Stojím v rade áut čakajúcich na zelenú na križovatke pri obchodnom centre. Prežívam geniálnu floydovskú „Astronomy Domine“ plynúcu z reproduktorov a len tak namilobohu obraciam hlavu a podvedome sledujem ľudí premiešavajúcich sa po chodníkoch, či kľudne, alebo nekľudne postávajúcich pred červenou zastaveným prechodom pre chodcov. Akurát naskočili predtým vypnuté semafory, červená je všade. Predomnou stojí Peugeot 106 neurčitej sivastej farby, ničím nezaujímavý, za jeho volantom žena, (alebo chlap) s krásne dlhými a našuchorenými vlasmi.
Poctivo čakám (však čo iné môžem robiť) a... nudím sa. Iba tak si vyzivujem, prstami si podopieram hlavu, pohľad neprítomný.
Naskočí zelená, zaradím rýchlosť a čakám kým sa auto predo mnou pohne. A v tom, keď Peugeot vyrazí, sa zrazu z detskej sedačky nadvihne blonďavá hlávka asi päťročného dievčatka, otočí sa ku mne a s kamenným výrazom tváre zodvihne pravú ruku a ukáže mi „vtáka“. (pre čisté duše – je to zovretá päsť ukázaná z opaku so zdvihnutým a našponovaným prostredníkom). Trvá to dve či tri sekundy, potom sa dieťa znova otočí a sadne si tak, ako sedelo prv a mne jej hlávka zmizne za operadlom detskej sedačky. Počas doby čo sa mi díva do očí a ukazuje mi predmetné gesto, ja sedím a nechápem. Bol to tak krátky a prekvapivý moment, že neviem hneď reagovať a jediné na čo sa zmohnem je trápny úsmev a zakývanie. Peugeot o niekoľko stometrov pokračuje rovno, ja bočím doprava stále s tým čudným pocitom. Najprv preberám v hlave, či som to auto a jej šoférku nejako predtým neobmedzil, či dokonca neohrozil, či nezapríčinil situáciu, pri ktorej by mohla šoférka utrúsiť o mne nejakú poznámku, ktorú potom dieťa pretavilo do svojej ruky a prstov. Nie, nič také. A možno som jej iba nebol sympatický. Za tú chvíľu?...Potom mi to došlo. Nešlo o nič iné, iba o skúšku. O drobnú skúšku správnosti, overenie si toho, čo ju učia rodičia, čo ju učia v škôlke. „To sa nesmie, to nie je pekné.“
Dospelí sme takí istí. Stále. Nikdy to neskončí, nikdy to neprestane a ani nemôže. Boli ste už niekedy na dovolenke pri mori s človekom, ktorý pri mori nikdy nebol? Ja ano. Tento rok s matkou mojej manželky (nazvime ju krátko-svokra). Celý život vedela, že morská voda je slaná. Učila sa to v škole, keď na to prišla reč, povedal jej to každý koho sa spýtala. Nemôžem predpokladať, že si nebola istá. Bola si istá, lebo je to proste tak. Nie každý vie prečo, ale každý vie, že morská voda je naozaj slaná. Vidí to vo filmoch, číta to v časopisoch , vie to z rozhovorov. No napriek tomu urobí to, čo urobí 99% ľudí prvýkrát pri mori. Olizne vodu stekajúcu z tváre, poprípade si možno ešte aj pred vstupom namočí prst do vody, olízne a zistí.... že je slaná. Napriek tomu, že to vie, si to overí.
Človek skúša, overuje, aj tisíce rokov známe pravdy. Najčastejším dôvodom, ktorý vám deti povedia ak ich prichytíte pri fajčení, či pri zvracaní na vecku po vypití dávky alkoholu je chuť vyskúšať to. Sedíte v aute a chcete vyskúšať „čo to dá“, darmo je to napísané v technickom preukaze. Celý život skúšame a overujeme, je to tak silný pud, že slovo „skús“ sa často vyskutuje v reklamách útočiacich na našu peňaženku.
Bloňďavé dievčatko to vyskúšalo v zdanlivom bezpečí idúceho auta. Keď som si to uvedomil, zároveň s tým mi zdvihol náladu ešte jeden fakt. Keďže som sa usmial a zakýval, skúška správnosti dieťaťu nevyšla. Možno som ju trošku zmiatol. A tak asi nebudem jediný na kom si to znova bude skúšať až do doby, kedy jej reakcia okolia potvrdí to, čo ju učia rodičia, čo ju učia v škôlke.
Ušrknul som sa pri predstave zaskočených dospelákov. Som zvedavý, kedy mi to ukáže prvýkrát môj syn. Dúfam, že budem pripravený, že sa neusmejem a nezakývam mu.
Bože, daj mi silu neusmiať sa....
