nezamestnaný pracujúci nadáva na dve veci – bankrotujúceho zamestnávateľa a vládu, ktorá všetko tak zle riadi v systéme, nezabezpečujúcom dostatočne jeho sociálne istoty.
Kríza znamená ohromnú šancu pre politikov, z ktorých sa odrazu stali odborníci na zázračné riešenia a sľubujú všetko, aby volili práve ich. Rýchlo rastúca skupina žobrákov bude voliť a jej ukrivdenosť sa dá demagogicky premeniť na politický zisk a cestu k moci aj pre takých, akými v analogickej situácii boli Mussolini či Hitler. Kríza ekonomiky sa stáva hlavnou témou celosvetového diania a provokuje na zamyslenie sa nad vznikom takejto bezprecedentnej situácie a jej riešením. Vari najotrasnejší obraz zatiaľ vidno v rýchlo rastúcich stanových táboroch masy čerstvých bezdomovcov pri najväčších amerických aglomeráciách a asi najhoršie predpovedá v Komsomolskej pravde 29. októbra 2008 bývalý poradca prezidenta Jeľcina, prognostik Michail Chazin: ekonomika USA má poklesnúť minimálne o tretinu a svetová o pätinu, očakáva 10-12 rokov ťažkej krízy do roku 2021, masy žijúce z ruky do úst - a auto v USA budú považovať za prepych. Teoreticky napochytro zo dňa na deň podkutí politici to maľujú na ružovejšie a zručne vyťahujú teórie i riešenia krízy ako králikov z klobúka. Čo však majú za ušami a čo nevedia, alebo sa obávajú povedať, zistíme, ak budeme poznať, odkiaľ vietor fúka.
John Maynard Keynes (1883-1996) sa považuje za zakladateľa modernej makroekonómie. Anglický ekonóm založil ekonomickú školu myslenia - keynesianizmus. Presadzuje vládnu politiku zásahov do ekonomiky tak, aby zmiernila nepriaznivé dopady ekonomického cyklu v jeho krajných pozíciách, hlavne počas recesie. Mnohé Keynesove myšlienky a názory sa ozývajú v rétorike súčasných riešiteľov krízy, preto ich v náznakoch pripomenieme.
Hlavnou príčinou ťažkostí kapitalistickej ekonomiky v 20. storočí až do stavu, že prestala úspešne fungovať, je značná nestabilita kúpnej sily peňazí. Keynesovo úsilie sa sústredilo na riešenie základnej dilemy medzi dvoma alternatívnymi cieľmi, t.j. stabilitou vnútornej cenovej hladiny a stabilitou výmenného kurzu.
Presvedčivo argumentuje v prospech cieľa vnútornej cenovej stability. Často sa citujú tieto Keynesove závery: „Inflácia je nespravodlivá a deflácia nie je prospešná. Ak vylúčime ničivé inflácie, aká bola v Nemecku, tak je azda horšia deflácia, pretože v zbedačenom svete je horšie provokovať nezamestnanosť ako sklamať rentiera“ (rentier = žije z renty z úrokov, investor).
Po vydaní Traktátu o menovej reforme sa Keynes čoraz viac zaoberal chronickou masovou nezamestnanosťou a stagnáciou ekonomiky a predstavou o cenovej stabilite ako najlepšom cieli hospodárskej politiky. Skúsenosti z povojnového obdobia ho viedli k záveru, že cenová stabilita patrí k hlavným predpokladom ekonomickej rovnováhy. Jeho koncepcia rovnováhy sa dostala do začarovaného kruhu, v ktorom rovnováha vylučuje ekonomický rast.
V Rozprave o peniazoch rozpracoval aj teóriu ekonomických cyklov, podľa ktorej prvotnou hybnou silou kapitalistického systému sú výkyvy investícií. Poruchy v ekonomickom mechanizme vyspelých kapitalistických krajín majú dlhodobý charakter a existujú prekážky znemožňujúce, aby živelne pôsobiace trhové mechanizmy plnili funkciu regulátora kapitalistickej ekonomiky.
Keynes rozlišoval prvotnú zamestnanosť, ktorá vzniká bezprostredne pri verejných prácach, a druhotnú, vznikajúcu ako dôsledok zvýšených výdavkov na spotrebu. Vynakladanie miezd a ziskov na nákupy spotrebných tovarov vedie k rastu ich výroby, čo umožňuje zamestnanie ďalších osôb a zvýšenia ziskov. Keynes vysvetľuje nezamestnanosť ako výsledok zlyhania trhu.
