V mojom profile píšem, že som v detstve chcel byť archeológom. Spolužiaci z gymnázia v Leviciach môžu dosvedčiť, že som často na hodinách dejepisu zrušil obávané skúšanie tým, že som položil na stôl profesorovi zaujímavé čriepky „Maďarovskej kultúry“, mal som ich doma plné vrece. Zaujal som nimi prísneho dejepisára, no a bolo po skúšaní. Vo Wikipedii sa dočítate, že Maďarovská kultúra bola kultúrou starej doby bronzovej (pred 1450 pred Kr.) na juhozápadnom Slovensku. Pomenovaná je podľa náleziska Maďarovce (dnes Santovka). No a ja som sa 7 kilometrov od Maďaroviec narodil. Píšem to preto aby som vysvetlil, prečo som sa z pohľadu mnohých dosť nepochopiteľne tešil na ruiny chórezmskych pevností viac, ako napríklad na skvele rekonštruované medresy a mešity zo stredoveku v Samarkande či Buchare. Akosi som v kostiach cítil, že si odtiaľ niečo zaujímavé prinesieme.
„Žijeme v nádhernom svete, ktorý je plný krásy, pôvabu a dobrodružstva. Tých dobrodružstiev, ktoré môžeme prežiť, je bez konca, pokiaľ ich hľadáme s otvorenými očami“
Nadišiel deň „D“ a my vyrážame s miestnym znalcom z Chivy na 150 kilometrový okruh za ruinami kedysi slávnych pevností. Chlapisko ako hora sa volá Sanžarbek a je bývalým boxerom. V mojom ponímaní, čaká nás doteraz najväčšie uzbecké dobrodružstvo. Návšteva „kedysi slávnych pevností“ znamená, že boli slávne pred 2000 rokmi. Deň „D“ zahŕňa v sebe naše dvojdňové putovanie, zajtra bude naša „štreka“ dlhá takmer 500 kilometrov.
Niečo o Chórezmskej ríši - Zatiaľ čo v Samarkande, Šachrisabz a Buchare sme sa stretli pri pamiatkach s históriou po 14. storočí, výjazdmi za históriou z mesta Chiva načrieme do dejín o hodne starších. Pomyselný lietajúci koberec nás prenáša do chórezmskej oázy s pamiatkami, ktorých korene siahajú do obdobia ďaleko pred narodením Krista.
Medzi historikmi sa Chórezm často nazýva aj Stredoázijským Egyptom. Analógia medzi nimi je absolútne porovnateľná. Tak ako civilizácia faraónov v Egypte, aj kultúra chórezmu sa zrodila v delte životodarnej rieky. Bez vody to skrátka nejde. Uprostred dvoch púští Karakum a Kyzylkum, iba na brehoch Amudarji, rovnako ako na brehoch Nílu bolo možné rozvíjať poľnohospodárstvo a ako tak usadlý spôsob života. Rieka poskytla vo svojej delte priestor pre život prvým osídleniam minimálne už v 4. tisícročí pred Kr.
Chórezmska ríša sa začína formovať v delte rieky Amudarja v 9.-8. storočí pred Kr. Vykopané sú prvé zavlažovacie kanály zlepšujúce podmienky pre život a v zelenej oáze sa jedno za druhým, usádzajú kočovnícke plemená. Názov Chórezm sa vykladá ako „krajina slnka“. Pôvodným Chórezmom sa nazýva oblasť, začínajúca pri Aralskom jazere a tiahnúca sa medzi púšťami Karakum a Kyzylkum, pozdĺž údolia rieky Amudarja. Dĺžka tohoto „stredoázijského Nílu“ je 1 415 kilometrov. Pramení v pohorí Pamír, tečie cez územie Afganistanu, Tadžikistanu a Uzbekistanu. Ešte nedávno sa vlievala do veľkého Aralského jazera, ktoré nazývali aj Aralským morom. Megalomanské plány okolo pestovania bavlny spôsobili ekologickú katastrofu a tak sa dnes Amudarja stráca v púšti.
No ale vráťme sa do čias dávno minulých. Je dokázané, že už v 6. storočí pred n.l. Chórezm nebol iba nejakým bezmenným územím. Mal vládnúcich panovníkov, ktorí riadili organizovanú ríšu, mal svoju silnú armádu. Keď v roku 329 pred Kr. vtrhol Alexander Macedónsky do Strednej Ázii a rozmetal na franforce impérium Achaemenidov, Chórezm bol v tej dobe už natoľko mocným a vplyvným, že sa veľký vodca rozhodol neísť s ním do konfrontácie.
V dobe 2.-1. storočia pred Kr. ríša urobila veľký skok v rozvoji. Na území Chórezmu vznikli mnohopočetné pevnosti (ruiny ktorých chceme vidieť), začali sa raziť vlastné mince so zobrazením panovníkov a čo je veľmi dôležité a zaujímavé, bolo zavedené odpočítavanie rokov podľa vlastného, chórezmského letopočtu.
