Naivne a úprimne verím, že by mali byť vzťahy ľahké. Veď predsa, dvaja sa ľúbia, chcú robiť toho druhého šťastným, tak kde sa v tomto môže vyskytnúť chyba?
Aj po x skúsenostiach, niektorých dobrých, niektorých menej a niektorých úplne nevhodných, verím, že ak sa ten môj THE ONE nájde, tak to bude sveta žiť. Budeme sa mať radi, budeme na seba dobrí, budeme sa snažiť porozumieť jeden druhému, robiť kompromisy, vedieť sa vypočuť, poradiť a byť si oporou.
Negatívnym veciam sa nevyhneme, to viem, ale budeme nad vecou a budeme vedieť, že ponožky na zemi, neoprané trenírky či ženské hygienické potreby budú vecou, nad ktorou sa len pousmejeme (ak nebudeme žiť s chronickým neporiadnikom/čkou či človekom, kt. si na hygienu nepotrpí). Po ťažkom dni v práci pochopíme toho druhého čo v ten daný moment potrebuje (väčšinou pokoj) a nebudeme ho častovať výčitkami, ak prišiel trochu neskôr než zvyčajne (ak sa to nebude opakovať pravidelne). Neumytý riad sa umyje na druhý deň (veď svet sa nezrúti).
Sú to maličkosti, na ktorých sa ale všetko stavia (skromne si myslím).
Avšak čo keď nastanú situácie, ktoré budú mať od maličkosti na míle ďaleko?
Príklad? Každého z nás napadne aspoň jedna dôležitá, veľká udalosť, ktorá môže našimi životmi zamávať a čo v tom prípade? Tak ako v prípade maličkosti. Buďme si oporou, ľúbme sa, podporujme, podržme jeden druhého a všetko zvládneme. Viem, že to vyznieva naivne, ale prečo nebyť naivný a veriť pre zmenu aj v trochu ružovejší svet.