Vysvetľoval nezamestnanosť tým, že robotníci si príliš vysoko cenia „hraničnú nevýhodnosť práce“, a preto dávajú prednosť nezamestnanosti pred znížením miezd. Stručne povedané,nezamestnanosť existuje podľa Keynesa preto, že robotníkom sa zdá mzda príliš nízka, a preto uprednostnia podporu v nezamestnanosti. Keď robotníci chcú pracovať a nemajú nič proti zníženiu miezd, nemôžu prácu veľmi často nájsť.
Neexistuje žiadny samočinný hospodársky mechanizmus, ktorý by zaisťoval plné využitie všetkých výrobných zdrojov v spoločnosti. Keynesov chybný prístup k riešeniu problému výšky a dynamiky zamestnanosti a cyklického pohybu kapitalistického hospodárstva je daný tým, že pokladá za nemennú úroveň techniky, kvalifikáciu a množstvo pracovných síl, objem výrobných prostriedkov, stupeň konkurencie, vkus a zvyky spotrebiteľov ako aj sociálnu štruktúru spoločnosti.
Keynes nechápe vývoj v pohybe a nejde mu o úplne odstránenie nezamestnanosti, len o jej zníženie na úroveň, ktorá by preukazovala kapitalistom potrebné služby (tlak na mzdy a rezervoár pracovných síl), no na druhej strane by nedosahovala priveľký rozsah, aby neohrozila základy existencie kapitalizmu. Celé Keynesovo učenie a teória plnej zamestnanosti je vybudovaná na myšlienke, že politika plnej zamestnanosti predpokladá znižovanie miezd.
Vyplýva to z toho, že Keynes je stúpencom klasickej teórie o hraničnej produktívnosti práce. Rast zamestnanosti musí byť sprevádzaný poklesom mzdy. Preto sa tiež snaží pracujúcimvsugerovať, že plnú zamestnanosť nemožno dosiahnuť bez zníženia reálnej mzdy. Zdôrazňuje, že pre rozsah zamestnanosti nie je dôležitá peňažná, ale reálna mzda. A tú možno znižovať bez toho, aby sa znižovali peňažné mzdy.
Za vhodný prostriedok k tomu považuje Keynes zväčšovanie peňazí v obehu, čo povedie k rastu cien. Vychádza z toho, že každá odborová organizácia sa bude brániť zníženiu peňažných miezd, aj keby bolo nepatrné. Ale žiadnu odborovú organizáciu ani nenapadne štrajkovať zakaždým, keď dôjde k zvýšeniu životných nákladov. Protirobotnícky charakter Keynesovho učenia, využíva infláciu „riadenú“ štátom na zvyšovanie ziskov finančného kapitálu a znižovanie životnej úrovne pracujúcich. Dôležitú úlohu pri zaistení úplnej zamestnanosti a úspešného rozvoja kapitalistickej ekonomiky pripisuje Keynes štátnym intervenciám.
V prípade poklesu či nedostatočnej úrovne súkromných investícií, pôsobiacich negatívne na výšku celkového dôchodku a zamestnanosti, má zasiahnuť štát zvýšením verejných výdavkov a kompenzovať tak nedostatočné súkromné investície. Keynes propaguje štátne výdavky aj za cenu ich neproduktívnosti a spoločenskej neužitočnosti.
Keynesova koncepcia veľkých štátnych výdavkov slúži často na teoretické zdôvodnenie obrovských neproduktívnych výdavkov, na ktorých sa obohacujú monopoly a veľké nadnárodné spoločnosti, často investujúce do vojensko-priemyselných komplexov. Keynes si uvedomoval, že kapitalistický systém nie je vždy schopný využívať nahromadené výrobné zdroje a že automatické mechanizmy, ktoré neoklasická ekonómia rozpracovala pre podmienky dokonalej konkurencie, nemôžu pôsobiť v kapitalizme, kde vládne neistota.