Od pradávna tu žili Chórezmčania, hovoriaci iránskym jazykom - chórezmčinou. Dosiahnuť Chórezmskej oázy nebolo pre cestovateľov či dobyvateľov nikdy jednoduché. Buď museli prekonať týždňovú púť cez púšte Karakum či Kyzylkum, alebo dostať sa sem zo severovýchodu, cez drsnú Usčutskú planinu. Oáza pozostávajúca z miest a dedín roztiahnutých po brehu rieky Amudarja bola svetom, ktorý si žil podľa vlastných zákonitostí. Na prelome letopočtu tu žili Skýti. Vtedy sa objavil král Siavuš, ktorý sem prišiel z Perzie a oženil sa s jednou z miestnych princezien. Jeho dynastia vládla takmer tisíc rokov a priviedla Chórezm k rozkvetu. Len bohatý štát si totiž mohol dovoliť udržiavať hustú sieť zavlažovacích kanálov a pravidelne ich čistiť. Veď voda z Amudarje obsahovala vždy veľa kalu a piesku. V Chórezme sa rozvíjali remeslá, prekvitala hlavne výroba kobercov a kovotepectvo.
No hocijako sa dynastia Afrigidov spravujúca ríšu snažila opevniť ju budovaním pevností, odolať agresívnym susedom sa nepodarilo. V roku 712 veľkú časť Chórezmu obsadili Arabi. Krutý vojvodca Kutejba ibn Muslim pobil ohromný počet chórezmčanov. Zvlášť kruto, ako píšu kroniky, likvidoval gramotných ľudí a kňazov. Všetci, ktorí ovládali písmo a hlásili sa k zoroastrizmu, boli usmrtení. Dôsledky prenasledovania vzdelancov boli tak silné, že takmer jeden a pol storočia ľudia zo strachu utajovali svoju gramotnosť.
Preskočme ďalších päť storočí, počas ktorých sa podarilo opäť zjednotiť územie Chórezmu. K najväčšiemu rozkvetu dochádza na konci 12. storočia, keď titul chórezmšacha prijíma Ala ad-Din Tekeš. Jeho nástup k moci je sprevádzaný sériou vrážd príbuzenstva. Ako sa u nás hovorí, „istota je guľomet“. Veď čo keď aj bratia zatúžia po moci. Tekeš rýchlo vybudoval silnú armádu a riadil sa princípom: „najlepšia obrana je útok“. Obsadil územie Iránu a východného Iraku. V jeho šľapajách dobyvateľa uspešne pokračoval syn Ala ad-Din Muhammed II. Po roku 1212 pripojil výbojmi k Chórezmskej ríši územia Seldžuckej i Karakitánskej ríše. Chórezm bol na vrchole. Jeho sláva a rozkvet však netrvala dlho. V roku 1215 vládca Mongolov Džingischán poslal do Chórezmu prvé posolstvo. Snažil sa dohodnúť s Chórezmom obchodnú spoluprácu tak, aby aj on mohol využívať obchodnú trasu po Hodvábnej ceste. Medzi susedmi bola dosiahnutá dohoda o obchodnej spolupráci susedných ríš. No Muhammed žil v presvedčení, že Chórezm je mocnejší, že nad jeho armádu nikto nemá a hľadal zámienku, ako by mohol rozšíriť územie aj o Džingischánovu dŕžavu. Skrátka, chórezmšach Tekeš sa "nevmestil do kože". Prepadnutím karavány vyslanej Džingischánom, zámerne vyprovokoval vojnu s Mongolmi. Tým si podpísal rozsudok, bol to začiatok rýchleho konca. Hordy Džingischána prekračujú hranice Chórezmu na jeseň v 1219 roku. Nasleduje vyhladzovacia vojna, v ktorej je v priebehu dvoch rokov Chórezm prakticky zrovnaný so zemou a obyvateľstvo takmer do nohy vyvraždené.
Chórezm sa po vyplienení Džingischánom nestačí ani spamätať, keď ho v roku 1388 čaká ďalšia, aj keď predsa len o niečo menej krvavá invázia rozpínajúceho sa suseda. Chórezm vyplieni armáda Timura Veľkého (Tamerlana).
Zničenie zavlažovacích kanálov a exodus obyvateľstva premieňa túto kedysi úrodnú krajinu v nehostinnú púšť. Z nájazdov dobyvateľov sa Chórezm spamätáva až v 17. storočí, kedy sa pod vládou uzbeckých chánov stáva hlavnou metropolou, namiesto tradičného Kunya-Urgench, mesto Chiva. Vzniká Chivský chanát. Ale to je už história, o ktorej vieme v spojitosti s Chivou.
Ak by niekto plánoval cestovať v našich stopách, archeologické pamiatky uvádzam v poradí, v akom sme ich pri našej okružnej ceste navštívili.
Pevnosť Guldursun - Kedysi veľká pohraničná pevnosť Guldursun bola vybudovaná v 4.-3. storočí pred Kr. Dodnes sa dobre zachovali hlinené múry opevnenia s baštami, ohraničujúce priestor 350 x 230 metrov, na ktorom sa rozkladalo mesto. Pri archeologickom výskume sa tu našlo množstvo bronzových ozdôb, antickej a stredovekej keramiky, ako aj mincí z tých dôb. Dnes už je ťažko predstaviťsi, ako prebiehal život v meste za hradbami Guldursunu. Vraj bol kedysi Guldursun veľmi krásnym mestom, nazývali ho „Váza ruží“. No smutný príbeh spôsobil zmenu názvu mesta, z Vázy ruží sa stal Guldursun. Prečo sa tak stalo?
