Najskôr doplním citát o Chive z Ottovho náučného slovníka: "Chíva leží v úrodné krajině zavlažené průplavem Čirdželi. Jest to špinavé, bídné hnízdo, mající asi 1200 domků z hlíny; záp. čásť města jsou pole a zahrady. Město obehnáno jest nízkou, hliněnou zdí; ve středu na malém návrší jest citadella. Má 30 mešit, z nichž nejpěknější jest mešita Polvan-Ata z cihel, obsahující hroby svatých a chánů, jmenovitě patrona Chívy Polvána. Mimo to jest zde 22 medres a velký bázár. Průmysl obmezuje se na výrobu koberců a hedvábných a bavlněných látek. Obyvatelstvo páčí se od 6000 do 20.000; skládá se hlavně z Uzbeků, Sartů a Peršanů".
V Buchare strávila naša rodinná minivýprava štyri dni, bohaté na zážitky a stretnutia s charizmatickými ľuďmi, o jeden deň viac som v našom pláne vyhradil na Chivu a jej okolie.
Z Buchary do Chivy je to 455 kilometrov. Presúvame sa taxíkom, ktorý po nás poslal majiteľ rodinného minihotela, u ktorého budeme v Chive bývať. Je to pohodlné a vôbec nie drahé riešenie. Vyrážeme skoro ráno. Cesta vedie cez púšť Kyzylkum. Nie je to žiadna romantika plná krásnych zlatých dún, ale prázdna a vyschnutá krajina, kde tu posiata kríkmi a občasnými dedinkami s čerpacími stanicami. Treba vedieť, že všetky autá a autobusy v Uzbekistane, možno s výnimkou Taškentu, jazdia na metán, ten treba do áut dopĺňať častejšie. A tak z monotónnosti vytrhne človeka nielen natriasanie na výtlkoch, ale aj potreba vystúpiť z auta pár desiatok metrov pred čerpacou stanicou metánu. Do nej môže vstúpiť s autom iba vodič. Platí to aj pre pasažierov autobusov, vystúpia si a počkajú pri ceste, pokiaľ "maršrutka", nesúca metánové "bomby" na streche, natankuje.
Cesta po výjazde z Buchary je na prvých 120 kilometroch poriadne drncadlo. Radšej sedíme ticho, aby sme si neodhryzli jazyk. Potom rozbitú cestu nahradí čerstvo vybudovaná diaľnica a auto sa rozbehlo radostnejšie. Akoby sme presadli z rebriňáku do monopostu F1. Môžete si na internete prečítať, že ruská spoločnosť Lukoil už investovala do vybudovania Kadmynského komplexu, ťažiaceho zemný plyn, 7 miliárd USD. Ďalšie 3 miliardy preinvestuje do konca roku 2022. V pláne má vyťažiť v Uzbekistane na šiestich závodoch ročne 4,4 miliárd kubíkov plynu. No a s tým je spojené aj budovanie infraštruktúry, vrátane ciest a železníc, potrebných pre dopravu zariadení a skvapalneného plynu. Naše auto fičí po novej diaľnici a ja rozmýšľam, ako sa stráca s industrializáciou krajiny jej romantika a čaro, ktoré očakáva turista.
Naľavo od diaľnici sa vyprahlá púšť farbí do zelena, tečie tam rieka Amudarja. Bájny Oxus svojho času prekonával aj Alexander Veľký so svojimi vojakmi pri slávnom ťažení na východ. Prejsť obrovskú rieku so 140 bojovými slonmi, to bol veru v tej dobe poriadne tvrdý oriešok. Tam za riekou je už Turkmenistan. Dnes Amudarja tvorí na niektorých miestach hranicu medzi Uzbekistanom a Turkmenistanom. Koniec koncov, aj Chiva, do ktorej máme namierené, leží len pár desiatok kilometrov od hranice s Turkménskom.
