Cestu na Ukrajinu som meral mnohokrát. Táto je však iná, ako predošlé. Po krátkej rodinnej porade sme sa rozhodli prijať utečeneckú rodinu z Ukrajiny. Je jedno, akú. Možno i navždy.
Dvaja mladí ľudia a dve deti. V kufri majú iba doklady a trochu jedla. Utekajú z hlavného mesta a všade narážajú na zátarasy. Čas sa kráti. Keď sa uzavrie obruč, on bude musieť narukovať a ona ostane sama so štvorročnou dcérou a dvojročným synom. Všade znejú výbuchy. Jeden mladý vojak sa odpálil, aby zatarasil most, ktorým prichádzali nepriateľské tanky do mesta.
Doma sme najčastejšie šiesti. Prostredný syn už má svoju rodinu. Tešili sme sa na ich skorú návštevu. Vtedy sme desiati, aspoň na pár dní. Potom odchádzajú a dlho im mávame, čakajúc, kedy zas prídu.
Kľúče od auta našťastie neostali v byte. Napokon predsa len našli jednu voľnú okrajovú cestu a zúfalo utekajú na západ. Za chrbtom sa im stále častejšie ozývajú výbuchy a on vie, že hlavné ťahy sú už nepriechodné. Možno to celé bolo zbytočné. Ak narazia na nepriateľských vojakov, sú to ich posledné chvíle spolu. Deti našťastie zaspali.
“Edo, nemáš tam nejakú rodinu, ktorú by sme mohli prijať?”
Mysľou mi bežia tie roky, keď sme sa stretávali počas dní Ukrajiny v Košiciach. Ja ako novinár, on ako organizátor. Teraz je Edo na hranici, ako poradca premiéra. Aspoň mi pomôže čo najskôr sa zorientovať. Možno nebudem musieť dlho čakať na rodinu, o ktorej ešte stále netuším, aká bude.
“Vlado, mám. Posielam ti fotku. Poď čím skôr. Bude to pre nich darček.”
Cesta na hranicu z Kyjeva trvá zvyčajne 6-7 hodín, teraz to bolo 25 hodín. Auto nechali v Užhorode. Vďaka tomu obišli dlhokánsku kolónu a cez hranicu prešli pešo, v skrátenom režime. Aj tak museli čakať ďalšie hodiny. Teraz sú vo vestibule s ďalšími, zväčša mladými rodinami. Skoro nikto nemal také šťastie. Ženy, deti. Mladí muži, aj tí, ktorí sú v zahraničí, rukujú, aby bránili vlasť pred agresorom. Veľmi pravdepodobne už aj on má povolávací rozkaz. Rozhodovali možno minúty a on by musel ostať na Ukrajine. Teraz sa treba postarať o rodinu, všetko ostatné postupne.
Vidím ich. Nepatrí sa, aby 60 ročný chlap dal najavo dojatie.
Skoro vo všetkom pripomínajú rodinu môjho prostredného syna. Náhoda, osud? Možno.
Okolo nás prechádza vládna delegácia, na chvíľu sa pristavia a Edo niekoho poprosí, aby nám urobil fotografiu. Dozvedám sa, že sme pravdepodobne prvá slovenská rodina, ktorá počas tejto vojny prijala utečencov z Ukrajiny. To teraz naozaj nie je dôležité.
Všetko je raz po prvý raz.
