O dva roky neskôr, keď nám oznamovala, že si podala prihlášku na ekonomickú vysokú školu, bola celá biela a liezlo to z nej ako z chlpatej deky. Strašne sa bála, že sa budeme smiať a pokladať ju za blázna. My sme ale boli nadšení a fandili sme jej. V práci hrozili všetkým bez diplomu stratou zamestnania a ona ako jediná našla odvahu posadiť sa do lavíc s dvadsaťročnými spolužiakmi. Od tej chvíle nastala u našej mamy radikálna premena.
Kúpila si Orbitrec a každý večer na ňom cvičila, začala chodiť zo svojimi mladými spolužiačkami na pizzu a na nákupy oblečenia do New Yorkeru, jej najlepším kamarátom sa stal homosexuálny kaderník, ktorý ju chodí strihať a farbiť až do obývačky, a keď prídeme na návštevu my, pyšne nám ukazuje študijný index plný výborných výsledkov. Zo všetkého najradšej s nami preberá problematiku sociálno-ekonomických vzťahov a finančné analýzy, pričom ju veľmi teší, že je jediná, ktorá vie, o čom hovorí. Akademická pôda je jej druhý domov. Takú poctivú študentku, ktorá by sa odmietala dobrovoľne bifľovať, a naopak chcela všetko pochopiť logickým rozumom, tam asi ešte nemali. Krušné chvíle prežívala počas skúškového obdobia. To sa hodila na maródku alebo si vzala v práci voľno a od rána do rána študovala. A práve v týchto najväčších stresoch sa u nej začal prejavovať ,,syndróm Matky Terezy“, ktorý nám vyrazil dych úplne najviac.
Ona, ktorá nikdy nechcela doma žiadne zviera, v dobe prípravy na najťažšiu skúšku semestra, našla pred dverami domu vychudnutého kocúra. Zbavila ho kliešťov a bodliakov, nasadila mu antibiotiká a Muro sa stal okamžite novým členom domácnosti. Pred rokom, keď sa zosypávala s prípravy na zimný semester, našla na záhrade ježka, ktorý sa nestihol zazimovať. Skončil v kúpeľni v krabici, užíval antibiotiká, tablety proti blchám, pribral 7 kilo, prečkal tuhú zimu, rozkecal to po okolí a odvtedy chodí mamina každú noc nalievať piatim ježkom mlieko. Pred pol rokom začala písať diplomovú prácu. Rozhodla sa, že príde s veľkým objavom a pokúsi sa svojím výskumom niečo zásadné odhaliť. Jej výskumná vzorka obsahovala 200 ľudí a každý z nich dostal dotazník s tridsiatimi otázkami. Museli sme sa potom zapojiť všetci a pomôcť jej zrátať odpovede, inak by počítala ešte dnes. Lenže práve vtedy našiel sused na dvore umierajúce mača, ktoré malo poškodené nožičky a chcel ho dať utratiť. Mamina vybehla po mača, nasadila mu antibiotiká, presedela u neho celý týždeň, hladkala ho, prihovárala sa mu, modlila sa a dnes už s ňou spí v posteli alebo jej vyhrabáva hlinu z kvetináčov. A ona sa na tom ešte baví!
Minulý víkend- a to bola naša posledná návšteva pred mojim pôrodom- sa začala učiť na štátnice. Uvítala nás vetou: ,,Som v kríze, nemôžem sa pohnúť z miesta, sú to totálne nezmysly, ktorým zrejme ani autor nerozumel, keď to písal. Mňa porazí, ja sa zbláznim, ja sa na to vykašlem, hnusné, odporné...musím sa začať učiť už aj v noci!“ ,,Mami neboj, to zvládneš, keď sa ale budeš venovať len učeniu a nebudeš tu lietať s vysávačom a snažiť sa mať všetko dokonale upratané, mať navarené tri druhy jedál a nebudeš ošetrovať ranené zvieratá z okolia...“ Neodpustila som si svoju poznámku. V noci som išla na záchod, všade rozsvietené, mamina nikde. Za chvíľu prišla z vonku v pyžame, premoknutá na kosť. ,,Mami čo robíš preboha?!“ spýtala som sa šokovane. ,,Ale mám problém. Micina začala rodiť!!!“ A tak v kúpeľni pod umývadlom pribudla krabica s mačkou a štyrmi čerstvo narodenými mačiatkami, ktorým moja mama zachránila život. Ešte že som nezačala v ten víkend rodiť ja, to by sa už asi fakt nič nenaučila...alebo by som skončila v krabici pod umývadlom? U mojej mamy je všetko možné...
