Compiègne, mestečko v departemente Oise na severe Francúzska, sa zapísalo do histórie ako miesto, kde sa skončila I. svetová vojna. V železničnom vagóne v neďalekom lese podpísali jedenásteho novembra 1918 delegácie Francúzska a Nemecka prímerie, ktoré dalo bodku za prvým celosvetovým vojnovým konfliktom. Víťazov reprezentoval vrchný veliteľ spojeneckých síl francúzsky maršal Ferdinand Foch, porazených splnomocnenec nemeckej vlády, poslanec Ríšského snemu Matthias Erzberger.
Vlaky s delegáciami prišli na stanicu Rethondes už ôsmeho novembra. Nemci cestovali desať hodín územím poznačeným vojnou. Videli obraz skazy, výsledok vyše štvorročných bojov. Napriek tomu ešte tri dni vzdorovali. V sobotu, desiateho novembra, im Francúzi ukázali noviny, kde sa písalo, že nemecký cisár abdikoval. O pár hodín neskôr dostali inštrukcie od nového kancelára Friedricha Eberta, aby prestali vyjednávať a súhlasili s predloženými podmienkami. V nedeľu o piatej ráno podpísali že od jedenástej hodiny parížskeho času (jedenásteho dňa jedenásteho mesiaca) platí prímerie. Krvavé jatky na všetkých frontoch sa skončili, nadišiel čas vyjednávania o mieri.
Smutná bilancia: Veľká vojna, ako nazývali prvú svetovú až do vypuknutia ešte väčšej, druhej svetovej v roku 1939, trvala od od 28. júla 1914 do 11. novembra 1918. Jej hlavným bojiskom bolo územie Európy, no bojovalo sa aj v Afrike, v Ázii, na oceánoch, na Blízkom východe a inde. Zahynulo v nej takmer desať miliónov vojakov a sedem miliónov civilistov. Zranených bolo vyše dvadsať miliónov ľudí.
Schyľovalo sa k nej dlho. Rozpory medzi svetovými veľmocami v zápase o sféry vplyvu a kolónie narastali niekoľko rokov pred jej vypuknutím. Najnespokojnejšie bolo Nemecko, ktoré sa k deleniu koristi dostalo až po svojom zjednotení v roku 1871. Väčšinu kolónií vtedy však už mali medzi sebou rozdelené Anglicko a Francúzsko. Napätie o vplyv na Balkáne narastalo medzi Ruskom a Rakúsko-Uhorskom. Rôzne pohnútky mali aj ďalšie krajiny. Každá si myslela, že niečo získa, napraví krivdu z minulosti.
Spojenci vo vojne sa našli veľmi rýchlo. Na jednej strane boli Ústredné mocnosti - Rakúsko-Uhorsko a Nemecko, ktoré konflikt začali. Proti nim stáli krajiny Dohody - Britské impérium, Francúzsko a Rusko. To bol základ. K nemu sa postupne pridávali ďalšie štáty. Na strane Dohody to bolo Taliansko, Japonsko, Spojené štáty, Grécko, Srbsko, Rumunsko, Belgicko, na stranu Ústredných mocností sa pridali Osmanská ríša a Bulharsko.
Všetko bolo inak: Veľká vojna ľudstvo zaskočila. Dovtedy malo skúsenosť s inými ozbrojenými konfliktmi. Omnoho kratšími a sústredenými prevažne na bojiská mimo obývaných území. Vo Veľkej vojne po prvý raz stáli proti sebe miliónové armády (zmobilizovaných bolo počas nej viac než 60 miliónov vojakov) vyzbrojené úplne novými zbraňami. Tanky, bombardovacie letectvo, ponorky, plameňomety, chemické bojové látky... Súperiace strany nerobili rozdiel medzi bojiskom a zázemím. So zemou boli zrovnané celé dediny a mestá. Niektoré sa už neobnovili a natrvalo zmizli z povrchu zemského.
