V prvom blogu z Uzbekistanu som napísal, že na cestách "šoférujem" náš pomyselný lietajúci koberec. Šofér by mal poznať cestu, preto sa aj ja vždy na cesty, pri ktorých ma sprevádzajú rodinní príslušníci, dôkladne pripravujem. Scenár, ktorý dostanú spolucestujúci pred cestou do ruky, veľakrát podrobnosťou predčí tie programy, ktoré dostanete od cestoviek. V mojich blogoch ich začnem zverejňovať, možno niekomu pomôžu.
V najbližších dvoch dňoch nás čaká cesta púšťou Kyzylkum do jurtového tábora Safari pri jazere Ajdarkuľ, kde prespíme. Podvečer ďalšieho dňa nás čaká Buchara. Obyčajne si pri cestách prenajímame auto. Na prenajatom aute sme napríklad prešli Mexikom a už dnes máme rezervované auto, ktorým poputujeme o dva mesiace po Pobaltských krajinách. V Uzbekistane je to iné, iné v tom, že v pláne máme aj presuny púšťou za ruinami pevností Ćhorézmskej ríše. Chceme sa dostať aj tam, kde v púšti nie sú udržiavané cesty, kde vás cestovná kancelária autobusom neprivezie. Miestny človek s autom žiadne GPS nepotrebuje a taxíky sú v Uzbekistane lacné. Ak sa rozhodnete individuálne navštíviť Uzbekistan, aj vám takýto spôsob pohybu po krajine odporúčam, v mojej praxi sa osvedčil..
Plán cesty na dva dni:
Heslo dňa: "Nikto nemôže objaviť svet pre niekoho iného. Všetci to musíme urobiť sami za seba a pre seba".
Mesto Nurota - Po 190 kilometroch cesty vchádzame do mesta Nurota, s 30-tisíc obyvateľmi. Pomenovanie mesta vzniklo pospájaním dvoch slov, slova "nur", čo je po arabsky "lúč svetla" a slova "ata", čo je zase "otec". Nurota je teda "lúč otca". Povesť hovorí o tom, ako pútnici zablúdili v púšti a až lúč svetla, predierajúci sa medzi oblakmi, im ukázal cestu k prameňu so zázračnou liečivou vodou.
Z ďalších povestí si môžeme vybrať niektorú o tom, ako vznikol posvätný zázračný prameň, ktorý ideme v Nurote navštíviť. Vytryskol vraj na mieste, na ktorom podľa islamskej legendy Mohamedov zať Ali udrel do zeme palicou. Zdá sa, že zázračné liečivé pramene vznikali v minulosti iba búchaním palicou do zeme. Ak ste čítali môj blog z Jordánska, tak v Petre vytryskla voda potom, ako do zeme udrel Mojžiš. Nepozná niekto legendu o svätcovi, ktorý buchol do zeme a otvoril prameň v Piešťanoch?
Podľa inej legendy, jazierko v Nurota vzniklo na mieste, na ktorom spadol pred tisíckami rokov "ohnivý kameň", teda zrejme meteorit. Nie, nie je to ateistická legenda, to Alah podaroval veriacim "ohnivý lúč" a ukázal im cestu.
Pevnosť Alexandra Macedónskeho v Nurote.
Komplex "Čašma" (po tadžicky - prameň )
Najnavštevovanejším miestom komplexu, navštevovaného tisíckami veriacich, je bezpochyby posvätný prameň, ktorý je cieľom mnohých pútnikov.
Výdatnosť prameňa, ktorý napája jazierko, je 400 l/sek. Voda je rozvádzaná štyrmi historickými kanálmi do celého mesta. Má po celý rok konštantnú teplotu 19,50C a je silno mineralizovaná. Rozbormi bolo zistených 15 druhov chemických prvkov, vrátane zlata, striebra, jódu a brómu. Preto sa voda využíva v priľahlých kúpeľoch k liečeniu kožných a zažívacích chorôb a neurologických porúch (bróm má utlmujúce účinky). Prítomnosť striebra zabezpečuje čerstvosť vody aj pri dlhodobom skladovaní.
