Prísť môžete aj autobusom, autom, ale podľa mňa je najlepšie prísť na bicykli. Červená trasa vedie z Bratislavy cez Devínsku Novú Ves do Záhorskej Vsi pod názvom Moravská cyklistická cesta.
Záhorská Ves. Vstúpte a ocitnete sa uprostred obce s 1900 obyvateľmi, niekoľkým malými zatvorenými fabričkami, ktoré kedysi slúžili na spracovanie cukru a pálenie tehál. V strede obce neprehliadnete kedysi dôležitý, ale dnes spustnutý vojenský objekt s hraničiarskym heslom „NEPROJDOU“.
Z množstva zanedbaných domov s opadanými omietkami sa vymykajú nové mestské bytovky, niekoľko opravených domov, kostol, domov dôchodcov a pizzeria. Do zoznamu zaujímavostí patria aj viaceré pripomenutia histórie, súsošia padlých vojakov z 1. svetovej vojny, svätého Floriána, aj pamätná tabuľa Ľudovíta Štúra. Do zoznamu pridávam aj malé múzeum priamo v objekte hraničnej kontroly na hraniciach s Rakúskom.
Bicyklujem ďalej vedľajšími ulicami Záhorskej Vsi. Ich názvy vás neprekvapia - Cintorínska, Pivničná, Dlhá, Krátka, Kasárenská, Pri barine, Pri trati, Za sýpkou,... čo už môže byť ďalšia ? Zahýbam do úzkej dlhej uličky a zaskočí ma názov ulice - Lucie Poppovej.
Vidím dobre? Bicykel už vstúpil do ulice a ja nemôžem odtrhnúť pohľad od názvu na dome, až kým mi predné koleso nezavadí o starý Mercedes. To už napoly sedím, napoly ležím na prednej kapote starého modelu známeho ako piano. Pozerám na rómsky dom, či sa nevyhrnie rómsky majiteľ. Keď sa nič nedeje, znovu otáčam hlavu k názvu ulice.
Kde sa tu vzala operná diva?
Bez odpovede, No comment cudzinec, hovorí mi tiché prostredie ulíc počas korona obmedzení. Skúšam online z mobilu. Lucia Poppová, v zahraničí známa ako Lucia Popp, sa narodila v Z-á-h-o-r-s-k-e-j V-s-i.
„Prepáčte, mrzí ma to - to som nevedel“. Ospravedlňujem sa v mysli ulici, ale viac Lucii Popp.
„Slovenská sopranistka,
svetová operná diva,
zomrela v Mníchove,
organizovali sme s BKIS na jej počesť gala koncerty v Bratislavskej Redute,
ale rodisko, Záhorskú Ves, som nepoznal a nikdy nenavštívil“, vysvetľujem prázdnej ulici.
Škoda, že sa v obci nenašlo miesto na jej sochu. Miesto som jej už vybral, pri dome kultúry, na malom námestí, ale do budúcna s veľkým menom.
„Nechaj to na nás, socha bude a kde, do toho nech nám Bratislava nekecá“, ozve sa mi v mysli obecný hlas Záhorskej Vsi.
„Dobre, dobre, hlavne prosím sochu“, dodávam zmierlivo
„Kde bude je len na vás a Bratislavčania asi prispejú, môžeme?“, odpovedám.
„No tak dobre, môžete“, dodáva hlas zmierlivo.
Stačilo histórie, je čas na návštevu najzápadnejšieho bodu Slovenska. Po prebicyklovaní celej obce, pozretí si mapy, končím pri hrádzi vedľa vojenského bunkra.
Kam teraz? Ulice bez ľudí, okrem zhluku domácich čakajúcich pred nápisom COVID testovanie, moc možností na opýtanie neponúkajú. Druhá možnosť áno, ak viem cigánsky, ale neviem či malá skupinka výtržnícky vyzerajúcich chalanov sa bude so mnou rozprávať o geografii. Radšej sa spoľahnem na intuíciu a nasadám znovu na bike.
“Kde môže byť najzápadnejší bod Slovenskej republiky?“
Asi najviac na západe, odkiaľkoľvek kde práve stojím.
Beriem hodinky Suntoo s navigáciou a prepínam na svetové strany. Západ - tam, vyrážam.
Moja predstava o najzápadnejšom bode bola niekde medzi kusom bieleho kameňa a mosadznou tabuľou, označujúcou pevninské miesto, kde končí výsostné územie Slovenskej republiky. Už som pochyboval, že sa zjaví cestička tabuľa alebo šípka, keď sa objavilo niečo lepšie. Miestny domorodec zjavne zo Záhorskej Vsi so psom, malou miešanou rasou ulice. Predbehol pána, ovoňal bicykel aj mňa a prijal ma do spolku domácich tým, že si sadol vedľa mojej nohy smerom k prichádzajúcemu.
