Potrebná zmena
Je zaujímavé ako sa nám veci v našom živote neustále opakujú. Keď človek, ktorý niečo pokazí, si povie že: Jáj zase som to pokazil, zase som spravil to isté alebo zase sa mi dejú tie isté veci. Prečo my ľudia máme tendenciu kaziť veci a ešte to kazenie dokonca aj opakovať. Deje sa nám to kvôli našim vzorcom správania z detstva, alebo sa radi týrame alebo prečo? Alebo len jednoducho aj keď spravíme zmenu, tak sa nevieme udržať na tej istej ceste? Predstavme si tú našu životnú cestu ako cestu, ktorá je krásne farebná, v ktorej sú zaryté naše spomienky, túžby, ciele, sny, no proste všetko po čom túžime. Jednoducho je to naša životná cesta. Ale ako každá cesta tak aj táto má svoje zákruty, svoje stúpanie či už mierne alebo strmé, a tak isto aj svoje klesanie. Raz sa nám ide ľahko, potom zase zrazu ťažko. Je to asi preto, aby sme sa nenudili. No táto cesta má aj odbočky. Hop a tu je to. Príde prvá láska tak odbočíme od cesty, na ktorej si plánujeme svoj život lebo chceme ísť na cestu, na ktorej si budeme plánovať život s niekým iným. A tá cesta najprv tiež môže byť krásna plná ideálov, snov alebo cieľov a určite je tam aj nejaký zmysel prečo sme od tej našej cesty prešli na tú druhú, ktorá je svojim spôsobom tiež krásna. Zo začiatku dokonca môže byť krajšia. A po pár kilometroch môže skončiť. No a to sme nečakali. Na toto sme neboli pripravený. Toto sme jednoducho nechceli. Tá cesta končí niekde v poli, kde by už bolo zbytočné pokračovať v nej. Z počiatku to môže a určite aj bude vyzerať, že je to to najhoršie čo sa mohlo stať, je proste koniec. Ehm nie je. Horšie ako ten koniec, teda rozchod, bude to, že my sa musíme dostať späť na svoju cestu. A to je ešte len „sranda“. Samozrejme, že môžeme si cestu späť k našej ceste skrátiť, lenže medzi touto cestou kde sme a tou našou sú všelijaké kríky, ostne, bodliaky alebo hady mravce ktoré štípu a všeličo iné. Keď sa vyberieme naspäť cez cestu, ktorú sme si už prežili, kde uvidíme spomienky, zážitky a všetko, čo nás spájalo s našou láskou, tak okrem bolesti, ktorú budeme prežívať si môžeme všimnúť a naučiť sa kde sme aj my spravili chybu a to v tej skratke nenájdeme. Touto cestou naspäť môžeme zosilnieť vnútorne a prijať to čo sa stalo naopak, v skratke nájdeme len bolesť a hnev, ktorý síce raz opadne, ale nebudeme ho musieť prijať tak, ako by to pre nás bolo prospešné. Ale keď si prejdeme cestu späť a čím bližšie sa budeme blížiť k tej našej prvej ceste, k tej ktorá je len naša, tak tým dostaneme pochopenie. Zrazu smútok pomaly odíde a príde upokojenie, a po čase aj radosť, ako sme zo začiatku boli zlomený a bez energie, zrazu budeme pociťovať novú silu, novú nádej ísť ďalej. Uvidíme to, čo sme sa mali naučiť a ani sa nenazdáme a sme znovu na našej ceste, kde znovu zbadáme naše zabudnuté ciele a túžby. Tentokrát ale pôjdeme opatrnejšie a možno sa naše ciele zmenia ale budeme na našej ceste, na ktorej si môžeme robiť čo chceme a ísť tempom akým chceme. Možno sa nám zmenia aj priority ale to je pochopiteľné a je to úplne v poriadku. Tak ako bolo úplne v poriadku cítiť sa na, ehm, nič tak bude v poriadku keď sa nejaké veci zmenia. Podstatné je to čo sme sa naučili a či budeme vôbec používať to čo sme sa naučili. Ale čo keď príde podobná odbočka a my si povieme, že ja som silnejší idem tam a o pár mesiacov sa ani nenazdám a som znova tam kde som aj bol ? A potom ďalšia odbočka a ďalšia a stále tie isté veci sa budú opakovať. Jediné čo sa nebude opakovať bude len to, že v tých odbočkách bude zakaždým iný človek. Ale môže to byť aj ten istý lebo ruku na srdce veľa ľuďom sa stalo že sa vrátili k bývalým láskam, ale vždy to vo svojej podstate dopadlo rovnako. Potom sa môže diať aj to, že človek sa na tej svojej ceste vráti aby skúmal čo sa to sním deje a niekedy príde na niečo inokedy nie. Ale potom čo musí človek zmeniť ? Čo musí zmeniť aby sa mu nediali tie isté veci alebo aspoň veľmi podobné veci v tých vzťahoch? A možno aj zmenil niečo ale stále padá do toho istého? Odíde zo svojej cesty aby si budoval cestu s niekým a vždy sa mu stane, že sa musí vrátiť či už skratkou alebo si to odtrpí na ceste späť. Á tu je asi tá odpoveď. Možno jediné čo taký človek musí spraviť je to, že jednoducho zostane na svojej ceste. Bude si budovať svoj život a keď uvidí nejaké odbočky tak už neodbočí. HA ale to má akože zostať sám po celý život? Nie. Možno je to také jednoduché, že vždy hľadáme príčinu ako si to sťažiť. Keď zostaneme na tej našej ceste a nebudeme sa vnucovať na cestu iným ľudom, ktorá nás od tej našej berie čo najďalej tak sa budeme mať lepšie. A tu môže byť podstata toho všetkého. Prečo by sme mali ísť s niekým po jeho ceste, ktorá nám nie je daná? Prečo by sme sa tým pádom mali vzďaľovať od našej cesty, ktorá je plná snov a cieľov, ktoré chceme my dosiahnuť ? Možno práve preto by sme mali zostať na našej ceste a keď príde k nám niekto kto bude chcieť zdieľať s nami naše veci, naše ciele, naše sny, túžby, radosti aj starosti tak sa jednoducho povedané naše cesty spoja. Zložitejšie povedané vytvorí sa diaľnica, po ktorej sa ide rýchlejšie pokiaľ sú k sebe ľudia, ktorý po nej idú ohľaduplný. Samozrejme môže sa niečo takéto udiať aj pri odbočke to je jasné. Ale nechcel som tu písať o odbočkách, pri ktorých sa to podarí. Skôr naopak aby si každý uvedomil že vždy sa dá prejsť na svoju cestu, na ktorej nás čaká život, ktorý je síce ťažký a je to boj keď stúpame hore ale oplatí sa to. Bez starostí a problémov by neexistovali sny a ciele a naopak, takže ako v živote musí byť rovnováha, tak rovnováha musí byť aj vo vzťahu aby sa ani jeden z účastníkov nevzdialil od svojej vlastnej cesty.
