„Brehy histórie sú posiate vrakmi ríš.“ Keď britský premiér Winston Churchill vyslovil túto vekmi overenú pravdu, vedel o čom hovorí. Iste mal na pamäti aj rozpad a zánik Západorímskej ríše, veď v dobe jej rozkvetu, aj Británu ovládali Rimania. Západná časť Rímskej ríše, ako politický celok, formálne zanikla v roku 476 n.l., zosadením posledného rímskeho cisára na západe. Tento akt bol dramatickým vyústením reťazca udalostí, ktoré odštartovala gótska migrácia v roku 376 n.l.. Gótov a po nich aj ďalšie kmene, dali do pohybu Huni.
Rimania si prefíkanou stratégiou „rozdeľuj a panuj“ podmanili obrovské územie, ktoré bolo rozlohou väčšie, ako 27 členských štátov Európskej únie, tá sa rozprestiera na ploche 4 233 000 km2. Rímske cisárstvo s 4 400 000 km2 sa tiahlo cez tri kontinenty. Siahalo od dnešnej Veľkej Británie cez celú Európu až po Malú Áziu – oblasti okolo Eufratu. Cez Sýriu a Jordánsko prechádzala do Egypta a severnej Afriky. Odhaduje sa, že hranice ríše za cisára Trajána (vládol v rokoch 98 – 117 n. l.), kedy ríša dosiahla najväčšiu expanziu, mohli merať až 6 000 kilometrov.
Posledným cisárom ktorý vládol v jednotnej Rímskej ríši, bol Theodosius I. Veľký. Po jeho smrti, v roku 395 n.l., sa Rímska ríša rozdelila na dve časti, východnú a západnú.
Rimania, tak ako aj mnohé iné národy, snažili sa zabrániť prenikaniu votrelcov do krajiny výstavbou rozsiahlych a vysokých opevnení na hraniciach. Vyspelá Rímska ríša bola zdrojom koristi a bohatstva. Rieku Dunaj často križovali potulné kmene, ktoré prechádzali na rímske územie s cieľom lúpiť a plieniť. Z nášho územia poznáme systém hraničných opevnení Limes Romanus. V Británii chránili pred vpádmi barbarov severnú hranicu rímskej ríše hneď dve takéto stavby, Hadriánov val (dlhý 117,5 km) a Antoniov val (dlhý 60 km).
Rímsky svet, od začiatku 5. storočia, čelil na svojich hraniciach obrovskému tlaku. Jeho pôvodcom boli bojovné kočovné kmene, ktoré sa tlačili do Európy z ázijských stepí. Začal sa proces migrácie, ktorému dali historici názov Veľké sťahovanie národov. Jeho výsledkom boli nepredvídateľné historické zmeny – zánik Západorímskej ríše a vznik nových štátnych útvarov. Spúšťačom boli udalosti, ktorých začiatky sa odohrávali pred viac ako piatimi storočiami predtým na Ďalekom východe, na hranici Čínskej ríše.
Niektoré mapy a časť informácií, ktoré uvediem v ďalšom, som použil z videa o Attilovi a Hunoch, vytvorenou spoločnosťou Epimetheus. Video je jedným z 10 videí, ktoré sú súčasťou projektu „Panonia“, o histórii Panonskej panvy, ku ktorej patrilo aj časť nášho územia.
https://www.youtube.com/watch?v=NQImNDTC4rE&list=RDLV1CP-I31J1r4
Mongolsko-mandžuské pastviny – „kolíska Hunov“
Už v 3. storočí pred n.l. sa na rozľahlých pláňach, na sever od čínskej hranice, začali spájať kočovné kmene mongolsko-tatárskeho pôvodu. V čínskych prameňoch sú tieto kmene známe ako Xiong-nu. Slovo Xiongnu v starej čínštine by pre cudzie uši znelo niečo ako "Honnu", čo viedlo niektorých vedcov k predbežnému spojeniu názvu so slovom "Hun".
Úplne prvým turkickým štátom, ktorý tieto kmene vytvorili, bola ríša Xiong-nu. V roku 209 pred n.l., počas ranej čínskej dynastie Han, ju založil Modu Chán (vládol do roku 174 pred n. l.) tým, že úspešne zjednotil kmene na mongolsko-mandžuských pastvinách, južne od jazera Bajkal. Xiong-ni, divoký a bojovný národ agresívne rozširoval svoje územie, zo severu ohrozoval čínske mestá. Práve drancujúci Xiong-ni majú na svedomí rozhodnutie vládcov Číny, postaviť najunikátnejší div sveta – Čínsky múr. Obranný val široký 7-8 metrov a vysoký 6-10 metrov mal brániť severné hranice Čínskej ríše proti nájazdom Xiong-nov.
