Stratené/nájdené
Úvod k tejto neľahkej téme sa hľadá ťažko. Hľadá sa tak ťažko, ako napríklad u niekoho zmysel života, alebo stratené šťastie. Podstatou nášho žitia a bytia tu na zemi je ten, že každý sme iný, ale vo svojej podstate sme rovnaký.
Každému z nás sa už stalo, že v ťažkej chvíli zabudol na to čo ho robí alebo robilo šťastným. I keď ja osobne pojem, som šťastný alebo nešťastný nepoužívam, lebo šťastie je vrtkavé. Najlepšie je keď je človek spokojný. Ale ako byť spokojný so svojim životom, keď z neho odíde napríklad láska ? Dokáže sa taký silný cit, ako láska vrátiť ? Dokážeme nájsť stratený zmysel života ? Určite áno. Často sa stáva, že keď sa nám udejú nejaké negatívne veci v živote tak máme pocit ako by sme niečo stratili. Cítime sa slabý.
Videl som raz jeden experiment, kde človek musel držať ruku hore a druhý mu ju tlačil dole. Keď človek ktorý držal ruku hore rozmýšľal nad negatívnymi vecami zo svojho života, tak nebolo ťažké mu ruku dole zatlačiť. Naopak keď rozmýšľal nad pozitívnymi vecami, tak tá ruka išla dole oveľa ťažšie. Tento experiment som vyskúšal s kolegom a je to fakt. Je to fakt že keď rozmýšľame nad negatívnymi vecami tak sme slabší a keď nad pozitívnymi vecami tak sme silnejší. Práve preto by sme sa mali viacej venovať veciam ktoré nás upokojujú alebo tešia.
Ale ako sa dá nájsť zmysel života, keď je to tu na svete také všetko zložité zlé alebo nespravodlivé alebo a dosť. Keby pokračujem ďalej tak ho stratím hneď aj ja a nič nenapíšem lebo by to nedávalo význam a zmysel. Všetko čo robíme má svoj význam a zmysel aj keď to v širšom spektre nemusí mať taký dopad na svet, ako by sme si to predstavovali alebo priali. Možno zmysel života máme celý život v mysli pred sebou, len ho ignorujeme. Možno zmysel nášho života môže byť tá prvá myšlienka s ktorou ráno vstávame len proste nám ju z hlavy odstrčia iné myšlienky, ako napríklad naše povinnosti čo za ten deň musíme urobiť. Možno ich máme viac. Každý máme zmysel života v sebe niekde v podvedomí ukotvený. Možno je to láska ktorú cítime k niekomu alebo je to naše dieťa, naša práca, pes, koníčky, MY SAMY, proste hocičo pričom sa cítime byť spokojný. Hocičo pričom máme pocit, že sa nemusíme báť tohto zlého sveta, lebo toto je to čo milujeme.
Ale áno, ľudia sa menia a možno keď stratíme tento pocit pri niekom pri kom sme ho mali tak to je ťažké. Stane sa, že to čo nás robilo takými pokojnými, nás už prestane baviť, alebo človek ktorého milujeme stratí tento pocit pri nás. Tak vtedy sa nám žije ťažšie, vtedy, keď stratíme tento pohodlný pokojný pocit. Môžeme povedať že sme stratili zmysel života to je pravda. Každý rozchod bolí, každá strata niečoho alebo niekoho na kom nám záleží bolí.
NO ALE. Ako som písal na začiatku každý sme iný ale vo svojej podstate rovnaký ? Nepísal som to len tak že som chcel vyplniť riadok, lebo v tejto vete sa nachádza pointa celého článku. Každý človek je určitá osobnosť. A najzaujímavejšie na živote je to, že všetko čo sa okolo nás deje je neutrálne. Len my ľudia dávame situáciám a veciam čo sa okolo nás dejú, nejaký názov, prikladáme k tomu dávku emócie a priveľmi sa na to sústredíme.
Hovorí sa že včerajšok je história, zajtrajšok nepoznáme, ale podstatné je to čo je dnes. Inými slovami čo je pre mňa dobré, pre teba môže byť zlé. Takže, v uvažovaní a privlastňovaní sme viac-menej všetci iný.
Ale, čo by mal byť rovnaký základ pre každého je, že pokiaľ si vieme vytvoriť príjemne pocity zo seba, vieme milovať samého seba, alebo si vieme všetko odpustiť, tak si vytvoríme zmysel života, ktorý sa už nerozbije tak ľahko, ktorý len tak jednoducho nemôže zaniknúť. My musíme byť pre seba základom, my musíme byť spokojný samy so sebou a potom môžeme hľadať aj iné zmysli života.
Lebo ak budeme so sebou spokojný, tak keď sa aj zmení hocičo v našom svete, tak jednoducho nás to nepoloží na kolená. To, že či nás niekto ľúbi, potom zase už necíti takú emóciu a potom už zase áno, je starosť toho človeka, nie naša veď predsa je to jeho život nie náš. To či sa niekto bude chcieť snami rozísť, je tiež voľba toho človeka nie naša. A stále je to neutrálne voči nám. Ale my aj tak nepadneme, lebo vieme, že sme dali do toho maximum a máme byť prečo na seba hrdý. Jednoducho nestratíme zmysel života pokiaľ našim zmyslom života budeme my. Jednoduché ? Ani nie. Ťažké si nastaviť myseľ a srdce na to aby sme vedeli prijať sebalásku ? Veľmi ťažké. Ale, nie nemožné!!!
Ono naozaj, keď sa nad tým človek zamyslí, tak je to tak. Jednoducho „zmysel života“ môžeme nájsť v hocičom, ale pokoj nájdeme iba v sebe, keď dáme seba na prvé miesto, keď my samy budeme pre seba ten najvyšší zmysel života.
Teraz je veľa motivačných videí o tom ako ľudia hovoria iným, že som na teba hrdý, si silný dokázal si zatiaľ všetko atď. ale my toto reálne nepotrebujeme. Nepotrebujeme, aby na nás bol stále niekto hrdý a chválil nás. My by sme mali žiť tak aby sme robili rozhodnutia, ktoré nám vedia dať pokoj na duši a v celom živote.
A v neposlednom rade, my musíme byť na seba hrdý za to ako všetko zvládame, aj keď občas je to ťažké, ale zvládame. Treba sa mať rád, odpustiť si chyby a nájsť sebalásku. Netreba sa spoliehať na druhých ľudí, na iné veci ale treba žiť v harmónii so sebou samým. Toto je zmysel života ktorý sa nestratí, ale dá sa nájsť.
