Vardzia – gruzínska kráľovná Tamara rozvŕtala skalu ako ementál

Nielen naše Brhlovce sa hrdia skalnými obydliami, vo svete sú aj slávnejšie lokality. Ideme do gruzínskej Vardzie.

Vardzia – gruzínska kráľovná Tamara rozvŕtala skalu ako ementál
Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Nádherné gruzínske hory skrývajú labyrinty jaskynných miest, takým bola aj Vardzia. V jaskyniach Vardzie nežili pravekí ľudia ani lovci mamutov, ale dnešní Gruzínci, len o trochu skôr ako ich súčasní potomkovia. Do úzkych chodieb i veľkých skalných dómov jaskynného komplexu sa vybrala aj naša päťčlenná rodinná turistická skupina.

A ako sme sa do Vardzie dostali? Pomerne jednoducho. Prileteli sme do Tbilisi, prenajali „vnedarožnik“ Kia Sorento a počas 22 dní sme prešli Gruzínskom a Arménskom. A kde Vardziu treba hľadať? Pomôžem si mapou nášho putovania, sú na nej vyznačené mestá, v ktorých sme boli ubytovaní.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Naša cesta autom po Gruzínsku a Arménsku s vyznačením miest, v ktorých sme boli ubytovaní.
Naša cesta autom po Gruzínsku a Arménsku s vyznačením miest, v ktorých sme boli ubytovaní.  (zdroj: Vlado Benčík)
Vardzia leží na juhu Gruzínska, iba pár kilometrov od hraníc s Tureckom. Do Vardzie sme odskočili cestou z gruzínskeho Achalciche do arménskeho Jerevanu.
Vardzia leží na juhu Gruzínska, iba pár kilometrov od hraníc s Tureckom. Do Vardzie sme odskočili cestou z gruzínskeho Achalciche do arménskeho Jerevanu.  (zdroj: Vlado Benčík)

Moje rozprávanie o Vardzii začnem „od Adama“, od príchodu do Achalciche. To preto, lebo aj v Achalciche má čo turista vidieť. Hlavným ťahákom je pevnosť Rabat.

Z Batumi je to do Achalciche podľa Google maps presne 161 kilometrov. Mapa nás zároveň informuje že túto vzdialenosť prejdeme autom za 4 h 40 min, teda očakáva sa priemerná cestovná rýchlosť necelých 35 kilometrov za hodinu. Máme pred sebou ďalší krkolomný úsek cesty.

Google vie čo hovorí, celý úsek cesty je rozbitý a plný výmoľov. Hoci ich náš „vnedarožnik“ spoľahlivo zvláda, cesta bez zastávky nám trvá o hodinu viac. Neľutujeme, aspoň si môžeme prezrieť cez okno ospanlivo sa vlečúceho auta krajinu, ktorou prechádzame, Gruzínsko je obdarené rozmanitou a krásnou prírodou. Do Achalciche prichádzame o štvrtej popoludní.

Skryť Vypnúť reklamu

V malom penzióniku „Almi“, kde máme na jednu noc rezervované ubytovanie, nás očakáva a veľmi milo víta majiteľ Ildža so svojim synom a jeho manželkou. Hneď po prekročení prahu vchodových dverí je jasné, že mám s Ildžom rovnakú krvnú skupinu. Urobí všetko preto, aby sme sa u neho cítili dobre. Rozprávame sa spolu o tom, ako dôležité je držať rodinu pokope. Páči sa mu, že naša rodina cestuje spolu a že deti si môžu brať príklad od rodičov a následne, v duchu spolupatričnosti, vychovávať svoje deti. Stručne povedané, zhodli sme sa s Ildžom na tom, že my dvaja vylepšujeme našou dobrotou a žiarivým príkladom celý svet.

Skryť Vypnúť reklamu

V „Almi“ sa nezdržujeme dlho, čaká nás návšteva pevnosti Rabat. Lesk a slávu získala táto pevnosť až v auguste 2012, kedy bola dokončená 15 mesiacov trvajúca rekonštrukcia. Počas nej bola postavená, podľa starých plánov, takmer od nuly nová pevnosť.

