Prológ: (výňatky zo slovenského elektronického výkladového slovníka):
Práca:
vynakladanie telesného alebo duševného úsilia na niečo, robota
telesná, alebo duševná činnosť ako spoločenský jav
telesná, alebo duševná činnosť zameraná na dosiahnutie , vyrobenie niečoho
úsilie, námaha, robota
vec, na ktorej sa pracuje, výsledok pracovného procesu, robota
činnosť chod fungovanie
Dieťa:
nedospelý človek asi do 15. roku života, odkázaný na opateru dospelých
priame potomstvo vo vzťahu k rodičom
dôverné oslovenie blízkej osoby (zostaňte ešte, deti)
človek, ako produkt prostredia (dieťa vrchov)
Včera som videl v jednom z tých farebných lesklostranových magazínov fotografiu čínskych sediacich detí, zohnutých pri sliepňajúcom svetle nad čímsi s textom, ktorý nebudem citovať, pretože si ho presne nepamätám ale ktorý viem aspoň parafrázovať. Znel takto: „V niektorých kantónoch Číny sa aj napriek zmenenej politike oficiálnych úradov na prácu stále zneužívajú deti vďaka nízkym nákladom na ich mzdy.“
Pod fotografiou bol článok pojednávajúci práve o detskej práci, o tom aké je to nehumánne, o tom, aké je to odporné, hrozné, berúce deťom práve to, na čo majú výsadné právo a tým je „detstvo“. Ako sa deti stávajú predčasne dospelými a zodpovednými za život svojej rodiny, ako sú niekedy jedinými živiteľmi a tým sa dostávajú do pozície, ktorú by ako deti nemali nikdy skúsiť. Ako sa najväčšie európske celebrity zasadzujú za zákaz detskej práce vo východnej Ázii , v Afrike, v Indii. Ako zakladajú rôzne nadácie a spoločenstvá s cieľom vyhubiť tento hnisajúci vred sveta.
Že je to hnisajúci vred sveta, že „pracovnou náplňou“ dieťaťa je užívať si detstvo, že je to hnus, odporné, ponižujúce ľudskú dôstojnosť, že je to nehumánne a nemorálne je, myslím si, niečo, s čím sa dá v civilizovanom svete súhlasiť. Nie som iný a takisto súhlasím. Nejdem tu samozrejme ani rozpitvávať iné kultúry, ani zvyky, ani samozrejmosti, ktoré by sa nám európanom mohli zdať čudné a nezmieriteľné s našimi zvykmi, s tým čo my pokladáme za správne (viete napríklad, že v niektorých kultúrach muž ponúkne pocestnému na noc manželku a jej odmietnutie je urážka?, viete že v niektorých kultúrach sa ľudia zo smrti svojich najbližších tešia?). To čoho sa chcem dotknúť je gigantické pokrytectvo. Hrozivé klamstvo v ktorom žijeme, ako sami seba umiestňujeme na vyššie pozície ako zvyšok „nekultúrneho“ sveta, ako máme plné ústa rečí o vykorisťovaní detí a o ich zneužívaní.
„Celebrita“ reční za mikrofónom, usmieva sa okolo seba, potom sa zamračí, zopne ruky a do očí sa jej tlačia slzy. Hovorí o detskej práci o tom zhubnom nádore sveta, o tom, ako nik z civilizovanej Európy nesmie zostať ľahostajným ak čo len jediné dieťa na svete pracuje. Vyzýva členov všetkých svetových vlád, aby sa pričinili o odstránenie tohto vykorisťovania nevinných (členov vlád—aké paradoxné), vyzýva športovcov, umelcov, inak spoločensky aktívne žijúcich ľudí, aby sa silou svojej osobnosti zasadili za ukončenie tejto hrôzy, a napokon sa so skoro až bolestným trpiacim úškľabkom na tvári obracia aj na všetkých ľudí planéty, svetadielu, krajiny, štátu, kraja, okresu, mesta, na tých ktorí nie sú ničím zvláštnym výnimoční, snáď iba tým, že pracujú a starajú sa o svoje rodiny vzorne a so všetkou silou. Obracia sa teda aj na nich a snažne a úprimne ich prosí, nie, nalieha, aby bojkotovali výrobky pochádzajúce z krajín, kde sa na výrobe zúčastňujú aj deti, kde je teda možné tenktorý produkt vyrobiť lacnejšie, a tým ho kúpiť viac pre svoju rodinu. A ďalej apeluje na týchto ľudí, aby prispeli do spoločných fondov, ktoré pomáhajú pracujúcim deťom, aby mohli ísť povečeroch študovať, aby sa mohli hrať, zabávať a robiť to, na čo ako deti majú výsostné právo.