Hlavným zdrojom nestability kapitalistickej ekonomiky, vedúcej do bankrotu, sú práve paradoxne investície. Táto Keynesova myšlienka, že investície vedú k bankrotom, má svoje logické zdôvodnenie, ktoré sa pokúsim priblížiť na zjednodušenom teoretickom príklade. Ide o neregulované, živelné investície, kedy sa napr. všetci investori vrhnú do výroby áut ako najziskovejšieho odvetvia. Vybudujú toľko tovární s takou obrovskou produkciou, že autá sa nestačia spotrebovať na trhu a stoja na preplnených skladoch. Spôsobí to znižovanie výroby, prepúšťanie a bankrotovanie. Autá sa nepremieňajú na peniaze a podniky nemajú čím platiť dodávateľom. Niektoré tento tlak nevydržia a bankrotom opustia trh a výrobnú sféru.
Autá zo skladov sa postupne minú, alebo rozoberú na surovinu. Tí, čo prežijú, začnú opäť produkovať a zapĺňať prázdne miesta po zbankrotovaných, ktorí v konkurenčnom boji neobstáli. Vznikajú opäť nové investície do nových technológií kvôli novému zisku a - kolotoč sa opakuje. Všetci chcú dosahovať čo najväčšie zisky, vznikajú nové továrne. Aby takéto obrovské škody nenastávali, musí existovať regulácia trhu, plánovanie výroby, inak si na krízy jednoducho budeme musieť zvyknúť.
Keynes dospel k záveru, že štát bude preberať čoraz väčšiu zodpovednosť za bezprostredné organizovanie investícií. Kladie hlavný dôraz na využívanie daní a štátnych výdavkov. Ak existuje nezamestnanosť, zamestnanosť sa bude meniť v rovnakom pomere ako množstvo peňazí, ak existuje plná zamestnanosť, ceny sa budú meniť v rovnakom pomere ako množstvo peňazí.
Množstvo peňazí určuje úrokovú mieru, ktorá zasa ovplyvňuje investičnú činnosť, efektívny dopyt a napokon zamestnanosť. Ak je úroková miera nízka, peniaze sa stávajú ľahko dostupnými a investori berú výhodné úvery a investujú. Pri nízkej úrokovej miere sa však neoplatí peniaze vkladať do banky, lebo z úrokov prinášajú minimálny výnos. Podľa Keynesa by mohla nastať aj situácia, že každý by uprednostňoval držbu hotovosti. Centrálna regulácia úrokovej miery je teda vážnym nástrojom trhovej regulácie. Keynesove teórie, odporúčajúce reguláciu úrokovej miery, sa v súčasnosti javia ako prekonané.
Napriek tomu sa vlády krízou postihnutých štátov snažia ísť smerom pripomínajúcim keynesianizmus, ak si osobujú schopnosť ovládať trh a regulovať ho a odvrátiť tak pôsobenie ekonomických zákonov v kapitalistickom systéme. Na Slovensku s príchodom veľkej študentskej novembrovej revolúcie (nie veľkej októbrovej socialistickej revolúcie) pod vedením Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu začala v našich mantinelistických pomeroch nehatene expandovať teória o voľnom trhu ako všetko riešiacom ekonomickom princípe.
Likvidovali sa nedomyslene dokonca aj družstvá, hoci sila spájania zdrojov v úverových družstvách sa osvedčila dávno za kapitalizmu a potichu sa vracia na scénu cez občianske združenia. Mimochodom, družstevná myšlienka na európskom kontinente vznikla ako prvá v Sobotišti a pripisuje sa skvelému mužovi Samuelovi Jurkovičovi (Spolok gazdovský, 9. februára 1845). Do popredia po prevrate vystúpili známi ekonomickí prognostici ako Valtr Komárek či Václav Klaus. Cieľom z Ruska dovezenej a veľmocensky odsúhlasenej perestrojky bolo vybudovať v ruských západných vazalských teritóriách, kam spadalo aj Československo a neskôr vznik noveho Slovensko, kapitalizmus a demokratickú spoločnosť s prosperujúcim voľným trhom.
Tak sa u nás podľa médií buduje „kapitalizmus s ľudskou tvárou“. V ekonomickej vede aj politickej praxi však nastalo podľa môjho názoru neoprávnené a nekvalifikované zaznávanie jedného z najväčších ekonomických vedcov sveta. Prikláňam sa k jeho vysvetleniu krízy. Riskujem, že nateraz možno všetci tí novovzniknutí kapitalisti v našich pomeroch ma poopľúvajú, ale na základe všetkých skúseností v oblasti bankrotovania si myslím, že Karl Heinrich Marx (1818-1893) nebol žiaden hlupáčik. Jeho prínos do teórie ekonomických a politických vied, ako sa ukazuje, zatiaľ prekonaný nijako výrazne nebol.