Pretože Xiong-ni pri svojich nájazdoch boli schopní obísť Číňanmi stavaný obranný val, ten sa počas stáročí neustále predlžoval, rástol tak, ako rástla rozloha ríše Xiong-nu.
Impérium Xiong-nu sa rozširovalo o ďalšie podrobené kmene na čoraz rozsiahlejšom území, a tak ani rozširovaný múr neochránil územie Han pred drancovaním. Číňania, aby sa vyhli nájazdom, radšej odvádzali vládcom Xiong-nu pravidelné poplatky. Tribútom bol často hodváb a iné luxusné predmety. Xiong-ni, za to že nebudú útočiť, požadovali aj ďalšiu poctu, môcť si vyberať čínske nevesty. Často to boli dievčatá urodzeného pôvodu.
Impérium Han nesedelo nečinne. Zatiaľ čo platili Xiong-nom ponižujúci tribút, starostlivo študovali ich kmeňovú politiku. V ríši Xiong-nov získavali spojencov a začali ich rozoštvávať medzi sebou. Dnes na to máme špeciálny názov, vytvorili „Piatu kolónu“. Ďalším krokom bolo rozhodnutie, neplatiť tribút do rúk najvyššieho vládcu. Miesto toho platili skorumpovaným náčelníkom jednotlivých kmeňom, aby medzi sebou bojovali. Takto padli mnohé štáty a ríše. Táto extrémne nákladná kampaň bola postupom času čoraz úspešnejšia. Počas prvého storočia n.l., sa ríša Xiong-nu rozdelila na tri časti. Južná časť sa stala čínskym vazalom. Východná časť sa od Xiong-nu odpojila a vytvorila vlastnú konfederáciu kmeňov Xianbei. Títo predkovia dnešných Mongolov bojovali na strane Číny, tá im vyplácala odmenu za každú useknutú hlavu Xiong-nu bojovníka.
Tretia časť, Severné Xiong-nu, ktoré sa skladalo z asi stovky kmeňov schopných postaviť do zbroje až 200 000 bojovníkov, utrpelo od čínskej dynastie Han (v spojenectve s Xianbei), sériu zdrvujúcich porážok. Zvyšok ríše Xiong-nu, ustupujúcej pod tlakom čoraz viacej na západ, rozpadol sa na niekoľko menších ale stále impozantných koaličných kmeňov. Tie sa chovali nepriateľsky nielen voči iránsky hovoriacim kmeňom žijúcich v priestoroch do ktorých prichádzali, ale často vystupovali aj proti sebe.
Veľké sťahovanie národov sa začína
V priebehu nasledujúceho storočia, kmene z Ďalekého východu Ázie putovali až do Európy, kde hľadali svoju domovinu a túžili po koristi. Pri presune ku Kaspickému moru, do priestorov perzskej dynastie Sassanidov, sa sformovali tri kmeňové konfederácie, kmeňové zväzy: Xionites, Hepthalite Khanate, Kidarites. Odborná literatúra ich všeobecne nazýva „iránski Huni“. Stále však pretrváva veľká odborná debata, do akej miery sú tieto tri kmeňové konfederácie príbuzné Hunom, ktorí migrovali na západ a neskôr vtrhli na územie rímskych ríší.
Akým spôsobom vytvárali kočovné kmene kmeňové zväzy? Obecne platilo, že niekoľko kmeňov sa mohlo občas spojiť pod vedením nejakého mimoriadne charizmatického vodcu (kráľa, chána) a vytvorili konfederáciu, kmeňový zväz. Tieto prvé kmene tvorili jadro konfederácie, akúsi šľachtu (červený kruh na obrázku). Vonkajším okruhom kmeňov (žltým, zeleným a modrým), ktoré sa ku kmeňovému zväzu pripojili neskôr, prináležala menšia prestíž a menší podiel na vojnovej koristi, hlavne ak boli k vstupu do zväzu prinútené vojenskou silou. Všetky tieto kmene boli roztrúsené na geograficky veľkom území. Často sa zväzky kmeňov potvrdzovali cielenými sobášmi. Bola to výborná politická taktika. Ak ste totiž mali za jednu z manželiek dcéru náčelníka silného susedného kmeňa, už ste boli spolu previazaní a bývalé spory museli ísť bokom. Takto sa miešali etniká i kultúry.
