Čo to spôsobuje?
Stotožnenie s vonkajším podnetom a naše špatné spomienky, zlé skúsenosti. Inými slovami naša bezmocnosť.
Mocný čo ovláda seba a cez seba svoje okolnosti, nemá dôvod ani motiváciu k hádke…Proste sa neháda, lebo nemá strach z nezvládnutia situácie.
Poznáte situáciu, že ste sa s niekým pohádali, lebo ste reagovali na niečo tak, ako ste určite nechceli?
Francúzi majú na to výraz „duch schodiska“. Je to situácia , keď rozmýšľame o tom čo sme mohli urobiť inak, povedať inak, povedať viac, prípadne pomlčať, bezprostredne po tom ako sme od niekoho odišli .
Prečo som reagoval práve tak ako som nechcel?
Veď som mal úplne iný zámer a vnútorný pocit. Chcel som napríklad prežiť pekný večer a miesto toho stretnutie skončilo nezmyselnou hádkou.
Často sa stretávam s prejavom a názorom, že ja som taký a taký…keď mi niekto niečo urobí, zachovám sa takto a takto.
Tento postoj si ľudia radi obhajujeme tým ,že som taký aký som, a keď niekto chce byť so mnou kamarát nech ma berie takého(takú), aký(á) som. Ja hovorím, áno aj :-).
Len potom si je zároveň dobré uvedomiť, že okolie sa k nám bude podľa tohto vzorca správať rovnako, tiež podľa toho ako na neho pôsobíme. A to sa nám už nie vždy až tak páči.
Na druhej strane, ak sme nútení sa k okoliu správať podľa toho, ako okolie na nás pôsobí, otázka znie, kde sme my? Sme len produktom okolia? Ale takto vzniká aj všetko neživé.
Toto je prejav bezmocnosti tvoriť a vplývať na realitu, v ktorej sa nachádzam.
Kde je potom tá naša slobodná vôľa, sebavnem a mysliaci princíp inteligentnej bytosti? V našej reakcii?
To je len vynútená reakcia na základe spomienok a skúseností, nie naša vôľa. Prejaviť vlastnú vôľu predsa znamená schopnosť tvoriť, vplývať na to čo meniť chcem, tak ako chcem.
Ale ak sme nútení reagovať na podnety, ktoré sa nám nepáčia, je to naozaj naša vôľa?
Podľa mňa, je to len vynútená reakcia, bez možnosti prejavu seba.
Ak na mňa niekto atakuje svojou, nazvime to sprostosťou na základe svojho strachu, je to predsa len ponuka.
Ja ju môžem prijať, stať sa ňou a reagovať, alebo nie.
Alebo tu môžem prejaviť samého seba, ak viem ako. Udržať kľud svojej mysle, túto ponuku jemne „ochutnať“ tak, aby som sa ňou nestal a rozhodnúť sa, aký postoj a prejav zaujmem.
Predsa ak mi ponuka nesedí, lebo vyvoláva nevôľu a nepodpornú klímu životu, nemám prečo ju podporovať.
Žiaľ o tomto sa môžem učiť rozhodovať len ak o takejto možnosti viem, zamyslím sa nad tým a začnem to v sebe budovať.
Potom môžem celú interakciu a komunikáciu preladiť pre mňa a pre okolie na príjemnú a podpornú.