Spoločne s Friedrichom Engelsom rozpracovali koncepciu materialistického poňatia dejín, teda dejín založených na ekonomických pravidlách. Vo svojich teóriách sa snažil dokázať, že v spoločnosti pôsobí verejný konflikt, ktorý sa dá odstrániť iba nastolením komunistickej spoločnosti, predovšetkým na základe zrušenia súkromného vlastníctva a spoločenských tried.
Jeho vplyv bol obrovský vo vede i politike, jeho myšlienky inšpirovali revolúcie a formovali dejiny. Najdôležitejšími z koncepcií Marxovej vedeckej teórie sú pojmy základne a nadstavby. Nadstavbu, ktorú predstavuje duchovná kultúra, úplne určujú ekonomické faktory. Táto koncepcia sa nazýva materialistický determinizmus a je samotným jadrom Marxovho uvažovania.
Marx bol materialista, pretože celý dejinný pohyb odvodzoval z ekonomických zmien v predstave, že vo vývoji myslenia, vedy, umenia, filozofie a politiky sa dá odhaliť iba zrkadlo ekonomického vývoja. Marx nabáda na aktívnu kolektívnu akciu všetkých robotníkov, organizovaný odpor, revolúciu a nastoleniu komunistickej spoločnosti. Zároveň ale považuje vznik beztriednej spoločnosti za úplne nevyhnutný.
Nie je mi teda jasné, načo treba organizovaná akcia, ktorá môže byť predčasná, keď stačí počkať, kým sa spoločnosť zákonite vyvinie. Pokusy o zavedenie komunizmu do praxe sa v európskych dejinách skončili katastrofálne. Historický boj medzi trhovou ekonomikou a komunizmom kvôli mnohým nesporným výhodám voľného trhu zatiaľ úplne jasne prehral socializmus. Chyba však mohla nastať v tom, že pokus o nastolenie novej formy spoločenského zriadenia, socializmus, zlyhal, lebo stupeň rozvoja ekonomiky tomu ešte nezodpovedal.
A tam, kde pôsobí prebytok peňazí, napr. v Kuvajte, to vyzerá, akoby pre bežného občana socializmus už samočinne zvíťazil. Aj tak sa Marx odmietať nedá. Jeho vrcholnou celoživotnou prácou bolo obrovské dielo Das Kapital, vyše dvetisíc strán. Zistil, že hodnota nie je identická s cenou. Vývoj ceny iba postupne kopíruje vývoj hodnoty. Kým hodnota je nepriamo úmerne určovaná produktivitou, cenu v kapitalizme určuje trh.
Kapitalista chce vyrobiť úžitkovú hodnotu, ktorá má výmennú hodnotu, predmet určený na predaj-tovar a chce vyrobiť tovar, ktorého hodnota je vyššia, ako suma hodnoty tovarov potrebných na jeho výrobu, výrobných prostriedkov a pracovnej sily, na ktoré preddavkoval na trhu pekné peniaze. Teda kapitalista chce vyrobiť tovar, ktorý mu prinesie pri predaji zisk. Chce vyrobiť nielen úžitkovú hodnotu, ale aj tovar, nielen úžitkovú hodnotu, ale aj nadhodnotu. Marxovu nadhodnotu u nás iba povrchne premenovali na pridanú hodnotu.
Skutočná hodnota tovaru, však nie je jeho individuálna, ale spoločenská hodnota, t.j. hodnota sa nemeria pracovným časom, ktorý v jednotlivom prípade tovar výrobcu skutočne stojí, ale pracovným časom spoločensky nutným na jeho výrobu. Marxovo fundamentálne 2500-stranové dielo je v súčasnosti vo väčšine kníhkupectiev západnej Európy vypredané a ekonomickí teoretici predsa len oprašujú zaznávanú teóriu, keďže prax naznačuje, že Marx vedecky odhalil príčiny krízy kapitalistického spôsobu výroby - krízu z nadvýroby. Už teda netreba nikoho presviedčať, že kapitalistický systém nemá krízy.
Minimálne v tomto zistení sa teda s Marxom zhodneme, asi už všetci. A kde sa končí kapitál, začína sa bankrot.