Dobre že klimatizácia v našom aute funguje, vonku sa to zase blíži k štyridsiatke. V Uzbekistane majú zákon o teplote. Keď stúpne teplota nad 45 stupňov Celzia, zastavuje sa podľa zákona práca, alebo sa platí dvojnásobná mzda. A pretože väčšina podnikov je štátnych a štát samozrejme peniaze nemá, teplota oficiálne nad túto hranicu ešte nikdy nevystúpila. Vonku je hoci aj 50 stupňov, oficiálne sa prehlási, že “štátny” teplomer ukazuje iba 44,5 stupňa. Aspoň tak nám to objasňuje náš šofér Chasan,
Krátko po poludní prichádzame do Chivy. Malý hotelík, ktorý som rezervoval z domu, leží vo vnútri starého mesta Ičan Kala. Naše auto prechádza najskôr moderným mestom a potom, po prekročení mohutných hradieb, akoby sme vstúpili do rozprávky. Neuveriteľný kontrast, vonku pred hradbami je moderné mesto a za nimi rozprávka, v ktorej poletujú okrem havranov na hradbách, dotvárajúcich rozprávkovú atmosféru, aj príbehy starej Chivy. Sú pretvorené do palácov, hrobiek a minaretov. Tehlové hradby pevne strážia tajomstvá Ičan Kaly pred okolitým svetom.
Uprostred 40-tisícovej Chivy leží na ploche 0,26 km2 opevnené územie Ičan-kala. Práve táto vnútorná časť Chivy v sebe ukrýva jedinečný zachovalý doklad moslimskej stredovekej stredoázijskej architektúry, ktorá sa kompletne dostala aj do zoznamu UNESCO. Pre lepšiu predstavivosť veľkosti starej Chivy, za mohutnými hlinenými hradbami by sa dalo umiestniť 35 futbalových ihrísk. Skoro 10 metrov hrubé tehlové steny opevnenia schovávajú v tieni 250 domov a 50 veľmi dobre zachovalých unikátnych pamiatok, poväčšine z 18. a 19. storočia.
Tak ako v minulosti, aj teraz sa dá do Ičan Kaly vstúpiť cez hradby iba niektorou zo štyroch brán. Bogča darvaza (Záhradná brána) je na severe, Toš darvaza (Kamenná brána) na juhu, Palvan darvaza (Zápasnícka brána) na východe a Ata darvaza (Otcova brána) na západe. Ata darvaza je hlavnou mestskou bránou, kedysi vchádzal ňou aj chán a jeho návštevy. Je vskutku monumentálna – 10 metrov vysoká a 4 metre široká. Pri pohľade na východnú bránu Ata darvaza na nás dýcha atmosféra Hodvábnej cesty. Práve tu, pri Otcovej bráne, odohrával sa svetovo známy trh s otrokmi. V stenách okolo brány sú dodnes viditeľné výstupky, ku ktorým sa otroci priväzovali. Otrok bol tovarom, tak ako všetko iné. Cena najdrahšieho silného slovanského otroka sa vraj rovnala štyrom ťavám.
Čo o Chive píše história - O pôvode názvu mesta existuje spústa legiend. Podľa jednej z nich, zakladateľom Chivy nie je nikto iný, ako Sim - jeden z troch synov biblického Noa. Ten mal vo sne uvidieť 300 horiacich pochodní, čo považoval za znamenie a tak na tomto mieste vykopal studňu Chejvak. Podľa nej sa pomenovalo mesto, ktoré okolo studni vzniklo. Druhá legenda hovorí o tom, že mesto vyrástlo okolo prameňa v malej oáze, v ktorej sa zastavila karavána. Keď kupci ochutnali chladnú a krištáľovo čistú vodu, zvolali nadšene “Chej Vach!“ – čo znamená „Ó, aké skvelé“. A oáza dostala meno.