K pevnosti sa viaže smutná legenda. Vládol jej starý padišah, ktorý mal krásnu dcéru, Guldursun. No prišla bieda, do oblasti vtrhli hordy púštnych Kalmykov, zanechávajúcich za sebou spúšť. Dobyť útokom opevnené mesto sa im nepodarilo, preto ho obkľúčili a snažili sa mesto vyhladovať. Prešli dni a mesiace, všetky zásoba jedla sa minuli, nastúpil hlad. Padišah zvolal poradu a jeden z vezírov predložil chytrý plán. Posledného býka ktorý im z kedysi veľkého stáda zostal treba nakŕmiť posledným zrnom z padišahových skladov a vypustiť z opevneného mesta. Veď keď takto dosýta kŕmia obrancovia svoje stádo, iste majú zásob nad hlavu. A tak sa stalo. Kalmyci, v radoch ktorých tiež zúril hlad býka chytili, zaklali a keď zistili, že má žalúdok nabitý zrnom, stratili nádej na dobytie mesta. Rozhodli sa zrušiť obkľúčenie a odísť s dlhým nosom. Fígeľ by bol vyšiel a všetko by sa bolo pre obrancov šťastne skončilo, keby nebolo vierolomnej Guldursun. Tajne sa zaľúbila do náčelníka Kalmykov a nechcela, aby od pevnosti odišiel. Poslala mu list v ktorom ho prosila neodchádzať, pretože pre hlad zúriaci v meste, skoro zvíťazia. Kalmyci zostali a naozaj, mesto padlo. Keď priviedli k náčelníkovi Kalmykov Guldursan, pozrel na ňu a povedal: „Keď ona odovzdala vrahom svojho otca a svoj národ vrhla do nešťastia, čo bude očakávať mňa, keď iný muž získa jej srdce? Priviažte Guldursan k chvostom divokých žrebcov, aby už nikdy nemohla niekoho podviesť“. Strašnou smrťou zišla z tohoto sveta Guldursun a pevnosť sa odvtedy nazýva jej menom.
Hradisko Koy-Krylgan-kala - (pevnosť uhynutých baranov) je najzaujímavejším, najtajomnejším a najstarším pamätníkom epochy rozkvetu Chórezmu. Je jednou z nemnohých, úplne archeológmi odkrytých pamiatok. Koy-Krylgan-kala sa nachádza medzi dunami púšte Kyzylkum, približne 30 kilometrov na juhovýchod od ruín kedysi hlavného mesta starého Chórezmu – Toprak–kala. Piesky Kyzylkumskej púšte a odľahlosť hradiska nedovoľovali dlhú dobu expedíciám archeológov na autách, so strojmi potrebnými k výskumu, prebiť sa k podivuhodným rozvalinám, o ktorých s úctou hovorili miestni ľudia. Náradie prvej expedície archeológov v 1950 roku muselo byť vyložené pri hradisku z lietadla.
Archeológmi je potvrdené, že hradisko Koy-Krylgan-kala bolo postavené pred 2 500 rokmi, okolo 4. storočia pred Kr. Centrálnym objektom je citadela kruhového pôdorysu. Využívala sa ako hrobka chórezmskych vládcov a zoroastrijský chrám. Nálezy archeologických vykopávok dokazujú, že hradisko bolo chrámom a cintorínom, na ktorom sa ukladali ossuárii (hlinené urny s kosťami mŕtvych), vykonávali astronomické pozorovania a rituálne obrady. Treba pripomenúť, že v tej dobe na území Chórezmu panoval zoroastrizmus. Preto aj v dobách úpadku, keď v pevnosti zostávali iba remeselníci a prostí obyvatelia, toto miesto naďalej žilo a využívalo sa na náboženské účely.
V 2. storočí pred Kr. bolo hradisko rozrušené nájazdmi Sakov - iránojazyčných kočovných kmeňov. Druhý rozvoj hradiska nastal v 3.-4. storočí n.l. V strede hradiska stála pôvodne dvojpodlažná, 8-metrov vysoká, veži podobná citadela. Jej priemer bol 44 metrov. Osem miestností na prízemí bolo určených na religiózne ceremónie. Boli rozdelené do dvoch priestorov, do dvoch chrámov, so samostatnými vchodmi. V jednom priestore bol zoroastrijský chrám, v ktorom sa klaňalo bohyni vody Anachite, druhý zase patril bohu slnka - Sijavušovi. Nad nimi, na poschodí, skladovalo sa chrámové náradie a urny s pozostatkami významných vodcov. Bol to tiež priestor pre pohyb a odpočinok obrancov. Centrálna citadela mala svoj samostatný systém obrany. Okolo nej bola vybudovaná hlboká vodná priekopa a na obvodovom múre poschodia boli strieľne. Vo vzdialenosti 14 metrov od priekopy stoja obvodové steny pevnosti. Priestranstvo medzi centrálnou budovou a hradbami bolo zastavané obytnými miestnosťami. Boli tu tiež komory, v ktorých sa skladovali zásoby zrna. Vonkajší priemer celého kruhového komplexu s dobre vybudovaným obranným systémom je okolo 90 metrov.
Predpokladá sa, že tento objekt sa využíval aj na astronomické pozorovania. Dôkazom je zachované „astronomické okno“. Napovedajú tomu aj osi symetrii stavby a ich súlad s astronomickými azimutmi. Smerovanie „astronomických okien“ napovedá, že sa tu uskutočňovali hlavne pozorovania Slnka.
