Opäť idem do Vyšného Nemeckého, aby som prijal rodinu z Ukrajiny.
Strácam prehľad, po koľký krát počas ostatných dní. Chvála Bohu, ozývajú sa aj známi, ktorí ponúkajú bývanie. Vierka, manželkina priateľka z mladosti, ponúkla celý dom.
Vadym bojoval v ukrajinskej armáde na východe krajiny. Písal sa rok 2014, civilizovaný svet zatváral oči pred časovanou bombou na ukrajinsko-ruskom pohraničí. V ten deň krutý mráz zväzoval celé telo. Každý pohyb vyžadoval veľkú námahu a nesmiernu obozretnosť. Aj ortuť v teplomeri zamrzla. Skrehnuté prsty na nohách a rukách skúšal rozhýbať opatrným pohybom. Ten mráz mu zachránil život. Mráz a nesmierna túžba žiť, vrátiť sa k svojej rodine. Prežiť, napriek smrteľnému zraneniu, ktoré mu nedovoľovalo pohnúť sa, keď uvidel nepriateľských vojakov. Jeden z nich sa mu pozrel do tváre.
“Škoda guľky. Do rána zdochne.”
Ruky a nohy mu odumreli vtedy, keď ležal dlhé hodiny, zranený, na kope s mŕtvolami iných vojakov. Drahú operáciu a najmodernejšie protézy zaplatili Američania. Pomaly sa učil chodiť, obliekať sa, uchopiť príbor. Pochopil, že môže byť užitočný pre všetkých, ktorí majú podobný osud.
Prezident Zelenský ho poveril, aby zosobnil nádej pre všetkých vojnových veteránov Ukrajiny. Aby zároveň dával svedectvo o tom, aká zverská je vojna, aké hlboké rany po nej ostávajú. Zaťal sa a svojej vlasti slúžil naďalej, ako vojnový veterán. V Košiciach dokonca zabehol minimaratón.
Odtiaľ som si ho pamätal. Edo Buraš, organizátor Dní Ukrajiny v Košiciach ma pozval, aby som o tom natočil reportáž. Tu je:
https://www.youtube.com/watch?v=IwiXJRiT2Vc
Vadym s rodinou je teraz hosťom vo Vierkinom rodnom dome v Nižnom Žipove, dedine na južnom Zemplíne.
Dom je dostatočne veľký aj pre dve rodiny. Má už vyše pol storočia, ale veľmi solídne ho opravili a pripravili na bývanie pre svoje deti. Majú ich päť. Teraz sú však iné priority.
“Ako vnímaš Rusov, Vadym?”.
“Videl si film “Pán prsteňov?” Sú to Orkovia, Vladimír.”
Démonickí agresori so zvieracími tvárami nahájúci hrôzu aj v týchto chvíľach pustošia jeho krajinu. Tentoraz to však nie je literárna fikcia, či film. Je to reálna hrôza, ktorá klope už aj na naše dvere.
V Trebišove som nakúpil potraviny na najbližšie dni, potom skúsim niečo doniesť z charity. Večer sme si s nimi posedeli, ukázali im nové bývanie. Prišiel aj najstarší syn Vladko (34).
Sám sa ponúkol, že odvezie ďalšiu ukrajinskú rodinu k príbuzným do Žiaru nad Hronom. Celú noc strávil v aute.
Smejeme sa a plačeme súčasne, keď hovorí o babke, ktorá od tej hrôzy na Ukrajine zabudla chodiť a prvé kroky sa odvážila urobiť až v bezpečí, na Slovensku.
Ľubko predvčerom pomáhal na hranici v stánku trebišovského podnikateľa. Rozdal vyše 700 palaciniek, pre mnohých prvé teplé jedlo po dňoch na úteku. Prostredný, Slavko (32) s manželkou Maruškou (30) pomáhajú zvládať nápor utečencov v Košiciach.
Ťažké časy, ktoré však zobúdzajú to najdôležitejšie, čím sme ľuďmi.