Nech je ako je, Chiva na začiatku nášho letopočtu a ešte niekoľko storočí potom nebola ničím iným, iba malým opevneným útočiskom proti lupičom karaván, dobre ukrytým v púšti. Hoci cez Chivu vedie odbočka z Hodvábnej cesty do Ruska, Chiva nebohatla z obchodu tak, ako Samarkand a Buchara. Ani po obsadení územia Arabmi v roku 712 a ani počas Ghaznovského sultanátu vytvorenom Seldžukmi v roku 995, Chiva „nehrá prvé husle“. Je v tieni iba necelých 100 kilometrov vzdialeného mesta Gurgandž, alebo Urgench (teraz Kunya Urgench v Turkmenistane), v ktorom sídlili emiri, spravujúci územie. Do povedomia sa Chiva začína dostávať vďaka krutému obchodu s otrokmi až v 7. storočí. V dobách Hodvábnej cesty bývali otroci žiadaným tovarom a platidlom. Väčšinu otrokov tvorili Kurdovia, Peržania, Turkméni a Kazaši. Avšak za najcennejších otrokov sa považovali Slovania - hlavne muži z Ruska a ženy z pobrežia Jadranu. Hovorilo sa, že kto chce mať najkvalitnejšieho otroka, musí za ním do Chivy. Otrokov do týchto končín "expedovali" aj veľkomoravské kniežatá. Slovania neboli vždy "čítankovým holubičím národom", ale aj dobre zarábajúcimi otrokármi, ktorí obchodovali s kupcami z Orientu. Otrokov získavali z dobytých území, ale zrejme aj z vlastných radov, z tých nešťastníkov, ktorí sa odmietali dať pokrstiť.
Možno práve to že Chiva stála tak trochu bokom od hlavných politických udalostí spôsobilo, že krvavé vyčíňanie hord Džingischána v rokoch 1219-21 nedopadlo na Chivu až tak devastačne, ako na susedné centrum Chórezmskej ríše - Urgench. Rovnako, takmer v tichosti, Chivu pripojil k svojej ríši v 1338 roku Timur. O niečo horšie dopadla po nájazde Timurovej armády susedná Buchara, veď odtiaľ musel Timur vykúriť chána Čagataja, riadiaceho časť ríše, dobytej kedysi Džingischánom.
Svetlá budúcnosť svitla Chive až v roku 1598, po vzniku Chivskeho chanátu. Vytvoril ho uzbecký kmeň Shaybánovcov, ktorí sa dostal k moci. Začal veľký rozvoj Chivy. Bolo vybudované opevnenie mesta a postavená väčšina stavieb, ktoré môžeme dnes v pôvodnej podobe obdivovať.
Chivskí cháni sa do dejín neslávne zapísali svojou krutosťou. Každému cudzincovi, ktorý prenikol do chanátu, mala byť odseknutá hlava. Väzňov trýznili, mučili a bežne popravovali a to aj za drobné priestupky. Vojenských zajatcov nabodávali na kôl a telami nebožtíkov na koloch ozdobovali na výstrahu hradby. Obchod v Chive však rozkvital. V meste vyrástla skvelá islamská architektúra, nové paláce, mešity a medresy. Jadro mesta obkolesili 2 kilometre dlhé a 10 metrov vysoké hradby.
V 19. storočí sa panovanie uzbeckých chánov chýli ku koncu. Chivský chanát súperil v nekonečných vojnách s Bucharským emirátom. Chivu sa snažilo ovládnuť aj Rusko. Imperátor Peter Veľký po prvýkrát použil definíciu bezpečnej ruskej hranice a tá platí dodnes: "bezpečná hranica je tá, na ktorej z obidvoch strán stojí ruský vojak“. Generálovi Kaufmanovi sa podarilo v roku 1873 ovládnuť Chivský chanát. Dôvodom záujmu Ruska o Chivu bola potreba otvoriť obchodnú cestu do Indie a vraj aj oslobodenie ruských otrokov. S otrokmi sa v Chive obchodovalo ešte začiatkom 20. storočia. Chivský chanát po porážke uznal ruského cára za svojho vládcu, zaplatil Rusku všetky náklady na vojenskú výpravu a zrušil otroctvo. Chiva sa stáva ruským protektorátom, kde o vnútorných záležitostiach mohol stále rozhodovať chán, ale zahraničnú politiku riadilo Rusko.
