Svadba je univerzál, ktorý spája ľudstvo skrze všetkých kultúr sveta. Hádam okrem kmeňa Mosuo v juhovýchodnej Čine a iným podobným výnimkám je svadba súčasťou kultúrnej výbavy ľudstva a jedna z najdôležitejších udalosti v živote. Nebolo to iné ani v našom prípade, aj keď geografia diktovala svoje podmienky. Jednou z nich bola potreba zorganizovať oslavy na Slovensku a v Čine.
Viac ako rok pred dňom ,,D" sme začali s prvou fázou príprav. Zarezervovali sme si svadobnú sálu, kapelu, ľudový súbor na čepčenie, fotografa, kameramana a svadobne auto. Neskôr mi mama poslala kontakt na gréckokatolíckeho svjaščenika, teda kňaza, pôsobiaceho v Chicagu. S ním sme absolvovali predmanželskú prípravu cez Skype v anglickom jazyku. Pre manželku to bola tiež predpríprava na krst, ktorý potrebovala podstúpiť pred svadobným obradom.
Na Slovensko sme vycestovali približne mesiac pred svadbou. Pre moju polovičku to bola jej druhá cesta na Slovensko. Prvýkrát to bolo počas vianočných sviatkov ešte v roku 2015. Už vtedy si našu krajinu zamilovala a nebyť nášho povinnosťami nabitého života v Čine, cestovali by sme tu častejšie.
Samozrejme, tentokrát to bolo najmä o povinnostiach, úradoch, kostoloch, predajniach a požičovniach siať. Boli to ale prijemné povinnosti.
Ako to už býva zvykom, tak posledný týždeň príprav bol ten najnáročnejší. Manželkin brat ochorel a namiesto osláv strávil svadbu v nemocnici v Čine. Napokon pricestovali dvaja strýkovia z otcovej strany a aj zopár známych.
V Čine je svadba prevažne formálna záležitosť, ktorá sa dá zakúpiť od miestnych svadobných agentúr. Týmto sú rodiny dosť odbremenené. U nás to funguje inak. Možno vo väčších mestách sa dá prenajať podobná služba, ale v mojom rodnom mestečku to nie je možné.
Aj keď je svadba v Číne hlavne formalita zo strany svadobčanov, tak u hostí to platiť nemusí. Tí môžu prísť oblečení ako chcú, ba dokonca aj v teplákovej súprave. Hostia sú v podstate ako obecenstvo, ktoré sa prizerá na javisko, kde prebieha celá slávnosť, prinesú červenú obálku s peniazmi, naobedujú sa a odídu domov. Preto sú svadby v Číne dosť nudné.
V deň pred svadbou sme dokončovali ozdoby na dome, s ktorými nám prišli pomôcť naše tety a krstná. Za domom sme spolu so susedmi postavili stan na nedeľné dozvuky a pri bráne sme pripevnili svadobné briezky ovešané ozdobnými stuhami. Niekoľko briez sme s kamarátmi odniesli aj k cirkvi v Krásnom Brode, ktorá sa nachádza hneď vedľa stredovekej zrúcaniny baziliánskeho Monastyra, kde sa v nasledujúci deň konal obrad.
V ten deň začali tiež prichádzať aj hostia z Poľska, Ukrajiny, USA a Činy. Jeden z nich hneď v nedeľu po oslave odlietal naspäť do USA, preto sme menšia skupina spolu v noci vyrazili na ochutnávku rôznych slovenských destilátov.
Pre našich čínskych hostí som napísal zhrnutie programu svadobného dňa, ktorý potom manželka preložila do čínštiny. V ňom som opísal celý priebeh od začiatku obradu až po redový tanec. Zdôraznil som formálnosť tejto slávnosti, a teda som naznačil potrebu adekvátne sa obliecť. Ale keď som sa tak rozprával s našimi hosťami deň pred svadbou, napadlo mi sa opýtať jedného známeho z Činy, či náhodou nepotrebuje požičať oblek. Úplne nonšalantne, ako len Číňan dokáže, prikývol. Predstava že tam bude behať v teplákovej súprave, mi hneď nadula žily. Vtedy som si myslel, že ho rozdrapím. Našťastie som mal u seba doma ešte jeden extra v jeho veľkosti.
Náš svadobný deň začal pokojne. Pripravovali sme sa na to cely rok, takže nebol veľký dôvod na nervozitu. Akurát počasie nebolo veľmi ideálne. Už od rána bolo sychravo, a keď sme sa zoradili s družbami do sprievodu predo dvermi nášho domu a boli posvätení svätenou vodou, práve začalo kropiť.
Nasadnutím do svadobného auta a zídením z kopca na hlavnú cestu sa strhli mračná. Hrkot dažďa na kapote nášho prenajatého veterána zatiahol okolo nás zvukovú clonu. Počas tých štyroch minút cesty do cirkvi sme mali prvú možnosť celý deň stráviť chvíľočku sami. Vtedy sme si uvedomili, pred čím to spoločne stojíme, čo všetko sme spolu už prekráčali.
„To nič,“ kričal kamarát sediaci pri šoférovi, „aspoň budete bohatí !“
Obrad bol vedený v anglickom jazyku, keďže manželka staroslovenčine nerozumie. Veľká vďaka patrí Hieromonachovi Markijanovi, ktorý cely obrad pripravil, viedol, a vďaka ktorému sme boli obaja plnohodnotne zapojení do prebiehajúcej slávnosti.
Ďalší priebeh svadby sa niesol v rusínskom a slovenskom duchu, ktorý bude známy hádam každému z vás. Privítanie, upratovanie črepov, prvý spoločný tanec, rodičovsky tanec a tak ďalej.
Za svadobným stolom sme spolu sedeli s našimi rodičmi aj s manželkinými strýkami. Môj otec žartovne poznamenal, žeby možno bolo treba označiť aj príbuzenstvo, nech nie sú hostia uvedení do omylu.
Keby som si mal vybrať jednu najlepšiu spomienku z našej svadby, nedalo by sa to. V cudzine som už dlho, ale stále mi chýba pocit domova a mať pri sebe svojich blízkych. Na to som sa najviac tešil z celej svadby. Super vec, keď moji kamaráti „ukradli“ nevestu, a potom som si ju prišiel odpýtať do baru, kde sme kedysi trávili našu večnú mladosť. Naša svadobná mamka si prichystala prekvapenie, keď sme sa v celku presunuli von a pod nočnou oblohou si vychutnali ohňostroj. Určite nezabudnem na nádherný výstup Makovických divok pri čepčení.
Zábavy bolo veľa ale krátko.
Žiaľ, čínsku časť svadby sme nakoniec neorganizovali, lebo nám do toho prišiel koronavírus. Čo už. Musíme si vymyslieť inú príčinu, aby sme sa zase takto spoločne stretli a zabavili.