Bronzové hroty šípov a ďalšie artefakty nájdené na hradisku (sošky z alabastra a terrakotu, keramické urny s kosťami ľudí, kamenné pečate, fragmenty nástenných fresiek a písomné dokumenty), boli použité na určenie veku hradiska. Archeológovia vyjasnili, že práve Koy-Krylgan-kala je najstarším zo všetkých, doteraz objavených pamätníkov starého Chórezmu.
Sandžarbek, náš sprievodca po hradiskách a šofér zároveň, vidiac, že sa všade prehrabávame v piesku v snahe nájsť niečo zaujímavé, nasmeroval naše auto na Kyrk-Kyz-kalu. Vraj je tam nekonečne veľa starých keramických črepov. A mal pravdu, srdcia nám zaplesali. Celá planina vo vnútri hradiska je husto pokrytá tmavočervenými a čiernymi čriepkami. Na niektorých vidno ornamenty, alebo zreteľne sa rysujúce ušká nádob. Archeologická krása, aj keď hodne zdevastovaná. Presne v takých hŕbach črepov Maďarovskej kultúry som sa prehrabával pred 60-timi rokmi, keď sa pri kúpalisku v Santovke budovala chatová osada.
Kyrk-Kyz-kala je staré hradisko, pochádzajúce z 1.- 2. storočia našej éry. Pozostatky pevnosti boli nájdené v 1938 roku archeologickou expedíciou 30 km od mesta Biruni. Pevnosť bola začlenená do sústavy hradísk, úlohou ktorých bolo chrániť Chórezm pred útokmi kočovných kmeňov zo severovýchodnej strany. Pevnosť sa tiež využívala ako veľké obchodné centrum na Hodvábnej ceste.
Názov Kyrk-Kyz-kala znamená "Pevnosť 40 diev". Ktože boli tieto dievčatá? Miestne legendy a eposy ponúkajú viacero histórií. Podľa jednej z nich, v pevnosti žila cárica Gulaim so svojimi 40-timi amazonkami a úspešne ochraňovala oblasť pred nájazdmi lupičov. Podľa inej, v pevnosti žilo 40 pustovníčok, ktoré boli vyhnané z iných pevností. Tretia legenda hovorí o 40-tich "pravoverných" (teda moslimských) devách, ktoré boli prenasledované "nevernými" (teda zoroastrijcami) a obrátili sa na kameň.
Ayaz-kala - (Pevnosť vo vetre) - Dvadsať kilometrov na severovýchod od Toprak-kala, kedysi hlavného mesta antického Chórezmu, medzi pohybujúcimi sa pieskami púšte Kyzylkum, na dohľad od posvätných hôr Sultanaizdag, rozkladá sa hradisko Ayaz–kala. Ide vlastne o komplex, pozostávajúci z troch pevností, vybudovaných v 4. – 2. storočí pred Kr.
Najvyššie položenou a najstaršou je pevnosť Ayaz-kala I. zo 4. storočia pred Kr. Výber miesta bezmennými staviteľmi vyvoláva samovoľný obdiv. Rozmiestnením na ploskom vápencovom vrchu, pevnosť bola takmer neprístupnou. Od juhu, západu a severu ju ochraňujú príkre úbočia pahorku, z východu sa pohľad otvára na pláň, stúpajúcu pozvoľna k hradisku. Jej prekonanie je ťažké aj „na ľahko“, nieto ešte vojakovi, nesúcemu zbrane.
Dvojité steny Ayaz-kaly sú vybudované zo surovej tehly. Obkľučujú plochu 182 x152 metrov. Hrúbka vonkajších, doteraz zachovaných 10-metrov vysokých stien dosahuje 2,5 metra. Vnútorné steny sú o čosi tenšie. Funkcia obrannej hradby bola zosilnená polkruhovými baštami, stojacimi v opevnení po každých 11-13 metroch. Vo vnútri každej bašty bola priestranná miestnosť, očividne slúžiaca k odpočinku stráží na baštách, alebo počas prestávok v boji.
Do pevnosti sa vchádzalo z juhu jediným vchodom, cez šikovne vymyslený labyrint, takže vchádzajúci boli na dlhšom úseku pod kontrolou obrancov. Ayaz-kala znamená v preklade „Pevnosť vo vetre“. Vraj preto, že v tejto oblasti prevláda južný vietor, ktorý sa do pevnosti dostáva cez bránu a z pevnosti vyháňa prach a špinu.
Iná legenda hovorí, že pevnosť dostala meno od nebojácneho vojaka Ayaza. Pôvodne bol otrokom, no za hrdinstvo v boji, dostal slobodu. Umierajúci kráľ – vládca pevnosti, nezanechal po sebe nástupcu. Náboženskí žreci museli vybrať nového kráľa. Zvolali národ a vyhlásili, že podľa tradícii, novým kráľom bude ten, komu si vypustený kráľovský sokol sadne na ruku. No vták si nesadol na ruku, ale na hlavu Ayaza. Skúsili znova, no sokol si znova sadol na to isté miesto. Ayaz sa stal kráľom a panoval dlho a spravodlivo. Aby nezabudol na svoj pôvod, na stenu vedľa trónu si pribil svoju starú, obnosenú topánku.
