Som človek s dušou cestovateľa a tak sa hrabem na internete v informáciách o tom, do ktorých krajín sa dá cestovať v svete zamorenom vírusom, a do ktorých nie. Medzi krajiny s najtvrdšími protivírusovými opatreniami patrí aj Vietnam. Situácia optimistická nie je, všetky medzinárodne lety do Vietnamu sú dočasne pozastavené, vstup do Vietnamu je zakázaný všetkým cudzincom. Výnimku nemajú ani cudzinci, ktorí boli zaočkovaní proti COVID-19, ani tí ktorí sú čerstvo testovaní, či chorobu prekonali.
Ja som bol vo Vietname v minulosti „po vlastných“ dvakrát a uchovávam si krásne spomienky. Zvečnil som ich v mojich fotoknihách, aj s pridaným textom. Hoci sú poriadne „bradaté“, podelím sa s vami o ne.
Naša cesta do Vietnamu
Všetko to začalo výzvou Aeroflotu, aby som už konečne začal míňať míle, našetrené v rámci programu „Aeroflot bonus“, pretože mi inak prepadnú. Navrhli mi vziať si letenky z Moskvy do Paríža, Londýna, Pekingu alebo Otavy. Cestovať cez Moskvu do Paríža alebo Londýna? To hádam nie. Vybrať sa po vlastnej osi bez znalosti angličtiny niekde do Kanady alebo Číny, čo keď sa tam stratím? A čo tak stále „socialistický“ Hanoj? Bol som tam sám pred desiatimi rokmi a stačila mi posunková reč v kombinácii s ruštinou. Neviem, čomu rozumeli Vietnamci viacej. Dokonca som tam vtedy náhodne stretol niekoľkých domorodcov, ktorých Varšavská zmluva zaviala strážiť socialistický tábor do bývalého Československa, alebo ich prichýlila spriatelená krajina ako študentov. V mysli sa mi vybavili spomienky na centrálne hanojské jazero, pri ktorom som dva-tri krát sedel a pozoroval kypiaci exotický život. Vynorili sa mi spomienky na krásnu Dračiu zátoku s tisíckami skalných ostrovčekov pračudesných tvarov a bolo rozhodnuté – ide sa do Hanoja. A keďže tých našetrených míľ je hodne, do sveta pocestuje vetrami ošľahaná trojica, so mnou manželka a vnuk. Ten sa nám hodí. Jednak je s ním veselo a jednak vie anglicky.
Jedno múdre príslovie hovorí: „Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom“. Našťastie, Aeroflot moju ruštinu, manželkinu maďarčinu a vnukovu angličtinu pri kúpe leteniek (platíme letiskové poplatky) nebral do úvahy, inak by sme zaplatili dvakrát toľko a to ešte nepočítam češtinu. Teda spiatočné letenky z Viedni do Moskvy a odtiaľ tranzitom do Hanoja, máme v rukách. Odlietame 23. januára a vraciame sa 4. februára, Vietnamu si užijeme celých dvanásť dní.
Koniec januára nie je na severný Vietnam tým najvhodnejším termínom, vyberáme sa do najchladnejšieho obdobia. Lepšie by bolo cestovať o dva mesiace skôr, alebo o dva mesiace neskôr. No musíme sa prispôsobiť Michalovi a jeho prestávke medzi dvoma semestrami v škole. Veríme v štatistiku, očakávame teploty vzduchu v rozmedzí 15 – 22 stupňov Celzia a málo daždivé počasie.