„Dobrý deň, hľadám najzápadnejší bod Slovenska“, oslovil som s nádejou domáceho,
asi 35 ročného trochu pokrčeného, neoholeného junáka v starom kabáte. Počkal na hodnotenie psa, až keď si ku mne pes sadol, zobral to na vedomie a prehovoril:
„Dobrý, no to ste tu“.
Rozhliadol som sa pochybovačne po hrádzi vzdialenej 300 metrov od rieky.
„Tu, ale trochu presnejšie kde, neviete?“, nebol som spokojný s odpoveďou.
„Ste ako slovník geografie, ten tiež hovorí stručne – najsevernejší bod je v Záhorskej Vsi“. Skúsim som zažartovať.
Moja veta ho zjavne nerozjasnila, ale zostal na vlákne.
„Najzápadnejší bod Slovenska, TO nás TU nezaujíma“.
Mlčky som naňho hľadel. Ako môže nezaujímať, keď je to jediná vec, ktorá dedinu dostala do Wikipédie a národných publikácií. Ešte aj kompa do Rakúska je témou skôr okresného významu ako celonárodnou.
Mal som sa to čoskoro dozvedieť.
Pozrel na mňa a pokračoval: „V dedine, ktorá patrila k Východu a bola najviac na jeho západe, ale chcela vždy radšej patriť k Západu a byť poslednou na východe, to je jedno“ dopovedal a nechal ma stáť uprostred lesa na malom chodníku s údivom v očiach.
„Poď ŠARIK, ideme“, zavelil.
Tak to už je moc Dunčo, Kuťo, Puňto, ale Š-A-R-I-K, to srandoval.
No dobre, domorodci nechcú byť najzápadnejší, tak načo by vedel kde je ten bod.
Vybral som pešo sa vedľa bicykla intuitívne smerom k rieke.
Cestičky križovali na všetky smery priehľadný lesík, takže malý stĺpik mohol byť kdekoľvek. Ale logicky koniec pevniny by mal byť pri rieke. Zjavne pri vzťahu domácich môže byť zarastený, ale miesto by sa malo dať nájsť v húštinách s drobnou navigáciou svetových strán podľa hodiniek. Po prebrodení dvoch malých močiarov a nekonečnej spleti húštin by som prijal aj stĺpik cyklo značenia neďalekej cyklo trasy alebo QR kód prilepený na strome. Ale nevzdám sa, musí to tu byť.
Navigácia z hodín a kraj brehu kde stojím neklamú.
Tu, musí to byť presne tu, kde stojím.
Rozhliadam sa okolo, na zemi vo výške očí aj nado mnou, nikde nič.
Nie je tu nič, ale určite stojím na ňom - Najzápadnejší pevninský bod Slovenska.
Nechávam priestor pre slávnostný pocit.... NIČ. Tak aspoň pre Cimermanovskú vedeckú dôslednosť kontrolujem súradnice na internete. NESEDIA. Ale aj tak to tu musí byť – aj bez cedule a značenia, ale musí to byť tu najviac na západe. Už nie je kam ísť ďalej, len do Rakúska. Zemepisné súradnice z internetu však hovoria - viac na západ, ale kam, keď už nie je kam.... Ale je, ešte je tu stred rieky Morava a to už sedí: 48°22′50.24″S 16°50′0.74″V
Niekoľko odporúčaní k jazde na biku z Bratislavy, cez Devínsku Novú Ves, do Záhorskej Vsi.
Značenie po červenej číslo 2. pod názvom Moravská cyklistická cesta. Prvá časť od DNV je kvalitná asfaltová cyklotrasa, miestami sa mení na bývalú cestu ochrany hraníc, uzavretej kedysi plotmi už kilometre pred hraničnou čiarou v zóne Železnej opony. Sem tam sa cesta mierne rozpadne, ale je zjazdná a slušná. Niekoľko krát vás zavedie na automobilovú cestu 3. triedy, kde ale je celkom slušná premávka. Môžete ju obísť po cestách na hrádzi a pod ňou. Spevnené, väčšinou mierne posypané kameňmi, ale zjazdné horským alebo terénnym bikom. Dĺžka trasy z DNV do Záhorskej Vsi a späť je do 40 km, podrobná mapa www.zahorskaves.sk/galeria/file/dokumenty/cyklomapa.pdf