Veľká vojna osudovým spôsobom zmenila aj politickú mapu sveta. Imperiálne ríše strednej a východnej Európy sa zrútili a na ich troskách vznikli nové štáty. Vrátane niekdajšieho Česko-Slovenska. Monarchia, ktorá vojnu začala, aby sa posilnila, na jej konci prestala úplne existovať. Na opačnej strane stojace ruské cárske impérium zaniklo tiež. Zmietla ho boľševická revolúcia. Rozpadla sa aj Osmanská ríša.
Veľké boje sa zvádzali v histórii aj predtým. Bitky ako pri Lipsku, pri Slavkove či pri Waterloo boli síce tiež krvavé, no netrvali dlho a mŕtvi sa v nich rátali „len“ na tisíce, prípadne desaťtisíce. Vo Veľkej vojne sa však straty v bitkách trvajúcich mesiace ba i roky rátali na státisíce. Pri belgickom meste Ieper sa štyri roky front takmer nepohol. Na území s rozlohou asi desať krát pätnásť kilometrov zahynulo takmer milión vojakov a pol milióna bolo zranených. Nemecké delostrelectvo mesto doslova vymazalo z povrchu zeme. Vo Francúzsku, v bitke pri rieke Some, ktorá trvala štyri a pol mesiaca a bola jednou z najväčších v prvej svetovej vojne, zahynulo viac ako milión vojakov. Pri Verdune padlo štvrť milióna vojakov a dvakrát toľko bolo zranených, na Marne zahynulo pol milióna, na Pijave stoštyridsaťtisíc...
Prímerie znamenalo koniec bojov, no nie mier. Ten mali potvrdiť krajiny na osobitnej konferencii sériou zmlúv. Za miesto jej konania určili Paríž. Zúčastnili sa na nej zástupcovia 27 víťazných štátov a 5 britských domínií. Porazených na rokovania nepozvali, mali prísť až na podpis záverečných dokumentov. Chýbali aj zástupcovia Ruska, ktoré sa zmietalo v občianskej vojne.
Hlavné postavy: Za obrovského jasotu vyplávala štvrtého decembra 1918 z New Yorku loď George Washington s americkou delegáciou vedenou šesťdesiatdvaročným Woodrovom Wilsonom. Žiadny iný americký prezident sa predtým počas svojho funkčného obdobia do Európy nevydal. Bezpečnostné opatrenia boli patričné. Celú cestu sprevádzali loď s prezidentom torpédoborce a bitevné lode. O deväť dní dorazil konvoj do západofrancúzskeho Brestu. Do Paríža pokračoval potom Wilson vlakom. Celú cestu ho sprevádzalo neuveriteľné nadšenie. Ľudia boli na strechách domov, na stromoch , na stĺpoch alebo len tak stáli popri koľajniciach a volali Wilsonovi na slávu. Priznal, že s takým niečim sa ešte nestretol. Na rokovania prišiel so svojimi slávnymi štrnástimi bodmi mierového programu sveta.
Pohnútky, úvahy a činy politikov, ktorí rozhodovali v Paríži o nasledujúcom osude sveta podrobne priblížila v knihe Mierotvorcovia britská historička Margaret Macmillanová.
Delegáciu britského impéria viedol premiér Lloyd George. Do Francúzska pricestoval na torpédoborci jedenásteho januára 1919. Päťdesiatpäťročný politik bol dobrý „herec“ a vynikajúci rečník a veľký optimista. Jeho slabosťou bol okrem pekných žien nedostatok principiálnosti. Argumenty vraj dokázal zmeniť z večera do rána.
Francúzsko, hostiteľskú krajinu a zároveň krajinu, ktorá si vo vojne najviac vytrpela, zastupoval sedemdesiatsedemročný premiér Georges Clemenceau, zarytý nepriateľ Nemecka. Hovorí sa, že si želal aby ho po smrti uložili do zeme postojačky, tvárou ku krajine úhlavného nepriateľa. „Celý život nenávidím Nemecko,“ povedal krátko pred smrťou v roku 1929 jednému americkému novinárovi. Keď sa ho raz pýtali, či bol vôbec niekedy v Nemecku, odpovedal: „Nie. Ale Nemci boli v mojom živote dvakrát vo Francúzsku!“ Jeho nie najlepšie vlastnosti, krutosť (prezývali ho Tiger) a tvrdohlavosť, sa prejavovali počas celých mierových rokovaní.