Pevnosť Rabat v Achalciche

Na malom kopčeku, na samom brehu pokojnej rieky Potskhovi, týči sa hlavná atrakcia mesta Achalciche - starobylá kamenná pevnosť Rabat. Jej názov pochádza z arabčiny a znamená „opevnené miesto“. Prvé zmienky o pevnosti pochádzajú z 9. storočia. Kniežatá v tejto oblasti neustále bojovali s centrálnou mocou až do doby, kedy im všetkým kráľovná Tamara nezrazila hrebienky a nepodriadila centrálnej moci.

Skryť Vypnúť reklamu

Pevnosť v podobe, v akej ju vidíme po rekonštrukcii dnes, bola vybudovaná v 12. storočí kniežacím rodom Džakeli. Počas 300 ročného obdobia bola ich rodinným sídlom. Keď ju postavili, začali ju nazývať Achalciche, čo znamená „Nová pevnosť“. Tento názov si dodnes zachovalo mesto, ktoré sa rozprestiera pri jej hradbách.

V roku 1393 bola pevnosť takmer úplne zničená armádou Tamerlána, práve tadiaľ viedol svoju obrovskú armádu z dobytého Iránu do krajín Zlatej hordy pri Kaspickom mori. Mesto a pevnosť boli obnovené, ale o 100 rokov neskôr, v roku 1486, Achalciche opäť zničil mongolský chán Yakub.

V roku 1578 bola pevnosť dobytá Osmanskými Turkami. Pevnosť prestavali, opevnili a dali jej meno „Rabat“. Od 1628 roku po dobu 200 rokov bola centrom Achalcichského pašaliku a miestom hlavného trhu s otrokmi. Až v roku 1828, počas rusko-tureckej vojny, spojené sily Ruskej ríše a Gruzínska sa prudkým útokom zmocnili pevnosti. Začalo sa osídľovanie Achalciche Arménmi a Židmi.

Po nastolení mieru v týchto končinách, pevnosť Rabat stratila svoj strategický význam a bez náležitej starostlivosti sa čoskoro začala rozpadať. A až po páde Sovietskeho zväzu sa záujem o Achalciche a jeho hlavnú atrakciu obnovil. Pevnosť Rabat, s plochou siedmich hektárov, je dnes skutočným kultúrnym a historickým komplexom. Územie pevnosti je rozdelené na dolnú modernú časť a hornú historickú časť. V dolnej časti sú obchody, kaviarne, reštaurácia a hotel. V hornej časti sa nachádza mešita Ahmedie (18. storočie), pravoslávny kostol (19. storočie), zámok rodiny Džakeli a historické múzeum.

Pevnosť Rabat v Achalciche.
Pevnosť Rabat v Achalciche. (zdroj: Vlado Benčík)
Mešita „Achmedia“. V roku 1828 Turci menovali za správcu Achalciche Mehmed-pašu, moslima gruzínskeho pôvodu. Práve on nechal postaviť mešitu „Achmedia“ v pevnosti Rabat.
Mešita „Achmedia“. V roku 1828 Turci menovali za správcu Achalciche Mehmed-pašu, moslima gruzínskeho pôvodu. Práve on nechal postaviť mešitu „Achmedia“ v pevnosti Rabat.  (zdroj: Vlado Benčík)
Pevnosť Rabat v Achalciche.
Pevnosť Rabat v Achalciche. (zdroj: Vlado Benčík)
Za obranným múrom pevnosti sa rozprestiera dolná časť komplexu pevnosti Rabat.
Za obranným múrom pevnosti sa rozprestiera dolná časť komplexu pevnosti Rabat.  (zdroj: Vlado Benčík)
Pohľad z hradnej veže na dolnú časť komplexu pevnosti Rabat.
Pohľad z hradnej veže na dolnú časť komplexu pevnosti Rabat.  (zdroj: Vlado Benčík)
Veža v pevnosti Rabat v Achalciche. Vo vetre nad ňou sa trepoce veľká gruzínska vlajka. Je tvorená červeným sväto-jurajským krížom a štyrmi menšími krížmi v uhloch. Bola prijatá 14. januára 2004 po „revolúcii“ ruží“ a nástupe prezidenta Saakašviliho.
Veža v pevnosti Rabat v Achalciche. Vo vetre nad ňou sa trepoce veľká gruzínska vlajka. Je tvorená červeným sväto-jurajským krížom a štyrmi menšími krížmi v uhloch. Bola prijatá 14. januára 2004 po „revolúcii“ ruží“ a nástupe prezidenta Saakašviliho.  (zdroj: Vlado Benčík)

