Keď som nastúpila do prvého ročníka na strednej, bola jeden z prvých ľudí, čo som spoznala. Sadla si ku mne, odvtedy sme na všetkých delených hodinách sedávali spolu. Mali sme sladkých štrnásť, výborne sme si rozumeli, dopĺňali sme sa. Netrvalo dlho a stali sa z nás super kamarátky. Dvojica Z + K známa výbuchmi smiechu, večne dobrou náladou, snívaním o nemožnom, chvíľkovými zlými náladami, spôsobovanými kým iným, ako nesplniteľnými láskami. Ešte v lete by som povedala, že to nikdy neskončí…
Neviem, čo sa stalo… Možno to bude tým, že sme úplne zmenili spôsob života. Ja som začala chodiť po večeroch von, ona nemohla. Ja som si začala užívať život bláznivej a šialenej šestnástky, taký, po akom som túžila. Ona si našla priateľa a prestávky, počas ktorých sme sa vždy spolu prechádzali po škole, venovala jemu. Naše životy sa zmenili, každý iným smerom. To, čo sme mali spoločné, tú detinskosť a naivitu, sme obe pochovali. Ostali mi krásne spomienky a predstava, že to všetko skončilo, mi tisne do očí slzy.
Viackrát sme sa snažili nejako to urovnať, no obe máme iných kamarátov, iné záujmy. Už to nie je ona za kým utekám keď mám niečo nové. Takisto ako ja nie som prvý človek za ktorým uteká ona. Stále ju mám rada, snáď sa to urovná… nechcela by som aby všetky tie roky zapadli prachom a zmenili sa čisto len na spomienky…
Zuzi, mám ťa moc moc rada…
