A takto sa mi objavila hnojná kopa pri Báhoni. Tak ako každému, kto šiel okolo. A vtedy to prišlo. Čarovná fólia sa zapla a ja som tam zrazu videl nekonečnú snehovú pláň a Amundsena, ktorého naháňa ľadový medveď. Skúste však zohnať Amundsena pre svoje oko, keď si ono zmyslí.
V lete tam bola obyčajná kopa hnoja, aj keď každá je určite svojím spôsobom jedinečná.
A táto bola v zime. Keď nasnežilo kopa a jej okolie sa zmenilo na snehovú pláň, proste koniec sveta. Teda koniec Báhoňa.
Letel som domov pre foťák a kamošku. Zaparkovali sme pri tej kope na ceste a vyskočili von. Prvý krok na pole bol zradný. Snehu po kolená!
„Veď sme na severnom póle, čo sa čuduješ, dočerta.“
„Normálka nie?“
„Pozeraj sa radšej okolo, či nejde medvedica s mladými.“
Hneď sa mi pred očami vynoril obraz z minulej zimy, keď ma tá ukrutná šelma napadla asi 20 km severne od „XY“ priesmyku ( nijaký nepoznám). Ale dobre, dobre, ukľudni sa a hybaj fotiť.
Pokračujeme cez XY úžinu, až prichádzame k hnojnej kope.
„Čo to je?“
„To je hnoj že?“ – v Ivanke sa nezaprel gén jej otca poľnohospodára.
„Si normálna?“
„Na hnoj by som ťa ťahal?“
„Počuj, urobíme to tak, že vybehneš hore, ale tadeto okolo, nech tam nie sú stopy, až na samý vrch ... áaaaa ... to ešte presne neviem čo, ale choď a vykoumáme.“
Výstup na hnojnú kopu Ivana zvládla excelentne, až do chvíle keď sa asi v polke cesty preborila a zistila že som ju klamal. Z diaľky som počul nejaké „fuj“ ale nevzdala to a šla ďalej. Myslel som, že sa otočí sadneme do auta a ani so mnou neprehovorí.
Nie!
Ona to pochopila. Vybehla hore ako raketa. Neviem, či to bolo tým, že by ju to tak chytilo alebo tým, že to chcela mať rýchlo za sebou a byť dole.
Zatiaľ som postavil statív a zistil, že slnko samozrejme svieti z úplne inej strany ako by som to potreboval.
Zase!
Kde má slnko wireless, aby som jeho svetlo použil podľa mojej potreby??? Ani mrak, ktorý by ho zakryl.
Tak ďalších ukrutných dvadsať metrov v snehu, mokrý som až na lopatkách, ale ideme za cieľom. Cvak, cvak, cvak a ide sa dolu.
„Né, né, né, počkaj ešte, trošku hentam a ja to zoberiem odtiaľto?“
Expedícia sa skončila, záber bol vo foťáku na karte.
Ivana zišla dolu a vážne sa ma spýtala.
„Bol to hnoj alebo nebol?“
„Ivanka, bol!“
Chvíľu sa tvárila neurčito, ale potom ju to prešlo a dúfam, že sa v duchu tiež rehotala ako ja.