Až po návrate z Gruzínska a Arménska som si všimol názov hotela, ktorý sa nachádza priamo v atraktívnom prostredí pevnosti Rabat, je ním GINO WELLNESS Rabati. A to mi niečo hovorí. Medzinárodná značka GINO je odvodená od priezviska a mena slovenského podnikateľa s gruzínskymi koreňmi, Dr. Nodari Giorgadzeho. Na Slovensku žije od roku 2001 a okrem iného, podniká aj v hoteliérstve, a aj v Gruzínsku. Ak sa ocitnete v Achalciche  a budete hľadať nocľah, o vašu priazeň sa uchádza aj hotel GINO WELLNESS Rabati, v interiéroch ktorého panuje „slovenský duch“. 

Hotel GINO WELLNESS Rabati.
Hotel GINO WELLNESS Rabati.  (zdroj: Obrázok je prevzatý z internetovej stránky hotela. )
Hotel GINO WELLNESS Rabati. Obrázok je prevzatý z internetovej stránky hotela.
Hotel GINO WELLNESS Rabati. Obrázok je prevzatý z internetovej stránky hotela.  

Skalné mesto Vardzia

Vyzbrojení čajom od starostlivých „Ildžovcov“, vyrážame na cestu. Dnes sa presunieme do metropoly Arménska, Jerevanu. Ešte skôr ako opustíme územie Gruzínska, zastavíme sa v skalnom meste Vardzia. považovanom za jednu z hlavných atrakcií Gruzínska.

Krajina v Gruzínsku má tisíc tvárí. Gruzínci majú more, majú štíty vysoké viac ako 5000 metrov, nekonečné pasienky, vinohrady i čistú panenskú prírodu. Takou je aj úsek medzi Achalciche a Vardziou. Postupne po ceste ubúda zelene a začína prevládať skalnatá krajina.

Celou cestou až do Vardzie nás sprevádza rieka Kura. Jej 1364 km dlhý tok pramení v Turecku, preteká cez Gruzínsko a v Azerbajdžane sa vlieva do Kaspického mora.
Celou cestou až do Vardzie nás sprevádza rieka Kura. Jej 1364 km dlhý tok pramení v Turecku, preteká cez Gruzínsko a v Azerbajdžane sa vlieva do Kaspického mora.  (zdroj: Vlado Benčík)

Po tridsiatich kilometroch smerom k arménskym hraniciam, odbočujeme z hlavnej cesty, aby sme sa po ďalších desiatich kilometroch dostali k skalnému mestu Vardzia. Dlho nám hľadať netreba, už z diaľky vidíme skalnú stenu, prevŕtanú dierami ako terč na strelnici. Vidíme Vardziu – slávne skalné mesto kráľovnej Tamary. Nad Kurou sa týči vysoká skala a v jej strmej stene sú z diaľky viditeľné desiatky prírodných a umelých jaskýň. Navyše, ak z brehu Kury vidíte desiatky, tak sú ich v skutočnosti stovky – skalnaté mesto pozostáva z takmer 700 jaskýň prírodného a umelého pôvodu, rozmiestnených v ôsmich poschodiach nad sebou. Vardzia  sa tiahne pozdĺž rieky asi kilometer.