Huni pustošia Európu
Huni, pri postupe smerom na západ, prekročili pohorie Ural a Volgu asi v roku 370 n.l. Najskôr sa dostali na územie obývané Alanmi, kočovným národom iránskeho alebo tureckého pôvodu. Okolo roku 372 ich porazili. Mnohí z Alanov utiekli na západ, ďalších Huni začlenili do svojej armády.
Huni, posilnení Alanmi, postupovali ešte ďalej, vtrhli do priestorov Gótov, žijúcich na území dnešnej južnej Ukrajiny. Prvý na rane boli gótski Greuthungi. Ich kráľ Hermanaricus nakoniec spáchal samovraždu, keď čelil agresii Hunov a Alanov. Greuthungi sa dostali pod hunskú nadvládu.
Pokračujúci tlak Hunov smeroval do oblasti severne od dolného toku Dunaja, obývanej gótskymi Tervingami. Ani tí Hunov v boji nezastavili. Pod tlakom sa v roku 376 rozdelili na dve skupiny. Časť Tervingov sa stiahla do pohorí Karpat a ďalšia, vedená Fritigernom, obrátila sa na východorímskeho cisára Valensa s požiadavkou, aby dal súhlas na vstup Gótov na rímske územie.
Cisár sa domnieval, že v radoch gótskych Tervingov nájde nových žoldnierov a tak im povolil usadiť sa na južnom brehu Dunaja. Rimania im dokonca sľúbili, že v prvých mesiacoch, kým si dopestujú vlastnú úrodu, im poskytnú aj potraviny.
Cisár si určite neuvedomoval, „akú blchu si púšťa do kožucha“. Presun celého národa cez Dunaj bol fascinujúci. Góti s celými rodinami a dobytkom prišli v obrovskom počte a zbrane po príchode neodovzdali, ako bolo dohodnuté. Zakrátko, po „zlom zaobchádzaní s gótskymi návštevníkmi“, vypuklo peklo. Góti sa stali nekontrolovateľnými a v krvavej bitke proti nim zahynul aj cisár Valens. Vizigóti v roku 410 vyplienili Rím.
Zatiaľ čo Góti rabovali v rímskych provinciách, Huni sa stále približovali. Pred sebou hnali ďalšie kmene. A tak v prvom desaťročí 5. storočia prekročili hranice Rímskej ríše, samozrejme bez súhlasu Rimanov, ďalšie barbarské kmene a národy: Vandali, Alani, Suevi, Frankovia, Burgundi,... Kmene a národy ustupovali na západ, aby sa vyhli hunskej moci.
Keď Huni dosiahli Dunaj, svoju hlavnú základňu si vytvorili v Karpatskej kotline, ktorá bola súčasťou rímskej provincie Panonia.
Divokí Huni spustili domino efekt, ktorý v konečnom dôsledku vohnal obrovskú masu nových ľudí na rímske územie. Huni existovali na západe ako hororový príbeh dlho predtým, ako skutočne prišli. Títo hrôzostrašní bojovníci pomohli zničiť Rímsku ríšu ešte predtým, ako sami do nej, v roku 395 n.l., vstúpili. V novších časoch sa slovo "Hun" stalo pejoratívnym výrazom a synonymom pre divošstvo. Kto však boli Huni a prečo sa ich tak obávali?
Nevysokí Huni, podľa opisov príšelcov, vyvolávali panický strach. Hrubí a drsní nomádi museli vyzerať naozaj divoko. Chlapcom už pri narodení bola zjazvená tvár. Hlboké rezy boli vykonané so zámerom znecitlivieť ich k bolesti. Až po dokončení tohto rituálu bolo povolené deti kojiť. A akoby život malých synov nebol dostatočne tvrdý, obväzmi im deformovali lebku, aby dosiahli jej predĺžený tvar. Chlapec dostal už do kolísky luk. Začal ho ovládať už od mladosti, sprevádzal ho po celý deň až do konca života. Vynašli typ luku, ktorý sa ohýbal späť na seba, aby vyvíjal dodatočný tlak. Hunské luky boli silné a robustné, vyrobené zo zvieracích kostí, šliach a dreva, naučili sa strieľať z nich v rýchlosti, z konského chrbta. Tak ako sa učili chodiť, učili sa aj jazdiť a strieľať z koňa. Bojový štýl Hunov spôsoboval, že ich bolo mimoriadne ťažké poraziť. Boli majstri rýchlych nájazdov, dokázali sa bleskovo priblížiť k nepriateľovi, vystreliť stovky šípov a vzdialiť sa bez toho, aby protivník mohol vstúpiť do boja. Keď sa dostali do blízkosti iných vojakov, často používali lasá na ťahanie nepriateľov po zemi, a potom ich rozsekali na kusy sečnými mečmi.