Existuje ďalšia legenda o Ayazovi. No v tejto nie je hrdinským bojovníkom, ale obyčajným pastierom. Zaľúbil sa do dcéry kráľa, panujúceho v neďalekej pevnosti Kyrk-kyz-kala. Jej otec, kráľ, potreboval chrániť svoju ríšu pred nájazdami kočovných kmeňov z púšte a tak vyhlásil súťaž. „Kto vybuduje nedobytnú pevnosť, chrániacu vstup do môjho kráľovstva, dostane ako odmenu pol kráľovstva, koňa a princeznú“. Pastier Ayaz, hnaný láskou a hrou hormónov, dal sa do práce. Začal stavať mohutnú pevnosť Ayaz-kala. Už bola takmer dokončená, keď sa dozvedel, že naletel sľubom. Kráľ dcéru vydal za iného, bohatého nápadníka. Ayaz si po tejto správe určite odpľul, šťavnato zahrešil vo svojom jazyku a vykašľal sa na stavbu.
Archeológovia skutočne potvrdili, že stavba pevnosti zostala nedokončenou. Boli už vyrobené tehly a začalo sa s výstavbou ďalších bášt v opevnení na západnej a južnej stene. Je záhadou, prečo boli práce prerušené, prečo obyvatelia a posádka pevnosť opustili.
Z pevnosti vidno v diaľke hladinu slaného jazera Ayazkol. Voda v jazere je až tak slaná, že pri pohľade na jazero v lete vzniká dojem, že je hladina pokrytá ľadom.
O niekoľko desiatok metrov nižšie, pod pevnosťou Ayaz-kala, stojí na samostatnom pahorku menšia pevnosť Ayaz-kala II., postavená v 7. – 8. storočí. Až do 13. storočia, kedy ju zborili hordy Džingischána, chránila honosný kráľovský palác, ktorý bol vybudovaný priamo pod pevnosťou. Patril vraj vo svojej dobe k najkrajším stavbám ranného stredoveku v Strednej Ázii. Podľa popisu tam boli veľké sály so stĺpmi, nádherné fresky na stenách a chrám ohňa. Boli tu nájdené mince afrigidskej dynastie (vládla v Chórezme 305-995 n.l.), hlavne z vlády kráľa Bravika. Palác bol prepojený s pevnosťou visutým mostom, násyp ktorého je doteraz dobre viditeľný.
Toprak-kala - Významným pamätníkom kultúry Chórezmu je hradisko Toprak-kala. Ide skôr o ruiny mesta, rozkladajúce sa na ploche 120 hektárov. Začalo sa rozvíjať v 1. storočí n.l. V 2. storočí, za vládcu cára Kušana z dynastie Afrigidovcov, Toprak-kala bolo hlavným mesto Chórezmskej ríše. V 3. storočí tu žilo okolo 2 500 obyvateľov, starali sa predovšetkým o chod a obranu Paláca vládcu. Pôdorys mesta bol kedysi obohnaný 14 metrov vysokými hradbami, spevnenými na každých 12 metroch baštami, vysokými 25 metrov. Mesto malo tvar obdĺžnika so stranami 500 x 350 metrov. V jeho severozápadnom uhle bol rozložený palác vládcu – ohromný 40 metrov vysoký trojvežový Palác vládcu so 150 miestnosťami. Jeho jadrom bola „Sála cárov“, v ktorej prebiehali slávnostné ceremónie. Mala oltár obetného ohňa, pozdĺž stien boli rozmiestnené sochy „vládcov Chórezmu“. Druhou miestnosťou bola „Sála víťazstva“. Bola ozdobená nástennými reliéfmi vládcov, sediacich s bohyňami. V „Sále jeleňov“ bola ozdobou socha jeleňa, dekorácie znázorňujúce hroznový vinič a stromy s granátovými jablkami. Zaujímavou miestnosťou bola „Sála tancujúcich masiek“ s freskami, znázorňujúcimi tancujúcich mužov a žien. Centrálnou freskou bolo zobrazenie bohyni-matky, sediacej na divokom zvierati.
Juhovýchodne od zámku sa nachádzal Chrám ohňa. Od neho na juh sa tiahla dlhá ulica, široká 9 metrov, rozdeľujúca mesto na dve polovice. Bočné uličky nadväzujúce na hlavnú ulicu oddeľovali navzájom obytné štvrte, z ktorých pozostávalo mesto.
Počas archeologických vykopávok boli nájdené mince s aramejskými nápismi, úlomky pohrebných nádob, kvalitne vyhotovená keramika, vlnené a hodvábne látky, náhrdelník z 300 kusov brúsených sklíčok, ozdoby zo zlata, koralov a jantáru a tiež pestré fresky. Boli objavené dielne na výrobu znamenitých lukov, ktorými bol preslávený Chórezm. Významným dôkazom vysokej úrovne stavebníctva v Chórezme je zámok a jeho tri grandiózne veže s obytnými miestnosťami. Po dobudovaní v 2. storočí mali 30-metrovú výšku. Ešte aj dnes sú ich ruiny 25-metrové. Rozmery mesta a geniálnosť architektonických konštrukcií robia z Toprak-kala jeden z najunikátnejších pamätníkov Chórezmu.