Takzvanú Veľkú štvorku dopĺňal päťdesiatosemročný taliansky premiér Vittorio Emanuele Orlando. Energický Sicílčan s právnickým vzdelaním mal podľa Lloyda Georga sympatickú a priateľskú povahu a dobre sa s ním rokovalo. Bol však často až príliš teatrálny začo dostal prezývku „plačka“. Orlando zohral významnú úlohu aj pri vzniku budúceho Česko-Slovenska, keď v apríli roku 1918 podpísal s generálom Milanom Rastislavom Štefánikom dohodu o vytvorení česko-slovenských légií v ktorej sa hovorilo, že vzniknuté vojsko bude podliehať jurisdikcii Česko-slovenskej národnej rady. Taliansko takto ako prvé uznalo česko-slovenskú vládu.
Kompromis: Veľká štvorka sa schádzala dvakrát denne. Od začiatku však nemala rovnaké názory. Okrem jediného, že hlavnú vinu za rozpútanie krvavej vojny nesie Nemecko. A treba ho za to potrestať.
Francúzsko chcelo získať dominantné postavenie v Európe a navždy oslabiť pozíciu Nemecka. Clemenceau bol najradikálnejší. Požadoval také podmienky, ktoré by raz a navždy zlomili Nemecko vojensky, politicky a ekonomicky. Naopak Veľká Británia sa snažila zachovať rovnováhu síl bez výrazného nemeckého oslabenia. Lloyd George sa už počas vojny zveril jednému priateľovi, že Nemecko musí byť porazené, ale nie zničené. No aj on túžil po odplate a požadoval vysoké vojnové reparácie, hoci menšie ako Francúzsko.
Spojené štáty chceli rozbiť staré impériá a presadzovali v Európe právo národov na sebaurčenie.
Rokovania trvali takmer polroka. Posledné úpravy urobila Veľká štvorka 4. mája 1919. Výsledkom bol kompromis. Zmluva požadovala, aby Nemecko prijalo plnú zodpovednosť za vypuknutie vojny a aby zaplatilo vojnové reparácie 132 miliard mariek. Prišlo tiež o všetky kolónie v Afrike a tiež nemalú časť svojho územia v Európe. Nemecká armáda bola obmedzená na 100 000 mužov a nesmela mať tanky ani ťažké delostrelectvo. Loďstvo mohlo mať len šesť bojových lodí s výtlakom menej ako 10 000 ton, šesť krížnikov, dvanásť torpédoborcov a 15 000 mužov. Ponorky rovnako ako letectvo neboli povolené. Okrem toho bolo výslovne povedané, že vojaci nesmú slúžiť menej ako 12 rokov a dôstojníci menej ako 25 rokov, a teda aby len obmedzené množstvo mužov mohlo prechádzať vojenským výcvikom. Nemci si nesmeli zriadiť ani generálny štáb.
Bol to zlý kompromis. Nad Wilsonovými vznešenými princípmi, s ktorými prišiel do Paríža, zvíťazila Clemenceauova túžba pomstiť sa. Mnohí členovia americkej delegácie si to uvedomovali a netajili sa nespokojnosťou. Spojencov zmluva, ktorá nadobudla platnosť 10. januára 1920, rozhádla. Spojené štáty ju napokon, napriek Wilsonovmu podpisu, ani neratifikovali. Nemecko nebolo ani zničené, ani uzmierené. Len riadne ponížené. Podmienky reparácií boli nesplniteľné. Podľa vedúceho nemeckej delegácie, ministra zahraničia Ulricha von Brockdorff-Rantzau tam „mohli rovno napísať, že Nemecko sa vzdáva svojej existencie“. Versaillská zmluva ochromila nemeckú ekonomiku v dvadsiatych rokoch a nechala ju zraniteľnou počas zničujúcej Veľkej hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch, čo umožnilo nástup nacizmu a prevzatie moci Adolfom Hitlerom.