Púšť Kyzylku. - Cesta autom zo Samarkandu cez Nurota do jurtového tábora "Safari" je dlhá 250 km. Posledných 40 km sa predierame autom púšťou Kyzylkum. Jej rozloha s ťažko predstaviteľnými 298.000 km² (6x viac, ako Slovensko) ju radí medzi púšťami na 16 miesto. V turkistických jazykoch znamená Kyzylkum Červenú púšť, alebo Červený piesok. Púšť bola vždy tým miestom na zemi, pred ktorým ľudia cítili posvätnú bázeň. Hovorí sa, že púšť je živý tvor, ktorý môže buď prijať cudzinca , ktorý vtrhol na jej územie, alebo neprijať, všetko závisí na charaktere a náladách obidvoch strán.
Cesta sa pod kolesami nášho auta postupne stráca. Neklamný znak toho, že sa blížime do cieľa, k jurtovému táboru pri jazere Ajdarkuľ. Ak niekedy jazero Ajdarkuľ navštívite a rozhodnete sa tu prespať, môžete si vybrať jurty v tábore Ajdar, alebo tábor Safari. Ajdar je o niečo menej vybudovaný, ja som sa rozhodol pre Safari. V tábore Safari okrem nás a domácej rodiny, pozostávajúcej z asi 5 členov, ktorí toto všetko obsluhujú, niet nikoho. Dostávame dve jurty a pravdupovediac, som trochu sklamaný, čakal som menej komfortu a väčšiu autentičnosť. Tradičnou jurtou je v mojich predstavách jurta kočovníkov, vyrobená z ťavích koží. Dá sa poskladať tak, že ju na chrbte odnesie jedna ťava. Tieto tu majú zmodernizovanú konštrukciu a impregnovanú kryciu plachtu. V samostatnej murovanej budove je riešená kuchyňa, v ďalšej budove sú sprchy a WC. Nuž, onedlho tu bude zrejme aj televízor a internet. Nepasujem sa za uzbeckého odborníka na marketing, no nemyslím si, že prehnanou civilizáciou sem prilákajú väčšie množstvo zahraničných turistov.
Ťava baktrijská - V minulosti platila veľká múdrosť: "Keď ideš po púšti, nehádaj sa s ťavou".
Po chutnej a sýtej večery, ktorú pre nás pripravili v centrálnej jedálni, zoznamujeme sa s ťavami. Ťava dvojhrbá – baktrijská je mohutné, okolo 700 kilogramov vážiace, majestátne zviera. Preto ma aj trochu prekvapil vcelku ladný beh týchto „ozrút". Baktrijské ťavy žijú voľne už iba v Mongolsku a Číne. Tie voľne žijúce, sú na pokraji vyhynutia. Zato v domácom chove sa im darí, vo svete je okolo 1,5 milióna dvojhrbých tiav.
Keby sme sa chceli pozrieť do dávnej histórie tohto zvieraťa, tak prvé zmienky o ťave nájdeme približne z obdobia 4000 rokov pred našim letopočtom. Slúžili najmä ako ťažné zvieratá, ale využívalo sa tiež ich mlieko, mäso a koža. Ťava sa dožíva okolo 40 rokov. Zaujímavosťou je napríklad aj párenie v ľahu, čo je dôsledkom tvaru a umiestnenia pohlavných orgánov. Ťavia samica prináša na svet jedno mláďa každé 2 roky.
