Pondelok 12.9.

Pokračovanie môjho nedokončeného predchádzajúceho písania. Ale už ubehol veľmi dlhý čas odvtedy a ja už si dosť vecí nepamätám. Tak preskočím pár dní a začínam prepisovať denník môjho už x-tého a nie posledného „rýchlokurzu geniality“.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (2)

V pondelok pred týždňom sme sa s Rómeom hekticky a pre mňa vyčerpávajúco dopravili z nemocnice na Antolskej do Pezinka. Bola to obrovská záťaž, lebo nemali pre nás sanitku a sami sme si mali zorganizovať odvoz a samozrejme Rómeo to všetko nechal na mňa. Môj mozog po troch týždňoch zaháľania zapol na plné obrátky a až na maličkosti ako napríklad, že som si nekúpila všetko, čo som potrebovala, doma som si tiež zabudla nejaké veci, sme sa vcelku úspešne do Pezinka dopravili. Teda dopravil nás môj „milovaný“ brat.
Mala som šťastie ja na spolubývajúcu Jazmínku, s ktorou si veľmi dobre rozumiem. (Jazmínka je protekčná pacientka – miestna sestrička so seknutými platničkami). Môj duševný postpubertálny vek si oveľa lepšie rozumie mladými ľuďmi ako s mojimi fyzickými rovesníčkami.
Prvý týždeň sa nič nedialo, čo ma svojim spôsobom dosť rozčuľovalo. Výlet vo štvrtok bol veľmi fajn, až na to, že ma rozbolel pravý bedrový kĺb a sestrička mi veľmi nešetrne povedala, že mi nič nemôže dať od bolesti. Ale na druhý deň som dostala lieky a dosť sa to zlepšilo. Len stále neviem, či ma ten kĺb bolí ako kĺb, alebo je to od poškodenej platničky.
V piatok aj v sobotu mi volala kamarátka, čo ma veľmi potešilo.
V piatok mi volala mamina, že čo mi majú priniesť, lebo moju SMS si zmazala. Návšteva prebehla celkom úspešne, lebo sa kvôli bratovej chorobe dosť ponáhľali – aby si mohol ísť ľahnúť a liečiť sa. S tatkom sme sa iba pozdravili. Mamina išla so mnou aj na oddelenie, lebo som si zabudla špinavé uteráky. Cestou od vrátnice a späť sme si vymanili správy o našich zdravotných stavoch a to bolo fajn, že mi konečne niečo povedala aj o sebe a zaujímala sa, ako je mne.
Až na malé výnimky je mi celkom fajn. Lieky zaberajú a ja každú voľnú chvíľu trávim čítaním, lúštením krížoviek, rozhovormi s Jazmínkou – hlavne príjemné spomienky na naše vylomeniny a nezaoberám sa sama sebou.
Čakanie na nočné lieky na spanie je pre mňa najťažšou časťou dňa. Vynárajú sa aj nechcené myšlienky. Ale darí sa mi celkom úspešne zaspať a relatívne dobre sa vyspím.
Zajtra nás čaká sťahovanie – prijímajú ďalšiu prominentnú pacientku a tá musí byť na izbe hneď vedľa sesterne. Dúfam, že na novej izbe s nevŕzgajúcou posteľou to bude ešte lepšie.