Cinkol mi mail. Počas prebiehajúceho telefonického rozhovoru ovládam pravou rukou myš (niektorí moji kolegovia to volajú „spermia“, že vraj sa to podobá viac), snažím sa dozvedieť, čo mi chce píšuci povedať. Správa sa otvára troška dlhšie, keď sa konečne na obrazovke rozbalí text sú na ňom iba dve vety.
„Dorána nás vykradli. Keď si pozrieš fotky, zavolaj.“
Pod textom ikona .jpg prílohy – 3 fotky.
Pozriem na odosielateľa, je to môj obchodný partner, s ktorým mám vytvorený už celkom slušný obchodný a trúfam si povedať priateľský vzťah. Akože, navštevujeme sa, vieme o svojich rodinách, plánujeme spoločné dovolenky (samozrejme nikdy ich nerealizujeme), sem tam si spolu vypijeme a pomáhame si keď sa pomáhať dá. Väčšinou sa dá.
Otvorím prílohy a na obrazovku mi postupne vyskáču tri fotografie na ktorých je stále to isté, iba vždy z iného uhlu pohľadu. Najprv je to pohľad do kancelárie firmy zvonku cez nevýrazne ohraničený vybúraný otvor dovnútra. Pod ním je text: „Toto je naša kancelária, kde máme trezor, zvonka.“
Na druhej fotografii je tá istá diera, ibaže zvnútra. Všade je vidieť neporiadok, doslova bordel, tehlový prach a jeho červeň je roztrúsená po veľkej miestnosti, ktorú poznám, do ktorej minimálne raz za mesiac chodím, ktorá je príjemná svojim zariadením a v ktorej sa mi veľmi dobre rokuje a aj rozpráva o veciah súkomných. Pod fotografiou je text: Toto je naša kancelária zvnútra, tu sme mali trezor.“ Ano pamätám si ho. Trezor mal rozmery asi 50x50x30cm (môžem sa mýliť) a bol uložený na mieste, kde musel padnúť do oka každému prichádzajúcemu zo spodného poschodia, po príjemne svetlých schodoch do otvorenej kacelárie obchodu. Teraz tam zíva iba veľká diera, cez ktorú vidieť listnaté stromy, ohýbajúce sa v silnom vetre a kus modrej oblohy s bielymi baránčekovskými oblakmi. Diera je veľká, na prvý pohľad vybúraná, časť odhalených tehiel ešte trčí spomedzi iných. Pohľad smutný, neveselý.
Na tretej fotografii je vidieť zase tú istú dieru len z iného uhla pohľadu ale tiež zvnútra. Pri nej už žiadny text nie je.
Prehliadol som si pozorne všetky tri fotografie, aby mi, preboha, nič neuniklo, zdvihol som slúchadlo a vytočil číslo kolegu.
Ozval sa tón zvonenia, potom to cvaklo a už som počul dôverne známy hlas.
„No ahoj. Pozrel si si ich?“ znela nedočkavá otázka.
„Nazdar. Mhm. Videl som ich. Kedy?“
„Dnes do rána. Je tu bordel ako v tanku. Policajti už odišli.“
Niečo ma ale miatlo. Jeho hlas nebol nejak výrazne naštvaný, či znechutený. Očakával by som zlomeného a nasraného človeka, ktorému sa niekto vlúpal do súkromia. Aj keď toho profesionálneho, ale predsa len... Cudzia osoba. A ktoviečo mali v tom trezore. Ak to bolo v trezore, muselo to byť niečo cenné.
„Podľa mňa ich chytia rýchlo“ neviem prečo som to povedal. Akoby som ho chcel uľudniť, aj keď o to mu zjavne nešlo.
„Hi-hi“ zasmial sa „Tu, v robote mu hovoríme Rumcajs.“
„Komu?“
„No tomu čo to ukradol. Komu asi?“ no, ozaj, komu asi?
„Koľko vám ukradli?“ samozrejme mal som na mysli peniaze.
„No veď o to práve ide. Tristo korún a kľúče od služobných áut, ktoré su aj tak porozliezané po Slovensku.“ a začal sa teraz už naplno rehotať.
„Len si ho predstav, chmuľa.“ ďalšie vety som skladal podľa toho ako som im rozumel v stále chytľavejších návaloch smiechu.
„Len si ho predstav ako s nejakým parťákom zháňa rebrík, alebo lešenie či čo to tu mali, ako lezú po ňom hore a mlátia do steny krompáčmi aspoň dve hodiny, ako potom vyťahujú 100 kilov ťažký trezor a ťepšia ho dolu po rebríku. Bože až je mi zle keď si to predstavím. Ako ho potom naložia ťažko odfukujúc do auta a na poli sa s ním možno ešte hodinu mordujú a jediné čo tam nájdu je tristo korún.“
To som sa už začal smiať aj ja.
„A ako sa delia fifty-fifty.“ Doplnil som ho v smiechu.
„A ako potom idú za to na dve pivá a zmrzlinu.“
„A ako si sami sebe hovoria ´Kurva, to sú ale ťažko zarobené prachy.´“
„A ako sa v tom trezore ešte vŕtajú či tam nie je tajná schránka.“
„A ako sa jeden na druhého kukajú uvažujúc komu vypália.“
Smiali sme sa, nie, rehotali. Bolo to také zvláštne, také čudne oslobodzujúce. Každá obeť krádeže (bol som ňou tiež) cíti okrem majetkovej ujmy aj akúsi ujmu psychickú, šok z toho, že jeho súkromie už nie je iba jeho súkromím, cudzí pach a cudziu prítomnosť. A toto bolo také... Nazvem to zadosťučinenie.
„Počuj,“ hovorím mu, keď prvý nával smiechu opadol „tuším je pravda, ako sa hovorí, že najkrajšia radosť je škodoradosť.“
„Hej, hej“ v smiechu mi pritakal a potom troška zvážnel „najväčšiu škodu mi spôsobili tým, že to tu rozbúrali. Asi sem dám okno.“ a znovu som cítil v jeho hlase potláčaný smiech.
„Vieš čo je eše blbé?“ spýtal sa ma.
„No?“ posmelil som ho očakávajúc čo z nehy vyletí.
„Že zarobili na hodinu menej, ako keby kopali kanál.“
No veď hej, takto nejako by to asi malo byť.
Kotvie kde je a čo teraz robí slovenský Rumcajs. Možno plánuje na noc vykradnutie inej firmy a možno si hľadá prácu, lebo zarobiť 300 korún za takúto námahu, to je ozaj čertovsky málo. A ktovie s koľkými si ich ešte bude musieť deliť. :o))
