba kvôli jedinému dúpäncu. Na Slovensku sú úžasné miesta, ktoré ešte len čakajú na objavenie. V múzeách sa môžete zoznámiť s už odhalenou históriou. Na potulkách Slovenskom sa však dostanete aj na miesta, na ktorých môžete rozvíjať vašu predstavivosť a fantáziu. Nájdete miesta, história ktorých je stále zahalená rúškom tajomstva, tajomný vrch Turečka je jedným z nich.

Prístup - K dúpäncu sa dá dostať cez Baďan, alebo od Ladzian. Autom sa dostanete k bývalému mlynu v Klastave, potom sa vydáte pešo do kopca k dúpäncu.
Prístup - K dúpäncu sa dá dostať cez Baďan, alebo od Ladzian. Autom sa dostanete k bývalému mlynu v Klastave, potom sa vydáte pešo do kopca k dúpäncu. (zdroj: Vlado Benčík)

Tufové pivnice v Klastave - Celkom blízko, len asi 500 metrov vzdušnou čiarou od vrchu Turečka môžete navštíviť nad cintorínom v časti Starý háj osady Klastavy (patriacej k obci Baďan) tufové pivnice. Na rozdiel od jabloňovských dúpäncov neznámych pre verejnosť, obec Baďan sa snaží propagovať svoje podzemné priestory, ktoré mali slúžiť aj ako úkryty pri osmanských rabovačkách. Pivnice archeologicky preskúmal aj Andrej Kmeť, ktorý 12. novembra 1902 osobne navštívil Klastavu. V lokalite „Na háji“ prezrel pivnice vykresané do trachytového tufu. Porovnal ich s pivnicami v Dolných Jabloňovciach v lokalite Plieška, ktoré preskúmal 21. októbra 1902.

Na informačnej tabuli sa dozviete, že dúpänce mohli vzniknúť niekedy pred 9. storočím, boli vraj kedysi aj sýpkami a pred tureckým vpádom slúžili vraj ako väzenie. Teplota v nich sa v priebehu roka mení len minimálne od 12 do 17 stupňov.
Na informačnej tabuli sa dozviete, že dúpänce mohli vzniknúť niekedy pred 9. storočím, boli vraj kedysi aj sýpkami a pred tureckým vpádom slúžili vraj ako väzenie. Teplota v nich sa v priebehu roka mení len minimálne od 12 do 17 stupňov.  (zdroj: Vlado Benčík)
Tieto štyri dúpänce zo siedmich objavených odhalili dobrovoľníci z obce 14.07.2013 pre verejnosť.
Tieto štyri dúpänce zo siedmich objavených odhalili dobrovoľníci z obce 14.07.2013 pre verejnosť. (zdroj: Vlado Benčík)
Do nižšie položenej miestnosti sa schádza po schodíkoch. V podlahe ďalšej miestnosti je otvor priemeru 60 cm, ním sa človek môže spustiť do podzemnej miestnosti tvaru fľaše, dole je priestor širší.
Do nižšie položenej miestnosti sa schádza po schodíkoch. V podlahe ďalšej miestnosti je otvor priemeru 60 cm, ním sa človek môže spustiť do podzemnej miestnosti tvaru fľaše, dole je priestor širší. (zdroj: Vlado Benčík)
Klastavské dúpänce majú aj dnes svojich obyvateľov, sídli tu menšia kolónia netopierov.
Klastavské dúpänce majú aj dnes svojich obyvateľov, sídli tu menšia kolónia netopierov. (zdroj: Vlado Benčík)
Prístup - Autom sa dostanete až k cintorínu v osade Klastava. K tufovým pivniciam je to odtiaľ necelých 100 metrov.
Prístup - Autom sa dostanete až k cintorínu v osade Klastava. K tufovým pivniciam je to odtiaľ necelých 100 metrov. (zdroj: Vlado Benčík)

Badínska pivnička pod Bakovcom - Typom na pekný výlet v okolí Banskej Bystrice môže byť prechádzka k zaujímavej Badínskej pivničke pod Bakovcom. Na informačnej tabuli sa dočítate, že „...bola vybudovaná v 15. alebo 16. storočí južne od obce Badín. Pôvodne Badínčanom slúžila ako sklad vína. Počas ohrozenia Uhorska osmanskými vojskami (Krymskí Tatári) sa v nej ukrývali obyvatelia obce. Počas SNP tu bolo guľometné hniezdo povstalcov pre dobrý výhľad do Zvolenskej kotliny a blízke letisko Tri Duby. V druhej polovici 20. storočia začala chátrať a pri výstavbe súčasnej lesnej cesty bol poškodený vstup do pivničky. Zavalený a zarastený vstup bol v roku 2018 vyčistený členmi OZ Laurín - Spoznaj zabudnuté, obcou Badín, dobrovoľnými hasičmi, lesnou správou a pílou z Badína. Boli osadené dve oddychové lavičky a informačný panel s popisom“.

Badínska pivnička - celkový pohľad
Badínska pivnička - celkový pohľad (zdroj: Tomáš Trstenský)
Badínska pivnička - vstup.
Badínska pivnička - vstup. (zdroj: Tomáš Trstenský)
Vnútro pivničky.
Vnútro pivničky. (zdroj: Tomáš Trstenský)
Obrázok blogu
(zdroj: Vlado Benčík)

Tatárske pivnice Ľuboreč - Obec Ľuboreč patrila hradu Šomoška. V roku 1554-1594 ju okupovali Turci (sečiansky sandžak). Podľa zápisov z roku 1562 - 1563, v Ľuboreči Turci evidovali dvadsaťpäť dane povinných domov.

V lese za dedinkou Ľuboreč je tajomné, prastaré miesto, môžete tu navštíviť Tatárske pivnice vytesané do pieskovca. Na informačnej tabuli prečítate:„Tatárske pivnice boli tri jaskyne slúžiace ako úkryt pre ľudí aj pre zvieratá od čias tatárskych nájazdov až po turecké vpády v 17. storočí. Písomné správy o ich pôvode sa nezachovali, existuje však o to viac príbehov a legiend. Hovorí sa, že v núdzi v nich ľudia vždy prečkali to najhoršie. Keď hrozilo nebezpečenstvo, ukrývali sa v jaskyniach nielen celé rodiny, ale aj dobytok, miesto sa našlo i na skromný majetok. Nenápadný vchod bol chránený okolitými stromami a neveľkými kríkmi. Jaskyne sú čiastočne dielom prírody a čiastočne ľudských rúk. Pôvodne menšie jaskyne ľudia zväčšovali, aby vyhovovali ich potrebám. Vytesané sú do mäkkého, poddajného pieskovca. Tak sa podarilo vytvoriť ich súčasnú podobu. Dve z jaskýň sú priamo pred vami, tretia pivnica neprežila útok nacistov počas druhej svetovej vojny. Na stene väčšej z pivníc sa nachádza tajuplný nápis, ktorý dodnes čaká na svoje rozlúštenie. Možno sa to podarí práve vám.“