Nebudem podrobne opisovať hodiny a dni strávené na internete pri hľadaní vhodného ubytovania a zostavovaní podrobného „grafika poezdky“. Ruština sa mi hodí. Informácií v slovenčine a češtine je na internete mizerne málo, iba ak, tak drahé cestovky. No zato v ruštine sa to spoveďami individuálnych turistov, poväčšine očarených z krásnych zážitkov a šokovaných nízkymi cenami, len tak hemží. To je presne to čo hľadám, recenzie na hotely, mapky s „dostoprimečateľnosťami“, ktoré treba nevyhnutne vidieť. Rezervujeme si ubytovanie na osem nocí v centre starého Hanoja a ďalšie tri noci v na ostrove Cat Ba v Dračej zátoke. Zostavujem na hodiny presne rozpísané denné plány nášho programu. Viem, čo chceme v Hanoji a v Cat Ba vidieť, kedy sa to v priebehu dňa dá vidieť (otváracie hodiny) a čo nás to bude stáť. Študujeme vietnamskú kuchyňu a odporúčania ruských nákupných maniačok (potvrdzuje sa, že na „šoping“ sú zaťažené iba ženy), viem ako cestovať z Hanoja do 150 km vzdialeného ostrovného Cat Ba, viem kde sa dá zjesť had, viem kde je Veľvyslanectvo SR v Hanoji a kde nám môžu poskytnúť v prípade potreby najkvalitnejšiu lekársku starostlivosť,..... viem toho naozaj veľa, cítim sa byť pripravený nielen prežiť, ale aj stráviť v pohode nevšedný turistický zážitok, aký ponúka turistami stále nezdevastovaný Vietnam. Je ešte niečo, čím ma môže táto pre nás exotická a stále socialisticky tváriaca sa krajina prekvapiť?
Veruže áno, stalo sa, aj majster sa utne. Vietnam ma napriek dlhodobej príprave prekvapil a to dokonale, našťastie, ešte pred odchodom. Indočína, to nie je Európa. Dva týždne pred odchodom zisťujem, že v polovici nášho vietnamského pobytu tam vypuknú oslavy lunárneho Nového roku. Áno, 31. januára sa končí Rok Draka a začína nový rok, Rok Koňa. A oslavy tohto najväčšieho vietnamského sviatku sú päťdňové, so všetkým čo k tomu patrí. Hromadná doprava bude výrazne obmedzená, múzeá a obchody zatvorené,..... No a ja som práve na 31. januára plánoval návrat z ostrova Cat Ba do Hanoja. Detailne na hodiny rozpísaný program cesty treba prerobiť. Z ostrova na pevninu sa treba vrátiť o deň skôr, inak tam uviazneme. Oslavám Nového roku padne za obeť návšteva Ostrova opíc a nejakých múzeí a šoping (chvalabohu), ktorý sme si chceli nechať na posledné dni. Aj tak sa všetci tešíme. Články na internete nás presviedčajú o tom, že Novoročné oslavy vo Vietname budú nezabudnuteľným kultúrnym zážitkom. Veľkolepý polnočný ohňostroj si pozrieme priamo z 8. poschodia hotela na brehu jazera, v ktorom budeme ubytovaní. A aby osláv nebolo málo, Vietnam si pre nás pripravil ďalší „kultúrny“ zážitok. Mesiac na oblohe zariadil, že sa v tomto roku končia štvordňové oslavy lunárneho Nového roku ďalším štátnym sviatkom. Socialistický Vietnam oslavuje každoročne 3. februára výročie založenia Komunistickej strany. V tomto roku to bude výročie osemdesiate tretie. Istotne ulovím na námestí pred Mauzóleom Ho Či Mina nejaké zaujímavé fotky rozjasanej mládeže a zaslúžilých straníkov.
Letí sa do Hanoja
23. január - sme zbalení a na Forde naberáme kurz – Viedeň. Dva a polhodinový let do Moskvy nebol ničím výnimočným, no za to z Moskvy do Hanoja to bola bomba. Do Vietnamu sa sťahuje na Novoročné sviatky z Európy každý Vietnamec, schopný stáť na nohách. A kto na nohách stáť nevie, tak toho nesú. Letíme najväčším lietadlom z parku Aeroflotu. V Airbuse 330 je 330 kresiel a teda dá sa predpokladať, že nás poletí presne toľko. No v prípade sťahovania rodín Vietnamcov na sviatky to celkom tak neplatí. Cestujú aj malé Vietnamčatá, nemluvňatá sa do počtu pasažierov nezapočítavajú. Môj skromný odhad hovorí, že na štyroch dospelých pripadá jeden kojenec a ďalší capart, tmoliaci sa v chodbičke, alebo ležiaci len tak voľne, medzi sedadlami. A to nie je všetko. Doma vo Vietname treba ukázať, že v Európe sa nežije zle. Dočítal som sa, že Airbus 330 vzlietne iba za predpokladu, že jeho celková hmotnosť, vrátane cestujúcich a ich batožiny, je menšia ako 230 ton. V našom prípade neplatil gravitačný zákon a ani tento údaj. Považujem za zázrak, že sme vzlietli a dokonca aj leteli a pristáli. Kufre nad hlavami a pod nohami, bandasky alkoholu a krabice bohvie s čím, batoľatá a nemluvňatá, .... to všetko sa miešalo v jednej veľkej živo-neživej zmesi. Starostlivá hlava vietnamskej rodiny občas potrebuje vybrať niečo z kufra, ktorý mu na policu vyložili letušky, alebo mužský personál. A keďže výškovo na lietadlo nedorástol, vyskočí si na sedadlo. Nestačí? Je tu ešte operadlo kresla. Skrátka, počas desaťhodinového letu bolo veselo-preveselo. Ani nápad zdriemnuť si. Náš Michal poznamenal, že je to ako na školskom výlete. Ja dodávam: „ako na školskom výlete, na ktorom pedagogický dozor zmeškal autobus“.