Attila Hun: Attila: Bič Boží
Huni sú dnes známi najmä vďaka jednému z ich kráľov - Attilovi. Attila sa stal stelesnením zla, zosobnením brutality, bol predmetom mnohých hrôzostrašných legiend, ktoré zatienili skutočnú identitu samotného muža. Azda najznámejší a najikonickejší príbeh o Attilovi pochádza z neskoršieho stredovekého príbehu, v ktorom sa Attila stretáva s kresťanským svätcom, svätým Lupom. Attila, na otázku biskupa Lupusa: „Kto si?“, odpovedal vetou ktorá vošla do dejín: „Ego sum Attila, flagellum Dei!“ (Som Attila, bič Boží!). Tento titul mu odvtedy história pripisuje k menu.
Iné pramene sú veľkorysejšie. Podľa rímskeho diplomata Prisca, ktorý sa s Attilom osobne stretol, bol veľký hunský vodca malým mužom s riedkou bradou. Mal mimoriadne sebavedomú a charizmatickú povahu a napriek svojmu veľkému bohatstvu, žil veľmi skromne. Vynikal sparťanským životom, jedol z dreveného taniera, obliekal sa a správal ako jednoduchý kočovník. Ovládal latinčinu a gótčtinu a bol výborným vyjednávačom. Attila, spolu so svojim bratom Bledom, sa v roku 434 n. l. oficiálne stali vládcami Hunov. Spolu vládli vyše 10 rokov, keď Bleda zomiera. O jeho smrti sa toho veľa nevie a existujú špekulácie, že by v tom mohol mať prsty Attila. Ten sa v roku 445 stáva jediným vládcom Hunov.
Hoci sa ľuďom pri spomienke na Hunov vybaví najmä Attila, v skutočnosti podnikal menej nájazdov ako sa všeobecne predpokladá. Krutý vodca využíval strach ktorý vzbudzoval, na vydieranie. Skôr ako bojovník, mal by byť známy predovšetkým ako historicky prvý „vypaľovač“, veď vydieral Východorímsku ríšu o každý groš ktorý mohol získať. Pretože Rimania boli v tomto čase už takí vystrašení z Hunov a pretože mali veľa iných problémov s ktorými sa museli vysporadúvať, Attilovi stačilo pohroziť a Rimania sa pred ním sklonili.
Východorímska ríša, ktorá sa chcela vyhnúť drancovaniu, podpísala v roku 435 Marguskú zmluvu, ktorá Hunom zaručovala pravidelný prídel neuveriteľných 6000 libier zlata ročne, výmenou za mier. Attila často porušoval túto zmluvu, podnikal výpady na rímske územie, plienil mestá a fantasticky zbohatol na úkor Rimanov. Tí stále podpisovali nové zmluvy, v snahe vyhnúť sa boju s ním.
Attilova vláda teroru nemala trvať dlho. Po tom, čo Attila pripravil Východorímsku ríšu o jej bohatstvo a videl, že samotný Konštantínopol, vďaka jeho mocným hradbám, je príliš ťažký oriešok, obrátil svoj zrak na Západorímsku ríšu. Mal výbornú zámienku na vpád, využil nezhody v cisárskej rodine. Sestra cisára Valentiniana III., princezna Honoria, sa zamilovala do svojho komorníka Eugenia, osoby neurodzeného pôvodu a otehotnela s ním. Cisár nechal Eugenia popraviť a svoju sestru zavrel do kláštora. Tá ale nadviazala tajne kontakt s Attilom a sľúbila mu veľkú odmenu, ak ju z väzenia vyslobodí. Na dôkaz svojich slov mu poslala prsteň. Attila túto situáciu využil a začal sa vyhlasovať za jej snúbenca. Pre seba si, ako veno, robil nárok na polovicu Západorímskej ríše. Mal zálusk na Galiu. Tomu musel cisár zabrániť a preto svoju sestru vydal proti jej vôli za senátora Herculana. Bolo jasné, že vojna s Hunmi sa začne každú chvíľu a preto sa cisár radšej presunul z ohrozenej Ravenny do južnejšieho Ríma.