Asi najznámejšou zvláštnosťou tiav je ich schopnosť prežiť dlhú dobu bez vody, ťava vydrží bez vody až 40 dní. Práve preto sa hodí na pohyb púšťou. Dosť bol rozšírený názor, že vodu „si nosí" vo svojich hrboch, to však nie je pravda. V hrboch je uložený tuk a prežívanie bez vody umožňujú ťave iné osobitné zvláštnosti ich organizmu ako je napríklad kolísavá teplota ťavieho tela. Pri horúčavách je ich teplota až nad 40 °C, pri nižších teplotách klesne aj na 34 °C.
Večer zapraskala vatra a iskry vyleteli k hviezdnej oblohe. Miestny umelec nám spieval ťahavé piesne a my sme čumeli na oblohu, posiatu miliónmi hviezd. Na svete je len málo krajších pohľadov, ako je pohľad na nočnú oblohu, posiatu trblietavými hviezdami, medzi ktorými sa vinie Mliečna cesta. V tej chvíli sa len málokto nenechá uniesť. Kedy ste naposledy videli Mliečnu cestu? Takú, akú si ju pamätám z detstva, som videl iba teraz, v púšti, ležiac na chrbte v piesku, pri chladnúcej pahrebe.
Je smutné, že väčšina ľudí dnes "vďaka" svetelnému smogu nezažije pohľad na oblohu, bez rušivého vplyvu umelého svetla. Bežný človek si ani nevie predstaviť, že Mliečna cesta dokáže vrhať tieň na Zem. Počuli ste už o našom slovenskom Parku tmavej oblohy Poloniny? Onedlho to bude jediné miesto na Slovensku, z ktorého uvidíte v noci hviezdy. Väčší problém, ako nebo ktoré v noci nevidíme, je ale negatívny vplyv svetelného smogu na živé organizmy. U človeka môže nadmerné množstvo svetla spôsobovať rakovinu a vyvolávať depresie.
Nám ale pri zaspávaní v jurte žiadne depresie nehrozili.
Jazero Ajdarkuľ má iba 50 rokov. V lete roku 1969 došlo ku katastrofickej povodni na rieke Syrdarja. Čardarynská priehrada nedokázala zachytiť také obrovské množstvo vody a preliala sa. Voda zaplavila prázdnu krajinu a vytvorilo sa obrovské jazero Ajdarkuľ.
Petroglyfi - Po pikniku pri jazere sa vydávame na cestu do Buchary. Vo včerajšom programe sme mali v pláne navštíviť kaňon Sarmyš, s obrovskou galériou viac ako 3-tisíc petroglyfov. No do kaňonu sa dá dostať iba cez územie detského tábora, ktorý práve začal prevádzku. Prechod cez tábor k týmto petroglyfom sa vybaviť nedal. Lokalít s petroglyfmi je však v Uzbekistane niekoľko. Takže ešte dnes, cestou do Buchary, sa s petroglyfmi stretneme.
Túto obrazáreň s dobre rozoznateľnými zvieratami na rozpálených čiernych bridliciach skaliska spred viac ako 2-tisíc rokov sme našli pri dedine Rabat Málik, iba 50 metrov od cesty.
Karavánsaraj Rabat Málik - Do Buchary frčí naše auto popri dedinke Rabat Málik. Názov znamená "kráľovské mesto", čo je pri malej dedinke trochu divné. Kedysi tu viedla karavánna cesta, dnes je tu takmer autostráda. Ťavy vystriedali kamióny, za minútu ich tu prejdu desiatky. Napravo od cesty zastavujeme pri zbytkoch karavansaraja. Neviem či som už povedal, o čo ide. Karavansaraj je niečo ako "motel" pre karavány. Ich zlatá éra trvala od 7. do 17. storočia, kedy Európu, Afriku a Áziu spájali dlhé a živé karavánne cesty. Karavánsaraje stavali panovníci. Každý panovník chcel mať pohyb tovaru pod kontrolou a chcel sa na obchodovaní priživiť. Vyberal dane a rôzne poplatky, vďaka karavansarajom mal prehľad, preto podporoval ich budovanie. Karavansaraje sa budovali obvykle popri cestách vo vzdialenostiach jednodňového pochodu, čo bolo obvykle 30 km. V karavansarajoch sa cestovatelia mohli nielen umyť, najesť sa a ukryť tovar na noc pred banditmi či divou zverou. Tu sa tiež obchodovalo, predával a vymieňal tovar, prejednávali politické a svetské záležitosti.