Tatárske pivnice Ľuboreč - vstup do menšej z pivníc
Tatárske pivnice Ľuboreč - vstup do menšej z pivníc (zdroj: Tomáš Trstenský)
Tatárske pivnice Ľuboreč - vstup do väčšej z pivníc.
Tatárske pivnice Ľuboreč - vstup do väčšej z pivníc. (zdroj: Tomáš Trstenský)
Tatárske pivnice Ľuboreč. Väčšia z pivníc je dlhá približne desať metrov a široká štyri metre, menšia má rozmery 6x4 metre. Na jej konci je vydlabaný otvor. Ten mohol slúžiť ako ohnisko alebo ako odkladací priestor na potraviny.
Tatárske pivnice Ľuboreč. Väčšia z pivníc je dlhá približne desať metrov a široká štyri metre, menšia má rozmery 6x4 metre. Na jej konci je vydlabaný otvor. Ten mohol slúžiť ako ohnisko alebo ako odkladací priestor na potraviny. (zdroj: Tomáš Trstenský)
Prístup - Pivnice sa nachádzajú asi kilometer od dediny a dovedie vás k nim pohodlná lesná cesta. Orientáciu v teréne vám uľahčia aj informačné tabule. Lesná cesta je ideálna aj pre cyklistov.
Prístup - Pivnice sa nachádzajú asi kilometer od dediny a dovedie vás k nim pohodlná lesná cesta. Orientáciu v teréne vám uľahčia aj informačné tabule. Lesná cesta je ideálna aj pre cyklistov. (zdroj: Vlado Benčík)

Tatárske pivnice pri Krupine- Okrem mnohých kultúrno-historických pamiatok, obľúbeným turistickým cieľom pri návšteve Krupiny je aj známa vartovka ktorá bola súčasťou protitureckého obranného systému a zaujímavé skalné úkryty, tzv. Turecké studne. Nájdete ich na Štrampľochu, pri ceste medzi mestom a rekreačnou časťou Tepličky. Mesto Krupina stojí na tufovom podloží, rozsiahle pivnice sú pod každým domom v starom meste. Aj nadzemná časť krupinských domov sa stavala z tufu, ten sa ťažil v kamennom lome Steinbruch (dnešný Štrampľoch). Neskôr sa v lome do tufu vytesali skalné obydlia či úkryty. V niektorých historických prameňoch sa spomínajú ako turecké skrýše či dokonca kúpele. Osobne si myslím, že sa Turci pri lúpežných nájazdoch nepotrebovali pri Krupine dlhodobo ukrývať, nemyslím si, že oni k tomuto účelu vysekali skalné úkryty. To skôr obyvateľstvo využívalo lokalitu kamenného lomu ako úkryt pred Turkami. Tak či onak, Turecké studne stoja za vašu návštevu.

Informačná tabula pri Tureckých studniach.
Informačná tabula pri Tureckých studniach. (zdroj: Tomáš Trstenský)
Celkový pohľad na Turecké studne.
Celkový pohľad na Turecké studne. (zdroj: Tomáš Trstenský)
Obrázok blogu
(zdroj: Vlado Benčík)

Pivnice v lokalite Mačkáš Hontianskych Nemiec - Ťažké obdobie nastalo pre obyvateľov obce v pomoháčskej dobe, období tureckých nájazdov za korisťou. Hontianske Nemce Turci prvýkrát napadli v roku 1543. Časť obyvateľstva pobili a veľa ľudí odvliekli do zajatia. Obec ľahla popolom. Po roku 1604 boli Hontianske Nemce ešte niekoľkokrát Turkami prepadnuté a vypálené. V tomto období Nemce patrili novohradskému sandžakbegovi a boli poplatné Turkom. Nielen Turci drancovali a plienili dedinu, ako ničivá smršť sa tu prehnali všetky protihabsburské povstania.

Spomeňme si na zápas uhorského šľachtica Jána Zápoľského a Ferdinanda I. Habsburského o uhorský trón, ku ktorému dochádza po bitke pri Moháči. Ostré spory medzi katolíckymi Habsburgovcami a protestantskými uhorskými šľachticmi viedli k náboženským nepokojom a stavovským povstaniam. Krajinou a jej obyvateľstvom „zamávali“ povstania Štefana Bocskaya, Gabriela Bethlena, Juraja Rákocziho a Imrich Tőkőlyho, reformačné i protireformačné hnutia. Počas nich bolo treba skrývať náboženskú príslušnosť k viere. Existencia skalných pivníc na Mačkáši je písomne zaznamenaná v roku 1673 v cirkevných kronikách. Dozvedáme sa v nich, že podzemné úkryty vytesané do skál v Mačkáši využívali v minulosti prenasledovaní evanjelici, ktorí sa tu tajne schádzali na služby božie. Podľa miestnych legiend však boli tieto podzemné priestory vysekané do skaly ešte o sto rokov skôr a slúžili ako úkryty pri tureckých vpádoch do kraja, rabovačkách.

Mačkáš je čarovné historické miesto s vínnymi pivnicami ručne tesanými do tufovej skaly v 16. a 17. storočí.
Mačkáš je čarovné historické miesto s vínnymi pivnicami ručne tesanými do tufovej skaly v 16. a 17. storočí. (zdroj: Vlado Benčík)
Do asi 100 metrov dlhej  súvislej skalnej steny bolo vyhĺbených 22 podzemných priestorov. Niektoré z nich sú uzatvorené a využívajú sa dnes ako vínne pivnice.
Do asi 100 metrov dlhej súvislej skalnej steny bolo vyhĺbených 22 podzemných priestorov. Niektoré z nich sú uzatvorené a využívajú sa dnes ako vínne pivnice. (zdroj: Vlado Benčík)
Niektoré priestory sú polozasypané a ukrývajú tajomstvá minulosti. Rozhodli sme sa ich preskúmať.
Niektoré priestory sú polozasypané a ukrývajú tajomstvá minulosti. Rozhodli sme sa ich preskúmať. (zdroj: Vlado Benčík.)
Cez malý otvor sme sa vplazili do jedného takého zasypaného vchodu a čakalo nás prekvapenie, kedysi tu boli obývané dve podlažia. Zhrdzavené kovové dvere oproti sa otvoriť nedajú, čo sa asi skrýva za nimi?
Cez malý otvor sme sa vplazili do jedného takého zasypaného vchodu a čakalo nás prekvapenie, kedysi tu boli obývané dve podlažia. Zhrdzavené kovové dvere oproti sa otvoriť nedajú, čo sa asi skrýva za nimi? (zdroj: Vlado Benčík)
Podľa miestnych legiend boli tieto podzemné priestory vysekané do skaly ešte pred rokom 1673, kedy sa o nich píše a slúžili ako úkryty pri tureckých rabovačkách. Preto sme ich zaradili medzi dúpänce.
Podľa miestnych legiend boli tieto podzemné priestory vysekané do skaly ešte pred rokom 1673, kedy sa o nich píše a slúžili ako úkryty pri tureckých rabovačkách. Preto sme ich zaradili medzi dúpänce. (zdroj: Vlado Benčík)
Dnes je snaha využiť pivnice na organizovanie posedení pri víne. Niet pochýb o tom, že krásna scenéria pri takýchto spoločenských akciách vyvoláva neopakovateľné zážitky.
Dnes je snaha využiť pivnice na organizovanie posedení pri víne. Niet pochýb o tom, že krásna scenéria pri takýchto spoločenských akciách vyvoláva neopakovateľné zážitky. (zdroj: Vlado Benčík)
Prístup - Dúpänce a vínne pivnice na Mačkáši sú prístupné autom. Privedie vás k nim vyznačená odbočka z hlavnej cesty v strede Hontianskych Nemiec.
Prístup - Dúpänce a vínne pivnice na Mačkáši sú prístupné autom. Privedie vás k nim vyznačená odbočka z hlavnej cesty v strede Hontianskych Nemiec. (zdroj: Vlado Benčík)