Bitka na Katalaunských poliach
Attila v roku 451 napadol Galiu, ktorá zahŕňala dnešné Francúzsko, severné Taliansko a západné Nemecko. Rimania však zmúdreli, vojvodcovi Flaviusovi Aetiusovi, sa podarilo presvedčiť cisára, aby kráľovi Vizigótov, ktorí kedysi vypálili Rím, poslal prosebný list. Stálo v ňom: „Najprudší z ľudí, bolo by dobré, keby sme sa spojili proti tomuto despotovi, ktorý chce zotročiť celý svet. Keďže ste vojenská mocnosť, vyriešte svoje problémy tým, že sa k nám pridáte". Vizigóti a vodcov ďalších kmeňov sa s Rimanmi spojili, aby si chránili pred Hunmi svoje nové životné priestory.
Podľa legendy sa Attila v noci pred bitkou radil s kosťami obetovaných zvierat a videl, že v boji padnú tisíce jeho vojakov. Na druhý deň sa jeho predtucha naplnila. Nepriatelia sa stretli v oblasti Chalons vo Francúzsku, na mieste známom ako Katalaunské polia. Začal sa v starovekých dejinách dosiaľ nevídaný krvavý masaker. Hotové jatky. Historik Jordanes, žijúci vo Východorímskej ríši v 6. storočí, bitku opísal takto: „A stretli sa čelom v bitke a bola to bitka neľútostná, zmätená, krvavá a úporná. Jej rovnú do tej doby nepoznala celá minulosť. Rozpráva sa o takých činoch, ktoré sa v nej odohrali, že nemohol vo svojom živote uvidieť nič pozoruhodnejšieho ten, komu nebol umožnený pohľad na tento div. Ak možno veriť rozprávaniu starcov, potom sa riečka, tečúca pozdĺž pláne nízkym korytom, rozliala z brehov naplnená krvou z rán mŕtvych bojovníkov.... A tí, ktorí boli vďaka svojim zraneniam smädní, naberali vodu zmiešanú s krvou. Riadením smutného osudu boli tak nútení piť krv, o ktorej tušili, že ju sami preliali."
Po hodinách krutých bojov zahynuli na oboch stranách desaťtisíce bojovníkov, medzi nimi aj vizigótsky kráľ Theodorich. Rímska aliancia prinútila hunsku armádu ustúpiť. Bola to prvá a jediná Attilova vojenská porážka, ktorá naštrbila jeho autoritu. Pre už pomaly sa rozpadajúcu Západorímsku ríšu to bolo posledné veľké víťazstvo, aké sa im podarilo dosiahnuť pred jej rozpadom v roku 476 n.l..
Attila a jeho armáda sa vrátili do Itálie a pokračovali v pustošení miest. V roku 452, keď bol Rím na dohľad a mohol sa stať ľahkou korisťou, Attila sa stretol s pápežom Levom I., ktorý vystupoval ako rímsky vyslanec. Neexistuje záznam o tom, o čom rokovali, ale podľa legendy, Attilovi sa zjavili svätci Peter a Pavol, ktorí pohrozili Attilovi smrťou, ak vyplieni Rím.
Či už zo strachu pred pápežom a jeho svätými nebeskými spojencami, alebo jednoducho preto, že Attilove vojská boli príliš vyčerpané a oslabené maláriou, rozhodol sa stiahnuť z Itálie a vrátiť sa do Panónie.
Attilova smrť a koniec Hunskej ríše.
Attila Hun bol síce krutosťou preslávený bojovník, ale nezomrel smrťou bojovníka. Keď Marcián, nový cisár Východorímskej ríše, odmietol v roku 453 zaplatiť Attilovi zmluvou dohodnutý ročný tribút, Attila znova sústredil armádu a plánoval zaútočiť na Konštantínopol. Skôr než však stihol zahájiť vojenské ťaženie , v marci 453, počas svadobnej noci, nečakane umrel. Môžeme si vybrať z niekoľkých verzií príčin jeho smrti. Podľa jednej, Attila začal masívne krvácať z nosa a udusil sa vlastnou krvou. Podľa ďalšej, praskla mu žila v pažeráku v dôsledku nadmerného pitia alkoholu a v opitosti sa nezobudil. Tretia verzia hovorí o tom, že Attila umrel rukou novej ženy, germánskej princezny Ildiko. Attilov hrob sa nikdy nenašiel a nikto nevie, kde je v skutočnosti pochovaný. A nevieme ani, aký osud postihol Ildiko. Je dosť možné, že odpočíva niekde pri Attilovi, ako to bývalo zvykom.