Užívať si detstvo.
Potom ukončí rečnenie, na chvíľu urobí dramatickú pauzu, sklopí oči a so zopnutými rukami povie hlasom, po dlhých rokoch herectva super vytrénovaným to slovo, ktoré iba samoosebe má tú hroznú silu rozplakať ľudí.
„Ďakujem.“ otočí sa a potichu odíde, držaním tela vyjadrujúc skromnosť, ktorej má plno.
Ľudia naokolo tlieskajú, nadšením kričia, slabšie povahy plačú-aj silnejším sa do očí tlačia slzy. Nejeden z nich si v hlave preberá, čo ak by jeho dieťa bolo nútené pracovať a zároveň si vovnútri hlavy odpovie, že to by radšej predal svoje telo na výskumné účely. Odhodlaný, pevný, nenechať svoje dieťa pracovať.
Charitatívny večer sa končí. Na druhý deň ide každý po svojej práci.
Členovia vlád naďalej špekulujú ako by asi zaplnili svoje vačky aby po ukončení volebného obdobia mali zabezpečený doterajší životný štandart. Na druhý deň idú na oficiálnu návštevu krajiny, kde sa budú objímať a možno aj bozkávať, podpisovať zmluvy o spolupráci o vzájomnej pomoci a o investíciách výhodných pre ich rodinné dodávateľské spoločnosti s predstaviteľmi vlády krajiny, kde je detská práca jedna z rozhodujúcich ekonomických základov.
Športovci sa znovu vrátia k svojej práci, kde trénujú deti, ktoré dennodenne pracujú na tom, aby mali lepšie výsledky, aby patrili k špičke v danom športe a nakoniec aby dobre zarábali a dobre sa mali, to že sa to splní iba necelému polpercentu všetkých nie je až tak zaujímavé, je to predsa práca, ktorá ich baví. Asi im nikto nepovie o škodlivosti vrcholového športu o rizikách vyplývajúcich z ľudí, ktorí sa svojim zverencom snažia v záujme čo najlepších výsledkov vtláčať do úst a neskôr aj vstrekovať do žíl to, čo ich neskôr v ukrutných bolestiach znesie z tohto sveta.
Umelci sa vracajú zo svojich vernisáží, ukladajú sa do postele, ich manželky si z krkov dávajú dolu náhrdelníky, niektoré z nich aj s drahými kameňmi vyťažené deťmi v juhoafrických baniach, tak krásne opracovanými šikovnými indickými rukami -násťročných majstrov.
Režisér si odfukuje po ťažkom dni, toľko práce s nedisciplinovanými hercami, sadne si do kresla a nostalgicky spomína na film „Sám doma“, ktorý v ňom vždy vyvolá úsmev na tvári. Málokedy sa svet stretne s tak talentovaným detským hercom, ktorý si svoju prácu kvalitne odrobí. Tak nadaný chlapec.
A nakoniec ten obyčajný človek, ten ktorý pracuje pre svoju rodinu si kúpi pivo, sadne si k televízoru chytí do ruky ovládač (môžete tri krát hádať, kde sa taký ovládač vyrába a hlavne kto ho robí) a pozerá do telky. Najprv si pozrie detský film, kde hrajú detský herci, potom prepne na gymnastiku, kde sa prepínajú 12 ročné deti pri cvičení prostných, nebaví ho to a tak prepne na módny kanál, ake milé, po móle sa promenádujú 8 ročné dievčatká a predvádzajú novú detskú módu na budúce leto. Milené. Zrazu nasleduje reklama firmy vyrábajúcej športové potreby, nie, reklama ho nudí, aj keď tenisky od tejto spoločnosti patria k jeho obľúbeným, a tak prepne ešte o jeden kanál ďalej.
Zrazu je v Indii, v továrni, kde zhodou okolností šije tenisky aj výrobca jeho obľúbenej značky, nad šijacím strojom sa hrbí dieťa. Pracuje.
Človek sa v kresle našponuje. „FUJ!“ povie si. Hreší pre seba a pohoršuje sa nad odpornými, nemorálnymi beštiami ázijského sveta.
Ako môže TOTO civilizovaný svet dovoliť??!!
No civilizovaný svet si žije svojim životom. Navonok rozdielnym, no vovnútri rovnako prehnitým. Sila médií a večierkov je však omnoho mocnejšia ako logika a ako vlastné myslenie. A pritom si stačí iba otvoriť výkladový slovník ktorejkoľvek reči civilizovaného sveta.
Tak, ako som si ho otvoril ja.