Takýto krásny panoramatický pohľad na skalné mesto Vardzia za riekou Kura ponúka Wikipedia.
Takýto krásny panoramatický pohľad na skalné mesto Vardzia za riekou Kura ponúka Wikipedia.  
Na poslednom kilometri zastavujeme viackrát a vychutnávame si fascinujúci pohľad, medzi otvormi jaskýň už vidíme črtajúce sa obrysy zvonice i chrámu.
Na poslednom kilometri zastavujeme viackrát a vychutnávame si fascinujúci pohľad, medzi otvormi jaskýň už vidíme črtajúce sa obrysy zvonice i chrámu.  (zdroj: Vlado Benčík)
Skalné mesto Vardzia bolo kráľom Giorgiom III. stavané ako mesto – pevnosť, kráľovná Tamara ho prebudovala na mesto – kláštor.
Skalné mesto Vardzia bolo kráľom Giorgiom III. stavané ako mesto – pevnosť, kráľovná Tamara ho prebudovala na mesto – kláštor.  (zdroj: Vlado Benčík)

História vzniku Vardzie je typická pre Kaukaz. Krajina sa musela trvale brániť nájazdom inovercov a k prežitiu boli potrebné pevnosti, schopné ochrániť obyvateľov. Oblasť Vardzie pripravila ľuďom darček, pevnosť nebolo potrebné budovať, už existovala, bolo potrebné iba upraviť a osídliť skalné jaskyne v skalnom masíve.

Život v tomto skalnom meste sa začal rozvíjať od 1156 roku, počas vládnutia kráľa Giorgia III. a jeho dcéry - kráľovnej Tamary. Do roku 1205 tu boli v skale vysekané ulice, schodiská, spojovacie tunely, kostoly a viacero kláštorov, doriešilo sa zásobovanie pitnou vodou a jej chránenie vo vodojeme vo vnútri skalnej hory.

A odkiaľ sa vzal názov Vardzia? Hovorí o tom legenda. Kedysi, keď bola kráľovná Tamara ešte malým dievčatkom, hranie sa na skrývačku v nedokončenom jaskynnom meste zbožňovala. Raz sa hry zúčastnil aj jej strýko. Dobre ukryté dievča stratil z dohľadu. Na jeho volanie „Kde si?“  Tamara vykríkla "Ak var, dzia! - Som tu, strýko!" Posledné slová - var dzia sa šírili ozvenou všetkými miestnosťami nedokončeného kamenného mesta. Ozvenu počul aj kráľ Giorgi, otec Tamary. Zapáčila sa mu a nariadil: „mesto sa bude volať Vardzia!“.

Kráľovná Tamara tu žila so svojim dvorom počas vojny proti moslimským Seldžukom. Najsvetlejším momentom v histórii Vardzie je práve bitka so Seldžukmi. V roku 1201,  pred rozhodujúcou bitkou pri Basiani, gruzínska armáda rozložila svoj tábor pod Vardziou. Podľa legendy, bosá Tamara pokľakla pred kostolom a 24 hodín sa modlila za víťazstvo. Gruzínsky boh, iný ako boh Seldžukov, ju vypočul. Armáda, na čele s jej manželom, v boji nad Seldžukmi zvíťazila. 

To čo dnes vo Vardzii vidíme je iba zlomkom zašlej slávy. Pôvodne neboli obydlia otvorené a viditeľné zdola od rieky, tak ako je tomu dnes, Vardzia bola „neviditeľným mestom“. Ak sa k hore priblížil nepriateľ, nevidel nič iné, ako obyčajnú horu. Jaskynné mesto bolo s povrchom spojené len tromi dobre maskovanými otvormi, a preto sa bojovníci, čakajúci v jaskyniach na nepriateľa, objavili pred nepriateľským vojskom celkom nečakane – doslova vyrástli spod zeme.