V Hontianskych Moravciach, v chotári ktorých sa osada Mačkáš nachádza, narodil sa aj humorista, skladateľ a spevák Jaro Filip. Tak predsa je môj blog spojený aj s hontianskomoravským Jaríkom. Spomeňte si na jeho pieseň "Turci idúúú". "Jajže bože strach veliký Padli Turci na Poniky A nie jeden ale dvaja Vpadli rovno sem Do stredoslovenského kraja...." . Ďalej si text môžete vypočuť vo video-ukážke: https://www.youtube.com/watch?v=EFT5FWjm5nk

Možno pieseň zložil pri ochutnávke vína na Mačkáši inšpirovaný dúpäncami, čo poviete? Veď prostredie mačkášskych pivníc je jedno z najromantickejších na Slovensku, presvedčte sa!

Dúpänce v Hontianskych Tesároch - „Teraz povedz, milý čitateľu, načo všetko toto bolo a kto to kresal? Či od tých dúpät majú Tesáre meno? Či toto boli počiatočné Tesáre?“  Týmito otázkami končí Andrej Kmeť (1841-1908, obdivovateľ prírody, vedec, turista a zakladateľ múzejníctva) v diele Ďalšie výskumy z obvodu Sitna opis tesárskych dúpäncov. Preskúmal ich naozaj dôkladne, nikde inde som nenašiel tak podrobné a presné údaje, aké som našiel v jeho opise z roku 1902. To že pri označení týchto dier používa miestne obyvateľstvo slovo dúpä, poukazuje podľa Andreja Kmeťa na veľmi dávny pôvod dier. Veď Už sám názov Dúpänce značí veľmi dávny pôvod, lebo náš ľud dávno už neužíva slovo dúpä o diere alebo o jaskyni. Dávno to bolo, keď to slovo užíval a keď týmto dieram to meno dal“. Podrobnejšiu informáciu o dúpäncoch zanechanú Andrejom Kmeťom si môžete prečítať na

http://honttesare.sk/andrej-kmet/o-dupencoch-dupaencoch-od-andreja-kmeta

Tesárske dúpänce sú spomedzi všetkých dúpäncov jednoznačne najpopulárnejšie, no aj tak neboli doteraz predmetom odborného výskumu a ich vek a účel nie je jednoznačne určený. Ide celkom o štyri umelo vyhĺbené kamenné dutiny, ktoré sa nachádzajú v strmom svahu na ľavej strane údolia potoka Štiavnica. Miestni ich volajú ako "jednodierka" (tie sú dve), "dvojdierka" a "osemdierka".

Prístup k dúpäncom je od železničnej stanice Hont. Tesáre. Odtiaľ sa treba vydať po poľnej ceste čiastočne označenej drevenými smerovkami k nechránenému železničnému priecestiu a ďalej k zalesneným svahom Krupinskej planiny.
Prístup k dúpäncom je od železničnej stanice Hont. Tesáre. Odtiaľ sa treba vydať po poľnej ceste čiastočne označenej drevenými smerovkami k nechránenému železničnému priecestiu a ďalej k zalesneným svahom Krupinskej planiny. (zdroj: Vlado Benčík)

Horná "jednodierka" sa nachádza v blízkosti železničnej stanice (približne 400 m vzdušnou čiarou od budovy ž.st.) severovýchodným smerom. Po vyznačenej trase je to k "jednodierke" asi kilometer. Po príchode k údoliu (na fotke pred nami) sa rozhodujeme, kam nasmerujeme naše kroky, "jednodierky" a "dvojdierka" je v svahu pravého kopca, k "osemdierke" treba zamieriť vľavo.

"Dvojdierka" predstavuje dve vzájomne prepojené miestnosti v skalnej stene, do ktorých sa dá vystúpiť po skalných stupienkoch a krátkom rebríku.
"Dvojdierka" predstavuje dve vzájomne prepojené miestnosti v skalnej stene, do ktorých sa dá vystúpiť po skalných stupienkoch a krátkom rebríku. (zdroj: Vlado Benčík)
Na vstupe do "dvojdierky".
Na vstupe do "dvojdierky". (zdroj: Vlado Benčík)
Otvor ktorým sa spájajú dve miestnosti "dvojdierky".
Otvor ktorým sa spájajú dve miestnosti "dvojdierky". (zdroj: Vlado Benčík)
Horná "jednodierka" je jednoduchá miestnosť, nachádzajúca sa približne 10 m nad úrovňou terénu v strmom brale. Vplyvom erózie došlo k zosunu chodníka a tak je v súčasnosti prístupná iba po visiacom lane.
Horná "jednodierka" je jednoduchá miestnosť, nachádzajúca sa približne 10 m nad úrovňou terénu v strmom brale. Vplyvom erózie došlo k zosunu chodníka a tak je v súčasnosti prístupná iba po visiacom lane.  (zdroj: Vlado Benčík)

Andrej Kmeť sa k dúpäncom vydriapal bez pomoci rebríka a lán vo svojich 60 rokoch, no spôsobil si pritom škodu, rozbil si fotoaparát: "vyhŕkli mi všetky sklá von, i tie, na ktoré bol som si Dúpence odobral, i čisté a boli všetky pokazené. Chudobnému človeku vraj i na stole vykypí!"

Dolná "jednodierka" je jednoduchá miestnosť, nachádzajúca sa na úpätí skaly pod "dvojdierkou". V minulosti bola upravená a používala sa ako pivnica. 

