Bývali sme pre študentov, neobvyklom mieste a to v kaštieli, s /mneimponujúcim/ šesť metrovým stropom. Stačiloprejsť cez cestu a hneď oproti funguje komunitné centrum, vovedľajšej budove je solídna krčma, vktorej sme sa stravovali. Osada sa odtiaľ nachádza približne 1,5 kilometra.Všetko krásne poruke. Náš prvý deň v Huncovciach vyzeral približne takto: po vystúpení z autobusu námprišla naproti terénna sociálna pracovníčka /ďalej len teréňačka/, zložili smebatožinu v kaštieli a išli sa pozrieť do osady.Už približne na polceste nám išlo naproti kopec deciek a výrastkov - zvedavo pozerali a neskôr sarozhovorili. Kládli mi otázky ohľadom mojej výšky a spolužiačky sa pýtaliči je mojou ženou - keď zistili, že nie je, zaujímalo ich či sa nechce vydať zaniekoho z osady. To mi bola dosť sranda. Samotná osada sa nachádza na takej vyvýšenine, z diaľky na horizonte vidieť Vysoké Tatry. Na začiatku osady možno vidieťpár naozaj slušne vyzerajúcich domov. Také, aké v bežných reportážachz tohto prostredia neuvidíte. Okolo osady niekoľko menších smetísk. V osade žili aj traja tereňáci. Dostali sme sa na návštevu k jednej z nich.Bývala na začiatku osady v celkompeknom dome. Mali tam takého kocúrika a ten hneď na mňa prilipol. Neviem prečo, no zvieratá ma majúrady. Chvíľu sme posedeli, vypili čajík, porozprávali sa a išli ďalej.Prešli sme tak pár krokov a tam niekoľko tých chatrčí, podobné tým čo tak radi ukazujú v TV.Tereňáčka povedala, že treba ísť skontrolovať, ako tam žije jedna „problematická“ matka. Ako sa stará o deti a podobne. Vošli sme do niečoho takého ako dvor - čo bol vlastnelen priestor kde sa prevalila strecha. Tereňáčka sa jej začala pýtať, čo nové apodobne a matka spustila poriadny krik, ktorý trval niekoľko nekonečnedlhých minút. Ten dvor bol poriadne tesný a postupne sa tamnazbierala hromada zvedavých Rómov. Do hádky sa začali pridávať ďalší.Niektorí začali kričať niečo smerom na teréňačku a iní na matku. Po par sekundách som stratil prehľad, kto sa vlastnes kým háda a prečo. Ako smevyšli z tej „mely“ neviem, prešli sme pár krokov – s nami samozrejmemnohopočetná mládež. A znovu scéna, vybehla ďalšia matka a vykrikovala, že jej muž bijedeti a chytila prvé decko, ktorébolo poruke a názorne na ňom predviedla ako to jej muž vlastne robí.Zase nasledovala zvada. Keď smez osady vypadli, bol som veľmi rád. Vravel som si - ak bude celá prax takádivoká, tak ďakujem pekne. Ako pokojamilovný jedinec som sa cítil blbo.Uvedomoval som si, že v tom čo som videl bolo dosť teatrálnosti, ale ajtak som sa cítil na riť. Aj liezťniekomu do súkromia nie je nič moc. Našťastie takéto pocity trvali len počas prvého večera. Ďalšie dni bolipodstatne lepšie. Ľudia nám rozprávalio svojich problémoch /pánbohzaplať že „kľudným“ tónom/. Trochu sme videli aj administratívnuprácu. Raz za týždeň tam prichádzalogopedička. Deti tam majú problémy so sykavkami. Pomáhajú tam riešiť aj problémy v škole. Takisto záležitosti s úradmi.V Kežmarku sme si pozreli výstavudetských prác, pochádzajúcich z okolitých rómskych osád . Tam sme saodšikovali na niekoľko hodín. Chcel somsa dostať na hrad v Kežmarku. Bol však uzavretý, smola. Inak je to pekné a milé mestečko. Pred praxou som malplán, že sa snáď dostanem na Spišský hrad alebo do Tatier, ale nevyšlo. Zatosme stihli ešte ísť aj do Rakús /dodnes najvýchodnejšie miesto Slovenska, kamsom sa kedy dostal/. Ďalšia dedina s rómskou osadou. Zoznámil som sa tams jedným hudobníkom,naozajstným „frajerom“. Rómovia sú v podstate frajeri v globálnom merítku.A ten ich temperament. V Rakúsoch sme zašli na základnú školu. Žiaci - drvivá väčšina Rómovia. Ženské si tammysleli, že som tiež ich, vtedy som maldlhšie vlasy, tak možno aj to prispelo k ich domnienke. V ten istýdeň sme išli deťmi z Huncoviec, ako to oni nazývali: „jazdiť na koňoch“-jednalo sa však vlastne len o jednéhoponíka... Ale akú radosť z tohomali. Deti boli roztomilé. Veľmi som sitam obľúbil jedno asi 6 ročné dievčatko Jarmilku. Takmer vôbec nerozprávala a ajpreto som si najprv myslel, že je tochlapec - inak dcéra asistenta tereňáka. Ten mal celkovo osem detí. Najvyššípočet detí v rodine je tam vraj trinásť. To sú mi cifry. No tu opis praxekončím. Moja pamäť má svoje limity.
Mám aj pár fotografií, ale v osade somfotografoval veľmi neochotne a to iba na nekonečné modlikanie mojej kolegyne.Keby mňa fotili turisti pri našom paneláku, alebo pri našej svojráznej chate –v lepšom prípade ich iba niekam pošlem.
PS: Pozdravujem všetkých ľudí,ktorých som v Huncovciach a Rakúsoch spoznal. Naozaj si na vás občasspomeniem.