Po Attilovej smrti chceli Hunom vládnuť všetci jeho synovia. Historik Jordanes vtipne zaznamenal, že roztopašný Attila mal toľko synov, že by mohli vytvoriť národ. Chceli vládnuť všetci, namiesto toho však všetci spoločne svoju ríšu stratili. Gepidský kráľ Ardarich, kedysi veľký prívrženec Attilu, teraz nespokojný a rozhorčený, že sa s podriadenými kmeňmi zaobchádza ako s najbiednejšími otrokmi, vyvolal vzburu. Pripájajú sa k nemu aj ďalšie Hunom podriadené germánske kmene. Obidve strany sa stretávajú na bojovom poli pri rieke Nedao. S lokalizáciou bitky vzniká problém, Jordanesom uvedenú rieku Nedao sa doteraz nedarí stotožniť so žiadnou riekou v Panónii. Ani presný termín bitky pri Nedao nie je známy, najpravdepodobnejšie je, že sa odohrala v roku 454, rok po Attilovej smrti. Nespokojné kmene sa pustili s Hunmi do šialenej bitky. Huni so svojimi spojencami boli porazení. Údaj o 30 000 padlých je možno prehnaný, ale dôležité je, že sa medzi nimi ocitol aj Attilov najstarší syn Ellak. Jeho bratia, podľa Jordana, následne ušli na územie blízko Čierneho mora, kde predtým sídlili Góti a kde celá európska anabáza Hunov, pred necelým storočím, aj začala podmanením sarmatských Alanov a rozbitím gótskych kráľovstiev. Hrozivá Hunská ríša tak prestala existovať už krátko po smrti svojho najhrozivejšieho vládcu.
A ako skončil slávny rímsky vojvodca Aetius, ktorý porazil Attilu na Katalaunskych poliach? Neslávne. Zatiaľ čo sa cisár zabával lovom a hodovaním, Aetiusv získal v ríši dominantné postavenie. Neschopný Valentinianus sa obával jeho rastúcej popularity, a hneď ako mu to pomery dovolili (po Attilovej smrti), obvinil veliteľa z vlastizrady a vlastnou rukou ho v septembri 454 zabil. Tento krok pripravil ríšu hádam o jediného muža, schopného zaistiť poriadok v provinciách. Flavius Aetius sa nazýva aj „posledným Rimanom“, pretože s ním údajne zanikli klasické rímske hodnoty. Keď cisára Valentinianusa v marci 455 zabili Aetiusovi priaznivci, prevládli v Západorímskej ríši dezintegračné tendencie, ktoré o dvadsať rokov neskôr vyvrcholili jej pádom.
Posledného rímskeho cisára Romula Augustula zosadil v roku 476 germánsky veliteľ Odoakar, ktorého jeho prívrženci vyhlásili za kráľa Germánov. Bola to posledná rana z milosti pre Ríšu, ktorá sa už desaťročia zmietala v smrteľných kŕčoch. Zosadenie Romula Augustula sa tradične považuje za koniec Západorímskej ríše a býva označované aj ako koniec celého staroveku.
Prečo padla Rímska ríša?
Florida PASS Program to vo svojom videu vidí takto:
https://www.youtube.com/watch?v=pcWoR9i-GvA
Rím nepadol za deň, ale počas viac ako storočia pomaly chátral a nebol schopný brániť svoje impérium. Nerozpadol sa z jedného dôvodu, ale kombináciou dôvodov, ktoré si vyberali daň na vojenskej sile impéria a jeho ekonomike po dlhú dobu.
Invázia Barbarov je tradičný argument pre pád Rímskej ríše. Opiera sa o kmene barbarov, ktoré začali napádať rímske zeme v 4. storočí n.l. Huni vpadli z východu a vytlačili germánske kmene, ako sú Góti a Vizigóti, na rímske územie. Rímske armády sa na hraniciach nedokázali vysporiadať s masovou migráciou barbarských kmeňov do svojich zemí. Vodcovia Ríše nepripravili pôdu na integráciu barbarov.