Od "jednodierok" a "dvojdierky" sa presúvame asi 400 metrov v smere "ďalej od železničnej stanice" k "osemdierke". V údolí ku ktorému smerujeme je aj známa Tesárska roklina.
Od "jednodierok" a "dvojdierky" sa presúvame asi 400 metrov v smere "ďalej od železničnej stanice" k "osemdierke". V údolí ku ktorému smerujeme je aj známa Tesárska roklina. (zdroj: Vlado Benčík)
K "osemdierke" musíme vystúpiť na skalnú stenu do výšky 25 metrov. Prvých 15 m je to po schodíkoch a chodníku, posledných 10 metrov stúpame pomocou fixných k stene pripevnených reťazí. Andrej Kmeť to mal v roku 1902 vo svojich 60 rokoch oveľa ťažšie.
K "osemdierke" musíme vystúpiť na skalnú stenu do výšky 25 metrov. Prvých 15 m je to po schodíkoch a chodníku, posledných 10 metrov stúpame pomocou fixných k stene pripevnených reťazí. Andrej Kmeť to mal v roku 1902 vo svojich 60 rokoch oveľa ťažšie.  (zdroj: Vlado Benčík)
"Osemdierka" má centrálnu podkovovitú miestnosť, okolo ktorej je do skaly vytesaných osem komôrok. Do objektívu sa zmestilo iba päť z nich..
"Osemdierka" má centrálnu podkovovitú miestnosť, okolo ktorej je do skaly vytesaných osem komôrok. Do objektívu sa zmestilo iba päť z nich.. (zdroj: Vlado Benčík)
Štyri z vytesaných komôrok sú väčšie, akoby pre dospelých a štyri menšie, akoby pre deti. Steny pokrývajú nápisy, ale mnohé sú zo súčasnosti, takže sa len ťažko rozpoznáva pôvodná výzdoba.
Štyri z vytesaných komôrok sú väčšie, akoby pre dospelých a štyri menšie, akoby pre deti. Steny pokrývajú nápisy, ale mnohé sú zo súčasnosti, takže sa len ťažko rozpoznáva pôvodná výzdoba. (zdroj: Vlado Benčík)
Z "osemdierky" sa dalo kontrolovať rozsiahle územie údolia okolo Štiavnického potoka.
Z "osemdierky" sa dalo kontrolovať rozsiahle územie údolia okolo Štiavnického potoka. (zdroj: Vlado Benčík)
Prístup - Auto je najlepšie zaparkovať pred železničnou stanicou v Hont. Tesároch. K dúpäncom vás dovedie cesta čiastočne vyznačená drevenými smerovkami.
Prístup - Auto je najlepšie zaparkovať pred železničnou stanicou v Hont. Tesároch. K dúpäncom vás dovedie cesta čiastočne vyznačená drevenými smerovkami. (zdroj: Vlado Benčík)

 V jednom z publikovaných rozhovorov znalec dúpäncov Peter Jančura hovorí: „Krásna je osemdierka, je to úkaz nadnárodného významu, málo o ňom vieme a nevedno prečo sa šíria rôzne fámy o jej vzniku a účelu. Od meditačných komôrok pre mníchov až po mimozemský pôvod. Pritom je evidentné, že slúžila ako úkryt pred Turkami,“

Skalné obydlia (dúpänce) v Lišove - Najznámejšími skalnými obydliami sú obydlia ručne vytesané do tufových skál v Brhlovciach. Medzi dúpäncami držia bezpochyby primát tie v Hontianskych Tesároch. V popularite by som na tretie miesto zaradil skalné obydlia v malej hontianskej obci Lišov. Treba povedať, že Lišovčania sa snažia všemožne túto miestnu pamätihodnosť popularizovať a pritiahnuť k nim návštevníkov, napríklad z blízkych Dudiniec.

Skalné príbytky v Lišove vznikli pôvodne ako úkryty ľudí pred Turkami, pôvodne boli dúpäncami. V neskorších dobách v nich nachádzali domov chudobní Lišovčania a prispôsobovali ich svojim potrebám. Podľa legendy vraj kedysi slúžili ako pivnice pre uskladnenie vína panovníčky Márie Terézie. Nie tak dávno ich družstvo využívalo ako sklad zemiakov.

Lišov 1 - skalné obydlia "pod Sadzením"

Prvé zo skalných obydlí je prístupné približne zo stredu obce, smer k nemu vyznačuje šípka na moste vedúcej cez potok. Poľná cesta popri potoku nás po necelom kilometri privádza na lúčku s tufovou stenou a obydliami do nej vytesanými.
Prvé zo skalných obydlí je prístupné približne zo stredu obce, smer k nemu vyznačuje šípka na moste vedúcej cez potok. Poľná cesta popri potoku nás po necelom kilometri privádza na lúčku s tufovou stenou a obydliami do nej vytesanými. (zdroj: Vlado Benčík)
Informačná tabula poskytuje základné informácie.
Informačná tabula poskytuje základné informácie. (zdroj: Vlado Benčík)
Tesne pred vstupom do veľkej haly prekračujem dieru v podlahe. Vraj bola vstupom do 40 metrov dlhej tajnej chodby, vedúcej podzemím až k potoku. Ukrytí ľudia sa ňou dostali k vode, prípadne chodba mohla slúžiť aj ako úniková cesta.
Tesne pred vstupom do veľkej haly prekračujem dieru v podlahe. Vraj bola vstupom do 40 metrov dlhej tajnej chodby, vedúcej podzemím až k potoku. Ukrytí ľudia sa ňou dostali k vode, prípadne chodba mohla slúžiť aj ako úniková cesta. (zdroj: Vlado Benčík)
Naše oči sa po vstupe do tmavej haly dlhej 30 metrov a širokej 5 metrov prispôsobujú tme a tak si vychutnávame nevšedný zážitok. V tak veľkom priestore mohla nájsť v časoch núdze úkryt celá dedina.
Naše oči sa po vstupe do tmavej haly dlhej 30 metrov a širokej 5 metrov prispôsobujú tme a tak si vychutnávame nevšedný zážitok. V tak veľkom priestore mohla nájsť v časoch núdze úkryt celá dedina. (zdroj: Vlado Benčík)
Obytné priestory tvorí viacero izieb od maličkých až po 30  metrov dlhú halu. Traduje sa, že posledným obyvateľom tohoto podzemného komplexu bol po vojne obuvník Selečény.
Obytné priestory tvorí viacero izieb od maličkých až po 30 metrov dlhú halu. Traduje sa, že posledným obyvateľom tohoto podzemného komplexu bol po vojne obuvník Selečény. (zdroj: Vlado Benčík)
Zadymená tmavá diera vysekaná z podzemia až na povrch nasvedčuje tomu, že v tejto vnútornej miestnosti bola kuchyňa.
Zadymená tmavá diera vysekaná z podzemia až na povrch nasvedčuje tomu, že v tejto vnútornej miestnosti bola kuchyňa. (zdroj: Vlado Benčík)
Môžete si prezrieť spálňu s posteľou a nočným stolíkom, vytesaným do skalného masívu. Chudobný Selečény vraj nemal ani na poriadnu perinu.
Môžete si prezrieť spálňu s posteľou a nočným stolíkom, vytesaným do skalného masívu. Chudobný Selečény vraj nemal ani na poriadnu perinu. (zdroj: Vlado Benčík)

Lišov 2 - skalné obydlia "Drienovo" - Rozmerovo ešte väčšie obydlie vytesané do skaly nájdete asi 800 metrov za miestnym poľnohospodárskym družstvom. Má tiež viacero menších i väčších miestností. V minulosti tieto priestory využívalo družstvo ako sklad jabĺk, zemiakov a vína, preto historickú tvár narúšajú mreže na oknách, torzo elektrického stožiara pri vchode a pozostatky improvizovaných elektrických rozvodov vo vnútri miestností. Pred časom tu vystavoval šesťdesiat svojich diel výtvarník Fero Lipták.

