V minulosti každého národa môžeme nájsť obdobia úspešné i neúspešné, doby slávy i krutej poroby. Éra tureckej nadvlády nad časťou dnešného Slovenska trvala takmer dve storočia (medzi rokmi 1526-1699) a priniesla obyvateľom vtedajšieho Uhorska množstvo nešťastia a problémov. Boli to zlé desaťročia, plné bojov a násilia. Juhom Slovenska, mestami ako Levice, Pukanec, Nové Zámky či Krupina prechádzala hranica Osmanskej ríše a stali sa miestom neustálych vojenských konfliktov. Osmanské vojská zložené najmä z janičiarov a martalovcov podnikali vpády do slovenského vnútrozemia, pustošili jeho obyvateľov i majetky. Vypaľovali, rabovali a odvážali obyvateľov do zajatia.
V tom čase bolo územie južného Slovenska dejiskom väčších, či menších vojenských operácií a bitiek. Moje turistické výlety som spojil s príbehmi z tohto dramatického obdobia.
História hradu Drégeľ
Na jednom z mnohých kopcov, ktoré sa vlnia na maďarsko-slovenskej hranici pri dedinke Drégelypalánk, kúsok za hraničným prechodom v Šahách, neďaleko ľavého brehu rieky Ipeľ, čnejú ruiny hradu, významného pamätníka tureckých vojen. Kedysi niesol meno Dragul, do slovenskej histórie vstúpil ako Drégeľ, v Maďarsku je to Drégely vára. Jeho relatívna výška nad okolitou krajinou je 230 metrov. Ale neľakajte sa, výstup k hradu po dobre značenom chodníku zvládnete aj s deťmi.
Hrad postavili v druhej polovici 13. storočia Hunt-Poznanovci. Prvá doložená písomná zmienka o hrade pochádza z roku 1285, keď ho obýval syn Hunta Demeter. Začiatkom 14. storočia sa hradu zmocnil Matúš Čák. Po jeho smrti, roku 1321, sa hrad stal majetkom kráľa. Roku 1390 daroval hrad kráľ Žigmund Luxemburský svojmu vernému kapitánovi Vavrincovi Tarovi ako odmenu za zásluhy. Hrad sa neskôr dostal do majetku ostrihomskej kapituly. Pred príchodom tureckého nebezpečenstva ostrihomskí arcibiskupi využívali hrad len ako poľovnícky zámok.
Vojenský význam hradu Drégeľ
Tento neveľký hrádok nadobudol význam z vojenského hľadiska po tureckom víťazstve v bitke pri Moháči (1526) a najmä v roku 1541, kedy sultán Süleyman pritiahol s armádou do Uhorska aby bránil dedičské práva Zápoľského syna, dobyl Budín a celú oblasť dnešného Maďarska. Vznikol Budínsky pašalík, ktorý Süleyman pripojil k svojim dŕžavám. Sedmohradsko ponechal v rukách Zápoľských, a tak kráľovi Ferdinandovi zostal zvyšok monarchie, z najväčšej časti Slovensko.
Uhorsko sa rozpadlo na tri časti:
na Sedmohradské kniežatstvo, ovládané Tureckom (s vládou dedičov Zápoľského),
južnú a strednú časť, ktorá patrila priamo Turecku,
západnú časť a Slovensko, ktoré vytvorili kráľovské Uhorsko s vládou rakúskych Habsburgovcov.
Podstatnú časť vtedajšieho Uhorska predstavovalo Slovensko, veľká časť územia dnešného Maďarska bola pod priamou okupáciou Osmanov. Slovensko tvorilo jadro Uhorska, Bratislava sa stala jeho hlavným mestom, korunovačným miestom uhorských kráľov, miestom zasadania snemov. Sídlili v nej všetky ústredné uhorské orgány, do Trnavy presídlilo ostrihomské arcibiskupstvo, v Trnave a Košiciach vznikli univerzity. Južná časť Slovenska tvorila hranicu medzi Uhorskom a Osmanskou ríšou.
Slovensko, ktoré zostalo vo Ferdinandových rukách, sa ocitlo pod bezprostrednou a trvalou hrozbou osmanskej expanzie. Slovensko-maďarské pohraničie sa stalo územím ktoré vzdorovalo a trpelo výbojmi. Hrad Drégeľ bol zaradený do sústavy hradov, ktoré mali zabezpečovať obranu ipeľskej oblasti a banských miest pred Turkami.
