Pamätá si na to, keď cez ňu vozili riaditeľov naTatraplane, Tatre 603 ale aj na Tatre613. Pamätá si aj vodičov nákladných áut, ktorí občas niečo na čierno cez ňu vyviezli, pamätá si ajdecká z Mlynskej, ktoré sa pred ňou učili „popod rúru" bicyklovaťa loziť po vŕbach, aj na to, ako sme vedeli pred očami vrátnikov bloknúťautomat na cigarety a potom čakať na obete, ktoré doňho vhodili ťažkozarobené korunky, potiahli za páku a cigriet nikde a pamätá si aj na nedeľňajšieodpoludnia, kedy sa pred ňou zhromažďovali decká zamestnancov, rôznych vekovýchkategórií za účelom kultúrneho vyžitia.
O čo išlo? Za tou bránou cca 200 m bola budovaa v nej na poschodí oproti bufetu pre zamestnancov bola miestnosťs poetickým názvom na dverách:
pre asi tak 60 - 80 ľudí, kde nám odborári každú nedeľu pripravilistoličky a po usadení sa pred zaveseným plátnom nám premietali filmy -zadarmo.
Samozrejme, že predtým než sme sa zadychčaní usadili na stoličkách prebiehal na 200 m trase a schodišti bežecký,bratovražedný boj o pozície v predných radách pred plátnom. Keď sablížila hodina filmového predstavenia objavil sa za bránou vrátnik s kľúčami a sozaužívanou vetou:
„Dzeci, dajak je vas tu dneška veľo" otvoril bránua ešte nám stihol povedať: "Ucekajce hytro, bo dneška davame kapitanaDabača". No a boj o pozície začal. Dav deciek sa rozbehola vrátnik mal s toho plezír a spestrenie inak nudnej služby. Jenutné podotknúť, že v boji o pozície v červenom kútiku už vtedyvyhrávali rodinné klany, pretože starší súrodenci boli fyzicky nadupanejšía teda aj rýchlejší a potom ešte kamarátske vzťahy so staršímiuličármi.
Tí čo boli mladší alebo mali menšiu fyzičku po 70-tich ubehnutýchmetroch to vzdali a z davu bolo počuť výkriky: „Laci, hyc mi mesto!Pišta, mňe dva,...."
Svetlo v kútiku zhaslo, pozreli sme Dabača a pofilme sme spokojní išli domov.
Keď sme prechádzali cez vrátnicu von, vrátnik prehodil vetu:„Jaky bul film? Pridzice aj o tydzeň budze hrac Burian - Tri vajca voškle."
A o týždeň sme prišli a boj o pozíciepred plátnom mohol znovu začať.