K ďalším skalným obydliam vás privedie po pol kilometri družstevná cesta od miestneho poľnohospodárskeho družstva.
K ďalším skalným obydliam vás privedie po pol kilometri družstevná cesta od miestneho poľnohospodárskeho družstva. (zdroj: Vlado Benčík)
Skalné obydlie má viacero väčších i menších miestností dômyselne vysekanými do tufového podložia.
Skalné obydlie má viacero väčších i menších miestností dômyselne vysekanými do tufového podložia. (zdroj: Vlado Benčík)
Ani tým, že pôvodné rozmerovo menšie dúpänce si pozdejší obyvatelia zväčšovali a prispôsobovali svojim potrebám, nestratili nič zo svojho tajuplného ducha a historickej tváre.
Ani tým, že pôvodné rozmerovo menšie dúpänce si pozdejší obyvatelia zväčšovali a prispôsobovali svojim potrebám, nestratili nič zo svojho tajuplného ducha a historickej tváre. (zdroj: Vlado Benčík)
Prístup - Trasy ku skalným obydliam nie sú vyznačené po celej dĺžke. Nájdete ich však jednoducho podľa GPS, alebo vás k nim ochotne navigujú domáci.
Prístup - Trasy ku skalným obydliam nie sú vyznačené po celej dĺžke. Nájdete ich však jednoducho podľa GPS, alebo vás k nim ochotne navigujú domáci. (zdroj: Vlado Benčík)

Plášťovská "Čierna diera"- Iba 500 metrov vzdušnou čiarou od bojiska pri Plášťovciach, na ktorom v roku 1552 Turci porazili uhorské vojsko pod velením Erazmusa Teuffela a odPamätneho parku zriadeného na mieste bitky, zdiaľky sa dá uvidieť v strmej skalnej stene čierna diera. Ona sa skutočne nazýva Čiernou dierou, asi preto, že veľká väčšina turistov ju obdivuje iba zospodu a nevidia nič iné, iba čiernu dieru v skale. Ani my sme nepostupovali inak. Autom sme sa dostali až pod skalu, ale ďalej to už ide iba s horolezeckými skúsenosťami.

Plášťovská Čierna diera.
Plášťovská Čierna diera. (zdroj: Vlado Benčík)
Obrázok blogu
(zdroj: Vlado Benčík)
Čierna diera trochu bližšie.
Čierna diera trochu bližšie. (zdroj: Vlado Benčík)
Prístup - K Čiernej diere sa najjednoduchšie dostanete autom po odbočení z hlavnej cesty pri reštaurácii Julkin dvor. Autom sa dostanete po spevnenej ceste až ku krížu a informačnej tabuli pod skalnou stenou.
Prístup - K Čiernej diere sa najjednoduchšie dostanete autom po odbočení z hlavnej cesty pri reštaurácii Julkin dvor. Autom sa dostanete po spevnenej ceste až ku krížu a informačnej tabuli pod skalnou stenou. (zdroj: Vlado Benčík)

Pôvodne som plánoval uviesť v blogu aj ďalšie menej známe lokality dúpäncov o ktorých viem, no nestihol som doteraz pripraviť fotodokumentáciu. Pokúsim sa urobiť tak v najbližšej budúcnosti a blog o ďalšie dúpänce doplniť.

Vozokanský lev smrti - V pomoháčskej dobe sa turecké vojny striedali s mierom, no mier bol rovnako krutý ako vojna. Pre Turkov žiadne prímerie neplatilo, za drancovaním vyrážali zo svojho ostrihomského a fiľakovského sandžaku na stredné Slovensko, kedy sa im zachcelo. Do obdobia prímeria spadá aj hrozná noc pukanská v roku 1640, ako aj bitka pri Veľkých Vozokanoch v auguste 1652. Podobných bitiek bolo v tej dobe veľa, lenže táto vozokanská bola výnimočná, bola bitkou spravodlivou a prvou víťaznou. V tejto bitke nešlo o nič iné ako o česť. O vedomie, že nikto nás nemôže svojvoľne obrať o slobodu a okrádať o naše majetky.

Strategický vojenský leták s vyznačením pozícií bojujúcich strán.
Strategický vojenský leták s vyznačením pozícií bojujúcich strán. (zdroj: Vlado Benčík)

Nájdite si čas a navštívte miesto bitky, ktorú pomohli vyhrať sedliaci šestnástich okolitých dedín. S kosami, sekerami, cepmi a vidlami prišli brániť svoj majetok. Napadli zadný voj islamského vojska, čím spôsobili paniku a rozhodli boj. Dnes sa na vozokanské bojisko díva z podstavca majestátny poltonový bronzový lev. Výborne by sa vynímal na viedenskom námestí, tu v pustom poli pôsobí bizardne no o to veľkolepejšie a presvedčivejšie. Čo sa o bitke dočítate na tabuli pri pamätníku?

Keď sa vyberiete do Veľkých Vozokan a navštívite miesto bitky, nájdete pamätník - bronzového Vozokanského leva smrti. Informačnú tabuľa podáva správu o tejto, pre Uhorsko významnej bitke.
Keď sa vyberiete do Veľkých Vozokan a navštívite miesto bitky, nájdete pamätník - bronzového Vozokanského leva smrti. Informačnú tabuľa podáva správu o tejto, pre Uhorsko významnej bitke. (zdroj: Vlado Benčík)
Uprostred polí pri Veľkých Vozokanoch neďaleko Zlatých Moraviec sa z kamenného podstavca do krajiny rozhliada  bronzový lev. Obelisk vysoký 5m je pripomenutím pamätnej bitky medzi tureckým a uhorským vojskom v roku 1652. Prvýkrát tu boli Osmani porazení.
Uprostred polí pri Veľkých Vozokanoch neďaleko Zlatých Moraviec sa z kamenného podstavca do krajiny rozhliada bronzový lev. Obelisk vysoký 5m je pripomenutím pamätnej bitky medzi tureckým a uhorským vojskom v roku 1652. Prvýkrát tu boli Osmani porazení.  (zdroj: Vlado Benčík)
Vozokanský lev je jedinou monumentálnou pamiatkou na obdobie z protitureckých bojov na Slovensku. Dodnes pripomína prvú víťaznú bitku nad Turkami na našom území!
Vozokanský lev je jedinou monumentálnou pamiatkou na obdobie z protitureckých bojov na Slovensku. Dodnes pripomína prvú víťaznú bitku nad Turkami na našom území! (zdroj: Vlado Benčík)
Obrázok blogu
(zdroj: Vlado Benčík)

Smrť štyroch mladých členov rodiny Esterházyovcov oplakávala celá kresťanská Európa. 26. novembra 1652 sa konal v Trnave najpompéznejší pohreb 17. storočia na našom území. V rodinnej krypte v podzemných priestoroch Katedrály sv. Jána Krstiteľa našli hrdinovia miesto svojho posledného odpočinku.