No Toprak-kala je známa nielen čudesnou architektúrou, ale aj unikátnymi nálezmi starochórezmskych písomností. Dokumenty, napísané na starochórezmskom jazyku, boli nájdené v štyroch miestnostiach juhovýchodnej časti paláca. Celkom sa našlo 116 dokumentov, napísaných čiernym tušom na drevených doštičkách a kožených zvitkoch. Dokumenty na dreve (a je ich 18) sa zachovali dobre. Hoci nie sú celkom rozlúštené a prečítané, ich charakter je jasný. Sú to hospodárske dokumenty z palácového archívu. Na troch z nich boli rozlúštené roky 207, 231 a 232. Toprak-kala stratila na význame v roku 305, keď sa vládnuca dynastia Afrigovcov rozhodla preniesť hlavné mesto do Beruni, na breh Amudarje.
Kzyl-kala - (červená pevnosť) - Pevnosť, rozložená 1 300 metrov na západ od Toprak-kala bola vybudovaná v neskoro antickej dobe, v 1. storočí n.l. Stojí na rovnej ploche, uprostred kanálov a polí. Má bašty na dvoch zo štyroch strán. Dobre zachované hradby so strieľňami dosahujú aj dnes miestami výšku 13-16 metrov. Do pevnosti sa vchádzalo bránou na juhovýchodnej stene. Vedú sa spory o tom, k čomu pevnosť slúžila. Jedna verzia hovorí, že tu boli kasárne pre vojakov, dochádzajúcich do pevnosti Toprak-kala na zabezpečenie jej ochrany. Druhá alternatíva tvrdí, že pevnosť mala ochraňovať súkromné obydlia a polia, rozložené v jej okolí.
Ako mnohé iné pevnosti, aj Kzyl-kala má svoje legendy. Napríklad o zlatom poklade, ukrytom v podzemných priestoroch. Miestni obyvatelia sa ešte aj v dnešnej dobe plazia pivnicami v nádeji, že nájdu tu ukryté zlato. Malo by byť podľa legendy ukryté v chodbe, spájajúcej pevnosti Kzyl-kala a Toprak-kala. No zlato sa zatiaľ nenašlo, zato sa mnohí pátrači dostali do problémov so zmijami, ktoré sa v podzemných chodbách ukrývajú pred horúcim slnkom.
Vraciame sa utrmácaní do Chivy za tmy a po sprche - rovno do postele. Zajtra nás čaká ďalších až 500 kilometrov za nekropolou Mizdakkhan, Vežou mlčania Čilpik a hradiskom Džanpyk-kala.
Mizdakkhan – nekropola s tajomnou a fascinujúcou minulosťou
Mizdakkhan je mesto mŕtvych, centrum mysticizmu, najväčšia stredoázijská nekropola pri kedysi mocnom meste. Až do vpádu Džingischána v roku 1220 bol Mizdakkhan rozkvitajúcim obchodno-remeselníckym centrom Chórezmskej ríše, prechádzala ním jedna z vetiev Hodvábnej cesty.
Nájsť nejakú hodnovernú informáciu o tejto najväčšej a najzáhadnejšej stredoázijskej nekropole je veľmi zložité, všetka reálna história tohoto aj dnes pútnického miesta sa utápa v legendách. Názov Mizdakkhan súzvučí s menom jediného boha zoroastrizmu, „vládcu múdrosti“ – Ahura Mazdu. Prvú zmienku o Mizdakkhane možno nájsť v posvätnej knihe „Aveste“ a tá sa vzťahuje na obdobie 6. storočia pred Kr.
Komplex je rozložený na troch pahorkoch. Na jednom bolo mesto, na druhom stála pevnosť a na treťom pahorku Džumart bol najskôr zoroastrijský a neskôr aj moslimský cintorín. Napriek tomu, že miestni obyvatelia prijali v 8. storočí islam, stále sa v ich živote silno prejavovali zoroastrijské tradície. V 13. storočí začína vznikať v areály mesta zničeného Mongolmi pohrebisko. Dnes má rozlohu 80 hektárov a stále je funkčné. Moslimovia považujú Mizdakkhan za najposvätnejšie miesto v Uzbekistane a tak sa po nekropole nepatrí chodiť bez pokrývky hlavy.
Pahorok Džumart a Hodiny apokalipsy.
