Dvere boli pootvorené a spoza nich vanul jemný vánok so svojou chrakteristickou vôňou, ktorá dodávala tomuto miestu svoju jedinečnosť. Jemne som pootvoril staré vrzgajúce dvere a ocitám sa v tmavej miestnosti. Pamätám sa, ako mama vravela, že v jednej starej komôrke zriadila sklad. Sklad starých pamiatok, kníha vecí, ktoré majú pre mňa ale aj pre maminu a tatina veľký význam. Pozerám sa okolo seba - na poličkách sú poukladané šaty a knihy. Akési hračky sú odhodené v kúte spolu s hrbou starých albumov s fotografiami z mojich detských čias. Teda niežeby som bol teraz nejaký veľký dospelý, ale tie časy sa mi zdajú veľmi dávno. Zo zvedavosti začnem listovať. Od fotiekz detstva prechádzam k škole. A tu, na jednej fotografii, kde sme všetci spolu, upúta môj pohľad Ondrej. Môj spolužiak, ktorý bol mentálne zaostalý. V pamäti sa mi začína odohrávať udalosť, ktorá mi pomohla pochopiť jeho osobnosť.
Mysľou sa vraciam do chvíľ, keď starosťou a problémom pre mňa bola škola, ktorá sa mi zdala ako niečo, čo nemá zmysel.
Ondrej nebol ničím výnimočný. Bol to obyčajný chlapec, žijúci v susedstve o dva domy ďalej. Jeho rodičia, alkoholici, nejavili o neho ani o jeho súrodencov veľký záujem. Pravidelné hladovanie, nestarostlivosť ba i psychické a fyzické týranie pôsobili na jeho dušuako kladivo dopadajúce na klinec. Zabíjali jeho osobnosť hlboko seba. Do svojho sveta.
Chodili sme spolu do tej istej triedy. Ano, ja som patril k tým najlepším matikárom, fyzikárom či biologom. Bol som prosto jednotkár. Mal som kamarátov, rešpekt a úspech. Ondrej nemal ani prvé, ani druhé a tobôž nie tretie. Bol to vyvrheľ našej triedy.
Spomínam si, že raz Gregor - najväčší frajer z celej triedy - vyhlásil voľby. Voľby, ktoré rozhodnú, kto je najväčšia nula v našej triede. Samozrejme všetci súhlasili.
S odstupom času mám pocit, že naše predpubertálne hormony nám zatemnili rozum a nastalo zatmenie zdravého úsudku.
Voľby sa konali hneď počas nasledujúceh prestávky. Víťaz mal byť "korunovaný" plesnivým rožkom, ktorý Alica vytiahla spoza skrine. Na voľbách sa zúčastnili všetci okrem Ondreja, ktorý - ako obyčajne - sedel v lavici a neprítomným pohľadom pozoroval vrabce. Počas nasledujúcej prestávky sa sčítali hlasy, ale víťaz bol jasný už dopredu. Bol to Ondrej.
Chudák Ondrej nevedel , o čo ide , a tak sa prenáramne potešil, keď ho spolužiaci zavolali pred tabuľu. Tak potešeného človeka som odvtedy nevidel. Jeho radostná tvár kričala celému svetu: "Niekto o mňa zakopol , niekto má o mňa záujem." Keď prišiel dopredu, Milan, ktorý mu pripravil tron v podobe stoličky, mu kázal, aby si sadol. Vtedy k nemu pristúpil a ten plesnivý, zelený a hubami zapachájúci rožok mu rozotrel po tvári. A Gregor ako prémiu ho ešte potrel nejakým hnusným lakom na topánky, čo si vypýtal od školníkov.
Ondrej nevedel, čo má robiť. Nechápal, čo sa deje. Prečo celá trieda kričí, smeje sa a posmešne ujúka? Jeho rozum nebol schopný pochopiť to poníženie, ktoré na ňom vykonávala celá trieda, vrátane mňa.
Zvoní. Spolužiaci sadajú do lavíc a berú do rúk zošity, akoby sa nič nestalo.
A Ondrej tam ešte stále sedí. Postupne mu dochádza, čo sa vlastne stalo. Po chvíľke vstáva, odchádza na svoje miesto. Do zadnej lavice, kde už od prvého ročníka sedí sám. Sám ako prst.
Ano, tu má svoj svet. Tu je doma.Táto lavica pre neho skrýva niečo, čo sme my ostatní nemali šancu vidieť. Pre neho bola symbolom, ktorý sa niesol celým jeho svetom. I napriektomuto poníženiu bola jeho lavica pre neho miestom - miestom v spoločnosti, do ktorej sa chcel zaradiť, do ktorej chcel patriť.
Pre nás, ktorí si hovoríme normálni, lavica vtedy symbolizovala nenávidenú školu. Ale pre Ondreja to bol predmet, ktorý mu dával nádej, že i on, mentálne zaostalý syn alkoholikov, nájde svoje miesto v spoločnosti.
My, ktorí sme boli schopní tak nepekne ponížiť Ondreja, nikdy nepochopíme ten pocit, že i tá najnenápadnejšia vec v našom živote môže pre niekoho iného znamenať tak veľa. Ondrej nechcel veľa. A k tomu málu, čo chcel mu prispela svojím dielom nenápadná vec. Lavica.
S odstupom času začínam čoraz viac chápať zmysel. Zmysel vecí. Začínam chápať, že všetko, čo tu je a bolo stvorené Bohom, má svoj význam. A pomohol mi k tomu Ondrej a ešte jedna nenápadná vec. Lavica