Definitívnu bodku za skostnatelým chanátom urobil v roku 1920 boľševický generál Frunze. Donútil chána Saiyda Abdullaha abdikovať a vyhlásil tu autonómnu Chórezmsku ľudovú republiku. Tá bola o štyri roky neskôr rozdelená medzi novovytvorenú Uzbeckú a Turkménsku SSR.
Chiva leží 40 kilometrov južne od súčasného toku rieky Amudarja. Životodárna voda do mesta s 55-tisíc obyvateľmi prúdi kanálmi Palvan, Serčali a Ak. Staré mesto Ičon Kala je od 1990 roku zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Takto je tu chránených na pomerne malej ploche 26 hektárov vyše 300 historických objektov, mešít, medres a minaretov. Je to najväčšia koncentrácia na 1m2 UNESCO-m chránených objektov na svete.
Čo sa dá v Ičan Kale obdivovať? prehliadku začíname od brány Ata darvaza.
Medresa chána Muhammada Amina je hneď vpravo za bránou Ata darvaza. Bola je postavená v rokoch 1851-54. So svojimi rozmermi 72x60 metrov bola najväčšou v Strednej Ázii. Kedysi mala okrem učební aj 125 veľmi stroho zariadených izieb, v ktorých žilo až 260 študentov. Pri štúdiu museli absolvovať 3 cykly po 7 rokov, teda študovali a žili tu 21 rokov. (Ako to bolo s prepadajúcimi žiakmi, to som sa nedozvedel, žeby tu žili a študovali dosmrti?). Na hlavnom portály medresy je arabský nápis: „Táto krásna stavba bude stáť naveky pre radosť potomkov“. Síce bývalá medresa dodnes stojí, ale ako náboženská škola bola zatvorená v roku 1920. Potom slúžila ako väzenie, neskôr bola nemocnicou, no a dnes je v nej hotel, turistická kancelária a zmenáreň. V jej susedstve stojí neprehliadnuteľný a jedinečný minaret Kalta Minor (Krátky, alebo Nedokončený).
Minaret Kalta Minor - jeho výstavbu začal po dostavaní medresy v roku 1854 chán Muhammad Amin. Minaret mal byť pôvodne vysoký 80 metrov, mal byť najvyšším v Strednej Ázii. Matematici vypočítali, že sa z neho bude dať dovidieť až do 450 kilometrov vzdialenej Buchary. Priemer v základoch je 14,2 metra. Z pôvodne plánovanej výšky bolo postavených iba 26 metrov. Unikátnu pamiatku z neho nerobí iba to, že nebol dostavaný. Unikátnym ho robí aj jeho krása, celý je pokrytý nádhernou tyrkysovou mozaikou, pripomínajúcou koberce. Práce na stavbe boli zastavené už rok po začatí výstavby, chán Muhammad Amin, ktorý ju staval, bol zabitý. Legenda však ponúka romantickejšiu verziu. Keď sa vraj bucharský emir dozvedel o zámere postaviť v Chive najvyšší minaret, rozhodol sa v Buchare postaviť ešte vyšší. Preto sa tajne dohovoril so staviteľom chivského minaretu, že keď dokončí stavbu v Chive, príde stavať ešte vyšší minaret bucharský. Chivský chán sa o tom dozvedel a vydal rozkaz: „zabite staviteľa ihneď, ako stavbu môjho minaretu dokončí“. A ten, aby unikol smrti, utiekol. A my dnes môžeme obdivovať nedokončený minaret.
