Keď Jan Švankmajer získal cenu na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava 2011, bol pre mňa len známym českým filmárom. Keď som sedel v rade pred ním v Slovenskom národnom divadle a on preberal ocenenie Filmovej akadémie Slnko v sieti 2012 za Najlepší výtvarný počin vo filme - Prežiť svoj život, bol už pre mňa svetovo výnimočným českým surrealistickým umelcom. Tieto dve udalosti od seba delí len niečo menej ako jeden rok, v ktorom ma jeho diela zaujali, zasiahli a pritiahli. Najviac ma však ohromili jeho, u nás malo známe, surrealistické objekty.
Keď vidíte tvorbu a čítate názory Jana Švankmajera, núti vás to zamyslieť sa. Mňa osobne to primälo vrátiť sa do čias vysokoškolských štúdií. Moje vtedajšie bádanie ma viedlo cestou hľadania prienikov spoločenského a prírodovedného prostredia a zvlášť na územie ich stretov. Elektrizujúco na mňa preto doľahla časť tém Jana Švankmajera o pohľade na vymierajúce živočíšne druhy. Prekvapivo ma prinútila vrátiť sa k mojej diplomovej práci z minulého storočia. Do úvodníka som vtedy ako mladý študent napísal úvahu, ktorá vyvolala v časoch socializmu polemiku. Pri hodnotení stretov civilizácie a živočíšnych druhov som vyjadril sklamanie a pri hľadaní popisu tohto stavu som nešetril kritikou ľudského druhu: „Nech s každým vyhynutým druhom ubudne aj niečo z ľudskej namyslenosti a velikášstva....“
Keď som sa po rokoch stretol s videním Jana Švankmajera a spoznával jeho bizarné, neskutočné objekty, pocítil som, že možno presne takto v mojich očiach vyzerá strata sebavedomia ľudského druhu premietnutá do nastupujúcich druhov zvierat, ktoré prichádzajú namiesto tých vyhynutých. Pri vnímaní jeho diel som dnes po mnohých rokoch uvidel cenu, ktorú ľudstvo práve za velikášstvo a samoľúbosť môže zaplatiť. Jej predvojom a vyjadrením sú pre mňa prichádzajúce objekty Jana Švankmajera – surealistické, fantastické, ale aj prekvapivé a drsné.