Toto však nie je celé vysvetlenie. Rím sa rozpadol aj zvnútra, nielen zvonku.
Silná korupcia vo vláde a nestabilné vedenie spôsobilo katastrofu. Rada chudobných a skorumpovaných cisárov doviedla ríšu k finančnému krachu. Vlastné krátkodobé záujmy uprednostňovali pred dlhodobými záujmami celku. V mene osobnej ctižiadosti odstavili viacero schopných mužov, ktorí mohli ríšu na poslednú chvíľu zachrániť. Niektorí cisári boli dokonca zavraždení v chaose občianskej vojny. Také prostredie nedávalo ľuďom nádej na vládu.
Vojenské expanzie ríše a náklady na vojny boli také veľké a drahé, že vyčerpali pokladňu Impéria. Bohatí občania sa snažili rôznymi podvodmi vymaniť sa z daní. Nakoniec, zdroje z vojnovej koristi vyschli. Aj rýchlo rastúca inflácia, spôsobená znehodnocovaním meny, oslabila ekonomiku. S takým nedostatkom peňazí nebolo impérium schopné postaviť dostatok vojakov na ochranu svojich hraníc pred nájazdami barbarov.
Rozdelenie Rímskej ríše na dve časti. V treťom storočí rozdelil cisár Dioklecián Rímsku ríšu na dve časti. Zatiaľ čo takéto rozdelenie umožnilo Ríši ľahšie vládnuť v krátkodobom horizonte, v dlhodobom horizonte sa obe časti od seba vzdaľovali. Západnej časti to sťažovalo prežitie. Museli sa čoraz viac spoliehať na žoldnierov, aby ríšu chránili. Títo žoldnieri nemali k Rímu žiadnu loajalitu. Starali sa iba o to, aby mali vyplatený žold.
Faktorom bolo aj náboženstvo. Historici dokazujú, že k pádu Ríma prispelo tiež šírenie kresťanstva. V raných dobách Ríma, štátne náboženstvo oslavovalo Rím samotný. Rímski bohovia symbolizovali občiansku cnosť a očakávali služby a obete v mene Ríma. Kresťanstvo šírilo iný súbor cností. Jeho nasledovníci sa sústredili na návrat svojho Mesiáša a na prípravu na nebo po smrti.
Kombinácia týchto vonkajších a vnútorných príčin vytvorila situáciu, ktorú by mal problém zvládnuť aj ten najsilnejší vodca, nie to skorumpovaní a dokonca niekedy aj blázniví cisári.
Toľko o príčinách rozpadu Západorímskej ríše z videa.
Rozpadne sa Európa? Ako vidia karikaturisti našu budúcnosť
Ako vyzerá Európa podľa karikaturistov z každej členskej krajiny? Ukázal to dánsky denník Politiken, zapojilo sa aj SME.
https://plus.sme.sk/c/20274522/rozpadne-sa-europa-ako-vidia-karikaturisti-nasu-buducnost.html
Utečenecká kríza, ktorej Európska únia v súčasnosti čelí, nie je žiadnou jednorazovou udalosťou, sú migrácie, a aj tie nelegálne s ktorými sa stretávame, prirodzenou súčasťou dejín? Zvládne Európska únia, ktorá nemá v rukách kontrolu nad svojimi vonkajšími hranicami, utečeneckú krízu? Kontroluje niekto, či migranti neprichádzajú k nám ozbrojení? Súčasná situácia je žalostná, výstavba nejakých provizórnych bariér medzi jednotlivými štátmi nie je žiadnym riešením.
Nemecká kancelárka Angela Merkelová v roku 2015 vyjadrila svoj optimizmus jednoduchými slovami: "Zvládneme to!". Nuž zatiaľ to tak nevyzerá. Európska únia dodnes nie je schopná dohodnúť sa na spoločnej azylovej politike.
Dá sa dnes hovoriť o migrantoch, o obavách z terorizmu, o výdavkoch na vojny a zbrojenie, o nekompetentnosti vodcov, o inflácii a prepade ekonomiky, o korupcii, .... a hľadať súvislosti s históriou? Ja som paralelu medzi situáciou v Západorímskej ríši a v Európskej únii, hoci ich existenciu delí 16 storočí, našiel. Čaká Európsku úniu rovnaký osud?