Pôvodná hĺbka priestorov obydlí, vytesaných do skál, dosahovala niekedy aj viac ako 40 metrov.  Vardzia vo svojej pôvodnej podobe existovala len veľmi-veľmi krátko. Zemetrasenie v 1283 roku spôsobilo, že sa od skalnej steny odtrhla vrstva skaly hrúbky až 15 metrov, spadla do rieky a odkryla vnútro tohto jedinečného mesta. Z obydlí sa zachovali po zemetrasení predovšetkým priestory komôr, ktoré boli od priečelia najhlbšie v stene. Z troch tajných vchodov zostal nepoškodený iba jediný. Oslabená a poškodená Vardzia sa potom využívala len ako kláštor. Ten sa stal ľahkou korisťou Tamerlána, potom Peržanov a neskôr Turkov.

Kúpili sme si lístky na vstup a dohodli rusky hovoriacu sprievodkyňu - pani Gayane. Minibus nás vynáša hore do kopca k prvým jaskyniam skalného komplexu.
Kúpili sme si lístky na vstup a dohodli rusky hovoriacu sprievodkyňu - pani Gayane. Minibus nás vynáša hore do kopca k prvým jaskyniam skalného komplexu.  (zdroj: Vlado Benčík)
Cesta vedúca nahor nás privádza ku vchodu do kláštora - malej veži- bývalej zvonici. Za starých čias mala dve poschodia, horné poschodie, v ktorom visel 420 kilogramový zvon, sa po zemetrasení nezachovalo.
Cesta vedúca nahor nás privádza ku vchodu do kláštora - malej veži- bývalej zvonici. Za starých čias mala dve poschodia, horné poschodie, v ktorom visel 420 kilogramový zvon, sa po zemetrasení nezachovalo.  (zdroj: Vlado Benčík)
Pohľad na zvonicu z výhliadkovej plošiny.
Pohľad na zvonicu z výhliadkovej plošiny.  (zdroj: Vlado Benčík)
Cupitáme poslušne za našou sprievodkyňou po nízkych tuneloch a príkrych schodoch, spájajúcich jednotlivé miestnosti a poschodia. Mali to tu obyvatelia, ale aj dobyvatelia, ťažké.
Cupitáme poslušne za našou sprievodkyňou po nízkych tuneloch a príkrych schodoch, spájajúcich jednotlivé miestnosti a poschodia. Mali to tu obyvatelia, ale aj dobyvatelia, ťažké.  (zdroj: Vlado Benčík)
Dozvedáme sa, že v skalnom meste, slúžiacom spočiatku ako pevnosť a neskôr ako kláštorný komplex, mohlo nájsť v prípade útokov dobyvateľov útočisko až 20-tisíc ľudí.
Dozvedáme sa, že v skalnom meste, slúžiacom spočiatku ako pevnosť a neskôr ako kláštorný komplex, mohlo nájsť v prípade útokov dobyvateľov útočisko až 20-tisíc ľudí.  (zdroj: Vlado Benčík)
Uprostred turistickej trasy prichádzame k výhliadkovej plošine, ponúka jeden z najlepších výhľadov na samotné skalnaté mesto a údolie rieky Kury pod ním.
Uprostred turistickej trasy prichádzame k výhliadkovej plošine, ponúka jeden z najlepších výhľadov na samotné skalnaté mesto a údolie rieky Kury pod ním.  (zdroj: Vlado Benčík)
Priečelie, za ktorým sa skrýva vstup do chrámu Uspenskej Bohorodičky.
Priečelie, za ktorým sa skrýva vstup do chrámu Uspenskej Bohorodičky.  (zdroj: Vlado Benčík)
Strhujúci pohľad na skalné mesto a údolie pod ním sa naskytá z najvyššie položenej výhliadkovej plošiny. V 12. storočí, pred zemetrasením, muselo to tu byť veľkolepé.
Strhujúci pohľad na skalné mesto a údolie pod ním sa naskytá z najvyššie položenej výhliadkovej plošiny. V 12. storočí, pred zemetrasením, muselo to tu byť veľkolepé.  (zdroj: Vlado Benčík)

Musím uznať, že moje rodisko v Brhlovciach, so svojimi skalnými obydliami v doline Šurda, na Vardziu nemá. A pritom sme nájazdom Turkov museli čeliť rovnako ako Gruzínci. Asi nám chýbala kráľovná Tamara a takéto skalné masívy.