Palácové námestie a chánska rezidencia Kunja Ark - Pri minarete Kalta Minor vstupujeme na palácové námestie. Slúžilo ako miesto vojenských prehliadok a tiež miesto verejných popráv. Celú západnú stranu námestia zaberá chánska rezidencia Kunja Ark (stará pevnosť) s rozmermi 130x93 metrov. Bola vybudovaná v rokoch 1687-88 ako hlavné sídlo vládcu Chivy. A viete ako chán vybral miesto, na ktorom bude jeho palác stáť? Presne tak, ako bucharský sultán pri výstavbe svojej letnej rezidencie, použil baranie mäso. Kde zostalo najdlhšie čerstvé, tam sa stavalo, tak velila tradícia. V Kunja Ark bola neskôr vybudovaná mincovňa, hárem a dve mešity, zimná a letná. Posledný chán obýval rezidenciu až do roku 1920, kedy bol zvrhnutý boľševikmi a utiekol pred nimi do Afganistanu. Dnes je tu múzeum.
Väzenie Zindan - Na námestí, pred vstupom do Kunja Ark stojí väzenie Zindan. Väznili tu odsúdencov na smrť. Dnes je tu obchod so suvenírmi. Skúste vojsť a spýtať sa predavača, rád vám ukáže v podlahe ryhu, ktorou sa krv väzňov odvádzala do nádržky v podlahe uprostred väzenia. Chivskí cháni boli preslávení svojou krutosťou.
Cez hárem sa dá vystúpiť na strážnu vežu Ak-šejch-Bobo (Biely šejch) zo 14. storočia. Vežu poznajú domáci aj pod názvom Ašik-Bobo (= zaľúbený starec). Isto sa pod týmto názvom skrýva nejaká zaujímavá legenda. Veža tu stála ešte pred stavbou pevnosti. Otvára sa z nej najkrajší výhľad na mesto.
Súčasťou paláca Kunja Ark je aj mešita. Ajvan je v islamskej architektúre priestor patriaci k mešite, ktorý je z troch strán uzatvorený stenami. Tie nesú strop, štvrtá strana ajvanu je otvorená obyčajne smerom k nádvoriu mešity. Steny ajvanu letnej mešity v Kunja Ark sú obložené krásnou, ručne maľovanou majolikou. Kachličky sem priniesla karavána z Číny.
Džuma mešita je piatkovou mešitou. Je najstaršou a veľmi vzácnou dochovanou pamiatkou mesta. Predstavuje archaický typ najstarších mešít z dôb počiatkov islamu. Bola postavená už v 10. storočí v takej podobe, v akej ju vidíme dnes. Prestavaná bola iba jediný raz, keď mesto dobyl v roku 1740 šach Nadir. Ten údajne nespoznal, že ide o mešitu a dal pokyn na jej zbúranie. Skoro však zistil svoj omyl a nariadil okamžitú opravu. Pri nej mohli byť a boli použité pôvodné stavebné prvky. No v modlitebnej sále podopretej 213 drevenými stĺpmi, iba 7 stĺpov pochádza z 10. storočia.
Medresa Kutlug-Murad-inaka - Tak ako hlási nadpis nad vyrezávanou vstupnou bránou, medresu Kutlug-Murad-inaka dal vybudovať v rokoch 1804-1812 starý otec chána Chivy Allakulichana, Kutlug-Murad. Ten spravoval oblasť Kungrad, do ktorej Chiva patrila. V dvojpodlažnej medrese bolo okrem učební a mešity aj 81 izieb (kobiek) pre študentov a pod dvorom bol vybudovaný podzemný vodojem (sordoba), ktorý slúžil ako zdroj vody pre celú Ičan-Kalu.
