Pomaly sa chystám spať. No stále mám ten blbý pocit... Viete, keď nemôžete prestať na niečo myslieť. Na niečo, čo by ste najradšej vymazali zo svojej mysle, aby to tam nikdy nebolo. Bolí to a vy už neviete, čo ďalej. Stále sa to točí a točí dookola a múti vám to myšlienky... Áno, presne tento pocit mám práve teraz. Chcem pred ním uniknúť spánkom, no ani to nepomáha. Veda a výskum idú stále dopredu, tak prečo nevymyslia liek aj na toto? Čo vlastne je „toto“? Krúžiaca, zraňujúca bolesť, zúfalstvo, pred ktorým niet úniku. Láska, ktorá bolí. Anjel, ktorému pĺznu krídla. Môj anjel, ktorý už nevládze vzlietnuť, ako kedysi. Môj anjel, ktorý ma chráni, aby som mohla chrániť ja jeho. Moje všetko a vzápätí moje nič. Dve uplakané oči, do ktorých pohľad tak bolí. Poznáte dôvod? Treba ho spáliť a uložiť do urny kacírskeho cintorína. Nikdy neotvoriť hrob a potom sa otáčať dozadu a unikať pred duchmi, ktorý prenasledujú každý jeden váš krok. Robia hrmot a vy nemôžete spať. Dožadujú sa svojich práv a vy si opäť želáte, aby tu neboli. Aby nikdy neexistovali. Nakoniec pocítite na rozpálených lícach horúce slzy a ľadové prsty stekajúceho potu sa vás dotýkajú ako smrť. Vtedy si poviete, že tých mŕtvych už nikdy nenecháte umrieť. No čas zabúda. Opäť umrú vám v náručí. Aby ste zakryli svoje výčitky, opäť ich pochováte v nádeji, že budú odpočívať v pokoji. Neskôr však zistíte, že v pokoji nikdy odpočívať nebudú. Ich duchovia sa zas prikradnú a svoj hrmot a utrpenie budú stupňovať, až to vaša myseľ nevydrží. A potom? Potom už nič. Koniec. Anjel padne. Alebo padne krehký závoj vašej mysle, ktorým bola priviazaná o zem. Vtedy sa zídu všetci vaši duchovia minulosti a už nikdy sa ich nezbavíte. Tí dobrí zostanú odpočívať a budú tíško čakať na svoj čas. No tí zlí, tí neodídu nikdy a myšlienky nikdy neboli tak bolestivé, ako budú potom...
