Často sú však poznačené rozdielnym pohľadom na problematiku i rozdielnym špecifickým zameraním jednotlivých autorov, sú často rôznej odbornej úrovne, čo v konečnom dôsledku neumožňuje objektívne zovšeobecnenie. Navyše, táto skupina obyvateľstva nebola donedávna majoritným európskym obyvateľstvom vnímaná ako etnické spoločenstvo, len ako akási osobitná skupina ľudí s rozdielnym spôsobom života. (Mann, 1995) Od príchodu Rómov do Európy boli vyslovené najrozmanitejšie domnienky o ich pôvode. Napr. Egypt. Na ich spojitosť s Indiou prišiel náhodou v Holandsku študent Váliy z Uhorska. (Konkrétne z okolia Komárna) Stalo sa to v roku 1760, keď počul diskutovať študentov z Indie. Niektoré slová mu boli povedomé z miesta svojho bydliska kde ich počul od miestnych Rómov. Keďže nebol jazykovedcom, nevedel ako s touto informáciou naložiť. Časopis Wiener Anzeiger o tom publikoval správu v roku 1763. Samuel Augustini ab Hortis uvádzal v tých istých novinách sériu článkov pod názvom O dnešnom stave, zvláštnych mravoch a spôsobe života ako i o ostatných vlastnostiach a danostiach Cigánov v Uhorsku (v rokoch 1775 – 1776), pričom na základe jazyka usúdil, že Rómovia pochádzajú z juhozápadnej Indie. (Jurová, 2002) Grellmann poukázal na príbuznosť ich jazyka a dokázal ich indický pôvod. V 20. storočí na základe hlbších znalostí indických jazykov ako aj dialektov rómskeho jazyka bolo možné urobiť dôkladnejšie rozbory, ktorých výsledkom je poznatok, že európske dialekty rómskeho jazyka obsahujú prvky z rôznych jazykov strednej, západnej, severozápadnej a severovýchodnej Indie, a to v rôznej miere a v niektorých dialektoch prvky určitých jazykov vôbec nie sú zastúpené. Rozdiely možno vysvetliť tým, že ich nositelia pôvodne patrili k rôznym indickým etnickým skupinám. (Hancock, 2005) Vedecké základy romistiky položili filológovia Angličan W. Marsden, Nemci J. C. Ch. Rüdiger Grellmann (ktorý de facto bez uvedenia zdroja opísal monografiu ab Hortisa), ktorí sa už začali seriózne zaoberať jazykovedným porovnávaním rómčiny a indických jazykov. Svojimi prácami tak uzavreli dlhé obdobie pochybností a všeobecne rozšírených špekulácií pri hľadaní pôvodu Rómov Komparatívne štúdium rómčiny a jazykov indického subkontinentu sa rozvíjalo v priebehu celého devätnásteho storočia, počas ktorého uverejnil A. F. Pott v rokoch 1844 – 1845 a F. Miklosich v rokoch 1871 – 1882 základné práce o jazyku európskych Rómov. Výskumy potvrdili, že rómčina je starším jazykom než novoindické jazyky, keďže Rómovia odchádzali z Indie pred viac ako tisíc rokmi, to znamená pred vznikom hindštiny. Je však mladšia než najstarší indický jazyk sanskrt aj jazyky ďalšieho vývojového štádia, takzvané prákrty. Rómčina je teda, okrem jedinečného dôkazu indického pôvodu Rómov, nesmierne vzácnym jediným živým dokladom vývojového štádia medzi „starými“ a modernými jazykmi (Hübschmannová, 1995). V 20. storočí na základe hlbších znalostí indických jazykov ako aj dialektov rómskeho jazyka bolo možné urobiť dôkladnejšie rozbory, ktorých výsledkom je poznatok, že európske dialekty rómskeho jazyka obsahujú prvky z rôznych jazykov strednej, západnej, severozápadnej a severovýchodnej Indie, a to v rôznej miere a v niektorých dialektoch prvky určitých jazykov vôbec nie sú zastúpené. Rozdiely možno vysvetliť tým, že ich nositelia pôvodne patrili k rôznym indickým etnickým skupinám. (Horváthová, 1989)
Zoznam bibliografických údajov
HANCOCK, Ian: My Rómsky národ. Bratislava: Petrus, 2005.
HORVÁTHOVÁ, Emília: Určujúce činitele špecifických čŕt tradičného spôsobu života Cigáňov. Bratislava: Krajské osvetové stredisko, 1989.
VAŠEČKA, Michal (ed.): Čačipen Pal o Roma. Súhrnna správa o Rómoch na Slovensku. Bratislava: IVO, 2002.
