Kde sa ten dlh vzal ?
Prvým zlomovým obdobím bola 2. Svetová vojna. Na jej konci bol pomer dlhu k HDP okolo 120%. V tomto prípade je viac než jasné, že astronomický rast dlhu zapríčinila najmä vojna a všetky vládne výdavky s ňou spojené, a teda pripísať vojne tento nárast dlhu je viac menej jednoznačné. Zaujímavé avšak je tempo, akým sa v USA tento pomer následne rýchlo menil. Na konci 70. rokov bol tento pomer už menej ako 40%. Prikláňam sa k názoru, ktorý tvrdí, že obdobie po 2. Svetovej vojne do 70. rokov 20.st. bolo tzv. "zlatým vekom" západného kapitalizmu. HDP rástlo ako divé, USA hralo úlohu svetového exportéra a veriteľa, daňové príjmy stúpali a samozrejme aj inflácia hrala svoju úlohu pri znižovaní pomeru dlh/HDP. Ako to bolo možné ? Fungoval keynesianizmus ? Bolo to vďaka lacnej rope a nerastným surovinám ? Bolo by jedno aký ekonomicko-politický smer by dominoval v tej dobe ? Vlna povojnovej rekonštrukcie bola na natoľko silná, že sa na nej zviezol celý západný svet ? Keby bolo keby... Jedno je však jasné. Po druhej svetovej vojne panovala nepísaná dohoda medzi republikánmi a demokratmi týkajúca sa výdobytkov "New Dealu". Mnohé zo sociálnych a zdravotníckych programov boli zachované a časom rozšírené (napr. sociálne programy za Kennedycho alebo program Great Society za Johnsona). Daňový systém bol progresívny a generoval dostatočné množstvo príjmov pre federálny rozpočet, liberalizoval sa medzinárodný dochod a vznikali moderné hospodárske a colné únie (napr. EHS na konci 50. rokov).
Avšak po ropných šokoch v 70. rokoch vidíme značný obrat v hospodárskej politike. Štrukturálne reformy a akcelerácia technologického pokroku na jednej strane a nástup trhovo orientovanej, dnes sa používa názov, neoliberálnej politickej ekonómie na druhej - tzv. Washingtonský konsenzus. Začína sa liberalizovať aj pohyb kapitálu a pomaly sa výroba presúva do nízkonákladových regiónov sveta, čo ďalej urýchľuje vedecko-technický pokrok v rozvinutých štátoch. V 70.rokoch avšak dochádza k niekoľkým zásadným medzinárodno-politickým zmenám, a okrem iného Nemecko a Japonsko sa stali silnými americkými ekonomickými konkurentmi. Za kľúčové udalosti tejto zásadnej zmeny "svetového poriadku" považujem ropné šoky, prebiehajúcu vojnu vo Vietname, a fakt, že dolárový štandard spolu s Bretton-Woodskym systémom boli zrušené. Yanis Varoufakis toto obdobie označuje ako koniec "Globálneho plánu" a začiatok doby "Globálneho Minotaura". Podstata Globálneho plánu spočívala v tzv. globálnom mechanizme recyklácie prebytkov. Po 2. svetovej vojne sa USA značne podieľali na obnove ekonomík svojich spojencov a Japonska. Ako najsilnejšia a najväčšia ekonomika dominovala zahraničnému obchodu. Vytvárala prebytky na bežnom účte platobnej bilancie (export>import). Exportovala svoje výrobky hlavne do Európy a Japonska. Príjmy dosiahnuté vďaka tejto situácii následne vo forme investícií investovala do štátov, do ktorých exportovala, aby si tak zabezpečila dostatočný dopyt po svojom exporte aj v budúcnosti. Do začiatku 70. rokov plán fungoval. Medzinárodný obchod ešte k tomu prebiehal v dolároch vďaka Bretton-Woodskemu menovému systému, čo len prispievalo dominantnému postaveniu USA vo svetovom obchode. Ale časy sa menia. Vietnamská vojna predstavovala silný tlak na americký rozpočet. Ten sa dostával čím viac do deficitu. V roku 1971 záväzky USA dosahovali hodnotu 71 miliárd dolárov, pričom na ich pokrytie v zlate mali len 12 miliárd. Rastúci vládny dlh zaplavoval dolármi celý svet a bretton-woodske štáty museli zvyšovať zásoby svojich vlastným mien, aby udržali fixný kurz voči doláru. Týmto spôsobom vlastne USA exportovali infláciu do sveta. Ostatné štáty sa právom obávali, či pri takomto trende bude USA schopná garantovať fixný kurz 35 USD za uncu zlata. Ako sa pomaly menila situácia aj na strane bežného účtu, celá záležitosť sa stala neudržateľná. Základ Globálneho plánu bola prebytková pozícia USA. Keď už toto prestalo platiť, plán bol odsúdený k zániku. V tom istom roku bol Bretton-Woodsky systém zrušený a prešlo sa na systém plávajúci kurzov.
Po páde Globálneho plánu sa vynorila otázka - Ako ďalej ? Štáty disponujú značnými dolárovými rezervami z čias Globálneho plánu a nemôžu ich len tak ľahko zrazu predať, pretože by oslabili dolár a tým pádom aj svoje menové rezervy. Americký "policy makers" prišli s geniálnym plánom. Plán č. 2 spočíval urobiť z rastúceho vládneho a obchodného deficitu ekonomickú zbraň a deficity sa paradoxne stali americkou výhodou. V USA Fed jednoducho zvýšil úrokové miery, aby sa stali atraktívne pre prílev zahraničného kapitálu. Dolár aj naďalej ostáva rezervnou menou číslo jedna. Nové prebytkové štáty - Nemecko, Japonsko a neskôr Čína - recyklovali svoje prebytky z bežného účtu prostredníctvom Wall Street nákupom amerických vládnych dlhopisov. Tým financovali rastúci americký dlh a zároveň vyrovnávali platobnú bilanciu. Nikto si jednoducho nemohol dovoliť krach dolára, pretože ho všetci vďaka Bretto-Woodu mali plné trezory. Ďalší paradox je, že dolár (americké vládne dlhopisy) sa považujú za tzv. bezpečný prístav pre investorov. Svetovou ekonomikou trochu polomcuje kríza a investori a špekulanti obratom utekajú ku "greenbackom". Dodnes sú dlhopisy USA považované za najbezpečnejšie na svete (toto tvrdenie ale má svoje opdstatnenie). Globálny minotaurus predstavuje katastrofálny prípad recyklácie prebytkov, pretože prebytkové krajiny nerecyklujú svoje príjmy investíciami do reálnej ekonomiky, ale hazardom a špekuláciami, ktoré umožňujú vytvárať nové dlhy, vďaka ktorým sa v budúcnosti budú financovať ďalšie exporty a nové dlhy. Minotaurus prežil niekoľko kríz ale kríza z roku 2008-9 ho položila na kolená. Minotaurom sprevádzaný rast dlhu, deregulácia, financializácia, outsourcing, nové ekonomické (minotaurovské) teórie a mnohé iné neduhy sa porazili samy.
Bájne monštrum je možno na kolenách, ale tak skoro sa na odchod nechystá. Avšak odpočítavanie sa už začalo...
ZDROJE - Yanis Varoufakis - Globální Minotaurus