Turecký tlak na sever sa na chvíľu zastavil po tom, čo sa Osmani rozhodli spraviť poriadok v Perzii. Podľa mieru uzavretého roku 1547 sa Ferdinand zaviazal platiť sultánovi každoročne „čestný dar“ 30-tisíc zlatých dukátov, čím podľa islamského práva potvrdil svoje vazalské postavenie. Uhorsko uznalo Osmanom právo na územia, ktoré už okupovali.
Aj v období mieru, ktorý sa z času na čas uzatváral, Turci znamenali pre Uhorsko smrteľné nebezpečenstvo. Obsadzovali jeden hrad za druhým, vyhrávali veľké i malé bitky, no vari najstrašnejšie boli ich lúpežné výpravy. Objavovali sa nenazdajky, prepadávali ľudí v poli a odvliekli ich aj s dobytkom, ničili a pálili neopevnené obce, takže postaviť im včas do cesty sústredené sily bolo nevyhnutnosťou a najväčším, najpálčivejším problémom.
Po vysporiadaní problémov s Perziou prišlo na rad Uhorsko. Na jar 1552 napadlo zvyšky Uhorského kráľovstva obrovské osmanské vojsko. Zaútočilo z troch strán. Jeden prúd mieril proti habsburským pevnostiam na hraniciach Sedmohradska, druhý, podporovaný krymskými Tatármi, dostal za úlohu paralyzovať habsburské protiútoky, napokon tretí, pod vedením budínskeho miestodržiteľa Ali Hadim pašu, mal rozšíriť teritórium okolo Budína. Ali Hadim paša bez väčších problémov dobyl Vesprém v Zadunajsku a po prekročení Dunaja zaútočil na malé hrady na juhu Uhorska, ktoré chránili prístup k stredoslovenským banským mestám.
Juraj Šucha (Szondy) – kapitán hradu Drégeľ
Po páde Novohradu sa do prednej línie dostal hrad Drégeľ. Hrad už mal za sebou takmer tristoročnú existenciu. Nebol modernizovaný a ani riadne udržiavaný. Po tom, ako Turci obsadili Ostrihom a hrad Novohrad, arcibiskup Pavol Várday v roku 1546 vymenoval Juraja Šuchu (Szondyho) za kapitána hradu Drégeľ.
Kto bol Juraj Šucha, ktorý sa stal symbolom a hrdinom protitureckého boja? Podľa väčšiny autorov pochádzal z chudobného zemianskeho rodu z Turca, podľa iných mal meštiansky pôvod. Existuje však aj predstava, že sa z poddanstva prebojoval až do hodnosti kapitána. O jeho dospievaní vieme len to, že v detstve si ho zobral na výchovu na hrad Sklabiňa turčiansky župan František Révay, ktorý mu dal potrebné vzdelanie. Tu získal aj vojenské zručnosti a stal sa rytierom. O niečo neskôr požiadal o zmenu priezviska na Szondy, podľa obce Szond v Báčskej župe v Srbsku. Je možné, že Szondyho rodina prišla odtiaľ do severnej časti Uhorska v službách Révayovcov, po úteku pred rozmáhajúcimi sa tureckými výbojmi po bitke pri Moháči. Neskôr vstúpil mladý zeman Šucha alias Szondy, tak ako sa na tú dobu patrilo pre príslušníkov šľachtického stavu, do armády. Čoskoro sa stal dôstojníkom a neskôr aj hlavným kapitánom hradu, ktorý stál Osmanom v ceste na sever, k bohatým banským mestám.
Prevaha Osmanov pri dobývaní hradu
Hrad ktorý dostal Šucha do správy bol z každej stránky v žalostnom stave, stavebne aj personálne. Navyše, hradný komplex bol ťažko poškodený výbuchom pušného prachu uskladneného v hradnej veži, po zásahu bleskom. Kapitán hradu zúfalou korešpondenciou upozorňoval vrchnosť na úbohý stav, žiadal vystavať nové opevnenie a posilniť posádku, ale pomoci sa nedočkal. V roku 1550 bolo na hrade len asi šesťdesiat mužov, až o dva roky, keď sa turecká hrozba stala akútnou, poslal panovník Šuchovi – aj to v poslednej chvíli – štyridsať žoldnierov a tesne pred príchodom Turkov prišlo ďalších 26 vojakov z Banskej Štiavnice. Ako píše historik, "Štiavničania sa nádejali, že György Szondy blížiacich sa Turkov pri Draguli zadrží".