Kutlug-Murad si želal, aby bol pochovaný v medrese, ktorú vybudoval. No súdené mu bolo umrieť ďaleko od Chivy a tak vznikol problém, ako splniť jeho poslednú vôľu. Podľa nemenných pravidiel, nemohol byť pochovaný v Ičan-kale, pretože na jej teritóriu neumrel. Hlavou múr neprerazíš, musela sa použiť chytrosť. Dočasne bola rozobraná stena starého mesta Ičan-kala oproti medrese pri Východnej bráne a prehlásilo sa, že medresa stojí na území Dišan-kaly (vo vonkajšom meste). Cez prielom v múre sa prenieslo telo Kutlug-Murada do medresy a uložilo sa do hrobu pod vstupným vestibulom. Želanie Kutlug-Murada bolo splnené, prielom zamurovali a všetci boli spokojní.
Medresa Islama Hodžu s minaretom bola vybudovaná v 1908 roku. Nechal ju postaviť vezír Islam Hodža, ktorý mal za vlády predposledného chána Asfendijara na starosti financie. Islam Hodža bol na tú dobu veľmi pokrokovým a medzi ľuďmi obľúbeným človekom. Inšpirovaný cestami do Ruska a Francúzska, snažil sa presadiť pokrok aj v chivskom chánstve. Zo svojich osobných prostriedkov vybudoval ruskú školu, ktorá nebola náboženskou ale svetskou, v roku 1912 presadil vybudovanie poštovo-telegrafnej stanice, dal vybudovať nemocnicu so 100 lôžkami, v ktorej pracovali ruskí doktori. Staval cesty a mosty, mal v pláne vybudovať železnicu a ukončiť tak izoláciu chánstva. Chcel tiež zaviesť administratívne reformy, obmedzujúce svojvôľu činovníkov. Publikoval a chcel dať schváliť manifest, obmedzujúci práva chánovi, aristokracii a duchovenstvu. Ako inak, mnohí hodnostári mali Hodžu plné zuby. On tušil, že má dni zrátané. Vraj vyhlásil: „Filozofi nikdy nezabíjali veriacich, veriaci často zabíjali filozofov“. A mal pravdu, sprisahanci s tichým súhlasom chána, Islama Hodžu zavraždili. A aby pokrok zastavili na dlhšiu dobu, zastrelili aj jeho syna. Ešte horšie dopadol priateľ a pomocník Islama Hodžu, staviteľ Raim Bergen, toho zakopali zaživa do zeme. Málokde na svete sa pokrok a reformy presadzovali tak ťažko, ako v Chivskom chanáte.
Mauzóleum Mahmuda Pahlavana, patróna Chivy - Najvýznamnejším a najnavštevovanejším komplexom starej Chivy je mauzóleom Mahmuda Pahlavana. Narodil sa v Chive v roku 1247 a bol krajčírom. Nikdy sa neoženil a nemal deti, celý život sa venoval iba trom činnostiam: krajčírstvu, písaniu básní a bojovému umenie, hlavne zápaseniu. Jeho sila ho preslávila v celej Strednej Ázii, prezývali ho „Herkules východu“. Vraj za svoje víťazstvá v zápasoch odmietal finančnú odmenu, namiesto toho si vyžiadal otroka a tomu potom daroval slobodu. Prehral iba jediný zápas. To vtedy keď sa dozvedel, že ak zvíťazí, porazeného súpera čaká smrť. Pahlavan zdvihol súpera nad hlavu a držiac ho na hrudi, ľahol si na lopatky. Po smrti mu bolo splnené posledné želanie, aby bol pochovaný vo svojej krajčírskej dielni. V 14. storočí začal vyrastať okolo krajčírskej dielne do dnešnej podoby pútnický komplex, ktorý je s posvätnou úctou navštevovaný pútnikmi z celej strednej Ázii. Dnešnú podobu získal komplex po prestavbe v roku 1810. Krásna kupola mauzólea a steny jeho interiéru sú pokryté tisíckami tyrkysových kachličiek.
Po stranách nádvoria a v jeho strede sa nachádzajú hrobky chivských chánov. Pre návštevníkov nie sú zďaleka tak zaujímavé, ako hrobka Pahlavana. Po prehliadke jeho hrobky a tichej modlitbe všetci návštevníci cúvajú, aby sa neotočili k svojmu patrónovi chrbtom.
