Bolo asi päť ráno. Vonku -5 stupňov Celzia a ja si spokojne čakám na autobus. V ušiach Mp3-trojka a z nej moja srdcová záležitosť Nothing else matters. Pozriem na mobil. A pohoda. Za pár minút to pôjde a konečne budem v teplúčku v autobuse usalašený podriemkávať a premýšľať o ničom... A myslím, že takto podobne zmýšľalo aj mojich zopár spolučakateľov na zastávke. Poväčšinou ľudia, ktorí sa v to ráno ponáhľali do práce do najbližšieho mestečka.
Čas uteká. Zopár mojich spolučakateľov začína nervozne prešlapovať. Asi od zimy, ale asi skôr preto lebo tento náš drahý a tak vytúžený autobus neprichádza. Hovorím si, a veď pohoda, mešká iba desať minút, to je menej ako pätnásť. Zdá sa, že mojim spolučakateľom to asi vadí viac ako mne a tak vypínam prehrávač a nenápadne načúvam a bavím sa na rozčuľovaní jedného uja. Ja viem, že je to nešlušné načúvať cudzie rozhovory, ale neodolal som. Dozvedel som sa kopu nových vecí, nové nadávky a označenia, prirovnania ala Janko Slota. Musíme sa vzdelávať a ako by povedal Jan Amos Komenský - škola hrou.
Ako tak monolog tohto uja pokračoval ani som nestihol zaregistrovať ako ubehlo ďalších desať minút a už sa to stávalo povážlivo nápadné. Ale na druhej strane, čo je to, keď autobus mešká dvadsať minút ? ... Niekde bežná prax. Len keby nebola taká kosa, si myslím. Ubehne ďalších desať minút a to aj keby som bol jaký optimista, už začal i ja vážne pochybovať, že príde. Polhodinu ešte nikdy nemeškal. Hmm, nový rekord. Bohužial. A tak mi hlavou blysla jedna myšlienka.
Všetci sa ponáhľali. Nadávali ako pravidelní návštevníci miestneho hostinca respektíve dvoch, boli nervozni a to vám poviem boli riadne nervozni, div že nevybuchli, ale niežeby aspoň ten jeden behol domov, otvoril garáž, vytiahol auto a ostatných zviezol. Ani nie dvadsať kilometrov tam a späť. Ako, to mi naozaj nešlo do hlavy a tak si pre seba hovorím, že ľudia, mať tak auto, stačila by aj nejaká tá škodovka tak behnem domov, potočím štartérom a všetkých vás zveziem, lebo od toho nadávania tu asi vybuchnete. Ale bol by to problém, jelikož auto nemám. Ale minimálne dvaja z tej grupy mali, ale asi ich to nenapadlo. Radšej tam nadávali a hromžili, ale vytiahnuť auto ich asi neťuklo. Lebo je to asi výhodnejšie a pohodlnejšie tam stáť, tváriť sa ja nič, ja muzikant a myslieť si, že veď aj druhý je tu, prečo by to nemohol urobiť on, a tak ďalej. Mňa išlo roztrhnúť pri pomyslení, že tu budeme len tak stáť a nič nerobiť pre to, aby sme sa vytiahli z tejto "kaše". A ostatní si len nadávali, nadávali a nadávali. Na vládu, na autobusárov, jeden mudrc spomenul aj Georga Busha a stále neviem pochopiť, čo mal s tým spoločné, ale niečo iste.
A tak sme stáli, čakali ako na spasenie asi tak ešte pol hodinu. Samozrejme, autobus neprišiel z momentálne neznámych príčin. A ľudia tiež neprišli. Načas do svojej práce. Porozchádzali sme sa domov s nádejou, že ten autobus o hodinu pôjde a chudákovi autobusárovi poriadne vylíčime, akí sú tí iní nespolahliví, a že za nich budeme mať problémy v práci a tak ďalej. Už vtedy som ho ľutoval. A samozrejme, že ma moji spoluobčania nesklamali. Poriadne si to ten chudák autobusár zlízol, hoci ako sa mi zdalo, on vôbec nevedel o čom hovoria. Ale bola to iste jeho vina. Samozrejme. Koho iného. Vždy sú na vine tí druhí.