Začiatkom júla 1552 obkolesilo hrad Drégeľ asi 10-tisíc Turkov. Nie je to presné číslo, udávaný počet útočníkov kolíše od 8- do 12-tisíc mužov, ale aspoň na približnú predstavu to stačí. Viedol ich budínsky miestodržiteľ Ali Hadim paša. Turci obsadili prístupové cesty zo Šiah a Gyarmatu, záchranné jednotky však neprišli ani z jednej strany. Kráľovské vojsko na čele s veliteľom rakúskych pohraničných oblastí Erazmusom Teufellom (prezývaným aj „Diabolský Matúš“) zostalo stáť nečinne v tábore v neďalekých Leviciach. Generál Erazmus Teuffel, aj kráľovská armáda, neskôr zaplatili za váhanie veľkú cenu. V bitke pri Plášťovciach, najväčšej od čias Moháča, o mesiac neskôr, uhorská armáda bola rozprášená. Zajatý generál Teuffel, aby sa lacnejšie zo zajatia vykúpil, zatajil svoje meno a vojenskú hodnosť. Sultán takéto fígle neuznával, generál Teuffel bol zašitý do koženého vreca, a hodený v Konštantínopole do mora. Písal som o tom v blogu:
Prevaha Osmanov utáborených pred drégeľským hradom bola obrovská, vari stonásobná. Na dobytie hradu sa navyše dobre pripravili. Pritiahli štyri ťažké delá schopné zrúcať aj oveľa pevnejšie hradby, ako boli drégeľské. Obrancovia boli výrazne slabší aj z tejto stránky, mali len dvanásť hradných pušiek a dve malé delá.
Útok na hrad a hrdinská smrť Juraja Šuchu
Ali paša útok neodkladal. Hneď prvú noc prikázal budovať ochranné valy a palebné postavenia pre delá a mažiare. Skoro ráno začali Turci paľbu, z blízkeho návršia ostreľovali narušené hradby, vo dne v noci burácali delové výstrely. Tenké hradobné múry boli pre turecké delostrelectvo vynikajúcim cieľom. Turci podpálili obranné prístavby postavené narýchlo zo zeminy a dreva, vtlačili obrancov do citadely. Pri frontálnom útoku však obrancov nepremohli a so značnými stratami ustúpili. V zrúcaninách, na ktoré hrad premenila turecká delostreľba, obrancovia srdnato bojovali, hrdinsky odolávali štyri dni.
Na štvrtý deň Turci prelomili bránu a pripravili sa na rozhodujúci protiútok. Ešte predtým však Ali paša prerušil paľbu. Farár Martin zo susednej dediny priniesol obrancom hradu pašovu výzvu, aby sa vzdali. Sľúbil im slobodný odchod, no Šucha odmietol – rozhodol sa hrad brániť až do úplného konca a umrieť so cťou. Dal spáliť cenné veci v hrade, rozlúčil sa so svojimi dvanástimi koňmi a zabil ich. Bol pripravený na smrť, ľúto mu však bolo dvoch malých chlapcov žijúcich na hrade, ktorých si zobral na výchovu. Často svojim spevom a brnkaním na mandolínu pomohli vojakom zabudnúť na nebezpečenstvo a útrapy. Ali pašovi, po parlamentárovi Martinovi, vyslal tieto dve pážatá spolu s dvomi omilostenými tureckými zajatcami a žiadosťou, aby chlapcov vychoval k udatnosti a jeho telo dal pochovať.
