Učenie sa nikdy neskončí. To som už pochopila. A viete čo? Vďaka bohu za to. Veď predsa len, aký by to bol pocit, keby sme si všetci mohli povedať, že už vieme všetko a nič viac sa už učiť nepotrebujeme? Mne osobne sa táto predstava nepozdáva ani zďaleka a som rada, že sa nájde každý deň niečo, čo ma dokáže prekvapiť či vyviezť z rovnováhy.
Keď si už myslím, že je všetko v poriadku, život v rovnováhe, v tom nastane pravý opak. A zase naopak, keď mnou zmietajú emócie a nerozumiem veciam vôkol seba, časom sa všetko upokojí. A takto dookola. Nikdy neviem čo príde zajtra, nie to ešte pozajtra či o týždeň. Život prináša výzvy, radosti, sklamania či prehry. Každý deň môže byť iný a je len na nás ako sa k nemu postavíme a ako budeme na vzniknuté situácie reagovať. Čo si z nich zoberieme alebo ako veľmi im dovolíme, aby nás vrátili zase o krok späť.
Nedávno som čítala blog, v ktorom sa pragmaticky písalo, aby sme svoj život vnímali ako beta verziu, tj skúšobnú verziu samých seba. Blog sa v svojom začiatku odvolával na Gmail, kt. (ak si správne pamätám) spustili v roku 2004 ako skúšobnú verziu za cieľom zlepšenia kvality a odstráňovania potenciálnych nedostatkov. V takejto beta verzii fungoval až do roku 2009.
Zo spomínaného blogu sa mi páčila práve myšlienka, že by sme mohli vnímať samých seba ako nedokonalé verzie, ktoré sa počas života zdokonaľujú, profilujú, odstráňujú nedostatky a časom sa budú môcť stať lepšími verziami samých seba. S myšlienkou súhlasím na celej čiare, možno aj preto, že ma zároveň na druhej strane upokojuje fakt, že chyby, ktoré počas života spravím (či už vedome/nevedome), budú na mieste. Veď ako sa môže človek posunúť a stať sa lepším JA, keď sa nikdy nepošmykne a nikdy nezažije neúspech či prehru, sklamanie?
Som človek omylný a nebojím sa to priznať. Do každého ďalšieho dňa idem však s tým, že budem o čosi lepšia než včera, budem viac myslieť na iných a pomáhať tým, ktorí budú o to stáť, a je mi jedno, keď sa sem-tam popálim.