Sardoba Rabat Málik - Na druhej strane cesty, oproti karavansaraju, sa nachádza gigantická podzemná cisterna. Takéto podzemné cisterny, čiže "sardoby" sa budovali ako zdroje vody pri každom karavansaraji. Sardoba Rabat Málik bola postavená v rokoch 1078-79, teda zároveň s karavansarajom. Kupola cisterny má priemer 13 metrov a hĺbka vody v cisterne dosahovala 12 m. Cisterna sa plnila z vlastnej studne, ale tiež podzemným kanálom z rieky Zaravšan. Voda bola vždy chladná a priezračne čistá. Traduje sa, že vodu jeden z cestovateľov v 16. storočí prirovnal k smaragdovému prameňu Zamzam, ktorý sa nachádza na nádvorí mešity v Mekke, no a Mekka bola vždy vrcholom.
Je niečo po 18-tej a my vchádzame do Buchary. Do Buchary som sa zamiloval už ako školáčik. V mojich detských predstavách bol v slove Buchara stelesnený ten najorientálnejší a najrozprávkovejší orient. Práve tu štartovali a pristávali lietajúce koberce, Džin tu vychádzal z Aladinovej lampy, aby splnil želania, práve tu stváral Hodža Nasredin figliarske kúsky. Rozprávky o tom som hltal z detských knižiek. Dnes sú už rozprávky iné, modernejšie. Nemyslím si, že dnes má 10-ročný chlapec nejakú predstavu o Buchare. Ja som mal a mám. No a dnes som tu, v Buchare a môžem si všetky tie detské rozprávky spojiť s obrazom, ktorý zanechala v Buchare história.
Ubytovávame sa v hotely Amulet.
Bábkárska dynastia Chakimov - Ešte pred cestou som rozmýšľal, aký suvenír z cesty priniesť. Vyhrali skvelé bucharské nože a bábiky v nacionálnom oblečení. Zaujali ma informácie o bábkach, vyrábaných rodinou majstra Iskandera Chakimova. Ide o hlavnú bábkársku dynastiu, bábiky vyrábal už Iskanderov starý otec. Dielňu je ľahko nájsť, nachádza sa priamo na námestí Lyab-i-Hauz a na mape Buchary je vyznačená ako Bábkové divadlo. Pána Chakimova som prekvapil informáciami, ktoré som o ňom na internete nazbieral. Informácie neklamali. Entuziazmus pána Chakimova je nákazlivý. Dozvedeli sme sa niečo z histórie tohoto remesla a technike výroby bábik.
Tie autorské, vyrábané priamo rukami Iskandera, obchádzajú na výstavách celý svet. Bábiky predstavujú konkrétne osoby z histórie Buchary. Sú zhotovené podľa rozprávok, tie novšie, na základe fotografií. O každej bábke by sa dalo rozprávať, každá má nejaký príbeh. Bábiky v rukách majstra ožívajú. Pri hudbe nám predviedol s bábikou orientálny tanec, hotový filmový brušák. Vybrali sme si pár bábik a podstúpili výučbu. K bábkoherectvu nemám blízko, ale doma na stene mi bábiky pomáhajú vracať sa k nezabudnuteľným zážitkom z našej „hodvábnej cesty“. Ak sa niekedy ocitnete v Buchare, toto miesto by ste rozhodne nemali obísť.
V Buchare a jej okolí máme trojdňový program. Ak vás moje rozprávanie zaujalo, sledujte let nášho rozprávkového koberca aj ďalej.