Naša sprievodkyňa Gayane je Arménka, pochádza z Jerevanu a Jerevan je podľa nej najkrajšie mesto na svete. Vydala sa za Gruzínca a žije v Achalciche. Kvituje, že cestujeme spoznávať Arménsko.
Naša sprievodkyňa Gayane je Arménka, pochádza z Jerevanu a Jerevan je podľa nej najkrajšie mesto na svete. Vydala sa za Gruzínca a žije v Achalciche. Kvituje, že cestujeme spoznávať Arménsko.  (zdroj: Vlado Benčík)

Ako bonbónik, Gayane nás privádza k vodojemu, ukrytému hlboko v skale. Turista bez sprievodcu sa tam nedostane. Aj dnes je vodojem naplnený pitnou vodou, nejaký domáci obyvateľ (žeby mních?) si práve prichádza vodu nabrať. Ochutnávame aj my,... ako naša. Je tu však tma a môj fotoaparát odmieta poskytnúť slušný obrazový dôkaz.

Pripájam „čerstvú“ fotku vodojemu vo Vardzii z Wikipedie. Počas našej návštevy bol vodojem voľne prístupný, dnes je už chránený ochranným sklom.
Pripájam „čerstvú“ fotku vodojemu vo Vardzii z Wikipedie. Počas našej návštevy bol vodojem voľne prístupný, dnes je už chránený ochranným sklom.  (zdroj: Wikipedia)

V roku 1551, kláštor vo Vardzii zničili vojská perzského Šáha Tahmáspa I. Nielenže zničili kláštor, ale aj brutálne povraždili všetkých mníchov. Mučenícku smrť našli v kláštornom chráme Uspenskej Bohorodičky, tu ich zatvorili a spálili. Opis smutnej udalosti a zároveň aj Vardzie zanechal perzský historik Hasan-Beg-Rumlu, ktorý sa osobne zúčastnil krutého ťaženia. Chrám, v ktorom zhoreli mnísi, opísal takto: „Tento kostol bol úžasným dielom ľudských rúk. Steny zvnútra aj zvonka boli pomaľované zlatom a azúrom a tvárami idolov. V druhej miestnosti stál trón a zlatá ikona zdobená drahými kameňmi. Namiesto oboch očí boli tejto bezduchej tváre vložené dva brilianty“.

Potom, ako agresívni Peržania kláštor vydrancovali, dlhú dobu sa medzi jeho vypálenými stenami potulovali iba pastieri, ktorí tu kládli vatry a používali otvorený oheň. Iba vďaka ohňu, dymu a sadziam unikli fresky pozornosti a vyčíňaniu vandalov. Dnes ich môžeme obdivovať na stenách a strope chodby pred vstupom do chrámu, i v samotnom chráme, ktorý je srdcom skalného komplexu. Na chodbe som fotiť mohol, dnu v chráme už nie.