Smútočný sprievod, ktorého sa zúčastnilo takmer 20.000 ľudí, sprevádzal rakvy s pozostatkami štyroch zabitých bratrancov do Chrámu sv. Jána Krstiteľa, kde boli rakvy uložené do rodinnej hrobky.
Smútočný sprievod, ktorého sa zúčastnilo takmer 20.000 ľudí, sprevádzal rakvy s pozostatkami štyroch zabitých bratrancov do Chrámu sv. Jána Krstiteľa, kde boli rakvy uložené do rodinnej hrobky. (zdroj: Vlado Benčík)

Po víťazstve uhorských vojsk nad Turkami sa vraj na mieste bitky diali čudesné veci. Na bojisku zostalo toľko mŕtvych , že ich víťazi nevládali pre horúce letné počasie riadne pochovať. Mŕtvoly boli len nahádzané na jednu kopu a následne obsiate tŕním, aby ich nerozvláčila divá zver. Dlhé roky sa povrávalo, že títo ľudia, keďže neboli normálne pochovaní, blúdia po poli a márne hľadajú pokoj.

Prístup - K pamätníku sa dostanete autom po nenápadnej no dostatočne spevnenej poľnej ceste, vedúcej z Veľkých Vozokan do Tesárskych Mlyňan. Odbočka k pamätníku pred vstupom do Veľkých Vozokan je dobre značená.
Prístup - K pamätníku sa dostanete autom po nenápadnej no dostatočne spevnenej poľnej ceste, vedúcej z Veľkých Vozokan do Tesárskych Mlyňan. Odbočka k pamätníku pred vstupom do Veľkých Vozokan je dobre značená. (zdroj: Vlado Benčík)

Nad celým príbehom o hrdinsky padlých Esterházyovcoch visí temná škvrna. Hrobku vykradli francúzski vojaci, ktorí v roku 1809 kostol využívali ako nemocnicu. Rozhádzané kosti pozbierali, anatomicky roztriedili a uložili späť do truhiel. Keď sa v roku 1957 krypta v Katedrále sv. Jána Krstiteľa otvorila opäť, našla sa znova iba veľká hŕba pomiešaných kostí. Vyšlo najavo, že hrobky opäť vykradli vojaci, prebúrali sa sem tunelom zo susedných kasární. Žiaľ, našinec býva niekedy horší od Turka. Aj niekoľkokrát vandalmi poškodený vozokanský pomník s levom vie o tom svoje.

Veľká bitka pri Leviciach - V roku 1663 sa vydala osmanská armáda z Budína na rozhodujúcu vojenskú výpravu k zlatu a striebru stredoslovenských banských miest. Početnosťou armáda prekonávala všetko to čo tu bolo za predchádzajúce 150 ročné pomoháčske obdobie. Po bitke pri Parkane sa Turci zmocnili mocnej pevnosti Nové Zámky a neubránili sa im ani ďalšie pevnosti, vzdala sa Nitra (z hradnej katedrály sa stala mešita Mohameda), Hlohovec, Komjatice, Novohrad, Drégeľ, Buják a 2. novembra 1663 sa Turkom dostal do rúk aj Levický hrad. Takmer celý rok vial nad Levickým hradom konský chvost s polmesiacom. Osmanov bolo treba zastaviť. Európska šľachta a pápež pozbierali peniaze na 52 tisícové žoldnierske vojsko, velil mu francúzsky generál Souches. Do boja sa pridali aj uhorskí šľachtici, na čele uhorskej jazdy stál Štefan Koháry. Najskôr bola oslobodená Nitra a po nej nasledovalo oslobodenie Levíc. Veľká bitka pri Leviciach sa začala 19. júla 1664. Boj sa začal pri Tlmačoch, bojisko sa tiahlo až k predmestiu Levíc. Koháry na svojom Viktorovi so svojimi husármi bojoval v tom najtuhšom. Bojoval a dobojoval. Na bojisku nájdete dva pamätníky. Kaplnka pri nákupnom centre Merkury Market na okraji mesta označuje miesto, kde 19. júla 1664 zasiahla Koháryho smrtiaca guľka. Z koňa však nespadol, noha sa mu zachytila o strmeň a Viktor ho vliekol bojiskom niekoľko kilometrov. Druhý pamätník je v chotári Hronských Kosíh, tam kde sa telo Štefana Koháryho zachytilo o hrušku a kde posledný raz vydýchol. Bolo to 19. júla 1664.

Obrázok blogu
(zdroj: Vlado Benčík)
Zobrazenie krutej bitky pri Leviciach môžete uvidieť na pamätníku pri obchodnom dome Merkury Market, alebo aj v Tekovskom múzeu v Leviciach.
Zobrazenie krutej bitky pri Leviciach môžete uvidieť na pamätníku pri obchodnom dome Merkury Market, alebo aj v Tekovskom múzeu v Leviciach. (zdroj: Vlado Benčík)
Hrdina bitky pri Leviciach - Štafan Koháry. Hrdinom sa stal napriek tomu, že zahynul hneď na jej začiatku.
Hrdina bitky pri Leviciach - Štafan Koháry. Hrdinom sa stal napriek tomu, že zahynul hneď na jej začiatku.  (zdroj: Vlado Benčík)
Pamätník Veľkej bitky pri Leviciach a kaplnka označuje miesto, na ktorom bol smrteľne ranený kapitán banských miest a veliteľ uhorskej jazdy Štefan Koháry.
Pamätník Veľkej bitky pri Leviciach a kaplnka označuje miesto, na ktorom bol smrteľne ranený kapitán banských miest a veliteľ uhorskej jazdy Štefan Koháry. (zdroj: Vlado Bbenčík)
Kaplnka v chotári obce Hronské Kosihy stojí na mieste, na ktorom sa telo Štefana Koháryho vláčené splašeným koňom zachytilo o hrušku.
Kaplnka v chotári obce Hronské Kosihy stojí na mieste, na ktorom sa telo Štefana Koháryho vláčené splašeným koňom zachytilo o hrušku.  (zdroj: Vlado Benčík)

Ľudia vravia, že Koháryho kôň Viktor sa ukazuje za mesačných nocí medzi Hronským Beňadikom a Levicami. Cvála po ceste a oheň mu šľahá z papule, hľadá svojho pána.

