Vladimír má za sebou 12 hodín extrémne náročnej cesty v aute. Manželka a dve malé deti už spia, dávno nevnímajú prudké otrasy a náhle zmeny smeru.
Náhle sa zobudila.
“Napi sa vody. Vyzeráš zle. Od včera si nič nejedol.”
“Daj deťom, najem sa, keď zastaneme.“
Vtedy na obzore zazrel nejasné obrysy niečoho, čo mu nahnalo hrôzu. Nedal na sebe nič poznať. Usmial sa. Manželka bola priveľmi unavená, aby poznala, čo sa v ňom odohráva.
Ranné slnko na lúke pod lesom vykreslilo dlhý, vlečúci sa tieň. Kolóna nákladných áut, ktoré dobre poznal.
Pôjdeme ďalej. Nájdeme lepšie miesto na prespatie.
Bola priveľmi unavená, aby protestovala. Na hranicu je ešte ďaleko.
Vojenská kolóna zastala a predsunuté hliadky pomaly začali obsadzovať palebné pozície.
O pár minút na miesta, kde chceli prespať, dopadli bomby.
Po 20 hodinách cesty sa mu ruky chveli, ako nikdy predtým. Extrémnu záťaž pociťoval aj predtým, keď ako automobilový pretekár na ukrajinských truckoch súťažil na rozbitých a prašných cestách.
Často sa tam stretával s ruskými súpermi, aj s manželkou sa poznali v Moskve.
Dnes je to o inom.
Popri ceste sa vŕšia odstavené vraky áut. Ich šoféri nezvládli nástrahy rozbitých bočných ciest. Na hlavných ťahoch sú zátarasy. Kontakt s vojenskou hliadkou znamená s určitosťou rozdelenie rodiny. Ak sú to “naši”, treba narukovať. Ak sú to “ich”, pôjde o život.
Prežiť. Prudký pohyb volantom, potom zrýchlenie. Aj tak začul buchot kameňov na zadnej časti kapoty. To vandali rabovali opustené vraky a pokúsili sa mu zatarasiť cestu. V civilizovanej krajine by čoskoro skončili za mrežami. Dnes vedia, že policajti majú iné starosti.
Civilizácia. Konečne. V Užhorode je pokoj. Najbližšie bomby dopadli vyše 100 kilometrov juhovýchodne. Zlá predtucha ho však neopúšťa. Koná intuitívne, ale veľmi racionálne. Vďaka týmto, zdanlivo protichodným vlastnostiam, sa presadil aj ako automobilový dizajnér. Jeho prácu si veľmi vážia aj v nemeckej centrále automobilového koncernu.
On však chcel byť doma, v Kyjeve. Alicka má štyri roky, včera ju po prvýkrát odviedol do škôlky. Dvojročný Romanko ostal s manželkou Oľgou. Keď Romanko zaspí, telefonuje. Privyrába si ako personálna manažérka. Zisťuje pracovné ponuky a priraďuje ich k záujemcom. K práci meteorologičky sa už zrejme nevráti. Hneď po škole šla na materskú.
Po škôlke zašli do parku a hovoril jej o vesmíre. Áno, pôjdeme tam. Len treba kúpiť lístok. Budem veľa pracovať a kúpim ti ho. Pôjdeme všetci a pozrieme sa, ako vyzerá slnko. Je veľké, ale dobré, zohrieva nás. Bude dobre, neboj sa.
Auto odstavil pri ceste. BMW, ročník 1990. Jeho pýcha. Strávil celú večnosť, aby ho dal do pôvodného stavu. Dnes je to veterán, akých je málo.
Niet času na úvahy. Vykročili k hranici. Inštinkt ho opäť nesklamal. O necelú polhodinu zástup začal narastať geometrickým radom. Kolóna sa natiahla od hranice až takmer k mestu. Ľudia v nej budú čakať aj niekoľko dní. Muži sa budú musieť vrátiť do boja proti agresorovi. Na boku pri ceste postáva plačúce dieťa. Babička ho nechala v nádeji, že sa ho niekto ujme a prenesie za hranicu, do bezpečia.
V sobotu, 26.2. sme boli nakúpiť nevyhnutné veci pre mladú rodinu z Kyjeva. Kým rodičia nakupovali, vznikol rozhovor s Alickou.
Smutné, dojímavé, a predsa plné nádeje. Ako život. Vitaj na Slovensku, Alicka.
Nakupovali sme v Trebišove, v obchode s názvom Dien Bien Phu.
Ako iste viete, v Dien Bien Phu sa vietnamská armáda postavila proti francúzskej armáde a uštedrila jej zdrvujúcu porážku. Bol to podnet najmä pre občiansku spoločnosť , ktorá nepodľahla vojnovej propagande a postupne prinútila aj politikov, aby ustúpili od vojnovej agresie.
Stane sa niečo podobné aj v Rusku?
Dúfajme.
Majiteľmi Dien Bien Phu sú naši rodinní priatelia. Vďaka nim sme dostali na veci pre rodinu z Ukrajiny 50% zľavu.
Ďakujeme všetkým, ktorí nám pomáhajú pomáhať.
ing.vladimir.seman@gmail.com