Ešte dlho ma bude mrzieť, že môj fotoaparát bol starostlivo zabalený a tak som nezvečnil "mravenčenie" rozjarených Vietnamcov v lietadle a potom haldy všakovakých krabíc, bední, vriec a kufrov, ktoré sa hádam dve hodiny na hanojskom letisku valili z útrob lietadla, aby ich potom tlačil nejaký miniatúrny vietnamský „Janko Hraško“ na vozíku pred sebou. Nakoniec dorazili aj naše kufre a tak sme sa taxíkom dopravili do nášho hotela. Ubytovanie celkom fajn, fotoaparát vybalený, hodinky posunuté o 6 hodín dopredu a tak sa naše vietnamské dobrodružstvo môže začať.
Prvé popoludnie v starom meste
Na recepcii dostávame k uvítacej káve aj mapku s vyznačením miest ktoré nám odporúčajú navštíviť a tiež adresu zmenárne, v ktorej sa môžeme stať zámenou našich Euríkov milionármi. Za 1 Eur dostaneme 28 000 vietnamských Dongov.
Prekvapenie číslo dva. Ďalší šok zažijeme po pár metroch, dvaja „obuvníci“ rázne vyzúvajú manželku a jej nohy vtláčajú do šľapiek. Raz darmo, sme vo Vietname. Vysvetľujú nám, že podľa ich odborného oka, zánovné Adidasky ktoré prišli do Vietnamu doslúžiť, treba zreparovať. Cítite ten rozdiel? Môžete chodiť po Bratislave hoci aj týždeň v rozbitých Adidaskách a žiadny opravár obuvi si vás nevšimne.
Je dobre keď si nacvičíme prechod cez ulicu pri takejto "menej rušnej" premávke. Možno že práve tu písal Janko Kráľ svoju „Jarnú pieseň“. Veď ako inak by prišiel na slová „ ...jeden prosto, druhý zboka, tretí v stranu inú.....“. K tomu, aby človek prešiel cez ulicu treba mať oceľové nervy, vnútorný pokoj Budhu a zažmúrené oči. Alebo hodne odvahy a dedinskú nevedomosť. Nakoniec sme si na toto motoristické mravenisko predsa len zvykli. Dopravných nehôd ktoré sme videli bolo prekvapivo málo.
Nestačíme sa diviť, čo všetko správne vyvážené dvojkolesové vozidlo unesie. Spätné zrkadlo je iba pre začiatočníkov, tí skúsenejší šoféri sa asi orientujú podľa hviezd na oblohe a podľa klaksónov vozidiel, ktorým vstúpili do cesty. Blinkre sú tu tiež k ničomu.
Na každom kroku sa stretávame s prípravami na sviatok lunárneho Nového roku, roku Koňa. Namiesto jedličky sa používajú mandarínkové kríky bohato ovešané plodmi, alebo kvitnúce vetvy broskyne. Najmä tie vraj zaručene nepustia do domu démonov.
