Ak máte v toto momente predstavu Labradora, nie je to tak, obrázky, ktoré je možné v tejto súvislosti nájsť znázorňujú pomerne vysokého asketického muža, ktorý má na vodidle pred sebou malého kríženca. Do konca stredoveku sa následne dokumentuje drevoryt zobrazujúci slepého muža, ktorý má na vodidle stredne veľkého psa. STORK zdôrazňuje, že interpretácia týchto vyobrazení však neposkytuje presvedčivý dôkaz o existencii vodiacich psov v staroveku a stredoveku.
REHMANN odkazuje na vedecké štúdie HÄNNESTRANDA a hovorí o jasnom odkaze na použitie psa ako pomôcky pre nevidiacich v západnej Európe v 13. storočí nášho letopočtu a na čínske hodvábne maľovanie z dynastie Ming z obdobia rokov1368 - 1644 nášho letopočtu ako zdroj informácií o tejto problematike.
Prvý systematický pokus o výcvik psov na pomoc nevidiacim sa však uskutočnil okolo roku 1780 v nemocnici Les Quinze-Vingts v Paríži.
18. a 19. storočie
V dnešnej dobe existuje množstvo obrazov zobrazujúcich slepcov so psami. Dá predpokladať, že tí, ktorých sa to týka, vycvičili svoje psy sami. Napríklad, približne v roku 1780 rakúsky občan Josef Reisinger. Spomínaný rodák z Viedne a výrobca sitiek si v roku 1788 tak dobre vycvičil svojho psa rasy Špic, že jeho súčasníci veľmi často pochybovali o jeho slepote. Ďalším priekopníkom a samo cvičiteľom svojho vodiaceho psa bol v polovici 19. storočia Jacob Birrer v Zürichu.
Myšlienka trénovať vodiacich psov vidiacimi ľuďmi a následne zaškoliť konkrétnu dvojicu nevidiaci a vodiaci pes, pravdepodobne prišla od riaditeľa rehabilitačného strediska pre nevidiacich vo Viedni (1819). JOHANN WILHELM KLEIN vo svojej učebnici píše: „V stredisku pre nevidiacich môžu byť školení tiež psi, aby slúžili ako sprievodca pre jednotlivých nevidiacich (ktorí opúšťajú inštitúciu). Na to sú najvhodnejšie pudle a pastierske psy. Od obojku psa vedie vodidlo alebo palica do ľavej ruky slepého muža, ktorý má v pravej ruke palicu. Pes musí byť aspoň na začiatku výcviku trénovaný vidiacou osobou.“
Nie je dokázateľné či pán Klein niekedy aj nejakého psa vycvičil, resp. či podľa jeho metodiky bol nejaký pes vycvičený. Predpokladá sa, že nie.
Prvá svetová vojna
Viedenský lekár Senfelder sa po vypuknutí prvej svetovej vojny opäť začal zaoberať myšlienkou vodiacich psov ale jeho žiadosť, poskytnúť vodiaceho psa na pomoc rakúskym vojakom, ktorí prišli vo vojne o zrak, nebola Rakúskom podporená.
V Nemecku existoval od roku 1893 Spolok pre „sanitárnych psov“, ktorý združoval rôzne zamerané výcviky a bol rozšírený aj o výcvik policajných psov. Spolok spolupracoval s mnohými pracujúcimi výcvikovými strediskami v Nemecku a iba na základe spolupráce a skúseností bolo možné v čase vojny začať aj s výcvikom vodiacich psov. Už prvé roky svetovej vojny si vyžiadali na všetkých frontoch vysoký počet ranených. Sanitárne psy, ktoré boli vo vojne nasadzované mali za úlohu vyhľadávať po bojoch vo vojnových zónach medzi mŕtvymi aj tých, ktorí boli ranení ale prežili. Úspešnosť týchto psov bola naozaj veľmi veľká a do 21.4.1915 bolo na front poslaných celkovo 1698 vycvičených psov so svojimi psovodmi. Efektívnosť ich používania bola nesporná a tak vznikla následne myšlienka možnosti pomáhať prostredníctvom psov aj vojakom s vojnovými zraneniami, ktorých následkom bola slepota. Proti tejto myšlienke sa zdvihla vo svete neočakávaná opozícia. Boli to predovšetkým teoretici, ktorí tvrdili, že pes nie je schopný viesť nevidiaceho človeka bez toho aby ho vystavil ešte väčšiemu nebezpečenstvu. Výcvik na širokej základni vraj nie je reálny a treba ho preto odmietnuť.
Prvá škola pre nevidiacich
Napriek nesúhlasu opozície založil v auguste v roku 1916 predseda Nemeckej asociácie pre sanitárne psy, Stalling, s podporou ministerstva vojny prvú školu pre vodiacich psov na svete v Oldenburgu.
Prvý vodiaci pes pre vojnového veterána bol odovzdaný v októbri 1916 teda dva mesiace po oficiálnom založení školy pre vodiacich psov. Tieto vodiace psy pôvodne slúžili ako zranené vyhľadávacie psy a boli „preškolené“ ako vodiace psy. Bezplatné poskytovanie vodiacich psov bolo spočiatku iba pre vojnových nevidiacich. V roku 1919 bolo vojnovým veteránom so stratou zraku poskytnutých 539 vodiacich psov a v roku 1920 bolo v prevádzke 867 psov. V priebehu niekoľkých nasledujúcich rokov si Oldenburgská škola vodiacich psov udržiavala 9 pobočiek (v Bonne, Vroclavi, Drážďanoch, Essene, Freiburgu, Hamburgu, Magdeburgu, Münsteri a Hannoveri) a každoročne vyškolila až 600 vodiacich psov. Spoločnosť však žiaľ musela v roku 1926 ukončiť svoju činnosť pre rapídne zníženie kvality prác vodiacich psov.
Vodiace psy vo svojich začiatkoch nemali postroj a pracovali iba na obojku a dlhom vodidle tak, že pes kráčal pred človekom. Nevidiaci takto nebol schopný dostatočne flexibilne reagovať na zmeny smeru psa a bezpečne sa tak vyhýbať prekážkam a z tohto dôvodu sa vodidlo postupom času neustále skracovalo aby bol kontakt so psom tesnejší a pevnejší.
Na budúce vám povieme, kde vyrástla druhá škola pre nevidiacich. Mimochodom, bola mimoriadne úspešná.