Za vstupom z ulice do mauzólea sa ocitneme na nádvorí s malou studňou. Mieria k nej všetci návštevníci. Vode sa pripisujú liečivé účinky a schopnosť plniť aj tie najtajnejšie želania. Napijete sa, v duchu vyslovíte želanie a do roka ho máte splnené. Vraj ak sa z vody napije "čerstvá" nevesta, do roka bude mať dieťa. Už sme sa s takouto poverou stretli pri podstavci na korán v mešite Bibi Chánum v Samarkande. Zdá sa, že muži v Uzbekistane majú viacero náhradníkov.
Dielňa na ručnú výrobu hodvábnych kobercov a výšiviek v Chive bola zriadená pod záštitou UNESCO. Využil sa k tomu priestor bývalej medresy Jakobaja Hodžu z roku 1873. Cieľom zriadenia dielne je podporiť zachovanie tradičných remesiel.
Trefné príslovie platné pre celý Orient hovorí: „Koberec hreje dušu a teší oči“ . Orientálne koberce boli základom každej tradičnej domácnosti. Moslimovia nimi prestierali stôl, sedlá koní, vešali ich na stenu, používali ako prikrývky, spali na nich. Koberce sa stali skvelou podložkou pri modlení. S nimi mohli vykonávať modlitebné rituály aj mimo mešity, špeciálnym modlitebným koberčekom oddelili nečistú zem od duchovného spojenia.
Tkanie kobercov je namáhavé, monotónne, vyžadujúce veľkú trpezlivosť, pozornosť a zároveň bystrosť, presnosť a rýchlosť pohybu rúk. Skúsená tkáčka tak rýchlo uväzuje nite na osnovu natiahnutú na stojan, kovovým háčikom tak rýchlo zaťahuje uzol a utesňuje ho na správnom mieste, že je ťažko sledovať kmitanie jej zručných rúk. Skúsená tkáčka naviaže za jednu minútu až 40 a za deň až 8-9 tisíc uzlíkov. Muži vraj nevydržia tak dlho sústredene pracovať pri tak vysokom tempe a tak sa výrobou kobercov zaoberajú predovšetkým ženy.
Práca na výrobe jedného koberca môže trvať od 6 do 12 mesiacov, veď hustota pletenia (teda počet uzlíkov na štvorcový meter) je veľmi vysoká. K vytvoreniu vzorky na koberci treba spojiť státisíce a niekedy až viac ako milión uzlíkov na meter štvorcový. Ceny kobercov sa líšia podľa vzoru, rozmeru a hustoty pletenia. Ďalším kritériom kvality je spôsob výroby a materiál. Ručne tkané čisto hodvábne koberce sú, pochopiteľne, najhodnotnejšie. Cena klesá pri vyššom podiele vlny, či nižšej uhladenosti tkania. Podobne ako zlato či diamanty, orientálny koberec je celkom slušná investícia, môžeme ju prirovnať k zberateľstvu obrazov.
Palác Taš Chauli (kamenný palác). dal v rokoch 1830-38 postaviť chán Alla Kuli. Stavba trvala až 8 rokov a chán bol nespokojný s dlhou výstavbou. Vôbec sa nemaznal, stavbyvedúceho dal jednoducho naraziť na kôl, za nedodržanie termínu. Palác má plochu 80x80 metrov a skladá sa z troch častí, prepojených zložitým labyrintom chodieb. V juhovýchodnej časti je reprezentačný priestor, určený pre audiencie a nádvorie s letnou a zimnou mešitou. Pri vchode do tejto časti sedel zapisovateľ, ktorý kontroloval prichádzajúcich návštevníkov a poučoval, ako sa majú chovať.