Durian, vraj lahodný, no neznesiteľne páchnuci. Internet hovorí o tom, že je to najsmradľavejšie ovocie na svete. Prečítal som si takéto výstižné opísanie zápachu. Zápach sa dá podľa fajnšmekrov prirovnať k vôni smradľavých ponožiek pokropených zhnitými vajcami a zvratkami po slivovici. Prečiarknutý piktogram durianu možno bežne nájsť v juhovýchodnej Ázii na dverách hotelov, dopravných prostriedkov i letísk. Znamená to, že s durianom v košíku a hádam ani v žalúdku, tam nemôžete ani len vstúpiť. Durian vraj prečisťuje črevá a nervovú sústavu. Hrubú kožovitú šupu vám otvoria nožom a zvnútra si jeden po druhom vyberáte mesiačiky pudingovej hmoty, obalujúce veľké semená.
Na našom hotely piktogram s prečiarknutým durianom nebol, tak sme si jeden kúpili a priniesli na izbu. Neznesiteľný smrad ktorý šírilo toto ovocie nás však rýchlo presvedčil o tom, že naše črevá prečistiť netreba a nervovú sústavu tiež máme v poriadku. Nechali sme toto zapáchajúce čudo aj so všetkými vitamínmi B1, B2, C a E v chladničke, určite ju doteraz vetrajú. Som presvedčený, že už na druhý deň po našom odchode urýchlene vyvesili nad vchod do hotela tabuľku s prečiarknutým durianom.
Aj pre našu turistickú skupinu je Michal výborným majákom. Nie je treba v dave držať nad hlavou dáždnik, nestratíme sa, stačí nám Michalova hlava.
Spomínam si, pred desiatimi rokmi som sa často posadil na plastovú mini stoličku ku kempingovému stolíku a s chuťou si dal polievku Pho paličkami a lyžičkou, ktorá videla vodu iba pri výrobe. Mienka mojich spolucestujúcich sa však prikláňa na stranu hygienickejšieho stolovania a stravovania a tak sa reštaurácie na ulici stanú iba vďačným objektom pre môj fotoaparát.
Sme v politickom, ekonomickom a kultúrnom centre exoticky dýchajúcej krajiny – Vietnamu. Hanoj, založený v roku 1010 cisárom Ly Thai To, nemožno obísť bez návštevy jazera Navráteného meča (Hoan Kiem). Jazero je posvätné pre všetkých obyvateľov Hanoja. Na ostrovčeku v centre jazera je chrám Nefritovej hory, ideme ho navštíviť.
Chrám je rozložený podobne, ako neďaleko z vody trčiaca Veža korytnačky, na neveľkom ostrove. Viaže sa k nim zaujímavá legenda z 15. storočia, kedy vznikli.
Kedysi v dávnych dobách ohrozovali zem nájazdy hord lúpežníkov zo všetkých strán. V tej dobe vládol v zemi mladý kráľ Le Loi. Raz navečer sa ustarostene prechádzal po brehu jazera a rozmýšľal, ako sa s nepriateľmi vysporiadať. Situácia sa mu zdala byť neriešiteľná a bol veľmi smutný. Zrazu sa voda v jazere začala podivne vlniť a z hlbín sa vynorila obrovská korytnačka. Na pancieri niesla zázračný, zlatom a drahokamami vykladaný meč. Odovzdala ho kráľovi a ten získal nielen zázračnú zbraň, ale aj stratené sebavedomie. Oznámil zázrak svojmu ľudu a s pomocou meča zvíťazil nad všetkými nepriateľmi. Krátko po ukončení vojny sa Le Loi člnkoval na jazere. Náhle sa z hlbín vynorila korytnačka, zobrala meč a ponorila sa s ním do hĺbky. Od tej doby sa jazero volá jazerom Navráteného meča. Traduje sa, že keď bude Vietnamcom najhoršie, korytnačka sa znova vynorí a pomocou zázračného meča ľud spasí.
V krajine neexistuje oficiálne náboženstvo, avšak najviac je rozšírený budhizmus s prímesami konfucioizmu a daoizmu. Tak túto informáciu som si prečítal a popravde, neveľmi jej rozumiem. No keby som si mal po skúsenostiach z Vietnamu vybrať náboženstvo, asi by som si vybral vietnamský budhizmus. Pri návšteve budhistických pagod sme sa presviedčali, že tam vládne priateľská atmosféra. Ľudia sú k sebe úctiví a je tam oveľa veselšie, ako trebárs v katolíckych kostoloch. Možno že to bolo spôsobené sviatkom Nového roku, ale z chrámov sme si odniesli iba samé dobré dojmy.