Posádka hradu, napriek beznádejnej situácii prisahala, že bude bojovať do posledného muža. Deviateho júla turecké vojsko rozstrieľalo delostrelectvom aj hradný palác a zaútočilo. Keď Turci vtrhli na nádvorie, Šucha prikázal vypáliť poslednú delovú salvu a potom sa so šabľou v ruke, na čele zvyšku svojich vojakov, vyrútil do beznádejného protiútoku. Ďalšie udalosti sú obostreté legendami. Posádka bojovala do posledného muža. Šucha ešte aj potom, keď mu guľka prestrelila koleno, pokračoval pokľačiačky so šabľou v ruke v boji. Bil sa ako lev, kým ho neskolilo niekoľko tureckých výstrelov a v ľútom boji mu odsekli hlavu.
Po boji pašovi priniesli hlavu hradného kapitána. Ali paša ocenil jeho hrdinstvo, dal vyhľadať celé rozsekané telo a ako príklad statočnosti a udatnosti, dal ho pochovať s vojenskými poctami na návrší medzi hradom a dedinou Drégelypalánk. Toto miesto sa dnes volá Arany gomb. Pri pohľade z hradu na Drégelypalánk ho vidíte v popredí nad záhradkárskou osadou.
Ali paša vedel oceniť hrdinstvo kapitána Šuchu, splnil aj žiadosť týkajúcu sa dvoch chlapcov ktorých mu Šucha poslal pred rozhodujúcou bitkou. Vie sa s istotou, že ešte aj o štyri roky neskôr boli stále na Ali-pašovom dvore. 30. decembra 1556 sa o tom paša zmieňuje v liste adresovanom uhorskému protitureckému bojovníkovi Jánovi Krušičovi: „Tu mám dve deti ktoré som dostal od Györga Szondyho, jedno sa volá Libardy a druhé Sebestyén„
Dnes už nemožno povedať, kde končí pravda a začína sa legenda, ale hrdinstvo v tejto nešťastnej vojne bolo najvyššou devízou. Turci bez problémov, nezriedka celkom bez boja, získali oveľa mocnejšie hrady s početnejšou posádkou ako Drégeľ. Po páde hradu Drégeľ Turci vo veľmi krátkom čase obsadili aj Sečany (Szécsény), Hollókö a Bujak na ľavom brehu Ipľa, na pravom boli obsadené Ďarmoty a opevnený premonštrátsky kláštor v Šahách. Ten premenili na vysunutý operačný bod spojený s okupovaným územím bezpečným brodom. Ipeľská pohraničná línia sa rozpadla – cesta do stredoslovenských banských miest bola voľná. Ipeľské pevnosti mali v rukách Turci.
Györg Szondy je pre Maďarov ospevovaným národným hrdinom, u nás si na Juraja Šuchu z Turca málokto spomenie.
Hrdinstvo Juraja Šuchu, ako obyčajného človeka z ľudu, sa stalo legendou, žiaľ iba Maďarskou. V Maďarsku sa kult György Szondyho rozšíril a aj na hrade Drégeľ je jeho symbolický hrob, rovnako ako aj v Drégelypalánku. Jeho hrdinskú smrť oslávilo viacero maďarských romantických básnikov 19. storočia, medzi nimi aj jeden z najväčších autorov mnohých historických spevov - János Arany. Szondyho meno nesú ulice, ako aj mnohé inštitúcie v celom Maďarsku.
Pri hodnotení historickej úlohy Szondyho o ňom maďarský historik Ignác Acsády napísal:
„Naša história je plná hrdinov, vlastencov, mučeníkov, ktorí rovnako ako on obetovali svoje životy za náš národ. Niektorí z nich sú väčší, ich životy a úmrtia mali hlbší a trvalejší vplyv na osud krajiny. Sú takí, ktorí mocnejšími prostriedkami umiestnili svoju nesmrteľnosť na luxusnejšiu a jasnejšiu scénu. Ale aj medzi tými najväčšími, najúžasnejšími je len málo takých, ktorí čarom svojej osobnosti, kúzlom svojej mužnosti, krištáľovou čistotou celého života a veľkoleposťou svojho obetovania vzbudzujú také úprimné sympatie, ako György Szondy."
O legende s dvoma zachránenými chlapcami a hrdinstve Juraja Šuchu pri obrane hradu Drégeľ hovoria viaceré videá na youtube, žiaľ všetko maďarské.