Žiaľ, vandalov je na Slovensku dosť, takto vyzerá dnes zdemolovaný interiér kaplnky. Je smutné že pohľad na historické pomoháčske obdobie s útrapami a hrdinstvom  našich predkov končím práve takouto fotkou. Nie je načase viac si vážiť históriu národa?
Žiaľ, vandalov je na Slovensku dosť, takto vyzerá dnes zdemolovaný interiér kaplnky. Je smutné že pohľad na historické pomoháčske obdobie s útrapami a hrdinstvom našich predkov končím práve takouto fotkou. Nie je načase viac si vážiť históriu národa?  (zdroj: Vlado Benčík)

V súčasnosti sa nachádza kaplnka v dezolátnom stave bez prístupovej cesty, prístup teda nie je vhodný, ak je mokro.

Bojisko Veľkej bitky pri Leviciach.
Bojisko Veľkej bitky pri Leviciach. (zdroj: Vlado Benčík)

Pamätník bitky pri Leviciach: GPS N48.22989, E18.60357; Kaplnka - miesto nájdenia tela Š. Koháryho: GPS N48.26904, E18.56662; 

Ešteže telo Štefana Koháryho nebolo po smrti zneuctené tak, ako štyroch bratov Esterházyovcov. Pozostatky tohoto hontianskeho župana, hrdinu protiturekých bojov, boli uložené do rodinnej hrobky v Kláštore sv. Mikuláša v Hronskom Beňadiku. Na bočnej stene chrámu môžete uvidieť jeho sarkofág.

Koniec Turkov v Uhorsku - Turci utrpeli pri Leviciach drvivú porážku, 6-tisíc osmanských vojakov zahynulo priamo na bojisku, prišli o delá, batožinu, zásoby a prišli aj o ostrihomského beg pašu Aliho, ktorý padol v boji. Turecké sebavedomie silno utrpelo, Po porážke pri Leviciach to išlo ďalej s nimi v Uhorsku "z kopca". Už nemali silu na ohrozovanie banských miest, prepadávanie dedín a drancovanie slovenského vidieka. Dokonalý obrat prišiel však až po porážke 200-tisícovej armády Osmanskej ríše pod velením veľkovezíra Kara Mustafu pri Viedni v roku 1683. Viedni prišli na pomoc habsburské, nemecké a poľské vojská. Pri víťazstve zohrala rolu nielen pomoc poľského kráľa Jána III. Sobieskeho a jeho elitných "okrídlených" husárov, ale aj účasť ostrihomského arcibiskupa a rodáka z tekovskej dediny Slepčany - Juraja Selepčéniho. V službách cisára Leopolda I. plnil rozličné diplomatické poslania. Na vydržiavanie protitureckých vojsk vynaložil okolo pol milióna zlatých, striebro a potraviny, čím si vyslúžil titul - Záchranca Viedne. Víťazstvo pri Viedni sa bralo ako víťazstvo kresťanského sveta nad islamom. Kráľ Sobiesky sa pri omši pred bojom takto prihovoril vojakom: „Nejdete do bitky za kráľa a ani za cisára. Dnes budete bojovať za Boha. Bráňte svoju vieru, aby vaše deti mohli slobodne vyznávať vieru v Boha, slobodne milovať Krista, aby boli slobodné, pretože vy ste v ten deň bojovali“.

Poľský kráľ Ján III. Sobiesky po víťazstve nad Turkami pri Viedni napísal dopisy pápežovi a vládcom Európy inšpirujúc sa Júliusom Cézarom, "Prišli sme, uvideli sme, Boh zvíťazil".
Poľský kráľ Ján III. Sobiesky po víťazstve nad Turkami pri Viedni napísal dopisy pápežovi a vládcom Európy inšpirujúc sa Júliusom Cézarom, "Prišli sme, uvideli sme, Boh zvíťazil". (zdroj: Vlado Benčík)

Celý turecký tábor s celou výzbrojou, veľkými pokladmi a ulúpenými drahocennosťami padol do rúk víťazov. Týmto slávnym víťazstvom kresťanstva bol osud Turkov aj na Slovensku spečatený. Po celej slovenskej krajine vládlo nadšenie. Hlavný osmanský veliteľ, albánsky veľkovezír Kara Mustafa Köprölu porážku svojich jednotiek neprežil, na príkaz tureckého sultána ho uškrtili.

Poľskí husári, okrídlení záchranci Viedne. Husári si na zadnú stranu sediel pripevňovali nástavec s krídlom z orlieho, pštrosieho, husacieho alebo labutieho peria. Pri cvale koňa krídlo spôsobovalo šum, čím rušilo kone protivníka.
Poľskí husári, okrídlení záchranci Viedne. Husári si na zadnú stranu sediel pripevňovali nástavec s krídlom z orlieho, pštrosieho, husacieho alebo labutieho peria. Pri cvale koňa krídlo spôsobovalo šum, čím rušilo kone protivníka.  (zdroj: Vlado Benčík)
Boj poľského okrídleného husára s tureckým jazdcom. Víťazstvom nad Turkami pri Viedni si poľskí husári vydobyli možnosť počas troch dní plieniť opustený turecký tábor.
Boj poľského okrídleného husára s tureckým jazdcom. Víťazstvom nad Turkami pri Viedni si poľskí husári vydobyli možnosť počas troch dní plieniť opustený turecký tábor. (zdroj: Vlado Benčík)

V chvate utekajúci Turci zanechali na bojisku nielen zbrane, nalúpené bohatstvo a kone s drahými postrojmi, ale aj veľké zásoby múky. Viedenskí pekári po tom, čo ubránili Viedeň, začali vraj ako prví piecť z tureckej múky rohlíky v tvare polmesiaca.

Okrem tejto koristi je s obliehaním Viedne spojená aj legenda o káve a jej rozšírení v stredoeurópskom priestore. Kvalitná káva bola luxusným a drahým výrobkom a práve v opustenom osmanskom tábore sa cisárskym vojakom podarilo ukoristiť veľa vriec s kávou.

V roku 1684 sa sformovala protiturecká Svätá liga. Okrem habsburských krajín sa do nej zapojil Pápežský štát, Svätá rímska ríša, Poľsko s Litvou, Benátska republika a Rusko. Boj proti Osmanom bol považovaný za Svätú vojnu kreťanského sveta proti moslimom. Ďalšie úspechy na seba nenechali dlho čakať. Po oslobodení Ostrihomu, Vyšehradu a Vacova v roku 1684 prišlo v auguste 1685 na rad oslobodenie novozámockej pevnosti. Aj cisárski vojaci vedeli byť brutálne krutí, darmo obliehaní Turci vyvesovali bielu zástavu, všetko zajaté turecké vojsko bolo do nohy povraždené. Vraj odseknuté hlavy Turkov naplnili niekoľko vozov. Nové Zámky hrali v tom čase významnú úlohu vo svetových dejinách a ich osud zaujímal celú Európu. Preto keď ich dobyli od Turkov späť, konali sa slávnostné bohoslužby aj mimo Uhorska. Od Neapola, Ríma a Benátok až hore po Vratislav, Hamburg a Brusel robili sa iluminácie. Po celej Európe dali raziť pamätné mince.

