Druhá výcviková škola pre vodiacich psov bola založená v roku 1923 v Postupime, priniesla prelomový úspech a stala sa mekkou výcviku vodiacich psov. Do roku 1941 dala škola viac ako 2500 psov, z ktorých iba 6% muselo byť stiahnutých kvôli nedostatočnému výcviku. V roku 1952 režim Nemeckej demokratickej republiky činnosť tejto školy náhle ukončil. Úspech školy v Postupime bol sledovaný so záujmom doma i v zahraničí.
Osveta v USA
Dorothy Harrison Eustis (1886 - 1946) bola americká trénerka nemeckých ovčiakov ako policajných psov žijúca vo Švajčiarsku, ktorú nadchli vodiaci psi zo školy v Postupime a napísala o škole článok. V roku 1927 si mladý muž menom Morris Frank (1908 - 1980) prečítal tento článok o tom, že psy sú trénovaní ako sprievodcovia pre nevidiacich veteránov z prvej svetovej vojny a kontaktoval Dorothy, ktorá keď dostala list od Franka Morrisa, súhlasila, že mu pomôže. Sľúbil jej, že keď sa vráti neskôr s vodiacim psom do Spojených štátov, bude nich šíriť osvetu.
Po návrate do Švajčiarska otvorila Dorothy v roku 1928 prvú školu pre trénerov vodiacich psov a vycvičila prvého civilného vodiaceho psa sučku nemeckého ovčiaka Buddy pre Franka Morrisa. Neskôr, spolu s ním založila v roku 1929 v Morristowne v New Jersey prvú civilnú školu pre vodiace psy na svete, s názvom „Seeing Eye“.
Vedecká výcviková metóda
V Nemecku začiatkom 30. rokov 20. storočia v Inštitúte pre environmentálny výskum v Hamburgu vyvinul environmentálny psychológ Jacob von Uexküll a jeho asistent Emanuel Georg Sarris vedeckú výcvikovú metódu na výcvik vodiacich psov. VON UEXKÜLL píše o novom prístupe k výcviku vodiacich psov: „SARRIS si kladie za cieľ umiestniť výcvik vodiacich psov na úplne nový základ a skúsiť miesto drezúry. ... trénovať psa tak, aby bol pri práci samostatný a konal v záujme nevidiacich. Obaja spomínaní spolupracovníci, vyvinuli výcvikové metódy vodiacich psov pomocou takzvaného umelého človeka, či Uexküllovho vozíka. Vozík bol skonštruovaný Sarrisom a Uexküllom tak, aby sa pes učil samostatne viesť vlastnou skúsenosťou, prispôsobovať svoj zážitkový priestor ľudskému zážitku a vyhýbať sa prekážkam po bokoch a obchádzať ich v potrebnej vzdialenosti, vo výške a na zemi. Heinz Brüll túto metódu ďalej rozvíjal v 40. a 50. rokoch 20. storočia. Táto metóda sa v Nemecku úspešne používala približne až do roku 2000 teda veľmi dlho.
Po 30. rokoch 20. storočia sa po celom svete začali rozvíjať rovnaké iniciatívy a vznikali výcvikové školy pre vodiace psy postupne na celom svete.
Súčasnosť
Od roku 1995 si každú poslednú stredu v mesiaci apríl, pripomíname prácu, empatiu a priateľstvo vodiacich psov. Myšlienka, venovať týmto skvelým pomocníkom "ich deň" pochádza od Medzinárodnej federácie škôl pre výcvik vodiacich psov (IGDF), pretože práve IGDF je v najväčšej miere konfrontovaná s prácou a hlavne s výsledkami práce vodiacich psov, prostredníctvom vykonávaných auditov v členských školách, ktorých je momentálne 83.
My, vo výcvikovej škole, sa stotožňujeme s výrokom, ktorého autorom je Bruce Johnston a ktorý tvorí úvod príručky o zručnostiach vodiaceho psa od uvedeného autora.
"Viesť nevidiacu osobu je pravdepodobne najťažšia úloha, akú človek kedy požadoval od ktoréhokoľvek zvieraťa."
Vo výcvikovej škole sme tento sviatok vodiacich psov oslávili naozaj ako sa patrí a práve v tento deň ukončil svoj zácvik vodiaci pes Ferik. Už je oporou svojmu kamarátovi Mirovi a bude ho vodiť aj po bratislavských uliciach.