Známa speváčka Zsuzsa Konc, ktorá hviezdila v 70.-80. rokoch, nahrala zhudobnenú báseň „Szondi két apródja“ o legendárnom Szondy Györgym a jeho dvoch drobčekoch.
https://www.youtube.com/watch?v=zD8phwP-B5U
Aby som bol spravodlivý, aj na Slovensku si spomenuli na hrdinu, ktorý za vlasť položil v ľútom boji s Osmanmi život. Gymnázium v Šahách, s vyučovacím jazykom maďarským, nesie meno Juraja Szondyho.
Putovanie na hrad Drégeľ
Na hrad Drégeľ sa dostanete veľmi jednoducho. Po prechode štátnej hranice na okraji Šiah pokračujete cestou E77 povedľa prvej maďarskej obce – Hontu. Ďalšou obcou bývalej hontianskej župy na trase do Budapešti je obec Drégelypalánk.
Odporúčam z cesty E77 vojsť do obce druhou odbočkou vľavo (bod 1. na mape). Privedie vás do stredu obce k symbolickému náhrobku Szondy Györgyho (bod 2. na mape).
Od symbolického náhrobku v strede obce je dobré smerové značenie k hradu. Na konci obce zabočíte doprava popri železničnej trati, prejdete popod viadukt hlavnej cesty a zakrátko, nechráneným priecestím, aj cez trať. Dostanete sa na spevnenú poľnú cestu, ktorá vás privedie na parkovisko, na ktorom návštevníci hradu odstavujú autá (bod 3. na mape). Z parkoviska je to na hrad 2,5 kilometra. Najskôr vás chodník privedie k trati pri miestnej železničnej zastávke. Po prechode trate prídete na lúčku k prameňu horskej vody nazvanému Schaffer kút (bod 4. na mape).
Čaká vás približne 2300 metrový pochod cez les priamo hore do kopca po červenej značke v tvare helvétskeho kríža, pri ktorom prekonáte výškový rozdiel 230 metrov. Náučné tabule rozmiestnené po trase informujú o geologickom pôvode pohoria, faune a flóre. Prekvapilo nás, že text je aj v slovenskom jazyku. Pred záverečným, najprudším stúpaním je vtipne kreslené upozornenie, dávajúce turistom možnosť výberu. Tí zdatnejší si môžu skrátiť cestu 250 metrovým prudkým výstupom k hradu. Turistov s bakuľami posiela tabuľa na 750 metrový kruhový chodník, ktorým sa vstupuje do hradu (bod 5. na mape) miernejším chodníkom z opačnej strany.
Hoci oporné „bakule“ ešte nepotrebujeme, rozhodli sme sa, tak ako väčšina návštevníkov hradu, pre dlhšie no miernejšie stúpanie. Les pred nami zredol a dostali sme sa do podhradia na miesta, kde 9. júla 1552 hradný kapitán Juraj Šucha (Szondy György) vybojoval svoj posledný boj. Upozorňuje na to pamätný reliéf).
Významný slovenský národovec Andrej Kmeť nám zanechal nielen „pamiatky časov dávnych“ v múzeách, ale aj myšlienky a ponaučenia, ktoré sú platné storočia. Tu je jedno z nich.
„Zbierajme pamiatky časov dávnych, aby zachovali sme ich pre ďalekú budúcnosť. V potomstve chceme mať uctených predkov svojich, keď hľadáme, zbierame a na bezpečnom mieste zachraňujeme všetky pamiatky, ktoré pôda otcovská či vo vnútri a či na povrchu svojom zachovala po nich. V tých pamiatkach skrýva sa veľmi pekné a hlboké poučenie“.
Staré latinské príslovie hovorí „Dulce et decorum est pro patria mori“, teda „Sladké a čestné je zomrieť za vlasť“. Juraj Šucha (Szondy) bol práve takým „čítankovým“ hrdinom. Samuel Borovský v roku 1906 v encyklopedickom diele o Novohradskej župe píše (preklad z maďarčiny): „Šucha bol asi tiež slovenského pôvodu, čo mu naskrze neuberá z jeho nesmrteľnej slávy“. Akých slávnych hrdinov má Slovensko zo starších čias? Vystačíme si vari s Jánošíkom a Móricom Beňovským? Návštevou hradu Drégeľ sme si pripomenuli nášho zabudnutého hrdinu, ktorý položil život pri ochrane kresťanskej Európy.
