Poobede za mnou prišla mama so švagrinou. Doniesli mi hygienické potreby, jablká, paradajky, džús, minerálku a pár drobných na telefón. Ak budem niečo potrebovať, aby som mohla zavolať. Je mi to jedno. Len nech ma nechajú. Ešte stále som omámená. Ešte stále vnímam ako vo sne.
Mám dve spolubývajúce. Jedna malinká staršia pani buď spí, alebo plače. Mladá Vierka sa stále s niekým vadí a kričí. Vnímam iba krik, ale zmysel mi uniká. Je mi to jedno, len nech dá pokoj mne.
Večer idem na záchod. Malinká pani ide za mnou. Keď chcem zatvoriť dvere, chytí hysterický záchvat a nechce mi dovoliť zatvoriť dvere. Do čerta! Ani na záchode nebudem mať súkromie? Idem sa osprchovať. Zvyk je železná košeľa. Hľadám gél na sprchovanie, ale v taške je iba mydlo. Premôžem sa, a umyjem sa mydlom, ktoré som už hádam dve desaťročia nepoužila. Utriem sa do mini uteráka. Ale je mi to zatiaľ stále jedno. Len nech idem večer čistá do postele. Ako vravím – zvyk...
Ráno sa konečne trochu rozhliadnem. Som na príjmovom oddelení „áčku“ psychiatrie. Sú tu najťažší pacienti a nováčikovia na pozorovanie. Ja som nováčik. Tak ma pozorujú. Všetkých sa bojím. Mám z nich strach. Strach z ľudí ako takých. Som napätá a bojím sa. Keď už som tu, tak chcem byť v posteli. Nikde inde. Iba v posteli. Sama. Sama so svojim smútkom, strachom, obavou, nechuťou preriecť čo i len jedno slovo. Sú tu alkoholici dospávajúci opicu, narkomani, schizofrenici, maniaci, infantilní pacienti. Ľudia postihnutí na duši aj tele.
Raňajkujem pečivo s maslom a čaj. Zvyk – idem si na izbu pre paradajky. K maslovému rožku patrí predsa paradajka. Otvorím dvere a vojdem. Upratovačka umýva dlážku pri mojej posteli. Na posteli mám otvorenú kabelku, otvorenú peňaženku. Zľaknem sa. „Akurát som vám chcela ísť povedať, že máte otvorenú peňaženku. Asi vám v nej niekto hrabal.“ Hm, nevyzerala, že sa zberá za mnou do jedálne. Z peňaženky mi zmizla polovica mincí, čo mi mama dala na telefón. Cca 50 korún. Kašlať na to. Vierke zmizli tenisky adidasky za päťtisíc. To by ma možno trápilo. Ale ktovie. Bolo mi vtedy všetko jedno. Len pokoj svätý. O pár mesiacov neskôr, na psychoterapii, si spomeniem, že v peňaženke, v priehradke na mince, som mala odložené zlaté náušnice. Už tam nie sú. Nech pani upratovačke padnú na úžitok. Tie náušnice mi sestričky nezobrali, lebo na mince nepozerali – tie mi nechali.
Na poobede ma presúvajú na béčko – to sú už stabilizovaní pacienti. No ako ktorí. Na áčku majú plno – stále nové príjmy. Potrebujú voľné postele. Áčko slúži aj ako záchytka.
Tak sa balím – do plachty zabalím perinu aj vankúš, osobné veci.
Otvárajú sa zázračné dvere – do „normálneho“ oddelenia.