Steny a strop chodby pred vstupom do chrámu Uspenskej Bohorodičky sú pokryté freskami z 12.storočia.
Steny a strop chodby pred vstupom do chrámu Uspenskej Bohorodičky sú pokryté freskami z 12.storočia.  (zdroj: Vlado Benčík)
Steny a strop chodby pred vstupom do chrámu Uspenskej Bohorodičky zdobia fresky z 12. storočia.
Steny a strop chodby pred vstupom do chrámu Uspenskej Bohorodičky zdobia fresky z 12. storočia.  (zdroj: Vlado Benčík)
Chrám Uspenskej Bohorodičky vo Vardzii.
Chrám Uspenskej Bohorodičky vo Vardzii. (zdroj: Wikipedia)
Interiér chrámu Uspenskej Bohorodičky zdobia fresky, ktoré sa zachovali vďaka konzervácii dymom a sadzami po požiari.
Interiér chrámu Uspenskej Bohorodičky zdobia fresky, ktoré sa zachovali vďaka konzervácii dymom a sadzami po požiari.  (zdroj: Wikipedia)
Spasiteľ. Freska zo skalného chrámu vo Vardzii pochádza z 12. storočia.
Spasiteľ. Freska zo skalného chrámu vo Vardzii pochádza z 12. storočia.  (zdroj: Wikipedia)

Najvzácnejšou freskou je freska kráľovnej Tamary s jej otcom, kráľom Giorgiom III. Je to jediný dochovaný portrét Tamary, ktorý bol zhotovený ešte počas jej života. Tamara je oblečená v mužských šatách, nemá náhrdelník a ani krajkované „žabó“ okolo krku, ktoré v tom čase nosili všetky vydaté ženy. Zdá sa, že Tamara mala v čase kreslenia fresky okolo 18 rokov. Historici tvrdia, že kráľovná drží v rukách projekt chrámu.

Freska na stene chrámu Uspenskej Bohorodičky znázorňuje kráľa Giorgia III. a jeho dcéru, kráľovnú Tamaru, s ktorou vládli gruzínskemu kráľovstvu spolu.
Freska na stene chrámu Uspenskej Bohorodičky znázorňuje kráľa Giorgia III. a jeho dcéru, kráľovnú Tamaru, s ktorou vládli gruzínskemu kráľovstvu spolu.  (zdroj: Wikipedia)

Tamara sa narodila v 1160 roku v Mcchete. V búrlivej dobe 12. storočia kráľ Giorgi III. šokoval protivníkov, 14-ročnú dcéru Tamaru korunoval ešte počas svojho života za kráľovnú. A dobre urobil, Tamara vládla takmer 40 rokov pevnou rukou a obdobie jej vládnutia sa označuje za „zlatý vek Gruzínska“. Aby nikto nepochyboval o jej zvrchovanej moci, nechala sa oslovovať ako „kráľ kráľov a kráľovná kráľovien“. Podľa legiend, bola neobyčajne krásna, skromná a múdra - hoci dvakrát vydatá (prvého manžela vyhnala, lebo sa opíjal). Vládla pevnou rukou doma aj na bojisku, potlačila všetky vzbury a povstania proti nej, viedla vojsko v mnohých bitkách a podrobila si všetky okolité moslimské štáty. Po smrti ju ortodoxná cirkev vyhlásila za svätú. Poplietla hlavu mnohým mužom. Za života bol jej údajným milencom básnik Šota Rustavelli a neskôr už len spomienka na ňu privádzala do vytrženia ďalších básnikov: Puškina, Lermontova, Pasternaka, gruzínca Majakovského,....... tí všetci o nej vo svojich veršoch spievali ódy. 

Mapa Gruzínska, počas panovania kráľovny Tamary. Vládla nad územím o rozlohe 5x väčšej, ako dnešné Slovensko. Dnes leží  Vardzia na okraji  Gruzínska, v časoch „zlatého veku Gruzínska“  bola v centre kráľovstva, viedli ňou hlavné obchodné cesty.
Mapa Gruzínska, počas panovania kráľovny Tamary. Vládla nad územím o rozlohe 5x väčšej, ako dnešné Slovensko. Dnes leží Vardzia na okraji Gruzínska, v časoch „zlatého veku Gruzínska“ bola v centre kráľovstva, viedli ňou hlavné obchodné cesty. (zdroj: Wikipedia)