A čo keď na legende o korytnačke a meči na dne jazera Navráteného meča čosi pravdy je? V roku 1967 rybári skutočne vylovili z jazera ohromnú korytnačku- kožatku, no dostali príkaz pustiť ju naspäť. Čoskoro však korytnačka od zranení umrela. Vyhlásili ju za posvätnú, zabalzamovali ju, natreli zlatom a teraz ju možno uvidieť vo vnútri chrámu Nefritovej hory. Je to naozaj veľká korytnačka. Na internete sa uvádza, že jej vek bol okolo 500 rokov. Mať tak Nautilus, vyberiem sa hľadať zázračný meč na dno jazera.
Okolo jazera je veľmi veľa zelene a kvetov. A všetko pravé, žiadna umelina. Možno tu príjemne posedieť na lavičke a porozmýšľať o večnosti. My sme si tento luxus veľmi nedopriali. Ako šéf výpravy som sa riadil heslom: „Vietnam za 12 dní v pokluse!“ . Vďaka tomu sme jazero počas nášho pobytu obehli možno dvadsať krát.
Vodné bábkové divadlo Thang Long.
Na prvý večer som naplánoval návštevu fasinujúceho vodného bábkového divadla. Vodné bábkové divadlo bolo pôvodne tradičnou dedinskou zábavou. Podľa písomných záznamov, vraj už v 12. storočí v delte Červenej rieky na severe Vietnamu sa roľníci, po vyčerpávajúcej práci na poli, navzájom bavili bábkovými predstaveniami na vode. Teda vodné bábkové divadlo vymysleli jednoduchí Vietnamci pre vlastnú zábavu v tých časoch, keď sa vodou zaplavili ryžové polia a nedalo sa pracovať. Predstavenia sa spravidla vykonávali na jazerách, zaplavených ryžových poliach alebo rybníkoch. Za vlády dynastie Chan a Li boli takéto bábkové divadlá nielen roľníckou zábavou, stali sa obľúbenými predstaveniami aj na cisárskom dvore. Dnes sa táto šou stala skutočnou exotikou a baví turistov. Za tým účelom vzniklo v Hanoji už v polovici minulého storočia pri jazere Hoan Kiem vodné bábkové divadlo Thang Long.
Tak ako v každom divadle, aj tu si môžete pri kúpe vstupenky zakúpiť program, ktorý popisuje všetko, čo sa udeje „na javisku“, v tomto prípade v bazéne pred hľadiskom. Predstavenie trvá necelú hodinu. Počas tejto doby sme uvideli niekoľko aktov, predstavujúcich kultúru a život vietnamského ľudu v rôznych historických obdobiach. Väčšina predstavení je mytologická, témou sú vietnamské rozprávky a legendy. Hry sú sprevádzané hudbou a spevom. Hudobníci hrajú na flautu, bubon a národné hudobné nástroje- donbow.
Po celý čas predstavenia sú bábkoherci po pás vo vode, skrytí za tmavozelenou bambusovou oponou. Bábkami nepohybujú herci zhora niťami, ako v našich divadlách. Týmito vo vodnom divadle pohybujú herci pomocou dlhej tyče pod vodou a takmer neviditeľnými lankami, vedúcimi cez tyč k bábke. V šere, počas predstavenia, pohyb bábik pôsobí veľmi realisticky. Štúdium vodného bábkoherectva vraj trvá tri roky.
Zajtra máme v pláne návštevu Mauzólea a Múzea Ho Či Mina, prezrieme si zaujímavú Pagodu stojacu na jednom stlpe, a najväčší priestor venujeme krásnemu Chrámu Literatúry. Bol vybudovaný už v roku 1070 a stal sa prvou univerzitou v Indočíne. Boli tu vychovávaní najväčší učenci svojej doby. Všade sa budeme pohybovať pešo, takže o nevšedné zážitky z ulíc starého Hanoja iste nebude núdza.