Mauzóleum Šamuna-Nabiho (Simona-Proroka) - Ďalším záhadným mauzóleom je mauzóleum Šamuna-Nabiho. Meno tohoto svätca je zahalené množstvom tajomstiev a legiend. V nich je predstavený ako mág, lekár, veštec a vojak-bohatier. Na území Chórezmu sa objavil ešte skôr, ako poslovia Proroka Mohameda. Mohol uskutočňovať rôzne zázraky, zachraňovať ľudí pred smrťou a bolesťou, riadiť prírodné javy a hviezdy, mohol sa rozprávať so zvieratami a okrem toho, bol nebojácnym vojakom. Nie je jasné, odkiaľ do Chórezmu prišiel, akú relígiu vyznával a ani to, prečo si vybral taký zvláštny odchod zo života. Počas boja s cárom neveriacich Gjaurom (neverným) vraj tento hodil pod nohy bohatiera hrsť zrna. Simon cúvol a padol na kolená. Verný Simonov pes Gjaura roztrhal, ale Simon nemohol zniesť hanbu, že ho zradili nohy. Tak si ich odsekol a umrel. Bol velikánom. Rakva vystavená v mauzóleu, v ktorej by sa jeho beznohé tele malo nachádzať je dlhá 25 metrov, široká 1,29 metra a vysoká 1,07 metra. Legenda končí tým, že pred posledným súdom Simonovi nohy narástli, aby v posmrtnom živote nebol kalikou. Stavba mauzólea je zaujímavá svojimi siedmimi kupolami. V jednej z legiend sa hovorí, že každá kupola predstavuje jednu zo siedmich krásnych dcér tohoto svätca. No a ďalšia legenda ponúka vysvetlenie, prečo pútnici stavajú pri mauzóleu „Hodiny apokalypsy“ vežičky šťastia práve zo siedmich tehlových úlomkov. Preto, aby sa zavďačili svätcovi Simonovi a ľahšie získali pri modlitbe jeho náklonnosť. Každý úlomok za jednu Simonovu dcéru. V 1966 roku bola rakva Simona archeológmi otvorená. Zistilo sa, že je prázdna. Rýchlo vznikla teória, že jeho pozostatky treba hľadať pod mauzóleom „Hodiny apokalypsy“. Simona-Proroka hľadali aj tam, no našli iba pozostatky neznámej, 30-35 ročnej ženy, pochovanej v 14. storočí. Historici sa tak dostali do slepej uličky. No nech je ako je, viera ľudí v silu svätca takými bezvýznamnými faktami - ako „hrobka je prázdna“, vôbec neutrpela. A tak je mauzóleum Simona-Proroka dodnes stále cieľom mnohých pútnikov. Prichádzajú sem s modlitbami a prosbami každý deň, no najväčšie účinky majú modlitby vyslovené v stredu.
Pahorok Džumart-Kassap (= Džumart – Mäsiar) - V centre nekropoly je pahorok Džumart-Kassap. Archeológovia predpokladajú, že tento pahorok slúžil pre zoroastrijcov ako dachma - „veža mlčania“. Na úbočí pahorku sa nachádza množstvo murovaných schránok pre kosti (ossárií). Podľa legendy je na pahorku pochovaný mäsiar Džumart, ktorý počas veľkého hladu kŕmil ľudí mäsom. V zoroastrijskom náboženstve sa ale Džumart objavuje ako prvá bytosť, ako človek býk - Gajumars. Dodnes je medzi ľuďmi živá viera, že pokiaľ žena nemôže otehotnieť, tak stačí, aby 7-krát pahorok obišla, hore na pahorku uviazala stuhu s prosbou a potom sa skotrbáľala dole z pahorku. Ale pozor, tých kotrmelcov musí byť presne sedem, ani menej, ani viac.
Mauzóleum Nazlymchan-sulu je spojené s legendou. Dcéra miestneho vládcu Nazlymchan sa zamilovala do prostého staviteľa. Keďže bola princeznou a on obyčajným človekom, ich láska nemala šancu. Keď odmietala všetkých nápadníkov, otec rozhodol, že ju vydá za toho, kto cez noc postaví minaret až do neba. Zamilovaný mladík úlohu splnil, no aj tak nedostal od otca súhlas k svadbe. V beznádeji skočil z minaretu a Nazlymchan skočila za ním. Ich srdcia sa spojili po smrti. Vládca oľutoval svoj počin a prikázal minaret zbúrať. Z jeho tehál vybudovali minaret obrátený do zeme, podzemné mauzóleum.
Arabi, ktorí pokorili túto oblasť v 712 roku, zničili na okolí všetko, ale nekropoly sa nedotkli. Zmenil sa iba Boh zo zoroastrizského Ahura Mazdu na moslimského Alaha a hrdinovia. A zmenil sa aj spôsob pochovávania mŕtvych. Všimnite si novšie, moslimské hroby, všetky sú ohradené nízkou kovovou ohrádkou. Na niektorých vidíte stojace, alebo ležiace „rebríky“. Volajú ich „tabit“. Ich funkcia je pri lúčení sa s mŕtvym dôležitá. Mŕtveho moslima najskôr dôkladne poumývajú a potom celé telo vrátane hlavy obmotávajú do bieleho plátna. Biela farba je farbou smútku. Takto zahalené telo obmotávajú do ďalšieho plátna, na ktorom sú vyšité citáty z Koránu. Nebožtíka odnesú k vykopanému hrobu na nosidlách - „tabite“. Pochováva sa do hĺbky viac ako 2 metre, vždy s tvárou otočenou k Mekke. V hrobe zostáva mŕtvy zahalený iba do bieleho plátna. Plátno s citátmi sa po pohrebe odvezie domov. S východom prvej hviezdy sa plátno v dome rozprestiera a pri úsvite spaľuje. „Tabit“ v tvare rebríka sa necháva na hrobe. To čo sa na cintorín odnesie, má tam zostať. A navyše, rebrík má vraj pomôcť mŕtvemu dostať sa do neba.
