Na formovanie sexuality stále výraznejšie vplýva spoločenská paradigma. Mladý človek, najmä v puberte, niekedy až prehnane citlivo vníma úlohu vzorov otec - matka, syn - dcéra. Svoju identitu si vyberá aj na základe toho, ktorý zo vzorov sa mu ponúka ako najdôveryhodnejší, najlepší, vzhľadom na jeho vlastné predpoklady.
Nuž a tu do hry začína vstupovať množstvo protichodných informácií. V istom období života sa preto môže stať, že sa človek jednoducho pomýli. Jeho fyzický vývoj však nepočká. Sexualita je silný motor, ktorý ho ženie stále viac a viac a možno aj zlým smerom.
V tom vidím podstatu problému.
Čo je ten zlý smer vo formovaní ľudskej sexuality?
Existujú vôbec nejaké limity, alebo práve naopak? Človek by mal vyskúšať všetko, aby sa potom mohol “správne” rozhodnúť? Kde je hranica? Ja tvrdím, že hranice existujú a mali by sa rešpektovať. V opačnom prípade nastáva nezvratná deštrukcia vzťahov na osobnej i spoločenskej úrovni.
Nedávno som dokončil dokumentárny film, v ktorom dôležitý motív tvorí sexuálne zneužívanie zo strany kňazov. Na vrchole tejto zvrátenej pyramídy je bývalý americký kardinál, Theodore MacCarrick.
Tu je ten film:
https://www.youtube.com/watch?v=UpEEU7V4Niw
Snažím sa vžiť do pocitov desiatok zneužitých miništrantov, bohoslovcov a vôbec všetkých, ktorých tento človek morálne navždy zmrzačil.
Čo asi prežívali? Ako sa asi vyrovnávali s traumou, keď zistili, že médiami oslavovaný kardinál je vlastne kreatúra? Ako sa potom vyvíjala ich vlastná sexualita? Neopakovali potom zvrátený vzorec správania sa, aby vôbec dokázali prežiť a ospravedlniť si ten pocit viny, ktorý ich tlačil niekam, kde nikdy nechceli byť?
Nepochádza náhodou práve z takýchto foriem duševného zmrzačenia nezvládnutá agresivita, vedúca k fatálnym, tragickým dôsledkom, vrátane vraždy?
Aj na to by mali pamätať tí, ktorí momentálne stavajú celú LGBTI komunitu do pozície mučeníkov.
Pri všetkej úcte k obetiam vraždy, pri maximálnej snahe o ochranu a bezpečnosť každého človeka, nielen jednej vybranej skupiny obyvateľov.
