Dodnes si pametám, kedy sa skrížili naše cesty. Splav Máleho Dunaja pred rokmi. Ako sa nám male čierne čudo budo s veľkými žltými očami motalo popod nohy, schovávalo sa pod stolom miestneho občerstvovacieho zariadenia a bolo vdačné za čokoľvek pre jeho prázdny malý mačací žaludok. Ako sme ho niekoľkokrát odniesli do pola, že mu tam bude lepšie, bezpečnejšie. No on nie, chcel byť s nami.
Tak sme prišli k dalšiemu členovi nášho plavidla. Ihneď sme ho pasovali na poziciu hlavný lodný maskot.
Neveril som, no napriek potvrdeným informáciam ako sa mačky boja vody, Blacky s nami zdárne dopádloval až do cieľa. Vtedy som ešte netušil, aká dobrodružná cesta nás čaka domov do Bratislavy.
Dodnes si s úsmevom spominám ako pani s pick-upom na mňa prekvapene hladeľa keď som na je otázku " A kde máte toho druhého stopára?" odpovedal vytiahnutim Blackyho z vysokej trávy. Ako som už v Bratislave kráčal po Obchodnej ulici v Bratislave a nechápal na čo sa ľudia okolo tak usmievajú. Došlo mi to v momente keď som zbadal tieň mojho ruskaku s Blackym na vrchu, ako hlavným navigátorom a dobyvateľom korza zároveň.
Krásne bolo, ako som sa až s odstupom času dozvedel, o predstaveni Blackyho mojej mamine, ktorá ráno s šokom zbadala čiernu machulu na koši s čistým prádlom.
To boli len začiatky. Takých a podobných zažitkov máme v našej rodine tony. Tiež nám medzičasom pribudli k Blackymu jeho naj kamarátka Persia (mačka domáca, pôvodom z útulku Slobody zvierat) a pudlík Bene . Tak mi isto verite, že je často u nás veselo.
Aby som nezabudol, prajem našemu oslávencovi už takto dopredu len to naj, nech to s nami vydrží esťe dlho, veľa nových skrýš, mnoho kg chutných granuliek a hlavne pohodu v moje posteli. Blacky hneď ako prídem z intráku domov ťa pohojdám, neboj... :)
