Ak by, hypoteticky, boli školy súkromné a otázka platu učiteľov by bola riešená pomocou trhových síl, nepochybujem, že plat učiteľov by bol určite vyšší ako v súčasnosti a školy by prostredníctvom konkurencie medzi sebou súťažili a neústavne zlepšovali svoje zariadenia a vyučovacie procesy. Veď známy ekonóm J. A. Schumpeter spájal svoje chápanie konkurencie ako spojené s inováciami. V trhovom mechanizme by kontrolu kvality výučby vykonával sám rodič, ktorý, v prípade, že by sa mu nepozdávala kvalita tej-ktorej školy, by dieťa preradil do inej. Školstvo je ale v našich podmienkach v rukách štátu a tak on určuje cenu práce učiteľov a zároveň aj vykonáva kontrolu kvality výučby. Verím, že mzda učiteľa by mala byť taká, aby učiteľa dostatočne motivovala a na druhej strane aby existoval proces kontroly, ktorý na školách zabezpečí iba kvalitných učiteľov.
Otázkou je, kde na zvýšenie platov učiteľov vziať finančné prostriedky. A tu sa dostávame k tomu oveľa komplexnejšiemu problému, k problému typickému pre slovenské (no nielen pre slovenské) verejné financie. Peniaze nie sú tam, kde chýbajú, ale niekde úplne inde. Nie som si istý rozsahom, ale nepochybujem, že kým peniaze zo štátneho rozpočtu urazia cestu napr. do základných škôl, prejdú mnohými článkami, ktoré sú možno zbytočné a ktoré časť z peňažných prostriedkov pohltia. Opäť sa tu stretávame s problémom, ktorý je vlastný súčasnej štátnej správe a to prílišná byrokracia a príliš rozvetvený štátny aparát, ktorý potrebuje čoraz viac článkov a medzičlánkov na svoje fungovanie.
Ak sa bavíme o prostriedkoch na platy učiteľov, vidím tieto peniaze každý deň, vidím ich v červených číslach štátnych podnikov, v množstve úradníkov, z ktorých niektorí nerobia skutočne nič (vlastná skúsenosť), v nechtoch fitnessiek alebo napr. v rukách osôb, ktoré poberajú nemalé štátne sociálne dávky, podľa môjho názoru neoprávnene, a pritom ich deti školu pomaly nevideli.
Riešenie teda vidím v zoštíhlení verejnej správy, v zeefektívnení procesov v školstve a vo zvýšení priamosti peňažných tokov smerujúcich k vykonávateľov vzdelávania - priamo k školám. Treba vyhľadávať iné príležitosti, kde sa dá "ušetriť", konkrétne v reforme rozsahu verejnej správy v ekonomike. Rovnako nepochybujem, že k šetreniu by prispelo aj skutočné riešenie otázky korupcie, rodinkárstva, stavu štátnych podnikov a na chlp pre niekoho ušitých štátnych tendrov.
Myslím si, že na zvýšenie platov učiteľov a na zvýšenie výdavkov do školstva ako takého prostriedky sú. Tieto prostriedky sú ale uväznené v neefektívnych aktivitách, ktoré v našom štáte majú miesto z mne neznámych príčin. Ale ja verím, že peniaze raz budú v našom štáte plynúť tam, kde prinášajú skutočnú hodnotu...