V ďalšej časti paláca je hárem pre 40 chánových konkubín. Svoje izby tu mali tiež štyri oficiálne manželky chána. Chán a jeho dvor mali prísne strážené priestory, v ktorých sa skrývali háremové dámy nielen pri intímnych záležitostiach. Tu nielen pôžitkárčili, ale aj spriadali intrigy a kuli pikle. Arabské slovo hárem znamená „zakázané“. S háremami som sa stretol na cestách už veľakrát. Vždy pri pohľade na hárem si v hlave porovnávam skutočnosť s "nakrútenou" filmovou verziou háremu, akú nám ukazujú v nekonečných tureckých seriáloch. Teda aj v tom "mojom filmovom háreme", hárem je rozľahlý, s mnohými šmajchlkabinetmi, zurčiacimi bazénikmi, otomanmi na pololežanie, orientálnymi vôňami, brušnými tanečnicami, naplnený erotikou a vzrušením. No ako vidíte, hárem v paláci Taš Chauli vyzerá ako internát zo 17. storočia. Ani molekula vzrušenia, ani najmenšia vônička, pamiatočka erotiky. Ani jeden z návštevníkov však nepochybuje o tom, že aj tento hárem existoval a fungoval presne tak, ako ten "môj filmový" a prežíval tu zopár storočí.
Ako som sa dostal do uzbeckej televízie - Poznáte toho pána v bordovej košeli? Nepoznal som ho ani ja. Pohyboval sa po Ičan-kale v skupinke s kameramanom a fotografom, ktorí natáčali rozruch, aký vyvolávala prítomnosť tohoto mladíka na ulici. Hlavne dievčatá chceli od neho podpis a spoločnú fotku. Tak som u toho "kockatého" zisťoval, čo je to za celebritu. Dozvedel som sa, že je to jedna z najväčších hviezd speváckeho neba v Uzbekistane, Bunyodbek Saidov. Navrhli mi natočenie rozhovoru s ním do televízie na tému: „nadšený Slovák, cestujúci po Uzbekistane“. Malo sa to objaviť v programe o podpore cestovného ruchu. Nadšenie z Uzbekistanu som predstierať nemusel, moje vyznanie vyznelo hádam úprimne. Takže poslúžil som ako doklad, že sa vďaka "múdremu riadeniu krajiny" rozvíja cestovný ruch. Už len to zavedenie zeleného koridoru na colnici letiska v Taškente a zrušenie víz je v porovnaní s tým čo bolo - paráda.
Uzbecký folklór - Hovorí sa, že národ a jeho dušu možno bližšie spoznať cez folklór, folklór je teda zrkadlom duše. Navštívili sme vystúpenie folklórnej skupiny, pri ktorom sa tancovalo, spievalo a hrali veselé scénky. Dojem? No čo ja viem, Lúčnica to zďaleka nebola, uzbecký tanec a ani hudba mi nelezie do uší. K spoznaniu duše kultúrou odlišného národa, trojtýždňový pobyt asi nestačí.
Tandyr - Sú niektoré veci v živote, ktoré zostávajú takmer bez zmeny v čase. Sú to veci, ktoré sú dokonalé „už od narodenia“. Jedna z týchto vecí je tandyr, široko používaný v Ázii a kaukazských národoch. V tandyre, peci guľovitého tvaru, zhotovenej zo zmesi hliny a vlny, sa oveľa ľahšie ako na grile dajú pripraviť rôzne pokrmy, ktoré sú neuveriteľne chutné a šťavnaté. Kúri sa v nich drevom, teplo sa akumuluje do hrubých stien na veľmi dlhú dobu. Premena dreva na drevené uhlíky zaistí originálnu chuť a pripravované jedlo je nielen chutné, ale aj zdravé. Na rozdiel od grilu alebo otvoreného ohňa, pri pečení v tandyre nevznikajú karciogénne látky.
Večer sa vrátime do Chivy, rozprávka v priestore Ičan-kaly s dychberúcimi stredovekými pamätihodnosťami pokračuje.