A čo keď tu vo Vardzii nemá kráľovná Tamara iba fresku, ale nachádza sa tu aj jej hrob? O mieste hrobu kráľovnej Tamary sa vedú spory. Podľa legendy, Tamara nechala pred smrťou v r. 1213 zhotoviť sedem truhiel. Dohodla sa so svojimi siedmimi osobnými strážcami, s každým samostatne, tak, že si ľahne do jednej z truhiel a šesť truhiel zostane prázdnych. Strážcovia roznesú truhly na sedem rôznych miest v Gruzínsku, uložia ich sami tajne bez svedkov do hrobov a potom sa zabijú, aby neprezradili miesto hrobu. Jedným z týchto siedmich miest má byť aj Vardzia. Žeby sme tu niekde kráčali po hrobe kráľovnej Tamary? Alebo jej hrob skončil pri zemetrasení, spolu s odtrhnutou skalou, niekde tam dole v rieke?  

Lúčime sa s Gayane, nasmerovala nás do tajnej chodby, ktorá ako jediná si po zemetrasení zachovala priechodnosť. Opúšťame skalné mesto a schádzame schodiskom cez tunel tajného vchodu k rieke.

Z troch tajných vchodov vedúcich do skalného mesta, po zemetrasení zostal iba tento jediný. Ako vidíte, v minulosti bol naozaj „tajným“.
Z troch tajných vchodov vedúcich do skalného mesta, po zemetrasení zostal iba tento jediný. Ako vidíte, v minulosti bol naozaj „tajným“.  (zdroj: Vlado Benčík)
Po východe z tajného vchodu, ešte dlhé minúty rozdýchavame zážitok. Pôsobivá exkurzia, ktorú môžme vrelo odporúčať každému, je za nami.
Po východe z tajného vchodu, ešte dlhé minúty rozdýchavame zážitok. Pôsobivá exkurzia, ktorú môžme vrelo odporúčať každému, je za nami.  (zdroj: Vlado Benčík)

Nasleduje ťažká cesta k hraniciam Arménska. Najmä posledných dvadsať kilometrov je nepredstaviteľne zložitých. Naša Kia sa driape z jám, aby hneď po pár centimetroch do ďalších skočila. Už ani neveríme, že ideme správnym smerom, toto že je cesta k hranici dvoch štátov? Ale je tomu tak.

  • „Nakhvamdis“ – „Dovidenia“ – lúči sa s nami pomyselne Gruzínsko.

  • „Pari yegak“ – „Vitajte“- vítajú nás opäť iba pomyselne vo svojej reči arménski pohraničníci.

Nič také sa však nekoná. Na naše obrovské prekvapenie, hladko, bez problémov a slávobrány, ako sivé myšičky prechádzame hranicu. Vôbec si nikto nespomenul na vízum, či nejaký vízový poplatok. Arménskych pohraničníkov akurát zaujíma, či v našich pasoch nenájdu azerbajdžanské pečiatky. Keby sa tak stalo, potom neviem-neviem. Cesty v Arménsku za hranicou sú u niečo lepšie, ako tie gruzínske. Okolo sedemnástej vchádzame do Jerevanu a ľahko nachádzame aj náš „Elysium Gallery Hotel” v centre mesta. Arménska odysea môže začať. Ale o tom až v ďalších blogoch.  

Vladimír Benčík

Vladimír Benčík

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  56
  •  | 
  • Páči sa:  171x

Každý človek má nejaké túžby a snaží sa, aby niečo dosiahol. Túži po mnohých veciach, pritom sa mu môžu splniť len máloktoré. Mojimi celoživotnými snami bolo slušné fotografovanie, archeológia a cestovanie. Fotoaparát som dostal takmer do kolísky, archeológom som sa nestal, sen o cestovaní si plním po 60-tke. Vitajte na mojom blogu. Rád sa s vami podelím o cestovateľské skúsenosti a zážitky. Dúfam, že vás nimi inšpirujem, motivujem a možno aj pomôžem. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

1 článok
Pavol Koprda

Pavol Koprda

3 články
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

2 články
Skryť Zatvoriť reklamu