Dachma Čilpik – veža mŕtvych - pamätník stratenej civilizácie, vybudovaný v 2. storočí pred Kr. Nachádza sa na kónickom pahorku, na pravom brehu rieky Amudarje. Má tvar hlinenej veže vysokej 15 metrov, s priemerom okolo 65 metrov. Dlhú dobu si archeológovia lámali hlavu, hľadajúc funkciu tohoto objektu. Zdalo sa, že by to mohla byť so svojimi mohutnými stenami pevnosť. No v múroch nie sú žiadne strieľne, nie sú tu priestory pre vojakov. Pri vykopávkach však našli veľké množstvo urien s kosťami mŕtvych a hneď bolo všetko jasné.
Stará povesť hovorí, že Čilpik bol kedysi opevneným zámkom. Žila v ňom princezná, zaľúbená do nevoľníka. Utiekla sem pred otcovým hnevom.
Iná legenda zase hovorí, že pevnosť postavil bohatier Čilpik. Pri jej stavbe ronil hlinené slzy, z ktorých vznikol pahorok, na ktorom postavil hrad.
Ďalšia legenda pripisuje vybudovanie dachmy rukám Deva Hadžu Muljuka, vraha Boha Achura Mazdu.
Mne sa najviac chce veriť legende, ktorej veria zoroastrijci, že práve na tomto mieste boli napísané prvé state posvätnej knihy „Avesty“, viažúce sa k 6. storočiu pred Kr. Niečo neopísateľné, vznášajúce sa nad Čilpikom nástojčivo naznačuje, že sa tu diali veľké veci.
Zoroastrijci verili, že v telách mŕtvych sa môžu usídliť démoni, ktorí budú poškvrňovať a infikovať každého, kto vstúpi s nimi do kontaktu. V súlade so zoroastrijským obradom pohrebov, mŕtvych je treba vyniesť ďaleko od obydlí a položiť na špeciálne, k tomu prispôsobené vyvýšené miesto – dachmu. Čilpik bol dachmou, miestom, na ktoré zoroastrijci vynášali mŕtvych k očisteniu tiel od mäkkých častí dravými vtákmi. Pozdĺž obvodovej steny na vrchole veže bola „sufa“ – miesto, na ktoré sa ukladali telá k očisteniu, v sediacej polohe. Mŕtvoly boli vystavené napospas dravým vtákom a slnku. Potom, keď vtáci vykonali svoje dielo a milosrdné slnko vysušilo kosti, očistené zostatky sa pozbierali a uložili v hlinených nádobách do zeme. Takýto spôsob pochovávania bol spojený s filozofiou zoroastrizmu, ktorá zakazovala poškvrňovať zem a vodu rozkladajúcimi sa trupmi tiel.
Džanpyk-kalu nám naservíroval náš šofér Sanžarbek ako bonbónik na ceste z dachmy Čilpik nazad, do Chivy. Po odbočení z hlavnej cesty je treba predrať sa k hradisku autom bez cesty, päť kilometrov púšťou. Džanpyk-kala je viditeľná z diaľky, takže pokiaľ to auto zvládne, zablúdiť sa nedá. K hradisku prichádzame podvečer. Možno práve preto pôsobia ruiny na nás čarovnejšie, ako všetko , čo sme videli predtým. Zažmúrim oči a snažím sa predstaviť veľkoleposť mesta a život, ktorý tu kypel ešte pred tisíc rokmi.
Archeológ Tolstov, ktorý je považovaný za najväčšieho znalca chórezmskych hradísk, nazval Džanpyk-kalu najkrajšou pevnosťou Chorézmu. Vedel o čom hovorí, určite tu zažil viacero súmrakov a brieždení. Džanpyk-kala sa rozkladá neďaleko od brehov Amudarje a v stredoveku slúžila aj ako prístav. Práve preto tu archeológovia našli artefakty čínskeho a perzského pôvodu.
Posvätné ticho narušujú hlasy, prichádzajúce spoza rozpadnutých stien paláca. Francúzština. Nazriem tam a vidím muža a ženu, vybaľujú nejaké zariadenia z terénneho džípu. Keď nás zbadali, rýchlo všetko rozbalené sťahovali do auta späť. Vyzerá to tak, že sme natrafili na hľadačov pokladov, ktorí sa práve chystali začať prieskum pomocou detektoru kovov. Tak ako u nás, aj v Uzbekistane sú na to paragrafy. Škoda, viete že ako rád by som sa vybral do Uzbekistanu s hľadačom kovov?
Do perexu blogu som napísal,.. "ako sme našli arabské mince". Na fotodokumentácii vidíte, že sme sa na hradiskách dôkladne pozerali pod nohy. A našli sme "bez rýľu a lopaty" dve arabské mince, ktoré možno spoľahlivo datovať do 9.-10. storočia. Viac neprezradím. Jedno je isté, archeológovia v Uzbekistane, majúc tak peniaze na výskum, majú pred sebou zaujímavé veci. A nielen oni. Pokiaľ viem, v Uzbekistane už 17 rokov pôsobia aj českí archeológovia, momentálne sa zaoberajú skúmaním invázii armády Alexandra Macedónskeho. Mať tak o 50 rokov menej,..... ale nemám. Takže späť do Chivy a zajtra z Taškentu a Uzbekistanu domov. Ak som vás trochu na cestovanie navnadil, som rád.
Hovorí sa „Nech sa dostanete hocikde, stane sa toto miesto vašou súčasťou“ Uzbekistan sa mojou súčasťou stal. Odporúčam ho do pozornosti aj vám.
Svet je veľký, rovnako ako moja túžba nájsť ďalšie moje "súčasti".