Nové Zámky - dobýjanie cisárskym vojskom - medirytina Jacoba Koppmayera, 1867.
Nové Zámky - dobýjanie cisárskym vojskom - medirytina Jacoba Koppmayera, 1867. (zdroj: Tomáš Trstenský)
Budín, obliehanie a dobýjanie cisárskymi vojskami - medirytina Johanna Christopha Haffnera, 1687.
Budín, obliehanie a dobýjanie cisárskymi vojskami - medirytina Johanna Christopha Haffnera, 1687. (zdroj: Tomáš Trstenský.)

Za krátky čas, v roku 1686, padol aj Budín. V roku 1687 porazil Eugen Savojský Turkov pri Belehrade. Definitívnu porážku utrpeli Turci 11. septembra 1697 v bitke pri Zente, kde princ Eugen Savojský úplne rozdrvil početnejšiu tureckú armádu. Následne vpadol do Bosny, dobyl Sarajevo a štvanicou donútil sultána podpísať mier.

Princ Eugen Savojský býva označovaný za jedného z najslávnejších vojvodcov v novovekých dejinách Európy. Za svoje úspechy proti Turkom je považovaný popri kniežati Draculovi z Valašska za najväčšieho turkobijcu.
Princ Eugen Savojský býva označovaný za jedného z najslávnejších vojvodcov v novovekých dejinách Európy. Za svoje úspechy proti Turkom je považovaný popri kniežati Draculovi z Valašska za najväčšieho turkobijcu.  (zdroj: Vlado Benčík)

Okupácia Uhorska Osmanmi sa definitívne skončila v roku 1699 podpísaním mieru v Karlovaci. Týmto sa skončila éra tureckých výbojov a začal sa postupný rozpad Osmanskej ríše. Aj vďaka naším predkom ostala Európa kresťanská.

Zostali iba povesti a legendy, ako tá o nitrianskom Corgoňovi, ktorý svojou silou a odvahou zachránil pred Turkami Horné mesto.

​Kováč Corgoň podopiera budovu Kluchovho palác pod nitrianskym hradom. Podľa legendy, ak sa niekto dotkne palca na jeho nohe, splní sa mu, čo si bude v tej chvíli priať. Chlapcom sa vraj podarí získať lásku milovanej, keď sa dotknú Corgoňovho pása.  ​
​Kováč Corgoň podopiera budovu Kluchovho palác pod nitrianskym hradom. Podľa legendy, ak sa niekto dotkne palca na jeho nohe, splní sa mu, čo si bude v tej chvíli priať. Chlapcom sa vraj podarí získať lásku milovanej, keď sa dotknú Corgoňovho pása. ​ (zdroj: Vlado Benčík)

Zostali balady, múdre a smutné, napríklad ľudová pieseň Rabovali Turci o dvoch deťoch, ktoré Turci zajali zvolenskej richtárke. fondtlk.sk› detail-sluk_us_cat-0003895-Rabovali-Turci Zostali listy od begov a pašov, vtedy hrozivé, dnes humorné. Zostali v múzeách zbrane, obdivujeme ich až teraz, keď sa nepoužívajú. Nezmazateľná stopa po Turkoch zostala v slovenskom folklóre a ľudových tradíciách, zostali turecké výšivky, turecké nohavice, gaštanové sady, melóny, rozmarín, niektoré slová v našom slovníku (napr. beťár, papuče, korbáč...). Zostali nám aj historické pamiatky. K ním patria aj vartovky a dúpänce, s ktorými sme vás chceli spolu s Tomášom Trstenským v blogoch zoznámiť. 

Belgické príslovie hovorí, že „šťastné národy nemajú dejiny“. Slováci boli postupne súčasťou Samovej ríše, Veľkomoravskej ríše, Uhorského kráľovstva, Rakúsko-Uhorska, Česko-Slovenska (ČSR, ČSSR, ČSFR), medzitým Slovenského štátu a dnes Slovenskej republiky. Slovenský národ pestré a pohnuté dejiny má, patrí do nich aj krvavé obdobie tureckého jarma, sme nešťastným národom?

Dôvetok:

Vďaka našim predkom, Európa ostala po víťazstve nad Osmanmi v bitke pri Viedni kresťanskou. Kladieme si otázku, zostane takou ešte dlho?

Faktom ostáva, že osmanské Turecko vždy veľmi túžilo po tom, aby obsadilo celú Európu, až po Atlantik. Dnes je možno k tomu bližšie ako v roku 1683, keď prehralo bitku o Viedeň. Turecká armáda patrí medzi osem najsilnejších armád na svete a je silnejšia, ako napríklad nemecká armáda. Turecko je presvedčené a dáva to rôznymi spôsobmi verejne na známosť, že jeho armáda je schopná dobyť Európu za 3 dni.

K útoku armády zrejme nedôjde, reálne a čoraz väčšie nebezpečenstvo pre nejednotnú bezzubú Európu hrozí z moslimských migrantov ktorí v Európe žijú a ďalších, ktorých má prezident Erdogan v tureckých utečeneckých táboroch v zálohe. Hrozí že „otvorí stavidlá“ a do Európy pustí ďalšie štyri milióny migrantov. Mešity, migranti a armáda sú teraz novými zbraňami Erdogana v jeho protieurópskej kampani. Vďaka štyrom miliónom tureckých moslimov v Nemecku a rozsiahlym komunitám v Holandsku, Francúzsku, Rakúsku a inde má Erdogan v Európe už dnes skutočne obrovský vplyv.

"Majte nie tri, ale päť detí. Pretože ste budúcnosťou Európy", nariadil vo svojom prejave Erdogan tureckej diaspóre. „Sme jedna veľká rodina 300 miliónov ľudí od Jadranu po Veľký čínsky múr. Hranice Turecka sa tiahnu od Viedne k pobrežiu Jadranského mora, od Východného Turkistanu až po Čierne more“, vyhlásil Erdogan v ďalšom svojom búrlivom nacionalistickom prejave.

Budeme znova ako nemoslimovia platiť "džizju" alebo skrývať sa v dúpäncoch?

Vladimír Benčík

Vladimír Benčík

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  86
  •  | 
  • Páči sa:  648x

Každý človek má nejaké túžby a snaží sa, aby niečo dosiahol. Túži po mnohých veciach, pritom sa mu môžu splniť len máloktoré. Mojimi celoživotnými snami bolo slušné fotografovanie, archeológia a cestovanie. Fotoaparát som dostal takmer do kolísky, archeológom som sa nestal, sen o cestovaní si plním po 60-tke. Vitajte na mojom blogu. Rád sa s vami podelím o cestovateľské skúsenosti a zážitky. Dúfam, že vás nimi inšpirujem, motivujem a možno aj pomôžem. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu